dudo24

Shinkai to proste vie. Čo vždy bije do očí pri jeho tvorbe je krásny do detailu prepracovaný vizuál. Ak mám porovnávať, tak na komplexnosť a dramatickosť Kimi no Na wa to nemá, ale aj tak, skoro všetko, čo prejde cez jeho ruky je nadpriemerne dobré a dosť sa v tom vyžívam. Kľudne by som film predĺžil a dal hlavným a vedľajším postavám viac priestoru. Veľmi ma bavili a nestihol sa využiť ich plný potenciál. Hodnotím štyrmi hviezdami, ale nesľubujem, že po ďalšom pozretí nezvýšim na päť.

Skvelý seriál. Nie iba o behaní, ale aj o tom, čo znamená tímová spolupráca, o hľadaní motivácie na prekročenie komfortnej zóny, o odpovedi na otázku, prečo robíme to čo robíme, o kamarátstve, o obetovaní sa, o ceste a o dosiahnutí vytýčeného cieľa, o uhloch pohľadu, o pocitoch keď dáme do niečoho celú svoju dušu a telo. Niekde za polovicou som si hovoril, že mohli ešte viac rozobrať postavy do hĺbky, ale posledné epizódy naplnili moju požiadavku. Humor sa mi páčil. Nadobudnutá motivácia na behanie je zaručená. Už teraz viem, že anime bude mať u mňa druhé kolo. Dávam za plný počet. edit (07.5.2021): Pozreté druhý krát, ani nie po roku, je to stále úžasné anime.

Tento zrýchlený, nepremyslený, hlúpy, primitívne jednoduchý, zle napísaný, ústa-efektovo odfláknutý, Jar Jar Binks-Flashový film je urážka.

Nejako ma to netrafilo do slabého miesta. Nápady čo sa týka fungovania sveta boli celkom originálne, ale žiadne záhady na vysvetlenie sa z toho nerobili. Postavy boli fajn, niektoré mali viac čo do seba, niektoré menej, len škoda, že naša hlavná postava s jašterou hlavou bola jedna z tých menej. Celkovo to bolo brané s ľahkosťou. Aj keď sa stanovili nejaké ciele, postavy sa k nim stavali dosť vlažne a robili viac blbostí ako relevantnej činnosti. Veľa epizód bolo naozaj zaplnených iba nepodstatnými aktivitami ako hraním baseballu alebo predávaním koláčov. Čo by nebolo odveci, ak by bol seriál bláznivá komédia a ja sa idem pretrhnúť od smiechu, lenže síce niekedy úsmevné, veľa smiechu si nepamätám. Nudiť som sa síce nenudil, ale neviem sa presvedčiť aby som ohodnotil viac ako silnými dvoma hviezdami.

Dobrý doplnok, ktorý dal odpoveď na dôvod ponurého apatického správania Misaki Mei, ktorým trpela v seriáli. Nijak to nemodifikuje príbeh, iba to, cez dva dni strávené na nákupoch a v zábavnom parku, približuje jej minulosť a nedávne udalosti ktoré ešte viac poznačili jej vystupovanie.

Fakt skvelé. Najviac sa mi páčili skoršie časti, kde som ešte nemal ani potuchy, že čo sa deje a neskutočná mysteriózna atmosféra mi dávala husiu kožu. Postupne nám boli tajuplné okolnosti odhalené a síce sa tým drasticky zredukovala záhadná sýtosť deja, nie všetky otázky sa zodpovedali a ako náhrada slúžil prechod do grafického jemne psychotického boja o prežitie. Aj keď som bol stále veľmi spokojný, mrzelo ma, že ma už nemrazilo tak ako na začiatku. Spolu s vysvetleniami sa totiž vytrácali aj ich sprevádzajúce, kvalitnou kamerou zachytené, strašidelné prvky ako divné pohľady, odťažité správanie, nejasná komunikácia, rušenie signálu hovorov. Čo nebolo využité naplno boli určite bábiky, ktoré sa kľudne mohli objavovať aj naďalej napríklad ako predaný tovar alebo úplne nespojitým spôsobom. Hudba a zvukové prvky všeobecne, ako hlas postavy, zvierací škrekot, chrčanie telefónu, boli strašne silné. Nepochopil som úvodnú znelku ktorá bola kombinácia trefnej hrozivej melódie a premotivovanej kolotočárskej hudby. Za mňa päť hviezd, aj keď by som bol spokojnejší keby si seriál udržal svoju zimomriavky naháňajúcu atmosféru zo začiatku až do úplného konca.

