Dado

Linklater roztiahol komplexný obraz vzťahu dvoch ľudí naprieč desaťročiami do troch filmov. Možno aj v kontexte pretrvávajúcich dojmov z jeho neobyčajnej „Before“ trilógie som sa pri sledovaní Minulých životov nedokázal ubrániť pocitu, že prinášajú príliš skratkovitý pohľad na osobnosti hlavných protagonistov, ich životy a puto, ktoré medzi nimi pretrvalo z detských čias až do dospelosti. Na druhej strane, menej je niekedy asi naozaj viac. Celine Song tento prístup vyniesol režijný debut, aký jej väčšina začínajúcich filmárov môže iba ticho závidieť. Minulé životy sú totiž nepochybne pozoruhodným počinom, ktorý v žánrovej konkurencii vyniká predovšetkým znamenitými dialógmi, skvelým hereckým obsadením a gradovaním do emóciami intenzívneho, avšak nepatetického vyústenia rozprávania. (75%)

Ak si niekto pýtal v kontexte spoločenských udalostí posledných rokov návrat na televízne obrazovky, bol to práve svojský génius Adrian Monk. Skutočne oceňujem, že sa autori nebáli odpútať od odľahčenej atmosféry seriálu (hoci to časť fanúšikov nestrávi a ja im úplne rozumiem) a odhodlali sa preskúmať možný dopad globálnej pandémie na život fóbiami i minulosťou zmáraného detektíva. Práve tento aspekt rozprávania – pochopiteľne ruka v ruke so všadeprítomnou nostalgiou – drží Mr. Monk's Last Case: A Monk Movie v mojich očiach nad hranicou podpriemeru. Samotný kriminálny prípad je totiž banálny a sotva by dokázal utiahnuť 45-minútovú epizódu pôvodného seriálu, nie to ešte film s viac než dvojnásobnou stopážou. (65%)

Ale áno, Scorsese to v sebe stále má. Pri práci na svojom najnovšom filme sa postavil pred veľmi podobnú výzvu ako naposledy – pokúsiť sa previesť na filmové plátno rozsiahlu knižnú publikáciu. Avšak kým spomienky na Irishmana u mňa dodnes sprevádza pocit rozčarovania, Vrahovia mesiaca kvetov dokázali naplniť významnú časť mojich nemalých očakávaní. Priznávam, spočiatku vo mne režisérovo uchopenie literárnej predlohy vyvolávalo miernu skepsu. Rozhodnutie odsunúť do úzadia detektívnu líniu a namiesto toho upriamiť značnú pozornosť na životy vybraných osôb priamo spätých s vraždami majetných Indiánov sa však ukázalo ako vskutku predvídavé. Film síce prišiel o závoj tajomstva, za ktorým by veľkú časť stopáže dokázal úspešne ukrývať identitu strojcov tejto mimoriadne temnej epizódy dejín USA. Umožnilo mu to ale detailne a bez zbytočných príkras vykresliť atmosféru doby a zároveň sa hlbšie ponoriť do osobitostí spätých s kmeňom Osagov; pôsobivo predostrieť život a zvyky jeho príslušníkov a zachytiť zložité vzťahy medzi nimi a ľuďmi „zvonka“. Predovšetkým však vďaka tomu mohol na adekvátnej ploche preniknúť až do samotného jadra zvrátenej ľudskej osobnosti, ktorá v honbe za zištnými cieľmi stráca akékoľvek morálne zásady. (90%)

