Kristusazapad

Vskutku, stretol sa tu vtedajší výkvet slovenského herectva. Výborný bol najmä Chudík, ktorý v roli kráľa Henricha IV dokázal vybalansovať zlostnú a neistú stránku svojej postavy, s istou veľkosťou a majestátnosťou. Vlastne ešte zvýraznil náznaky zo Shakespearovho textu. Podobne to platí aj pre mladícky drzého, vášnivého a pritom mužného Dočolomanského Hotspura. Osobne sa mi tiež veľmi páčilo, že Pietor sa tu menej venoval Falstaffovým epizodickým humorným scénkam a túto dvojdielnu hru viac zdynamizoval zameraním sa najmä na veľkú politiku a na etický konflikt medzi princom a kráľom. V tomto budem azda trochu osamotený, pretože práve Falstaff sa zaslúžil o nesmrteľnosť tejto hry. Takmer vyprázdnené javisko sa tu svojou estetikou približovalo dobovým alžbetínskym štandardom a hudba svojou zvláštnou temnotou napájala spodné prúdy tejto hry a vytvárala zaujímavú interpretáciu, ktorá viac zdôrazňovala dejinnú tragickosť. Samozrejme, pomimo toho sa na filmovej databáze ťažko vyjadruje k záznamu divadelného predstavenia, aj preto len takýto lacný komentár.

Permanentné odriekanie Strýčka Váňu ako forma budhistickej sútry, ktorá zapĺňa priepasť vo vzťahu, trhlinu, zapríčinenú neprekonateľnou tragédiou. Toto sa vo filme opakuje ako refrén: zdanlivo banálne ritualizované činnosti, ktoré sa neustále navracajú a vytvárajú upokojujúci, až uspávajúci rytmus. Avšak niekde hlboko pod tým víria emócie, tryskajú z tej medzery, ticha, priepasti, nedopovedaností. Nie slabosť, či odovzdanosť, ale uvedomenie si bytostnej tragickosti ľudského života, uvedomenie si neschopnosti čokoľvek ovládnuť, preniknúť do bytia a dopovedať ho, neschopnosti úplne obsiahnuť druhého a zároveň záverečná výzva po žití napriek všetkému. Toto akoby ovládalo celé rozprávanie, v ktorom nastáva nielen zmierenie s minulosťou, ale vlastne so samotným svetom. A toto zmierenie akoby prichádzalo cez nesúvisiace príbehy, v ktorých hľadáme interpretácie, do ktorých vstupujeme ako herci a získavame tak vrstevnicu, ktorou prepisujeme seba samých a stávame sa skrz iných samými sebou. Prebúdzame ľudskosť. Akoby sa aj tu ozývalo, že peklo si ty sám. A hoci (ako píše Zíza) tento film nie je zlomom v japonskej kinematografii, neznamená to, že pri naladení sa na jeho jemný rytmus, neprichádza istá vyrovnanosť so svetom, pokoj a zároveň aj túžba po živote.

Začiatočnícky pokus, kde dotyčný v snahe predviesť sa, pchá do výsledného diela čo najviac nápadov.  Výsledok pod vlastnou ťažobou napokon imploduje. McKay však nie je začiatočník. Škoda. Chápem, v tomto prípade je možné zaštítiť sa psychológiou a rôznymi fázami vyrovnávania sa s tragickou udalosťou - od odmietania, až po záverečnú akceptáciu. Tá neustála zmena perspektívy tu vlastne dáva zmysel. V poriadku. Škoda len, že to celé korčuľuje po tomto nápadmi prepchatom povrchu, ktorý bráni čokoľvek rozvinúť do väčšej hĺbky. Flow obrazov. Azda odozva všetkých tých zosmiešňovaných príspevkov na sociálnych sieťach a rôznych Talkshow. Nehovoriac o nutnej dávke spravodlivého aktivistického rozhorčenia a povýšenosti nad sprostý plebs a jeho chlieb a hry, ktorá už po miliónty raz opakuje všetky prevarené klišé a stereotypy. Aj preto toto myslenie nikdy nemohlo a ani nebude môcť priniesť žiadne skutočné riešenie - len nadradené cynické rozhorčenie smerujúce k vyhoreniu. Pri paródii to až tak nevadí, ale tento film chce za každú cenu vysloviť niečo dôležité, vážne a tragické. A tak som sledoval ako si niekto s rozdvojenou osobnosťou systematicky strieľa do vlastných kolien. Výsledok napokon pripomína hybrid Saturday night live a Odovzdávania Oscarov. Škoda, pretože najmä spočiatku to bolo až mrazivé a sporadicky aj mimoriadne vtipné a trefné. P.S. Ak bolo cieľom tvorcov parodovať postavenie ľudstva vo vzťahu k enviromentálnej kríze, nevyšlo to, skôr naopak.