tuberatanka

Pohľad na dobu totality okom desaťročného dieťaťa, pričom ťažisko ale spočíva v tom "okom desaťročného dieťaťa". Pozornosť je tu preto upriamená skôr na subjektívne vnímanie reality, než na realitu samotnú. Tento veľmi dobrý nápad je ale zachytený trochu kostrbato - nad pocitom bezmocnosti či odlúčenia od otca prevažuje najmä pocit prázdnoty. Vnútorný svet postáv je tu zachytený skôr pomimo, vonkajší svet je šedivohnedý, nepochopiteľný, nudný a prázdny. Čo na jednej strane veľmi dobre pripomenulo kopu momentov z detstva, na ktoré sa rado zabúda. Na strane druhej, na takýto film treba byť v špecifickom rozpoložení a zvyknúť si na pomalé tempo rozprávania. Spracovanie ako také je fungujúce, len trochu neobjavné - až na to, že to sčasti bolo cieľom. Vo filme totiž nejde o reflexiu doby totality, ale o zachytenie spôsobu, akým deti vnímajú svet. Tento spôsob videnia sveta (utopenosť v nudnom dospelom svete, nekonečné plahočenie sa úradmi, chodbami, čakárňami, nekonečné čakanie na všetko) ale otupuje - bizarnosť nie je dostatočne bizarná, city a pocity sú utopené v apatickej šedi, život ako séria nudných zážitkov, nekonečná každodennosť, okolitý svet ktorý nemá čím zaujať. Ono to tak malo byť, otázka je, či ste ochotní zhliadnuť film, ktorý stavia práve na doslovnom (hoci veľmi funkčnom) zobrazovaní týchto pocitov takmer bez použitia akýchkoľvek metafor. Na mňa to v tej chvíli celkom sadlo:)

Kríženec disneyovky a japan weird movie. Dejová línia a gagy možno nie sú natoľko objavné - hlavnou zbraňou filmu tu je (podobne ako napríklad v Alici v krajine zázrakov) prostredie a jeho zvláštna mnohotvárnosť a vnútorná (ne)logika i obyvatelia. Film je dostatočne bizarný na to, aby si ho užili aj fajnšmekri v anime či japonských filmoch všeobecne a zároveň dostatočne prehľadný a pochopiteľný na to, aby ho dokázal "zhltnúť" i nepripravený divák. Mojimi favoritmi sú priateľský démon ktorý občas požiera postavičky a prežerie sa, a ešte slizká obluda, ktorá po očistnom kúpeli v kúpeľoch vyvrhne zo seba celé vrakovisko. To celé sa odohráva v zaujímavom prostredí - železnica pod morskou hladinou, komplexy budov na pozadí lesov a jazier, nekonečné formácie z betónových a panelových dvorov a balkónov s oceľovými rebríkmi, paláce, vidiecke chalúpky, všetko. Hlavná hrdinka je najprv vyplašená zo sveta v ktorom sa ocitla, ale ku koncu sa v ňom už pohybuje úplne suverénne. Ešte, škoda že som to nevidel s pôvodným japonským dabingom, myslím že v ňom by to celé vyniklo ešte lepšie. Ináč som spokojný:)

Tento film sa celkom zvláštnym spôsobom pohybuje po hranici. Školská trieda kdesi vo veku kde sa končí detstvo a začína dospievanie. Film takto balansuje medzi jednoduchým dobovým príbehom zo života detí a umelecky prepracovaným pohľadom do vnútra ľudí, ktorým sa končí detstvo, ale ešte nezačína dospelosť. Vychutnať si tento film takto nie je úplne jednoduché - na jednej strane tu máme obvyklý štylizovaný obrázok školskej socialistickej mládeže a jednoduchý príbeh zo života detí, na strane druhej pokus o sofistikovanejšiu umeleckú výpoveď, prácu so symbolmi i s obrazom, snahu o zobrazenie rodiacich sa citov a pocitov, dej často vyrozprávaný skôr v náznakoch než doslovne. Z môjho pohľadu jednoznačné pozitívum - nielen nadpriemerne spracovaný (a z dnešného pohľadu i nostalgický) detský film (hoci nezriedka celkom schematický v kontexte vtedajšej doby), ale aj celkom účinná umelecká výpoveď (hoci nezriedka kostrbatá a nesmelá), dokopy veľmi dobre spracovaný film o nedospelých nedeťoch. Už to nie je film pre deti, ešte to nie je film pre dospelých. Nevidím v tom rozpor, film je presne taký ako téma, ktorú sa snaží zobraziť. Navyše robí to remeselne nápadito, netriviálne, a prostredia rozostavaného sídliska či starej Bratislavy tomu dodávajú atmosféru. Dávam štyri hviezdičky, ale ak by som mal byť veľmi subjektívny, dám tomu aj päť.