Obnovenie spolupráce dvojice Fincher – Walker u mňa prirodzene vyvolalo radosť. Vďaka stručnej anotácii, avizujúcej ďalšieho zo zástupcov neveľmi objavného subžánru krimi, ktorý by sme mohli stručne opísať slovami „následky pokazenej prácičky“, som však bol do istej miery vopred pripravený na sklamanie. A nebudem zahmlievať, práve tento pocit sa u mňa po dopozeraní Zabijaka skutočne dostavil. Zámorskému režisérovi nemožno uprieť, že sa mu zo značne opotrebovaného materiálu podarilo vystavať pomerne súce dielo. Nesnaží sa stoj čo stoj votrieť do priazne priemerného konzumenta typologicky podobných počinov a namiesto bezduchej a neprehľadnej akcie trpezlivo buduje chladnú atmosféru, vkusne zdôraznenú znamenitou prácou s kamerou. Práve kamera osobitne vyniká počas ojedinelej akčnej sekvencie; pôsobivo dokresľuje jej realistické poňatie a v porovnaní s obdobnými výjavmi z iných filmov jej dodáva punc originality. Pomerne vysoko nastavenú latku si film, bohužiaľ, nedokáže udržať pri vykreslení protagonistu snímky. Herecký kumšt Michaela Fassbendera, predstaviteľa nájomného vraha, je nepopierateľný. Ani on však nič nezmôže proti tomu, že motivácie antihrdinu sú neoriginálne a načrtnuté nanajvýš povrchne. (70%)

Zimné prázdniny sú vo svojej podstate postavené na nie príliš originálnom námete, ktorý navyše láka do zradných prúdov patetickosti. David Hemingson však dokázal východiskovú myšlienku až nečakane zručne (donedávna pracoval výlučne na televíznych projektoch) pretaviť v scenár pýšiaci sa skvelými dialógmi a bez výraznejších zádrhov fungujúci v rovine komediálnej i dramatickej. Postupné premeny zdanlivo diametrálne odlišných osobností zatrpknutého profesora a jeho rebelujúceho študenta, ktorí si potajomky nesú vlastné životné bremená, sú predostreté nielen absolútne vierohodne, ale zároveň nesmierne ľudsky. V nemalej miere sa pod to nepochybne podpisujú skvostné herecké výkony Paula Giamattiho a Dominica Sessu (v prípade prvého z nich bola oscarová nominácia hotovou vecou, druhému by som ju ale prial prinajmenšom rovnako), ktorým vo vybraných pasážach vynikajúco sekunduje Da'Vine Joy Randolph v role osudom skúšanej školskej kuchárky. Podmanivú, mierne nostalgickú atmosféru príbehu zasadeného do obdobia Vianoc na počiatku 70. rokov vkusne dotvára technická stránka filmu; osobitnú zmienku si zaslúži vizuálne spracovanie, ktoré u diváka aspoň dočasne navodí pocit, že skutočne sleduje dielo natočené pred polstoročím. Zatiaľ čo prvé stretnutie s tvorbou režiséra Alexandra Payna vo mne pred šiestimi rokmi zanechalo pachuť premárnenej príležitosti na pamätihodný filmový zážitok, touto obsahom i formou podmanivou konverzačkou u mňa rozprášil akékoľvek pochybnosti o jeho filmárskych schopnostiach. (90%)

Zrejme najartovejšia záležitosť v rámci tohtoročných oscarových nominácií v hlavnej kategórií. No zároveň je Zóna záujmu snímkou, ktorá má potenciál osloviť aj bežného diváka, ak ten aspoň do istej miery dokáže akceptovať neobvyklé spôsoby rozprávania a oplýva prinajmenšom priemernými znalosťami kontextu celého diania. Nie je to film, pri ktorom by človek sedel ako na ihlách a s napätím očakával, čo prinesie do osudov hrdinov na plátne nasledujúce okamihy. Glazer osobitým spôsobom navrstvil sled udalostí, v ktorom majú jednotlivé výjavy svoje presné miesto, hoci význam každého z nich zrejme len málokto dokáže identifikovať už v priebehu úvodnej projekcie. To je i dôvodom, prečo sa – aspoň zatiaľ – zdržím najvyššieho hodnotenia. Aj z tej časti, ktorej tvorivý zámer sa mi podarilo úspešne dešifrovať (alebo si ho prinajmenšom uspokojivo vyložiť po svojom), však na mňa film pôsobil každou scénou čoraz odpudivejšie, a predsa nesmierne sugestívne. Každým zvukom, ktorý sa preniesol spoza múrov tábora smrti, vo mne narastala hrôza. A každým vizuálnym náznakom, či každou omrvinkou podhodenou v rámci zdanlivo bežného rozhovoru, ktorú som dokázal objaviť, vo mne silnelo znechutenie ľuďmi, ktorí boli schopní vybudovať si svoj kúsok falošného raja uprostred pekla na zemi. (85%)

