Ten Druhy

Zdanie reality môže byť skutočnejšie než realita sama. Vedeli to umelci už v roku 1895, ba dokázali aj vierohodne zinscenovať. Mrazivý pseudodokument, ktorý rezonuje dlhšie ako trvá.

Čakal som drámu a dostal som rape and revenge. Subtílnejší, ale predsa. Maskovaný motorkár napadne ženu (Farrah Fawcett), ďalej už idú jej autom. Utečie, na polícii nepochodí, no násilník má jej doklady. Návštevy pokračujú. Psychopat je zaťažený na spodnú bielizeň, Fawcettová je uplakaná, sexi a nie celkom bezradná. Psychické ponižovanie a fyzické násilie sú v rovnováhe. Príbeh má do 52 minúty švih, uvažoval som aj o piatich bodoch, ale potom začne spätkovať, keď do domu napadnutej ženy prídu jej nesympatické kamošky, ktoré si začnú vysvetľovať vzniknutú situáciu s uväzneným násilníkom. Odvtedy je to už o niečom inom a mám pocit, akoby režisér nevedel čo s tým! Príbeh odchádza do stratena.

Sekta síce nedosahuje úroveň predchádzajúcich režisérových hororov Des na javisku a Svätyňa, už vôbec nie kvality nasledujúceho hororu Dellamorte Dellamore, ale stále je pozerateľným filmom. Scenár nie je vôbec nápaditý, dejovú osnovu preberá z Polanského Rosemary´s baby, inšpiruje sa schémami démonického hororu. Začiatok bol zaujímavý, vytvoril predpoklad pre dobrý horor, ale nestalo sa, film je pridlhý, len tak sa pomaly plantá vo vzťahoch a miestami stráca atmosféru. Napriek tomu sa predsa v istých sekvenciách ukazuje Soaviho filmárske majstrovstvo. Korením sú splatter scény, aj larvy a chrobáky majú svoje čaro, pekné je i voľné asociatívne spájanie obrazov. Napríklad: keď Miriam, budúca satanorodička, zaspí a do nosa jej vlezie chrobák, kamera sníma jeho prienik ako prechod tunelom, dostane sa na pestrofarebnú lúku, kde zase číha iné nebezpečenstvo. To, čo sa postavám sníva sa často aj splní, ale nie do bodky, Soavi vždy niečo nové pridá.

Neviem čo si mám myslieť o mníške, ktorá vytryskne z hajzla a mení sa ako skupenstvo vody, ale keď o tom príliš nepremýšľam musím uznať, že som sa celkom slušne bavil. Čert ber v tomto prípade logiku a inovatívnosť, filmu La Monja nechýba mrazivá atmosféra, nájdu sa aj účinné ľakačky a záver je spoľahlivo vygradovaný. Tento horor nie je žiadnym skvostom, ale ako jednorázová zábava poslúžiť môže.

Postavy boli natoľko výrazné, že ich stačilo predstaviť len vo filmovej skratke. Takže, Dolls ide bez zbytočného vajatania a zoznamovacích manévrov rovno na vec. Má svižné tempo, ktoré, aj vďaka krátkej minutáži, vôbec nepoľavuje. Uhraničivá atmosféra a gotický interiér odľahlého hotela-mauzolea bábik funguje pomerne spoľahlivo. Navyše tento horor obsahuje aj niečo ako rozprávkový zmysel pre spravodlivosť - bábiky kántria výlučne bezcharakterných dospelých. Happyend má skoro katarzný účinok!