V časoch môjho detstva som tento film nemal šancu uzrieť a kniha sa mi páčila, iba ma príliš nechytala. Teraz som zhliadol tento film nedotknutý akoukoľvek nostalgiou. Príliš nie som na hrané rozprávky, ale toto ma vzalo. Čistá hipisačina. Absolutely free. Tie 60te roky asi museli mať čosi do seba. Excentrické dievča s parádnym účesom, neustále roztopašne ceriace zuby a žijúce v pomaľovanom dome kde si bez problémov robí bordel, spoločnosť jej robia kôň a opica, a neskôr aj deti z jej okolia, uchvátené jej spôsobom života. Popri tom bezstarostne a suverénne odráža akékoľvek útoky establišmentu symbolizovaného policajtami a tetou vychovávateľkou snažiacou sa Pippi dostať do detského domova. Po desiatich minútach som si už ani neuvedomoval, že to na čo sa pozerám je rozprávka. Toto je sloboda, pretváranie si sveta na vlastný obraz, obracanie všetkého jestvujúceho na srandu, užívanie si existenčna. Bez problému som ochotný odpustiť miestami celkom kŕčovité spracovanie (pri rozprávkach tohto typu možno aj nevyhnutné) a dávam päť hviezdičiek.

"jednotku" som nevidel, ale toto mi prišlo v rámci toho, čím to byť malo, v poriadku. Jasné, že je to trochu priblblá mainstreamová komédia, ale ona aj chcela byť priblblá. Blbá a blbšia. Jeden z filmov pre ľudí, ktorí chcú totálne vypnúť pri úplne predvídateľnej zápletke a neuveriteľne tupom humore (ktorého sila spočíva skôr v tuposti než v humornosti), a zároveň film, ktorý si v rámci tohto ešte drží úroveň. C'mon, je to ďaleko pozeratelnejšie než Susedia či Kutyil, kde je tá tuposť nezamýšľaná, a ďaleko menej fungujúca. Otvorená fekálnosť a priblblosť vtípkov je podľa mňa ďaleko poctivejšia, než neúspešná snaha byť humorný bez takýchto podporných prostriedkov. Síce som sa nesmial, ale chcel som vypnúť a vypol som. Tie dve hviezdičky v tomto kontexte ani nie sú mienené hanlivo:)

Ako je to u Monty Python obvyklé, film stojí viac na humore než na čomkoľvek inom. Dá sa ale povedať, že z ich tvorby ide o scenáristicky najucelenejší výtvor. Spracovanie občas bezostyšne hraničí s amatérizmom, ale pri sledovaní mi to ani raz nevadilo - humor je ostrý, absurdný, inteligentný a občas veľmi drsný. Popri parodovaní byrokracie (ktorú film paroduje azda ešte vo väčšej miere než náboženstvo a jeho konvencie) a "bezservítkovom" humore občas na hranici nechutnosti (a tentokrát nikdy za ňou), vo filme úplne bez problému z ničoho nič unesú hlavného hrdinu mimozemšťania zapojení do medzihviezdnych vojen, aby v momente opäť havarovali na Zemi:) Tento humor funguje najmä preto, lebo je inteligentný a k veci - ide skôr o nekonečne trefné skeče než dobre vykonštruované a zahrané gagy. Človek ani nemyslí na to, že celý film je odohratý ľuďmi, ktorým v podstate chýba akýkoľvek výraznejší herecký a komediálny talent - "ochotnícka" atmosféra tu ešte podčiarkuje celkový dojem a robí vtipy ešte vtipnejšími.

Mierne do-it-yourself štýl tejto komédie asi nesadne každému. Ináč dokonalé aj ako komédia (sucho absurdný humor), aj ako paródia (ktorá nestojí ani tak na zosmiešňovaní konvencií takýchto filmov, ako skôr na ich úplne bezostyšnom prznení a posúvaní za hranice predstavivosti). Pritom výprava a celkový dojem pôsobia občas až príliš okato na kolene urobené, a celý film stojí v podstate iba a iba na humore. Ale je to humor tak skvelý, že akékoľvek iné chyby tohto filmu to bohato vyvažuje. Humor sarkastický, bez servítky, absurdný a trefný. V Živote Briana Monty Python dotiahli tieto veci ešte ďalej, ale ako paródia funguje Svätý Grál lepšie.

Československí Iľf a Petrov, ale o čosi temnejší a bizarnejší. Súboj občana s byrokraciou, občas až podozrivo aktuálny. Výborný aj po obrazovej stránke, škoda len, že príliš krátky. Ale to asi stačí.