Po dlhšom čase Pixar v tej úplne najklasickejšej podobe, ktorou žal úspech za úspechom na prelome tisícročí. Začiatok venovaný predstaveniu sveta obývaného neľudskými (nie v negatívnom zmysle slova) hrdinami, nasleduje zakomponovanie zápletky a potom už „len" priamočiara, avšak nápaditá a občas i dojemná cesta za očakávaným šťastným koncom. Vpred má svoje muchy, no problém, ktorý sa týči nad ostatné, u mňa tkvie v tom, že som film, na rozdiel od jeho predchodcov, ktorí si u mňa vyslúžili najvyššie hodnotenie, nemal možnosť sledovať očami fascinovaného 10-ročného chlapca. Nepochybujem, že on by tomuto kúzelnému bratskému dobrodružstvu bez váhania udelil plný počet hviezd. (80%)

Seriály vo mne doteraz dokázali vyvolať rôzne emócie. Až do zhliadnutia Hollywoodu sa však u mňa nikdy nedostavil neodbytný pocit, že na scenári museli pracovať dvaja ľudia s diametrálne odlišnými predstavami o výslednom diele. Úvodné tri epizódy poskytujú divákovi pútavý pohľad za oponu, ktorý má pramálo spoločné s idealizovanou predstavou o takzvanom zlatom veku filmu. S nástupom zápletky sledujúcej natáčanie kontroverzného filmu sa však celý príbeh mení na rozprávku z akéhosi paralelného sveta, v ktorom ani predpojatosť, rasizmus a homofóbia časti populácie USA nemajú šancu proti jednotlivcom, ktorí v sebe dokážu nájsť dostatok odvahy na to, aby im otvorene čelili. Nedostatky spojené s touto nekonzistentnosťou, ktoré sa okrem nepravdepodobných vyústení konfliktov čiastočne odzrkadľujú aj na zvláštnych zmenách charakterov niektorých postáv, sa pochopiteľne pri hodnotení nedajú prehliadať. Rovnako by však nebolo fér kvôli nim prejaviť neprimeranú snahu seriál potopiť, najmä keď pre mňa od začiatku až do konca predstavoval ako celok kvalitnú filmovú zábavu. (75%)

Námet pojednávajúci o neustále sa opakujúcom dni spopularizoval už pred takmer tromi dekádami film Groundhog Day s Billom Murraym v hlavnej úlohe. Odvtedy sa príbeh nešťastníka, ktorý sa proti svojej vôli ocitne v časovej slučke, stal vďaka mnohým viac či menej úspešným variáciám jedným z vôbec najotrepanejších filmových námetov. Preto pri ďalších a ďalších pokusoch o jeho využitie pracuje divák primárne s alternatívou, že nejde o nič viac než snahu zviesť sa na úspechu iných. Toto však našťastie nie je jeden z tých prípadov a neznámemu režisérovi Maxovi Barbakowovi sa podarilo natočiť niečo, čo stojí za pozornosť divákov. Palm Springs je totiž veľmi príjemná a zábavná letná „oddychovka“ s nesmierne sympatickým hereckým obsadením a na dôvažok nečakanou originalitou (predovšetkým v úvode), ktorú by v tomto prípade očakával asi len málokto. Celú recenziu nájdete tu. (75%)

Projekt Power je podpriemerným počinom s nejasným žánrovým ukotvením, ktorý len prehĺbil mizériu pôvodnej filmovej tvorby Netflixu. Pokiaľ túžite po zhliadnutí kvalitnej snímky, nad Projektom Power ani len neuvažujte. Ak ste sa ocitli uprostred nudného večera a máte len tak chuť „niečo si zapnúť“, zachovajte sa rovnako. Aj v databáze pod označením „nenáročné oddychovky“ totiž nájdete celý zástup zaujímavejších položiek, ktoré si vašu pozornosť zaslúžia omnoho viac. Celú recenziu nájdete tu. (40%)