Hoci sa to nezdá, Zeder je film o nemŕtvych. S talianskymi zombíčinami L. Fulciho Zombie 2 (1979), D. Lenziho Incubo sulla citte contaminata (1980) a A. Bianchiho Notti del terore (1980), ktoré vznikli v podobnom čase, však nemá veľa spoločného. Je to hororovo ladený triler s prvkami detektívky (pátranie na vlastnú päsť), zaobíde sa bez komplikovaného make-upu aj gore. Zeder kladie dôraz na atmosférický príbeh s úvahami o posmrtnej existencii. Myšlienku, že zloženie pôdy má vplyv na mŕtve telá a dokáže ich priviesť znovu k životu, mnohí poznajú zo známejšieho filmu Pet Sematary (1989). Knihu, ktorá sa stala jeho predlohou vydal Stephen King v rovnakom roku ako vyšiel Avatiho Zeder (1983). Náhoda alebo súvislosť?? Nepodarilo sa mi zistiť. Pupi Avati rád spája technológiu s mágiou. Verí, že rôzne technické vymoženosti (elektrické písacie stroje, počítače...) majú určitú inteligenciu a schopnosť skrývať tajomstvá, v neočakávanej chvíli ich odhaliť. V prológu filmu, ktorý sa odohráva v roku 1956 vo francúzskom mestečku Chartres sa stane toho toľko, že to stačí na samostatný film. Potom sa príbeh vyvíja pozvoľna, je mysteriózny, pútavý, ale dosť mu aj pomáha Ortolaniho hudba.

Veľký vták bez štipky fantázie, to je skutočná nočná mora. Podobne je na tom aj rozparovač z Rivertonu, ktorý sa za takého operenca prezlieka, bohužiaľ nemá invenciu. Akýmsi štepárskym nožom monotónne podrezáva svoje obete, rovnako jednu za druhou akoby pracoval v ovocnom sade. Problém nebol v jednoduchosti, ktorá sa spája s tínedžerskou vyvražďovačkou, ale v tom, že sa tejto jednoduchosti vzdáva. Najmä v spôsobe, akým prezentuje rozdvojenosť osobnosti, prevteľovanie duše mŕtveho rozparovača. Mal som z toho guláš, Craven to prekombinoval, prestával som sa v tom skrátka orientovať. Už v úvode som začínal tušiť, že zámer autora môže aj nevyjsť. Rozprarovača zabili veľakrát na to, aby znova ožil. Postavy tínežerov boli šedou nediferencovanou masou. Jedinú, ktorá sa ako-tak odlišovala - náboženskú fanatičku Penelope (Zena Grey) - skolil vrah medzi prvými.

V tomto prípade kombinácia žánrov nenapomáha zdarnému výsledku. Asi by bolo vhodnej rozhodnejšie gesto. Film sa chvíľami tvári ako detektívka a potom zase chvíľu ako rape and revenge, v ktorom sú policajti ale nadbytoční. Boy Wonder mi z hľadiska vytvárania zmysluplného príbehu pripomína váhavú dievčinku, ktorá nevie čo chce a nemá sa k činu. Rozprávanie plynie vo vychádzkovom tempe, kráča si pešo a nudne a vôbec sa nerozbehne. Ponúka veľa miest na zamyslenie a filozofovanie o zločine a treste. Psychologická rovina príbehu funguje takisto striedavo úspešne. Aspoňže hrdinovi som veril, že je do seba uzavretý depresívny sociopat, ktorého drží pri živote túžba po pomste. V závere rozohrá vcelku zaujímavú "šachovú partiu", ale to už je pomerne neskoro.

Fajn, ani náhodou.

Mikrobus v kyvadlovej doprave z letiska do centra mesta je plný unesených pasažierov, a len jeden únosca s výzorom malomeštiaka sedí za volantom. Príležitostí zmocniť sa mikrobusu a utiecť bolo vo filme xyz, ale predsa to žiadna z unesených postáv nedokázala. Bolo nad slnko jasnejšie, že im hrozí smrteľné nebezpečenstvo, no pritom sa správali akoby boli na výlete. Shuttle je plný nelogickostí, scény sa v ňom stereotypne opakujú. Film sa odohráva vo veľkomeste, ktoré však pôsobí ako mesto duchov. Kde sú ľudia? Kde je polícia? Prečo sú všetky cesty neosvetlené, prázdne a plné výmoľov? Prečo už dávno nezrušili nočný predaj, keď sa predavačka nudí sama v supermarkete? Celé je to naivné, a žiaľ aj vizuálne sivé, čiernobiele. Shutlte má dva-tri dobré dejové zvraty, ale kontroverzný záver. Nejde však o nejaký otvorený koniec v postmodernom duchu, ktorý by dráždil diváka k zamysleniu, ale o neschopnosť uspokojivo zakončiť to trápenie.