Porp

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden Ivan a jedna Nasťa, ktorí sa veľmi ľúbili. Problém bol v tom, že kým ona je banderistka, on je naopak separatista. Základný kameň úrazu sa paradoxne stáva hnacím motorom neustálych politických debát medzi oboma hlavnými hrdinami o príčinách vojny. Film má samozrejme dve stránky - ideologickú a umeleckú. K tej ideologickej sa radšej vyjadrovať nebudem, keďže vojna stále prebieha a už samotný fakt, že som si tento film pozrel znamená, že som dezolát, ktorý sleduje ruskú propagandu. Nikto "slušný" by sa predsa týmito ruskými klamstvami nezaoberal. K tej umeleckej stránke môžem povedať len toľko, že rozhodne nepatrím k expertom na herectvo, ale po zhliadnutí tohto filmu som sa stal expertom na neherectvo, lebo tak príšerne ako tu hrajú obidvaja hlavný hrdinovia, to som ešte nikde nevidel.

Aj keď žáner vojnových filmov nejako zvlášť nevyhľadávam, po pozretí musím konštatovať, že nie je nič, čo by som tomuto filmu vytkol. Keď vás film donúti gúgliť informácie, tak to asi nebol zlý film. Woody Harrelson ako admirál Nimitz bol veľmi dobrá voľba. Pohľad z tej druhej japonskej strany sa mi tiež veľmi páčil. Snáď len tie triky boli také ... no ako to povedať ... až príliš peknučké, akoby som sledoval World of Warships.

Sadol som pred telku s tým, že som trestuhodne porušil jednu zo svojich životných zásad: "Najprv trailer, až potom film!" Chvíľu to vyzeralo nádejne: "niečo je tam vonku a my nevieme, čo to je..." Tajne som dúfal, že by sa mohlo jednať o niečo podobné ako bola kedysi Priepasť alebo Guľa, aj keď Barbie a Ken v hlavných úlohách dávali tušiť, že to tak asi nebude. Počiatočný mysteriózny opar sa vytratil hneď, ako sa na scéne objavila mimozemská vesmírna loď. Monštrózny kolos sa po hladine oceánu presúval akýmisi výskokmi. Zvyšok filmu sa niesol v podobnom duchu ako Armageddon alebo Vesmírny kovboji.

Už od prvej minúty som vedel, že toto ma baviť nebude. Film určený hlavne mileniálom, ktorí vedia svoje smartfony tasiť ako kedysi tasili kovboji svoje kolty. Vidím to na mojom kolegovi v práci. Akurát, že ten sa ešte nenaučil poriadne tasiť. Mal mi natočiť bitku v práci, ale on nestihol načas vytasiť svoj smartfón. Tak som mu povedal, aby pravidelne cez víkendy trénoval tasenie mobilu, ak chce zapadnúť medzi svojich.

Prvotná explózia nadšenia z originálneho nápadu začala s pribúdajúcimi epizódami akosi upadať, ako keď prach pomaly sadá po výbuchu. K ďalšiemu sledovaniu ma motivuje už len zotrvačnosť živená spomienkou na počiatočnú radosť z výbuchu nadšenia. Nejak tak by som to zhrnul. Bojacka si stále rád pozriem, hoci len kvôli tej úvodnej zvučke, ale už nič výnimočné neočakávam.

Koncentrovaná genialita v podobe krátkej poviedky s úžasnou pointou!

Ako natočiť film pre celú rodinu o takej znepokojujúcej téme akou je znásilnenie a nevznikla z toho kontroverzná záležitosť na spôsob Irreversible? Nuž nejak takto! A namôjveru, nebudete sa nudiť až do konca filmu! Jedinú výčitku by som snáď našiel iba v tom ako boli vyobrazené 80-té roky. Všetko by to bolo OK, telefóny majú poctivo svoje pevné miesto na stoloch a stenách, len tá móda tam akosi nesedela. Chcelo by to o číslo väčšie krikľavé saká s poriadne veľkými plecnými vypchávkami a o dosť viacej rifloviny.

Brilantne podaná kritika o nezmyselnosti vojny. Ukážka toho, že ľudia, ktorí by v čase mieru v podstate proti sebe nič nemali, sú nútení stáť proti sebe v zákopoch a mieriť na seba zbraňami. Jednoznačne najsilnejší moment filmu bola pre mňa scéna, keď japonský kapitán, ktorý sa zúčastnil olympijských hier v Spojených štátoch, čítal v jaskyni list zajatého amerického vojaka od jeho matky a následne uvedomenie si toho, ako veľmi sú si životy nepriateľov navzájom podobné, aj s ich všednými starosťami.

Také komornejšie sci-fi o tom, aké banálne problémy bude musieť ľudstvo riešiť pri dobíjaní blízkeho vesmíru. Žiadne medzigalaktické prestrelky vesmírnych korábov s vyspelejšími civilizáciami sa nekonajú. Najväčším nepriateľom pozemšťanov sú pozemšťania sami sebe tak, ako tomu bolo doteraz. Veľmi realistické vykreslenie blízkej budúcnosti kazí akčná sólo jazda Brada Pitta naprieč slnečnou sústavou a späť v štýle Brucea Willisea. Jeho vnútorný monológ mi vôbec nevadil, naopak bol veľmi výstižný.

Ľudia tu píšu, že vraj je to komunistická propaganda. Potom taký Jánošík musel byť komunista ako remeň. Ten chcel tiež bohatým brať a chudobným dávať. Myslel som, že film z roku 1952 a ešte k tomu sovietsky ma nebude baviť, ale bavil. V týchto starých filmoch je obrovský komparz a to mnohým dnešným chýba. Hlavne tým hollywoodským. Bude to asi tým, že zaplatiť Di Capria alebo Johnnyho Deppa vyjde ako desaťtisíc komparzistov.