tuberatanka

tuberatanka


1 bod

Moje oblíbené filmy

  • poster

    Naisu no mori: The First Contact (2005)

    Prvé prirovnanie, ktoré mi v prípade tohto filmu napadlo, bol "japonský Monty Python" (a jo, ako pozerám, nie som jediný, komu táto asociácia prišla na um). "Japonský" v tomto prípade samozrejme neznamená iba zmena prostredia a reálií, znamená to, že tento film je absurdný, humorný a na hlavu postavený silne špecifickým, japonským spôsobom. Nesúhlasím so sprievodným textom "Žádný příběh, žádná struktura a už vůbec žádná myšlenka", pri pozornom sledovaní jednotlivé časti spolu súvisia, naväzujú na seba, dávajú dokopy akúsi logickú sieť udalostí a akýsi naznačený príbeh, či viac paralelných príbehov spolu súvisiacich. Film je štruktúrovaný ako "mixtape", jednotlivé "scénky" sú oddelené čímsi čo by mohlo byť prepínanie medzi televíznymi kanálmi, pričom samé majú formu televíznych seriálov, relácií, skečov, a poniektoré sa tam aj opakujú (napríklad "guitar brother" sa tam stihol zjaviť zhruba päťkrát). Napriek všetkej absurdite a humoru ktorý občas od "ujetosti" prechádza k čiernote, celkový výsledok je nezriedka svojim spôsobom miestami veľmi silný a emotívny, hlavne v tých fantazijnejších sekvenciách (tanec na pláži, mixovanie hudby v lese). Ináč film stojí hlavne na dialógoch, občasných gagoch, na viac či menej zdanlivej totálnej nezmyselnosti jednotlivých scénok, ich skrytej náväznosti. Treba dodať, že absurdita a "ujetosť" v tomto filme je tentokrát obzvlášť ťažkého kalibru a pritom po väčšinu filmu úplne prirodzene pôsobiaca a nenásilná, a to aj v prípade tých nechutnejších scénok, ktorých tam je pomerne poskromne. Film je zaujímavým pohľadom na nezmyselnosť tohto sveta, absurdnosť mnohých scénok mi pripomínala poniektoré moje spomienky z detstva, či občas aj ranej puberty, keď ešte človek mnohé veci vníma iným spôsobom. Tento film funguje na toľkých rovinách, že je šanca, že i nepripraveného diváka aspoň niektorá z nich zasiahne, i keď za cenu toho že mu film príde úplne nonsensový, ako šialená oddychovka. A pozorný divák si v tomto filme nájde aj príbeh, zmysel, logiku a odkaz (nevraviac o úžasnej konceptuálnosti, občas aj skvelému soundtracku a zjavnej radosti z tvorby), i keď je rovnako dosť možné že si toto dielo vysvetlí každý po svojom. Ale, toto rovnako platí aj pre mnohé konvenčne natočené filmy:)

  • poster

    ...a bude hůř (2007)

    (Anti)romantický pohľad na "máničkovský" život ako na ľudí na okraji spoločnosti. O "intelektuálnej" alebo "kultúrnej" časti tzv. undergroundu bolo toho napísaného aj nafilmovaného dosť, ale film s týmto námetom je u nás úplne ojedinelý. Normalizačná "depka" je tu dotiahnutá do úplného extrému, a tak hrdinovia prespávajú v kanáloch, špinavých pivniciach, neustále sú konfrontovaní s políciou, organizujú divoké "večierky", a každú chvíľu sú vťahovaní do alkoholických, marihuanových i sexuálnych orgií. Komunita ľudí miešajúca sa medzi zločincami a bezdomovcami, avšak so zvláštne bohatým životom a akousi vlastnou svojráznou drsnou post-hipisáckou kultúrou normalizačného razenia. Film ukazuje, že "ostrovčeky slobody" mohli mať v tejto krajine vskutku bizarné podoby, ale cez všetku drsnosť, depku, nihilizmus a psychiatriu tu cítiť aj zvláštnu nostalgiu. Hrdinovia môžu pôsobiť ako apatickí vypatlanci na okraji spoločnosti, ale napriek tomu, títo ľudia majú nejaké ciele, svojrázne citové prežívanie (viď scéna pohrebu Lesního muže) a ich trávenie voľného času má ďaleko od apatie (futbalový turnaj a festival na lúke) . Je to film ozajstný, neprizdobovaný a nestavajúci na žiadnych vonkajších efektoch, a zatiaľ asi najlepší ČS film reflektujúci totalitnú dobu, aký som videl (možno ešte Kouř, ale ten je o čosi abstraktnejší). Občanský průkaz či Pelíšky sú v poriadku, ale po tomto filme pôsobia ako neškodné rozprávky pre deti v predškolskom veku. Tento film je drsný aj bez akéhokoľvek explicitného zobrazovania nechutností, a úplne verný aj napriek nehereckému obsadeniu. Odporúčam všetkými dvadsiatimi.

