Yoda sama

Dekonštrukcia televíznych naratívnych konvencií v osemdesiatkovom kabáte s geniálnymi momentmi (nemý film v siedmej epizóde mi vyčaril ohromný úsmev na tvári), skvelým obsadením a vytripovaným feelingom. A pritom je to o x-menoch? Jedna z najlepších noviniek sezóny a obrovská zvedavosť, kam to Hawley posunie...... tak podľa všetkého na iný level, než čokoľvek, čo sa dá momentálne vidieť v telke. A to vo všetkých audiovizuálnych a naratívnych aspektoch, ktoré vie divák pobrať a často ešte o krok ďalej. I think I´m more crazy than David, right now......

Rovnako, ako po Synecdoche, ostávam vykoľajený, len príjemnejším spôsobom. Zatiaľ čo ona bola mätúcim no skvostným tripom o živote a smrti, tu Kaufman, výnimočným vizuálnym spôsobom, ktorý je totálne opodstatnený, jemnými komediálnymi prvkami a dôležitým, vlastnoručne napísaným songom na konci, opäť dokazuje, že je najvýnimočnejším tvorcom posledných niekoľko rokov. A to prostým vyjadrením sa k bežnému ľudskému problému- odcudzeniu sa. Pretože ako jeden z mála dokáže, aj v tak krátkej minutáži, priniesť toľko naratívnej perspektívy, otázok, katarzie a pocitov ohľadom tak "obyčajnej" veci. Za pomoci one night standu s rozbitou japonskou bábikou, samozrejme.

V marci 2017 je tento film pre mňa smutným dozvukom toho, koľko nezáživných, zbytočných, zmätených a dokurvených comebackov predošlý rok mal.

Adaptácia (?), ktorá ide na pól plynu, nevyužíva potenciál, nerobí službu fanúšikom a vo svojej podstate je vyprázdnená jak pointovo, tak príbehovo. Za tie štylisticky podmanivé výlety do minulosti (na čo som sa od Kurzelovho Macbetha tešil najviac), ktorých je hoc trestuhodne málo, to ale stojí. No hrozne rýchlo zabudnem, že tento film vôbec vznikol, čo je škoda. Celé je to však na zamyslenie ohľadom faktu, ako chceme, aby vyzerali filmy podľa hernej predlohy. Pretože aj keď tento pôsobil viac autorsky, než štúdiovo, nevyšlo to.

Film, ktorý je umne artovo prispôsobený trademarku oscaroviek, skvelo zahraný a rozpráva zaujímavý príbeh, no pri jeho sledovaní som si viac krát povedal, že som všetky ústredné témy (dospievanie, homosexualita, drogy, čierna kultúra) videl v mnoho podobách v lepších filmoch. Neprekvapuje ma, že to vyhralo hlavnú cenu, ale opäť boli v rovnakej kategórií o stupeň či dva lepšie filmy.

Hardy cool, brutalita cool, špina cool, scenár fajn, len trochu únavný. Posledné tri epizódy sa ale ukázali v tom najlepšom svetle a tá prízemnosť sa mi vlastne aj zapáčila. Bez problémov som dotiahol, ba dokonca si rád pozriem aj pokračovanie.

O Nočných zveroch pre nočné zvery, dik. Brutálne hnusný film na niekoľkých frontoch, nad ktorým rozmýšľam už štvrtým dňom. Vrstevnatý, perfektne zahraný a natočený a k tomu všetkému skvostne jasno nejasný. Ten koniec musel dvihnúť mnohým tlak, o to viac ma teší. K tomuto sa ešte musím vrátiť.

Tá chladnosť na povrchu, pravdepodobne spôsobená prostredím, je len zdanlivá. Naozaj je to skvelo zahraná, s citom podaná viacvrstvová tragédia. Caseyho výkon nie je to najlepšie, čo som kedy videl, ale rozhodne si pre tú sošku došiel právom.

Forma fajn, herci fajn, efekty krásne ale chýbala tomu hravosť Marťana, intenzívnosť Gravitácie, či presah Interstellaru. A keď sa na to len dobre pozerá, je to málo. Keby sa to držalo v rovine vzťahovej drámy a v tretej tretine by to preplo do tučného vesmírneho psycha, tak by som tomu uznal aspoň odvahu.

Prehliadneme zanedbateľné chybičky, len sporadicky nájsť úprimnejší komiksový film v ktorom podobne fungujú emócie i postavy. Dokonca aj niečo, čo vyzerá ako výplň, sa lusknutím prsta zmení na emočný klimax filmu a len prehĺbi beznádej budovanú od prvého záberu, kedy Logan krívajúc vystúpi zo svojej limuzíny. Ďakujeme Deadpoolovi, ďakujeme Jackmanovi a ďakujeme kravaťákom, ktorí pred tým necúvli.