Karamanlis

Slušný lotyšský pokus o historickú drámu. Počet komparzistov v dobových bitkách medzi križiakmi a pohanmi mohol byť aj vyšší, choreografia bojových scén však bola zvládnutá dosť dobre. Prekážala mi tu však pridlhá stopáž a obsadenie hlavnej postavy. Neuškodilo by tento miestami až úmorný príbeh o nejakú tú polhodinku skrátiť, efektívne zostrihať a možno vynechať útlmové pasáže, súvisiace so semigalským folklórom, rituálmi či laškovaním medzi Namejsom a jeho vyvolenou. Veľkým problémom bol pre mňa osobne Edvin Endre, stvárňujúci Namejsa. Postava superbojovníka, schopného holými rukami zlikvidovať kompletnú posádku križiackej lode vyznievala v podaní tohto subtílneho švédskeho chlapčiatka nedôveryhodne a ani za tie takmer dve hodiny som si na neho nedokázal zvyknúť.

Vcelku divná záležitosť z rakúskej produkcie, ktorú možno do zombie subžánru zaradiť naozaj iba okrajovo. Podivnosť tohto svojbytného hororu mi v konečnom dôsledku vôbec neprekážala, skôr mi však vadili nezodpovedané otázky, ktoré po skončení filmu zostali visieť vo vzduchoprázdne. Popravde som úplne nepochopil pohnútky konania niektorých ústredných postáv či príčinu metamorfóz hlavnej hrdinky a moc som nepobral ani s tým spojené nadprirodzené pozadie príbehu...

V televíznom vysielaní menej často frekventovaná snímka Martina Hollého z obdobia, keď bol v najlepšej filmárskej forme. Takéto ťaživé psychologické drámy, situované do dedinského prostredia, ktoré boli kedysi výstavnou skriňou slovenskej kinematografie sa dnes už bohužiaľ netočia. Pritom na vytvorenie solídnej zápletky či konfliktu v nich stačilo tak málo...

V rámci možností a limitov, stanovených nevysokým rozpočtom a neskúsenosťou režiséra Nagela dopadol The Toybox vlastne celkom dobre. To čo sa sprvoti javí ako exploitation, situovaný do prostredia nehostinnej púšte sa rýchlo pretaví do podoby životaschopného nadprirodzeného slasheru, so síce nie moc strašidelným, no zato odpudivým a slizkým záporákom.

Temný sektársky príbeh, v pozadí ktorého po celú dobu prevláda pocit obavy z čohosi neznámeho a zlovestného, čo neustále doslova visí vo vzduchu. Pohnútky ústredných postáv sa vyjasnia až v samom závere a nechýba ani finálna krvavá jazda s pár divnými výjavmi a úchylnými momentami. Netflix u mňa po svojom nesmelom počiatočnom koketovaní s hororovým žánrom konečne začína bodovať.

Vyobrazenie múz, ktoré boli podľa gréckej mytológie až na ojedinelé prípady ako bolo potrestanie tráckeho poeta Thamyrisa mierumilovnými, ušľachtilými a inšpiratívnymi bohyňami umenia ako nejakých zlomyseľných a krutých démonických bytostí sa mi príliš nepozdávalo a chvíľu som si naň musel zvykať. Musa disponuje viacerými dobrými momentami a nápadmi, ktoré sa však miestami akoby utápali v zbytočnej omáčke, ktorú Balagueró okolo príbehu servíruje. Jaumeho hororová tvorba si stále drží status nadpriemernosti, v režijnom tandeme s Plazom im to však išlo o poznanie lepšie než každému samostatne.

Vydarený mexický okultný horor s vynikajúcou atmosférou, hudbou a maskami, postavený na pútavom príbehu o dvoch zanietených vedcoch, ktorí v túžbe po poznaní uzavrú desivú posmrtnú dohodu, netušiac, aké strašné následky bude mať jej dodržanie. Nechýbajú dejové zvraty, zmeny charakterov ústredných postáv a dramaticko-tragické finálne vyústenie. Režisér Méndez sa tu odvážne pohráva aj s istými náznakmi ženskej nahoty, predsa len, dáma v negližé nebola v tých časoch na striebornom plátne bežným javom. Som milo prekvapený tým, na akej vysokej úrovni bol už v 50. rokoch mexický horor...

Pútavý španielsky fantasy príbeh o drsnom kováčovi, čertoch, majúcich spadnuté na jeho hriešnu dušu, poverčivých dedinčanoch a osamelom dievčatku, ktoré sa do toho celého nechcene pripletie, zasadený do obdobia 19. storočia, krátko po skončení tkzv. španielskych carlistických vojen. Klobúk dolu pred mladým španielskymi filmárom Paulom Urkijo Alijom, ktorý dokázal túto pôsobivú záležitosť nakrútiť za rozpočet niečo okolo 7,5 milióna dolárov, to taký Zdeněk Troška by sa k jeho Errementari kvalitatívne nedokázal priblížiť ani keby mali k dispozícii 100 miliónový budget.

Long Weekend je podľa mňa ukážkovým zástupcom natural horroru, s výstražnou ekologickou pointou, v rámci ktorej hlavné postavy nečelia atakom nejakého rozzúreného zvieracieho jedinca, ale prírode ako celku. Napätie a strach z neznámeho zla tu postupne eskalujú až do mrazivých rozmerov, počas samotných útokov zo strany zástupcov fauny či flóry sa však divák nedočká žiadnych explicitných násilností a celé to prebieha len vo forme akýchsi náznakov agresívneho počínania.

Veľký mínusom He's Out There je to, že počas prvej hodiny sa tu vlastne nič zaujímavé nedeje a sledujeme len akési jemné koketovanie sa s hororovou tematikou, pričom prítomnosť zla je zrejmá len z náznakov. V záverečnej polhodine sa príbeh konečne pretaví do podoby slasheru v rámci ktorého je preliata aj nejaká tá krv, tento moment však mal prísť podstatne skôr.