  • poster

    Občanský průkaz (2010)

    Po tomto filme mi Pelíšky prídu ako vyprázdnený a trochu sladký rodinný film (aj keď ich mám celkom rád:). Tento film mi príde omnoho ozajstnejší, drsnejší a autentickejší. Oceňujem zopár "insajderských" vtípkov (otec sa dostal na liečebný pobyt s diagnózou "třista sedum"), ale aj fakt, že ide viac do hĺbky, pričom stále ide o vcelku prístupný film, stavajúci na nostalgií, trpkom humore a silných, často mrazivých scénach (masaker v podchode, prehliadka na hraničnom priechode). Je zaujímavé sledovať, ako pubertálna revolta, povrchná a priamočiara ako vždy, odrazu v tomto totalitnom kontexte nadobúda úplne iný rozmer a zmysel. Tento film je o hŕstke ľudí, ktorí sa dokážu baviť aj keď je okolo hlboký koncentrák. Rozdelenie postáv je možno až príliš čiernobiele, ale v tej dobe bolo veľa vecí čiernobielych. Film samotný čiernobiely nie je, namiesto "totalitnej šedi" ukazuje pestrofarebný svet. Dobre, veľa to stavia na efekt, na nostalgiu a trochu to hrá na city. Ale pomedzi to všetko tu je aj ozajstná dráma o absurdite, brutalite a pokrytectve doby, ktorú zobrazuje. Táto rovina by šla zobraziť aj omnoho lepšie, ale možno niekedy nabudúce:)

  • poster

    Amazing Mr. Bickford, The (1987)

    Niekedy som fascinovaný médiom animácie ako takým. Bruce Bickford je asi jeden z najgeniálnejších animátorov, akých som kedy videl - neuveriteľne psychedelické, šialené, uletené, nápadité a prepracované kreácie - a veľmi charakteristické a rozpoznateľné. Od mierne pokrivených absurdných obrázkov zo života neživota, až po úplne psychokreácie plné bublania, pohybu, premien, čudesných sexuálnych obrazov a nevídaných kreatúr. Je to víťazstvo formy nad obsahom? Nemyslím. Toto nie je o forme ani o obsahu, je to o útočení na zrak, na myseľ, na imagináciu, je to obrovský prúd nápadov, ktoré prebiehajú pred divákovými očami a divák ich nestíha absorbovať. Krása!

  • poster

    Nekojiru-sō (2001)

    Alica v krajine zázrakov na speede. Bez akýchkoľvek klišé či slabých momentov. Pre fanúšikov japonských podivností povinnosť.