Postapokalyptická depresia. Antiutopické sci-fi...počkať, toto asi bola realita. Zábery rastúceho rozkopaného blatistého nedostavaného sídliska, plne obývaného ľuďmi majú aj dokumentárnu (aj historickú) hodnotu (úplne insajderský pohľad do výstavby pražského Jižáku), ale tu sú výborne použité, ako depresívne kulisy ku košatému príbehu. Rozkopané sídlisko, blato, kamene, odpad, anonymné šedivé paneláky v presných radoch na bezmenných uliciach, jeden ako druhý, nič iné nikde naokolo. Paneláky sú nedostavané, ľudia nemajú kde bývať, hrnú sa do nedostavaných bytov. Po zablatenej okolitej mesačnej krajine rachocú tatrovky a stavebné mechanizmy, s okolitým chaosom kontrastujú pravidelné šedivé rady blokov. Podobne ako prostredie je depresívny aj príbeh. Ľudia žijúci v týchto, z dnešného pohľadu provizórne pôsobiacich "nocľahárňach" sú neustále rozhádaní a psychotickí, rodinné vzťahy sa rozpadávajú, ľudia žijúci vo vchode sú si navzájom úplne ľahostajní. Sebectvo, arogancia, pretvárka, chamtivosť. Päťročný chlapček bezradne pobehujúci medzi panelákmi, hľadá miesto kde by sa mohol osamelo hrať, ale všade okolo je iba mesačná krajina a stavebný odpad. Hrabe sa v smetných bedniach, všetko čo v nich nájde hádže pod parné valce asfaltujúce cestu, kradne časopisy určené do stánku a nosí ich do zberu, vybíja okná, prevrháva rady plechoviek v obchode. Asi jediná postava, ktorá pôsobí trochu odveci, je ulízaný televízny moderátor vlezlo sa snažiaci zbaliť všetky ženy v bloku, ináč to celé pôsobí občas až neúnosne realisticky. Vyrastal som na podobnom sídlisku, tiež ešte v tom čase nedostavanom, veľa situácií mi bolo až nepríjemne povedomých, a žiadna z nich mi nepríde preexponovaná - ak áno, tak iba k veci. Skôr než úchylný mi film príde hlboko humanistický - deformácia ľudských vzťahov je tu vykreslená skvele a presvedčivo. Film je skvelý aj po formálnej stránke - kamera bezradne jazdiaca po nekonečných radoch okien, občas roztrasená či rozkývaná, výborný strih a najmä skvelá hudba, väčšinou patrične depresívna a psychedelická. Áno, je to ťažšie stráviteľné, ale v tomto prípade forma úplne korešponduje s obsahom. Film je taktiež otvorene kritický a to bez akýchkoľvek metafor - robotníci na stavbe sa namiesto práce flákajú po krčmách, telefóny nefungujú, sídliská sú nevybavené, všetci zamestnanci sú neochotní a mrzutí. Dokonale antiutopický film, akurát čisto v súlade s vtedajšou realitou. Krása.

A ja som nevedel, že na Slovensku natočili taký výborný film... ešte k tomu v 60-tych rokoch. Rebélia, roztomilý slang (slovo "rídky" je úžasné), drsne poetické pohľady na nekonečné strechy najväčšieho slovenského veľkomesta s neuveriteľne vysokými a hustými televíznymi anténami, po ktorých pobehujú hlavní hrdinovia (urban poetry v 60tych rokoch!), versus krásny a drsný vidiek kde ešte nedorazila mechanizácia, po dvore JRD pobehujú kone s vozmi, predsedovia v JRD sú lemry ktorým sa nechce robiť, a celá mužská mužská dôchodcovská populácia obce večer sedí v krčme, nalieva sa pivom i pálenkou, a kľaje. Alkohol tu s cynickým pokojom chlascú aj neplnoletí hrdinovia filmu. Poetika komentárov rozprávača kontrastuje s cynizmom a občas až nihilizmom ("mámnahákizmom") postáv, vo vnútri citlivých a zraniteľných. Rádio rozpráva namiesto ľudí. Výborná kamera (práca so svetlom, hĺbkou ostrosti a kompozíciou ako od špičkového fotografa) a zvukové efekty (vnútorné hlasy ľudí, flešbeky), film posúvajú občas až k surrealizmu, filmu to ale nijak neuberá na uveriteľnosti. Veľa slovenských filmov stavia na pokľudnom tempe, lyrickosti a poetike - ibaže v tomto prípade je to poetika drsná, naozajstná a s minimom pátosu. 60te roky na slovenský spôsob. A ono to funguje aj dnes.