clementinka

Film ma veľmi milo prekvapil. Čakala som takú priemernú komédiu, na ktorej sa tak raz možno úprimne zasmejem. Ale tých častí, kedy som sa úprimne smiala bolo viac. Aj keď čo sa týka témy ako to funguje u moslimov so ženskými právami a slobodou nie je vôbec vtipná. Avšak niekedy celkom dobre padne vidieť film, kde ženu nechcú za jej snahu o slobodu zabiť (tak, ako to bolo napríklad v dalšom kurdskom filme z kviff "Než začne padať sneh"). Spolovice úsmevný, spolovice smutný príbeh kurdského páru, ktorý sa mal stretnúť v Paríži a začať nový život. Avšak všetko to prekazila nečakaná smrť snúbenca. Od tejto chvíle sa rozprúdi vír vtipných, ale aj vážnych scén, ktoré pekne do seba zapadajú. Určite odporúčam, nebudete v ňom cítiť krutosť a bude to mať happy end - raz za čas si ho môžeme dopriať.

Od Kornéla Mundruczó som videla už viacero filmov, ale tento ma najviac sklamal. A to najmä muzikálovým spracovaním. Muzikál je veľmi vysoká latka pre hocikoho a zasadiť to do prevedenia utrpenia Panny Orleánskej, ktorá je moderne zasadená do tmavej, pochmúrnej nemocnice v podzemí, kedy hlavnú postavu zobrazuje drogovo závislá Johanna ( ktorá uzdravuje senilných chlapov sexom ), je pomerne nešťastné riešenie. Maďarčina mi v iných filmoch nikdy veľmi nevadila, ale naspievaná opera v maďarčine bola pre mňa o 11-tej v nedeľu ráno ako pokračovanie nočnej mory. Jediným svetlým bodom ( a to doslova, v tej bielej uniforme ) bola pre mňa počas filmu postava Johanny, ktorú veľmi dobre zahrala Kornélova obľúbenkyňa, perfektná maďarská herečka - Orsolya Tóth. Táto herečka hrala aj v mnou obľúbenom filme Delta a v Šťastných dňoch ( a aj v Table od Gábora Dettre, ktorý som videla v Karlových Varoch 2008 ). Samozrejme to nie sú jediné filmy od Kornéla Mundruczó, kde hrala, ale iba tieto som videla a všetko zahrala naozaj skvele. Z filmu som odchádzala absolútne zničená a unudená, na hodinky som sa pozrela asi 83-krát - toľko minút film trvá.

Na svete sa deje veľa absurdných vecí. A postaviť múr cez Jeruzalem, je tiež na hlavu. Dokument som videla iba v pôvodnom znení a tak mi možno veľa vecí ušlo. Ale jednoznačne, každý kto by to videl, by pochopil, že to, čo sa deje v Jeruzaleme je nezmysel. Čisté ponižovanie a zaobchádzanie s ľuďmi akoby boli niečo menejcenné. Nevyznám sa do politických záležitostí a tak neviem z akého dôvodu sa to všetko udialo. Bezpečnosť? Chrániť ľudí pred kým? Pred malými deťmi, pred matkami, mužmi, ktorí chcú ísť jednoducho do práce? Alebo rodiny, ktoré chcú ísť osláviť Ramadán? Posledná scéna, pohľad kamery zhora na dav tlačiacich sa ľudí, ako nejaký dobytok, hovorí za všetko, za celú absurditu, o po nižovaní ... a prečo?

Celovečerný debut troch režisérov, študentov Barcelona’s Universtiat Pompeu Fabra (UPF), vznikol ako záverečná práca. Agata’s Friends je film o štyroch blízkych priateľkách zo strednej školy, ktoré práve začali študovať prvý ročník na vysokých školách. Napätie v ich veľmi silnom kamarátskom štvoruholníku sa postupne stupňuje, čo môžeme ako diváci sledovať skrz jednu z dievčat a to práve Agátu. Pri pohľade na ňu cítime celý čas, že v sebe dusí určité emócie, že ju láka stretávať sa viac s ľuďmi z vysokej. Všetko to vyvrcholí počas až metaforicky poslednej návštevy letného domu v Costa Brava, kde spoločne chodievali každé leto a teraz pred predaním domu Agatinými rodičmi sa ich kamarátstvo chýli k rozpadu, tak ako aj sídlo ich letných výletov. Záverečná scéna je veľmi dramatická, zároveň aj najsilnejšia z celého filmu, ktorá o to viac vyznie dôveryhodne, vďaka improvizácii hlavných herečiek.