  • poster

    Divoká planeta (1973)

    Úžasná psychedélia. Vďaka strohému prevedeniu a veľmi jednoduchému deju sa v nej však dá zorientovať bez problému. Skvelá, ľudsky pôsobiaca animácia väčšinou zobrazuje chladné vyprahlé a rozľahlé prostredia osídlené bizarnými tvormi a rastlinstvom, pomedzi ktoré blúdi drobný človek. Postavy sú tu takmer úplne bez emócií (s výnimkou občasného bojového zápalu). Celkový dojem by sa dal vyjadriť slovom "podivný" (a rozhodne nie "divoký", ako český preklad názvu filmu naznačuje). Tento film nefunguje na jednotiacej dejovej línií (napriek tomu že tu je a je jasne naznačená), ale skôr ako séria veľmi pokľudných, avšak nekonečne podivných skečov zo života hlavného hrdinu. Celkový dojem je však úžasný - tento kontrast strohosti a podivnosti, jednoduchého deja a úžasných detailov, vyprahnutej planéty a silnej "psychedelickej" atmosféry funguje nad všetky očakávania. Toto je skvelý príklad filmu, ktorý je určený pre deti aj pre dospelých, pretože každý si tam niečo nájde. Výsledný dojem pôsobí, ako keby človek pozeral futuristický sci-fi film pod vplyvom halucinogénov. Čosi takéto som nikdy predtým nevidel, a najskôr asi ani neuvidím - úplný unikát.

  • poster

    Panelstory aneb Jak se rodí sídliště (1979)

    Postapokalyptická depresia. Antiutopické sci-fi...počkať, toto asi bola realita. Zábery rastúceho rozkopaného blatistého nedostavaného sídliska, plne obývaného ľuďmi majú aj dokumentárnu (aj historickú) hodnotu (úplne insajderský pohľad do výstavby pražského Jižáku), ale tu sú výborne použité, ako depresívne kulisy ku košatému príbehu. Rozkopané sídlisko, blato, kamene, odpad, anonymné šedivé paneláky v presných radoch na bezmenných uliciach, jeden ako druhý, nič iné nikde naokolo. Paneláky sú nedostavané, ľudia nemajú kde bývať, hrnú sa do nedostavaných bytov. Po zablatenej okolitej mesačnej krajine rachocú tatrovky a stavebné mechanizmy, s okolitým chaosom kontrastujú pravidelné šedivé rady blokov. Podobne ako prostredie je depresívny aj príbeh. Ľudia žijúci v týchto, z dnešného pohľadu provizórne pôsobiacich "nocľahárňach" sú neustále rozhádaní a psychotickí, rodinné vzťahy sa rozpadávajú, ľudia žijúci vo vchode sú si navzájom úplne ľahostajní. Sebectvo, arogancia, pretvárka, chamtivosť. Päťročný chlapček bezradne pobehujúci medzi panelákmi, hľadá miesto kde by sa mohol osamelo hrať, ale všade okolo je iba mesačná krajina a stavebný odpad. Hrabe sa v smetných bedniach, všetko čo v nich nájde hádže pod parné valce asfaltujúce cestu, kradne časopisy určené do stánku a nosí ich do zberu, vybíja okná, prevrháva rady plechoviek v obchode. Asi jediná postava, ktorá pôsobí trochu odveci, je ulízaný televízny moderátor vlezlo sa snažiaci zbaliť všetky ženy v bloku, ináč to celé pôsobí občas až neúnosne realisticky. Vyrastal som na podobnom sídlisku, tiež ešte v tom čase nedostavanom, veľa situácií mi bolo až nepríjemne povedomých, a žiadna z nich mi nepríde preexponovaná - ak áno, tak iba k veci. Skôr než úchylný mi film príde hlboko humanistický - deformácia ľudských vzťahov je tu vykreslená skvele a presvedčivo. Film je skvelý aj po formálnej stránke - kamera bezradne jazdiaca po nekonečných radoch okien, občas roztrasená či rozkývaná, výborný strih a najmä skvelá hudba, väčšinou patrične depresívna a psychedelická. Áno, je to ťažšie stráviteľné, ale v tomto prípade forma úplne korešponduje s obsahom. Film je taktiež otvorene kritický a to bez akýchkoľvek metafor - robotníci na stavbe sa namiesto práce flákajú po krčmách, telefóny nefungujú, sídliská sú nevybavené, všetci zamestnanci sú neochotní a mrzutí. Dokonale antiutopický film, akurát čisto v súlade s vtedajšou realitou. Krása.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace