Yoda sama

Nielen poctivý payoff všetkých ústredných motívov, ktoré postavy väčšinu filmov riešili v mega náhule, vytvorenom tímom ľudí, ktorý poznajú svoju cieľovku, ale aj výborný film s príjemne nepríjemným cliffhangerom ktorý v nejednom divákovi zanechá emočnú dieru (Mr.Stark...). Samozrejme, že to eventuálne všetko dopadne obláčikovo, ale to hmatateľné zúfalstvo z nepremožitelneho titána a postupne padajúce hlavy hrdinov, s ktorými sme 10 rokov sedávali v kinách, to je presne to pre čo sme si práve teraz prišli a čo nás necháva v očakávaní další rok. A kudos tvorcom za to, že to niekoľko ročné navnadzovanie na ružovú cicinu ticho sediacu na asteroide zaklincovali tak charizmatickým, krehkým, no božským komplexom hnaným záporákom, ktorému čuduj sa svete aj fandíte (samozrejme v momentoch, kedy niekoho neškrtí alebo z neho nerobí konfety).

Niekde na začiatku som netušil, že ma práve Hader zaujme obdobne koncipovaným seriálom. Tie postavy v hereckom krúžku ma iritovaly a prvé asi tri epizódy som si k tomu hľadal cestu. Potom sa ale začali bizáry kopiť (čečenci), dej zhusťovať (vyšetrovanie) a finále bolo úderné. No a druhá séria pritvdila, epizódu za epizódou jak herecky, tak aj po technickej stránke (Murai ale i sám Hader za kamerou) a z Barryho sa rázom stal temný guilty pleasure. Diel s kickboxerom a jeho zdivočelou dcérou je už teraz televízna epizóda roku.

Produkčnými problémami pretiahnutý, po hrane kontroverznosti príliš bezpečne kĺzajúci no i napriek tomu zábavný príbeh, ktorý musel byť vyrozprávaný a práve táto podoba tomu sadla presne tak, aby to mesiac vkuse trhalo kiná vo švoch, aj keď to naozaj nie je ničím výnimočné dielo, ale len dômyselne oživená životopisná šablóna. Lenže áno, tu ide o Mercuryho, Queenov a ich nesmrteľný odkaz, ktorý našťastie umocňuje aj voľba ukončiť film tým bombastickým Live Aidom, ktorý z divákov vytiahne všetky potrebné emócie a husinu, takže film nepotrebuje desať minútový epilóg s umierajúcim Freddiem na to, aby každý tretí divák vychádzal z kina so slzami v očiach.

Koncept vyhrotený do krajností, čo pri Noém neprekvapí, ale vždy náramne poteší. Pri rozhovoroch, ktoré nasledovali po prvej výbušnej tanečnej kreácii, som si hovoril, že Gaspar mohol stráviť o noc naviac nad papierom a napísať dialógy, ktoré by nepôsobili smiešno a nevyšumeli by. Vykreslenie postáv mohlo byť lepšie. Ale to by na tom asi muselo záležať, však? Nezáleží. Divákovi po vypadnutí v z kina neutkvie v pamäti to, čo sa dialo, keď bola kamera položená na statíve, ale to, čoho bol svedkom, keď sa kamera začala hýbať... a jazdiť, tancovať, prevracať, sledovať skvelých nehercov/tanečníkov a útočiť na divákove zmysly. Tento trip si dám rád znova, aj keď som musel predýchať závrať.

Zvoľ atraktívny tajomný rozprávačský štýl, kde sa strieda prítomnosť s flashforwardmi, prepínaj medzi pomerom strán, tak, aby to pôsobilo ešte viacej klaustrofobicky, pohraj sa s rámovaním, split screenom, uhlami, zvukom, pokojne si tam flákni aj vertigo, zožeň si skvelých hercov (Whigham zasa vládne) a výsledkom je štýlové utiahnutie príbehu, ktorý by vystačil na film, no v tejto podobe to pôsobí ako zaujímavý experiment s tým, čo určité dielo môže divákovi ponúknuť čisto po audiovizuálnej stránke. Esmail a Campbell to majú v malíčku. Nie, žeby som sa nebavil aj z dejovej stránky, no tá naozaj pôsobí ako krátka poviedka, ktorá je však roztiahnutá do detailností a nenecháva absolútne nič na divákovú predstavivosť. Uhrančivosť réžie však kraľuje.

Našťastie si Jack berie to dobré z Trieroveho posledného experimentu: zaujímavého antihrdinu, ktorý ukája svoje potreby za hranice vkusu, epizodické rozprávanie prezentované cez rozhovor dvoch postáv, ich filozofovanie pomocou rôznych metafor s pomocou fun factov o fungovaní sveta, prírody či, tu prítomnej, architektúry, šokujúce sekvencie či svoju dogmatickú kameru. A našťastie si odpustil aj to, čo ublížilo Nymfomanke, a to "ambiciózne" rozdelenie na dva filmy, ktoré bolo zbytočné. Na poli 155 minúr, piatich incidentov a epilógu, rozohráva presne tú dostatočnú hru pre angažovanie diváka v príbehu. A teraz fakt netuším, že či si Trier po nechcene vtipnej a absurdnej nymfe 2 uvedomil, že sa ľudia na jeho filmoch v kinách môžu aj smiať, no Jack je totálne absúrdna komédia, ktorá búra mytos sériového vraha, využitím presne tých charakterových prvkov, ktoré očakávate (ocd, tomu vyhovujúca práca, už chýbali iba striktní rodičia) a zároveň situáciami, kedy je Jack prezentovaný ako totálny mamlas, ktorému pomôže len zásah božej sily. Dillonovi som veril následne aj celý ten prechod od nuly po Jacka po šesťdesiatich vraždách. To celé samozrejme ramuje presah o treste a vykúpení, ktorý je jasný od prvých sekúnd rozhovoru spomínaných dvoch postáv. Na to bohužiaľ nadväzuje koniec a príde aj na vizuálnu metaforickú masturbáciu so spomaľovačkami, nad ktorou som už len prevrátil oči. Ale všetko pred tým je hrozná trierovská haluz, pri ktorej sa suverénne smialo celé kino, včetne mňa.

Nemyslím si, že Rowan patrí do starého železa a stále dokáže svojou charizmou utiahnuť aj tak nezaujímavý charakter, akým je Johnny English. Bohužiaľ, miesto nejakej oldschoolovej špionážnej zápletky sa tu po vzore moderných špionážnych filmov bojuje proti kyberterorizme, čo v podobne hlúpučkom filme nemá šancu zaujať (ako vždy napríklad presahom), nie to pôsobiť ešte komicky, ergo to nikoho naozaj nezaujíma.

Pointou neprekvapivý thriller, štylizáciou nemastný neonoir, dejovo nudný revenge story. Ďakujem dvakrát aspoň za Margot a jej démonické úsmevy.

Poctivý, tučný, chlapácky masaker a pritom tak krásne natočený. Od nálepky "historický veľkofilm" to delí už len to nepochopiteľné prestrihanie festivalovej metráže, ktoré by som kľudne prijal.

Výpoveď o zlomenom mužovi (famózny Carell), ktorého milovaný syn (frustrujúci Chalamet) opakovane upadá do cyklov zlyhania a nápravy. Beautifully safe melodrama.