Visáč

The Artist Formerly Known as Christopher Nolan.

"It will fall. Everything." Grécka tragédia se vším všudy. Tony Perkins na vrchole svojho post-Psycho exilu v Európe, keď točil pecky s Ingrid Bergman, Orsonom Wellesom a Sophiou Loren. Tohle je ale predsa len iná liga. Dassin to nekompromisne hrotí v campy Fellini móde. Perkins ako učebnicový mommy kink posterboy. Aston Martin DB4 a Johann Sebastian Bach. Vyložene fajnšmekerská záležitosť.

"If money is evil, then that building is hell. This is the most obnoxious group of money-hungry, low IQ, high energy, jack-rabbit fuckin’ wannabe big-time, small-time shit-talkin’ bothersome irritating bunch of mother-fuckers I have ever had to endure for more than five minutes." Gawd bless you, RDJ.

Takto má vyzerať prvoligový celebrity doc. Rozumná stopáž, k veci, bez prehnaného sentimentu, inšpirujúce, life-affirming, perfektne nastrihané montáže, nabušený soundtrack (Beastie Boys included!) a hlavný hrdina, ktorý seba a svoj status neberie príliš vážne. Mad respect.

Po dvoch vlažných stretnutiach z minulosti (Suspiria, Profondo rosso) konečne Argento, ktorý ma regulérne sejmul. Americké produkčné zázemie posunulo Daria do vod odvážne ne-argentovského bizáru. Z jeho trademarkov sú k videniu snáď len vrah v čiernych rukaviciach a šikovná dceruška Asia. Inak je Trauma svojou ponurou dream logic, family dynamics, kamerovou honírnou a soundtrackom skôr takový De Palma říznutý Lynchom, Italian style. Hodne zvláštny mix, ale trafil sa do môjho vkusu parádne.

Umučení Marilyn. Tohle není biopic, ale horor. Artsy exploitation at its finest. *French Chef’s kiss*

Je príznačné, že intímnym portrétom Warhola ako trojrozmernej bytosti z masa a kostí nás sprevádza hlas replikovaný umelou inteligenciou. Zabudnite na Warhola, krála sixties avantgardy. Tohle je "nový" Warhol: umeleckou kritikou strhaný ako sell-out, továrna na prachy a social climber. Maskot newyorskej smetánky. Stará biela buzna s pitomou parukou. V skutočnosti radikálny trendsetter formujúci mainstream cez filter undergroundu. Andy Warhol, hlavný hrdina najnovšieho queer-festu Ryana Murphyho.

Osobne preferujem temné a podmračené Rolling Stones, ale tohle je unikát. Peter Jackson dal slovnému spojeniu "fly on the wall" nový rozmer a odkryl štúdiové procedury rockovej kapely ako máloktorý filmár pred ním. Highlightov je viac, ale u mňa víťazí noiseová avantgarda v podaní Yoko Ono, ktorú doprevádza McCartney (!) zbesilo mlátiaci do Ringových bubnov.

Oldschool macho jízda roku. Ritchie bez štylistických excesov, naprosto v službách storytellingu.

V zámorí naprosto kultová záležitosť a jeden z posledných štúdiových hororov predtým, ako žánrové pole v druhej polovici 90s vyklidil Wes Craven so svojimi Vreskotmi. Ernest Dickerson odštartoval kariéru ako dvorný kameraman Spikea Leeho, ale vo svojom treťom režijnom projekte si berie to najlepšie z ranného Carpentera a Raimiho. Demon Knight napĺňa všetky atribúty tzv. siege films a je priamym pokračovateľom tradície v duchu Rio Bravo či Assault on Precinct 13. Základom úspechu u podobných záležitostí často bývajú charizmatickí herci a v tomto ohľade je obsadenie bez chyby. Pre Williama Sadlera je to popri plukovníkovi Stuartovi z Die Hard 2 životná úloha, Jada Pinkett je ultra cool final girl podľa môjho gusta (fuck you, Neve Campbell) a Dick Miller je proste Dick Miller. Spotlight však nekompromisne kradne démonický Billy Zane, jeden z najštýlovejších záporákov ever. Jeho divoké improvizácie sa v snových sekvenciách vyznačujú intenzitou Branda v najlepších rokoch, inokedy zase challengujú maniakálnu psychózu Huntera S. Thompsona. Sledovať jeho postavu, keď je v ráži, je absolútny pôžitok a obrovská zábava. Štedrý budget, praktické efekty na úrovni a nabušený soundtrack (Pantera, Ministry, Gravediggaz) tomu celému dodávajú šťavu jak sa na devadesátky patrí.