Yoda sama

Nedocenený rock-operový klenot.

Budem rovnako ľahostajný, ako tvorcovia. Nedokážem byť empatický k filmu, pri ktorom som dva krát zaspal, opakovane sa chytal za hlavu a v ktorom najemotívnejší moment patrí plecháčovi primárne služiacemu ako komediálna výplň. Ľahostajná mi je aj konverzácia, kde a ako sa to posralo. Zlyhanie dekády.

Dolanove stigmy z homosexuality a vzťahu s matkou sú tu už ohraná plátňa, jeho reflexia slávy povrchná, jeho obsadenie okaté, jeho dialógy nerealistické, jeho kamerové detaily otravné, jeho výber songov smiešny a pointy neexistujúce. Frustrujúca pseudo dráma, ktorej jediný príspevok je zaujímavý motív penpal vzťahu inak otravných postáv (Tremblay je jeden z najhorších populárnych mladých hercov súčasnosti). Vráť sa prosím domov, X.

Baví ma, ako mnohí očakávali od Kinga a štúdiovej "väčšej, efektnejšej dvojky" niečo iné, než Kinga a väčšiu, efektnejšiu dvojku. Ja som spokojný. Kingova predloha má 33 rokov a celú svoju kariéru prevára a variuje rovnaké motívy a témy, takže o hororovom klišé a neoriginalite tu neexistuje diskusia. Áno, v celkovom ohľade je príbehová stavba nedomyslená (prečo nemixovať časové línie naprieč oboma filmami?), ale Muschietti sype, najmä v nenávidenej prostredno hodinovej opakujúcej sa sekvenčnej zostave, z rukávu efektnú exhibíciu nočných môr, Skasgard si to znovu naplno užíva, herci sú nielen totálne dospelé klony detí ale zároveň hrajú skvelo a duch predlohy ostal zachovaný ako v máloktorej Kingovej adaptácií. Pre mňa sú oba filmy, ako pre milovníka tvorcu, celkom podstatná žánrová udalosť posledných rokov.

Ari Aster mi aj na druhý krát potvrdil, že jeho hlavnou devízou je domyselnosť stavby jeho báchoriek. Nemám problém použiť slovo "báchorka", pretože bez ostychov po svojom pracuje so starosvetskými schématami (duchársky príbeh, náboženský kult). Avšak v jeho dlhých záberoch, širokoúhlych celkoch a závraťových jazdách prezentuje svojich vlastných démonov podtrhnutých tríznivou hudbou a rôznorodo interpretovateľnými motívmi. Znovunájdenie stratených hodnôt, rozklad vzťahu, kritika malichernosti a emočnej manipulácie, náhľad do bizarne podmanivej osobitej kultúry, to všetko diváka zhltne a na konci unaveného vypluje. A možno práve preto sa jedná o jednu z najlepších žánroviek roku

Kultové ambície, postavami a ich obsadením, vizuálom (tie kamerové orgie), surovým a naturálnym príbehom. Duchovne najlepší nástupca Skins, prístupom avšak dokonalo prispôsobený pre modernú cynickú internetovú dobu plnú duševnej nerovnováhy, neistoty, nerozvážnosti, osobných démonov, toxických vzťahov a neschopnosti čeliť problémom. Nečakal som, že sa ma to tak moc dotkne.

Schopnosť Kapadiu a tímu okolo neho vytvoriť z rozhovorov, prameňov a archívnych záberov tak živelné, nekompromisné a intenzívne dokumentárne filmy profilujúce jedinú výraznú osobnosť je natoľko obdivuhodná, že by mi ako divákovi nevadilo, keby venovali celú svoju kariéru len tomuto formátu. Futbal nesledujem, o Diegovi som vedel pramálo, no celé dve hodiny som sledoval jeho cestu s napätím takmer trilerového efektu, takže klobúk dolu.

Po dvoch zaoceánskych spoločensko-kritických scifíčkach je Bong doma a natočil rýdzo kórejskú kimikomédiu o rodine. A skutočne je to film, ktorý nejde namiľovať na všetkých frontoch. Od hravosti rozprávania, cez herecov a inscenáciu, multižánrovosť, jednoduchý nápad a maximálne vyťaženie z jeho bizarnej variácie na home invasion filmy. Zlatá palma putovala na správne miesto.

Po všetkých stránkach je to štandardne obyčajne natočená životopisná dráma, v ktorej sa najlepšie sleduje výkon hercov. A práve v nich je čaro Nejsilnejšího hlasu. Paranoia, charizma, božský komlex a tona iných vlastností robia z Rogera Ailesa v podaní Russella Crowea najodpornejšiu seriálovú postavu tejto sezóny. Sorry Antoly Djatlov, rovnako skutočný Roger bol o to výraznejšiou faktom, že bol oslavovaná i pranierovaná osoba, ktorá ovplyvnila myslenie miliónom ľudí. Miniséria balancuje dva dôležité aspekty jeho podstaty- jeho prácu: dôležité míľniky jeho úspechov, jeho odvahy miešanej s aroganciou, vďaka ktorým robil, pre spravodajskú stanicu, odvážne rozhodnutia a vďaka nim spravil z Foxu číslo jedna a z neho mocného človeka; a jeho vzťah k ľuďom: od jeho profesných vzťahov (kontrast medzi lojálnými, ktorí mu vďačia za kariéru (asistentka), manipulovanými (Joe Lindsley) a obeťami (Gretchen)) k osobným (rodina). Prvý aspekt je pre životopisné diela samozrejmosťou a Ailes ako lovec sledovanosti pochopiteľne vždy chmatol po veciach, ktoré zasahovali amerických obyvateľov najviac a schopnosťou manipulácie ovplyvňoval mienku. Zaujímavejšie je však sledovať osudy ľudí okolo neho a ako ich dlhodobá interakcia s ním ovplyvnila. Vďaka tomu táto konverzačka úspešne vykresľuje postavu, ktorá nemusí byť zbytočne umelo démonizovaná, pretože drvivá väčšina odporných výrokov, tabuizovaných prešľapov a životných rozhodnutí naozaj spravil. Príbeh postavy, bez ktorej by Trump pravdepodobne nesedel v bielom dome, sa totižto písal sám.

Refn neonoir vie. Je len obrovská škoda, že vo svojom trinásťhodinovom opuse ide kariérne najviac na pól plynu. Všetko, čo na ňom mám rád, všetka brutalita, filozofovanie, pózerská artová esencia a dokonca aj komédia vyšumia do tej obrovskej časovej bubliny, ktorej zúfalo chýba tempo. Cením ako dielo a experiment, minulo ma to ako zážitok.