Pre mňa ťažko pochopiteľný film. O objavení záhadných dier pod povrchom zeme, ich skúmaním dakde v pralese a o bláznovstve ženy, ktorej muž tieto výtvory išiel prebádať. Také malé šialenstvo, ktoré sa dá isto všakovako interpretovať, no ja sa nechytám. Najzaujímavejšia časť filmu sa odohráva v rozpadajúcom sa hoteli, kdesi uprostred pralesa, pod ktorým sa skrývajú rôzne magické veci ...

Deti. Obľúbený cieľ politikov, rôznych náboženských, ale i iných siekt a podobne. Dá sa s nimi manipulovať, pretvárať na náš obraz a to všetko stačí len obaliť hrami, zábavou a rôznymi pokrikmi, ktoré majú upevňovať pocit akejsi jednoty. Je mi smutno, keď vidím, ako ľudia, dospelí, využívajú deti v takomto zmysle. Nech je to v akomkoľvek zmysle. V dobrom i v zlom. Deti by mali prežívať bezstarostné detstvo a určité veci pochopiť sami, vytvárať si názory sami a nie, aby im boli vštepované do hláv na silu. Nech sa stalo v Gruzínsku čokoľvek, celý tento nacionalistický tábor pre deti mi pripadal, ako vymývanie mozgov a v duchu "ak nie si s nami, môžeš byť dobrý akokoľvek, si zlý, lebo s nami nie si".

Príliš zdĺahvé zábery ma pomaly, ale isto uspávali a myslím, že režisér sa asi nechal trochu uniesť svojou poetickou dušou a trochu pozabudol na to, o čo mu asi vo filme išlo. Čo sa mu na druhej strane veľmi podarilo, boli krásne scény, najmä tie na pláži ( človek by si to s hlavnými postavami hneď vymenil ), spojené s peknou hudbou. Škoda toho, že príbeh nestál ani trochu za to. Myšlienka bola pekná, však práve preto som si film aj vybrala, ale úplne sa to v tom deji stratilo. Hlavná postava, Mark, nedával svoje pocity vôbec najavo a divák si aspoň mohol porozmýšlať kam zajtra pôjde von. Takže z celého filmu mám zmiešané pocity a kebyže sa ma niekto opýta o čom vlastne film bol, odpoveď by som nevedela povedať.

Krásny, krásny, krásny ... film! S krásnym soundtrackom navyše, o ktorý sa postarala ex-priateľka Spikea Jonzeho, speváčka Karen O, ktorá je členkou úspešnej new yorskej kapely Yeah, Yeah Yeahs. A nielen ona. Pod tzv. "Karen O and the Kids" patria členovia rôznych známych skupín, spomeniem napríklad Bradforda Coxa z Deerhunter alebo Jack Lawrence z The Raconteurs. Soundtrack je naozaj skvelý a počas celého filmu práve tieto pesničky dotvárajú podmanivý príbeh, ktorý sa odohráva v Maxovej krajine, kde je kráľom maxipríšeriek, najkrajšie tvory, aké som kedy videla. Ja by som do takého sveta šla ihneď, akoby som mohla, ohadzovala by som hlinou, stavala pevnosť a plánovala nový svet, kde by som sa spolu s príšerkami mohla ukryť a kde by mi bolo dobre ... Spikeovi sa príšerky naozaj podarili, vyzerali naozaj tak veľmi reálne, k tomu tie hviezdne hlasy. Najviac ma potešila moja obľúbená Lauren Ambrose zo Six Feet Under ( Claire ), ale i Mark Ruffalo a ďalší. Film mi jednoznačne pripomína krátky film "Im Here" tiež od Spikea, ktorý je o robotickej láske, taktiež citlivo a reálne vykreslenej, kedy človek vôbec neuvažuje nad tým "sakra, veď tu ide o roboty!?" :). Spike pristupoval k tomuto filmu citlivo, s detským pohľadom na svet ( preto je mi jasné, že mnohým ľuďom, ktorí nemajú fantáziu a predstavivosť sa tento film páčiť nebude ) a na hudbe si naozaj dal záležať. Vždy, keď budem ako divá z vajec si pustím tento film a vrátim sa do detských čias! :)