Ach jaj, tento seriál by sa mal v angličtine premenovať na Fan Service: The Series. Nemalo to hlavnú príbehovú linku, iba sa každú epizódu riešili dve náhodné situácie. Postavy nemali žiadny vývoj. Skoro nič sme sa o nikom nedozvedeli a tak ako sme ich videli v prvej epizóde v takom istom stave boli aj v poslednej. Vzťahy postáv boli tiež skoro nulové. Bolo to pár spolužiačok ktoré riešili banálne záležitosti každodenného života a nič čo spolu urobili mi nedalo pocit, že sa majú k sebe bližšie alebo naopak ďalej. A čím bola teda vyplnená stopáž, sa pýtate? Bozkávaním, vzdychaním, nadskakujúcimi prsami a veľmi slabým humorom založenom na trápnych situáciách vzniknutých zo skrývaných emócií a komunikačných nedorozumeniach. Nebolo to nepozerateľné, zvládol som to úplne v pohode, len bez záujmu. Veľmi občasne som sa aj nahlas zasmial, po väčšinu času úsmevné scény, ale bolo to tak neskutočne veľmi prázdne. Aby som spresnil môj postoj, vo svojej podstate mi spomínané prvky vôbec nevadia. Ja sa rád zasmejem keď niekto stratí vršok plaviek a rád si pozriem nejaké romantické bozkávanie, ale na to aby to fungovalo to musí byť zasadené v nejakej zmysluplnej situácií. Tuto sa s bozkávaním narábalo ako so spotrebným tovarom. Haruka začala bozkávať Yuu keď jej chcela utrieť omrvinky z úst, keď ju chcela prebrať z únavy, keď ju chcela ukľudniť v stresovej situácii, keď jej chcela utíšiť hlad, keď chcela aby prestala rozprávať, keď zakopla a pristáli ústami na sebe, keď ju chcela presvedčiť aby niečo urobila, keď ju chcela rozveseliť a kopu ďalších dôvodov. Takže tak, prázdne, plytké, nič som pri tom necítil, jemne zábavné. To mi vychádza na slabé dve hviezdy.

Toto je veľké dielo. Rozprávaná existenciálna poézia a chaos vojny sprevádzané skvelou hudbou a krásnymi scenériami. Pohľady do tvárí jednotlivých vojakov, z hociktorej strany, vždy skvele zachytili atmosféru scény pred alebo po boji. Napriek tomu, že sa dej neuprednostňoval postavy aj to málo, čo sme sa o každej dozvedeli, stačilo na jej základné poňatie a sympatizovanie. Na akcii sa mi dosť páčilo aká bola chaotická, čo sa týka koordinácie tela jednotlivých vojakov. Základný výcvik, prvý stret zoči voči nepriateľovi a tým pádom zmätkovanie. Tak to aj malo podľa mňa vyzerať. Pobavilo ma, koľko známych hereckých tvárí som tam videl. Film mohol kľudne skončiť po hodine a štyridsiatich piatich minútach, aj to by bol veľmi prijateľný koniec. Tak či tak by som hodnotil plnými piatimi hviezdami.

Ah, úžasný film. Milujem čaro náhodných stretnutí a neštandardných nocí, ktoré zostanú v pamäti do konca života. Jedna postava, len krátko zabehnutá v dlhodobej sociálnej väzbe manželstva, zmätená v živote, hľadá sa a objavuje svet s nečakanou známosťou. Druhá postava v existenciálnej kríze, vytrhnutá z rutiny, využíva túto možnosť a naberá vo svojom živote nový dych. Dokopy vytvárajú duo so skvelou chémiou, stratené vo vlastných existenciách, blúdiace v uliciach bláznivého Tokia.

Zabavilo. Akcia, hlavne v prvej polovici filmu, je skvelá. Bolo to dosiahnuté veľkou dynamikou zombíkov, ktorý nie len vedeli šprintovať ale aj obratne skákať a hýbať končatinami. Kamera tiež urobila svoje. Keby vynechali niektoré klišé a pridali nejaké obmeny v spôsobe zbavovania sa zombikov, tak by to mohlo byť o dosť lepšie. Niekde v strede filmu to začalo totiž byť trochu pasívne čo sa akcie týka a až moc sa riešili klasické sociálne a morálne roztržky preživších. Posledná scéna v tuneli bola neskutočne dobrá.