Matulko_

Začnem z kraja. Vlastne z úplne nesúvisiaceho konca. Slovenský komentátor (publicista a prekladateľ, knihomoľ a človek, ktorý dokáže aj športovú tému podať tak, že ma to neobťažuje) napísal pred voľbami jeden výborný text, v ktorom upozornil na nástrahy toho, keď sa ako spoločnosť začneme deliť na „nás“ a „ich“. Vzdelaných, chápajúcich širšie súvislosti a hlúpych, konšpirátorov, naivky a pod. Teraz som to veľmi zjednodušil a sploštil, a myšlienkovo vytrhol z kontextu. Ale celkom mi to pomohlo pri sledovaní Národní třídy. To. že sa na niekoho nebudem pozerať „z vrchu“ ešte stále neznamená, že musím preberať jeho názory. Navyše, poznať východisko, z ktorého sa názorovo ocitol tam, kde je, môže pomôcť aj mne. Vandam mi totiž pripadal prvých 10 minút ako panelákový Big Lebowski pre českú/ slovenskú dušičku. No potom sa jeho Don Quijotovská púť Jižákom so všetkou svojou panelákovou poetikou zmenila na obraz niečoho, čo sa odohráva všade okolo nás. Človek s hlavnou postavou nemôže a ani nechce súhlasiť, neschvaľuje jej konanie, ani prostriedky, ktorými sa prepracováva k svojmu cieľu, ale musí rozmýšľať nad tým, ako sa k svojim postojom a názorom dostal a kde sa berú jeho pohnútky.

Domáca dráma z rodinného prostredia za mňa nemusí vyzerať inak. Je to pomalé? Je. Občas až príliš lyrické? Áno. Clivé pocity v šedivom zimnom meste? Hej. Uveriteľné. V celku asi aj áno. No a? Presne to som si pustil a presne tomu to zodpovedalo.

Popri balení vianočných darčekov som si vychutnal ďalšie z radu domácich filmových sklamaní. Ak by som nehľadal vatu na vyplnenie ticha, pravdepodobne by som ani nesiahol po niečom, čo ma už samotným promom odrádzalo. Nenechal som sa odradiť ani varovaním „Wandal production“ a vlastne som si celkom užíval vtipné dialógy, občas viac, občas menej prvoplánové, podávané českými a slovenskými hereckými stálicami a pochvaľoval si svoj výber pre tento účel. Asi do dvoch tretín. Vlastne to mohli strihnúť pri rovných 90 minútach bez akéhokoľvek vysvetlenia a možno by som dal o hviezdičku viac. Prečo potrebujeme robiť remaky, keď vopred vieme, že to nie je na nič dobré?

Na Mannovho Ferrariho som sa vyslovene tešil. A mal som veľké očakávania. Neboli prehnané. Malo to všetko. Akcia – check. Dráma – check. Historicky a vizuálne vyšperkované – check and check. Skvelé herecké výkony – check. A takto by sa dalo pokračovať. Natočiť životopisnú drámu o automobilovom konštruktérovi, výborne vykresľujúcu jeho pohnútky, rozhodnutia a ich dôsledky, pričom zároveň dokážete vystihnúť to, prečo je Ferrari takou ikonou, prečo má niekto potrebu si sadnúť do plechovej škrupiny a rútiť sa v nej rýchlosťou 200 km/h spolu s ďalšími podobnými pacošmi a celé to zabaliť do dvoch hodín filmovej metráže zobrazujúcej ani nie rok Commendatoreho života? Na to musí byť človek Michael Mann. Sú veci, ktoré sa vysvetľujú naozaj ťažko. Napríklad to, prečo ľudia túžia po autách, ktoré sú síce pekné, ale kvalitatívne rozhodne nepatria k najlepším. Podobne aj otázka, prečo také autá ako magnet priťahujú najlepších závodníkov automobilovej histórie. A hľa – tu niekto dokáže naservírovať odpoveď zabalenú do krásneho dobového balenia jednej z najkrajších ér automobilizmu. A ešte k tomu dokáže postaviť na misky váh nadšenie zo závodenia a porovnať ho so všetkými s tým spojenými rizikami, pričom obidve strany váh zostanú vyrovnané. Nie je nekriticky opantaný nadšením, ale nie je ani odosobnene moralizujúcim. Scény s autami sú napínavé, no vždy prehľadné (červené talianske barchetty viacerých výrobcov si to na čele pretekov neustále rozdávajú, no vďaka drobným indíciám zostáva jasné, kto je kto). Ak by sa ma niekto opýtal, kto bude hrať Ferrariho, Driver by mi najskôr nenapadol. Teraz už by som si nikoho iného nevedel predstaviť. Penélope Cruz prepožičala filmovej Laure takú dušu, temperament a súčasne aj dôstojnosť, že sa dá bez preháňania povedať, že je jedným z pilierov, na ktorých film pevne stojí. Aj keď ide o americkú produkciu v Taliansku, neskĺza to ku stereotypom. Jediné, čo by som vytkol, boli občasné historické nepresnosti (šaráda a vyjednávania s Fiatom sa napr. odohrali skoro o dekádu neskôr a pod.). Mannov Ferrari sa vraj chystal dve dekády. Je jasné, že vyzrel ako dobré talianske víno. O tom síce viem pramálo, ale ak by o tejto téme Mann natočil celovečerný film, asi by sa mi páčil tiež.

Filmy o spievaní a hlavne o rôznych stredoškolských kapelách a speváckych súboroch (nie je to inak nejaký žáner) ma fakt nebavia. Muzikály podobne. Nehovoriac o prienikoch týchto dvoch množín. Teda s výnimkou životopisných filmov a Fame. Fame je výnimka. Roky som ho nevidel, ale pamätám si, ako ma uchvátil. To isté Coda. Tá síce nebola muzikál, ale o spievaní bola. A to dosť. A napriek naozaj „telkovému“ feelingu sa mi veľmi páčila.

Nikdy by mi nenapadlo, že by som mal divácky pôžitok z niečoho, čo by sa dalo očastovať označením „oddychová kanadská detektívka“. A predsa. Aj so zvyškami denného prídelu mentálnej kapacity večer po práci sa dajú prípady vyšetrované Molinom na kanadskom vidieku sledovať bez straty pozornosti. /spoilert alert/ -> Trochu mi vadila dvojica páchateľov, ktorá sa zjavila až v poslednom prípade, hoci ostatné postavy sa vo viac-menej pevnej zostave objavovali v priebehu celej série <- Bohato to ale vykryl Gamache, ktorý svojou rozvahou a dobrosrdečným prístupom kontrastoval klasickým drsňákom, sociopatom, alkoholikom či inak „poľudšteným“ vyšetrovateľom, figurujúcim vo väčšine súčasných detektívok. Práve herecký vstup Alfreda Molinu bol pre mňa faktorom, ktorý inak kľudnému tempu dodal potrebný punc zámeru. Opäť sa nevyhnem analógii z potravinárstva: na hruške nashi mi chutí práve to, ako je pre jej nevýraznú chuť cítiť jej arómu.

Rozprávka pre dospelých, ktorí nutne nemusia mať vzťah ku počítačovým hrám, poňatá občas až naivne zjednodušene a občas až mrazivo realisticky (dialóg manželov pri rozpade ZSSR). Na druhej strane: viem si predstaviť, že divákovi na opačnej strane oceánu (alebo Dunaja), môže byť náročné niektoré súvislosti a (ne)mechanizmy východného bloku vysvetliť a istá miera zjednodušenia je nevyhnutná. Ak chcete takýto príbeh urobiť navyše divácky atraktívnym pre širšiu masu (na rovinu: urobiť z toho historicko-analytickú drámu o autorských právach na obidvoch stranách železnej opony asi v prípade príbehu o videohre nepovedie k oceneniam akadémie), musíte okrem zjednodušenia súvislostí aj pridať nejaké tie dochucovadlá. So 120 minútami to ešte tesne-tesne zhŕňam ako milé a zábavné. Možno tomu trochu pomáha aj skutočnosť, že nejeden večer sme so sestrou strávili striedaním sa pri šedej plastovej hand-held konzole. Pochybujem, že jej výrobca disponoval nejakými distribučnými právami. Zatmievačka. Titulky.

Celkom zaujímavý počin, ktorému sa dajú odpustiť aj drobné prešľapy v logike. Pre spestrenie v rámci európskej seriálovej produkcie osviežujúce a zároveň, na základe nosnej témy, znekľudňujúce. Pôvodný názov „Zlomovchannya“.

Zaujal vás nejaký seriál do tej miery, že ste sa rozhodli navštíviť miesta, kde ho natáčali a presvedčiť sa, do akej miery sa zhoduje atmosféra v ňom podávaná s realitou? Do Rijeky sme sa dokonca vrátili aj po druhý raz. Môj prvý chorvátsky seriál a dôvod, prečo nezostal jediným.

Po druhej sérii klesám z 4/5 na 3/5 a vzdávam sa tretej. Ak by som bol skalný fanúšik, ktorý od raných 90. rokov hltal každý album tejto kultovej rapovej skupiny, tak by som určite prejavil viac nadšenia. Keďže som začal počúvať tento žáner neskôr, ide pre mňa síce o „kvalitku“, ktorú si postupne dopočúvávam, ale inak je to pre mňa téma, na ktorej by som si pochutil oveľa viac v rámci dokumentárneho seriálu. Pri prvej sérii som ocenil dobovú atmosféru a radosť mi do istej miery robil aj spôsob rozprávania príbehu, kedy do neho vstupovala hlavná postava. Prostredie bolo viac než uveriteľné, dej sa posúval síce pomaly, ale zaujímavo, aj z pozície diváka som mal možnosť spoznať nové rozmery boja o zrovnoprávnenie znevýhodnených menšín. V druhej sérii už sa to ale začalo dosť naťahovať. Navyše, ak pri „životopise“ idete do takých podrobností a jednotlivé zápletky rozprplávate na toľkých stranách scenára, nemôžete rátať s tým, že si udržíte pozornosť iných, než len skalných. Povedzme si to na rovinu: nekonečné cestovanie medzi bytom na Staten Islande a štúdiom, v ktorom sa buď hádate o tom, ktorá zmluva s ktorým vydavateľstvom je pro koho nejlepšejšejší, alebo sa pohupujete s uznanlivými výrazmi, lebo konečne sa primotal ten-ktorý člen vašej crew, aby za majkom vystriedal iného a všetkým padli sánky z toho, ako sa zhostil posledného bítu od Riza, ktorý je vlastne Rakeem, teda Princ Rakeem (nie s i, ale s dvoma e), teda ktorý je vlastne Bobby. nie je až také zaujímavé. A vy by ste to aj všetko prijali s vedomím, že je to súčasť subkultúry a súčasť tvorivého procesu a súčasť hľadania svojho štýlu, keby sa vám to niekto nesnažil predať ako cool už asi po 10. raz v tejto sérii. A nepomôžu tomu žiaľ ani občasné snové výlety do hlavy hlavného protagonistu, ktoré hoci dobre poňaté, sa topia v tom zvyšnom. Početné odkazy na ázijskú kinematografiu 80. rokov, ktorej projekcia je do ich tvorby kľúčová, sa tak stávajú len nasilu opakovanými mantrami, umelo dodávajúcimi nezaslúžený punc vznešenosti, priateľstva a lojality. Je mi ľúto, tretiu sériu nezvládam a prenechávam ju skalným, pre ktorých je pravdepodobne určená. Pre mňa zostáva táto americká sága životopisom, ktorý má vzhľadom na relatívne malý divácky dosah, až prekvapivo veľký rozsah.