Je mi jasné, že tento film bude mať dva tábory divákov. Jeden bude z neho nadšený, z emócií, aké do filmu režisérka dala a druhý, ktorému sa už nikdy viac nebude chcieť pozerať na opakované zábery pohľadu na Modru z kopca. Zjednodušene povedané. Možno som bola ovplyvnená celou atmosférou premiéry na MFF Bratislava 2010, kedy si film prišla uviesť samotná režisérka s jej dcérou, ktorá stvárnila hlavnú postavu vo filme. Už pred filmom som si ju všimla, aj s dcérou boli oblečené v extravagantných róbach, dcéra mala šál s nápisom "Slovensko" a Ingrid Veninger mala dredy zviazané do veľkého copu. Hneď som vedela, že sú to ony. Veľmi sa mi páčilo, ako si ešte pred filmom, ale i po ňom zavolala na pódium celú svoju rodinu i všetkých, čo vystupovali vo filme a lámanou slovenčinou nám porozprávala, ako to veľa pre ňu znamená. A celý film sa to s každým ťahalo. Samozrejme, naivný príbeh dvoch teenagerov by som asi vypustila, predsa len, ľudí starších ako 17 rokov tento príbeh vôbec nezaujme a nebude sa vedieť do neho vcítiť, ale veľa scén tam je podarených a veľmi sa mi páči, že práve takýto film nás bude reprezentovať v zahraničí. Lebo také Slovensko je a každý si pri ňom spomenie na detské časy a v podstate na svoj domov. A presne tak ako dvaja hlavní hrdinovia, ktorí sú Kanady ( kde určite väčšina nepozná rozdiel medzi "Slovenia" a "Slovakia" :D ), tak presne tak nás môžu vnímať i ostatní zahraniční ľudia a málokto zažije ten pravý slovenský život pri návšeteve Slovenska, tak prečo nie? Prečo neukázať aké Slovensko je? Ukázať im tradičné slovenské ľudové tance, spev, bývanie, život, ľudí ... ? Mne sa páčil a som zvedavá na ohlasy v zahraničí.

Čo by ste robili, keby sa váš partner ( aj keď nie úplne dokonalý, čo sa týka popíjania alkoholu, ale však, kto je dokonalý? ), s ktorým ste doposiaľ prežívali krásne chvíľe, dva roky sa snažili o dieťa, mali spoločnú domácnosť, jednoducho všetko, čo patrí k normálnemu vzťahu, začal radikálne meniť? Presne toto musí riešiť Luna, ktorej priateľ Amar po vyhadzove z práce kvoli alkoholu nevie ako ďalej. Na odvykačku, nie. Nájsť si novú prácu, nie. Až raz jedného dňa stretne bývalého kamaráta, Bahriju, s ktorým bojoval počas vojny a ten mu ukáže svet mešít ( pre mňa čistá sekta ), wahábizmu a to všetko pod zástierkou práce s deťmi v ich komunite na opustenom ostrove, ďaleko od civilizácie, kde ženy všetko čo urobia je hriech, pokiaľ nie sú zahalené od päty až po hlavu, s mužmi sa takmer nestretávajú, iba ak cez polopriesvitné záclony počas omše. Pre nás, ľudí zo západnej Európy, je to nepredstaviteľné a ako aj vo filme môžeme vidieť, aj pre niektorých mladých ľudí z Bosny ( ak sa nemýlim, lebo v tomto som vždy mala zmätok, kto proti komu bojoval, akého vierovyznania ). Film sa mi páčil aj vďaka pohľadu Luny na celú vec. Vo všetkom som sa s ňou stotožňovala a myslím, že kebyže som z Bosny, bola by som presne ako ona. Áno, doržiavať zvyky, byť moslimkou, ale nie radikálnou, už len z úcty k mŕtvym rodičom, blízkym a priateľom. A v podstate by som celý film ukončila tak, ako ho ukončila ona. Okrem iného, Luna pracuje ako letuška, čo bolo vždy mojim snom. Takže mi bola o to viac bližšia. Každopádne to nie je vôbec sentimentálny film, je to film o živote a o láske z triezveho uhľa pohľadu.