Dado

Nebudem klamať, obával som sa, že pôjde o jeden z mnohých vypočítavých útokov na filmové ceny. Green Book však chvalabohu nie je primárne o rasizme, hoci dejové fragmenty s týmto podtónom podáva omnoho prirodzenejšie, než väčšina konkurencie. Je to predovšetkým príbeh nepravdepodobného priateľstva, ktorý vo svojom jadre síce nie je originálny, no tento nedostatok mu neuberá na silnom vyznení a príjemnom pocite, ktorý v človeku zanechá. Dvojica Mortensen - Ali navyše podáva vskutku pôsobivé herecké výkony a chémia medzi ich postavami funguje dokonale. Pri objektívnom posudku filmových kvalít by to možno na najvyššie hodnotenie nebolo, no svedomie mi po takomto zážitku nedovolí ísť nižšie. (90%)

Filmových príbehov využívajúcich námet uväznenia v časovej slučke som videl niekoľko - od Groundhog Day, ktorý je zrejme najznámejším zástupcom tejto skupinky, cez príjemné a prekvapivo originálne sci-fi s Tomom Cruisom, až po tuctový televízny vianočný film, v prípade ktorého si nedokážem spomenúť ani na názov. Rovnako si nespomínam, či ma v niektorom z týchto filmov iritoval predstaviteľ hlavnej roly tak, ako tomu bolo v prípade filmu Všetko najhoršie. Jessica Rothe je na prvý pohľad sympaťáčka, no jej afektované herecké kreácie boli občas desivejším zážitkom ako momenty, v ktorých sa tvorcovia snažili podobné pocity navodiť u divákov úmyselne. Ani prípadné obsadenie inej herečky by však zrejme nedokázalo zachrániť tento nie práve najvydarenejší pokus o využitie otrepaného motívu v akomsi podivnom mixe hororu a čiernej komédie. (45%)

St. Elmo's Fire je predovšetkým snahou o zachytenie procesu, akým sa mladí ľudia vyrovnávajú s prechodom z bezstarostných časov dospievania do nevyspytateľného sveta dospelých. Snahou, ktorá ani zďaleka nie je bezchybná, čo však zrejme nie je veľkým prekvapením, ak si uvedomíme, že sa Schumacher pokúsil v priebehu necelých dvoch hodín rozobrať túto etapu života rovno u siedmich postáv. Vyobrazenie ich vnútorných svetov tak nezachádza do potrebnej hĺbky, no i napriek tomu bohato stačí na to, aby sa minimálne ich rovesníci (ku ktorým dnes patrím i ja) dokázali aspoň čiastočne stotožniť z jedným či viacerými z nich. Ako pridaná hodnota tu navyše skvele funguje dobová atmosféra, ktorú dopĺňa krásny hudobný motív. (75%)

Ďalšia z radu sólových komiksoviek od Marvelu, pri ktorých naberám dojem, že by som si bohato vystačil s jediným komentárom, ktorý by som po menších úpravách mohol aplikovať pri každej z nich. Pokračovanie Ant-Mana je tak podľa očakávaní nenáročnou nahláškovanou jazdou, ktorej príchod po tretích Avengeroch trochu nečakane pomáha a zaoberanie sa záchranou stratenej matky je oproti "bežným" snahám o zachovanie existencie našej matičky Zeme príjemnou zmenou. Podobne, ako v prípade Strážcov galaxie, u mňa i tentoraz v porovnaní s prvým dielom viac zabodovalo pokračovanie. (65%)

Dve kamery, zimné prostredie, originálny nápad. S týmto stručným zoznamom si Shyamalan bez problémov vystačil a po niekoľkých pochybných pokusoch a vyjdenie zo zabehnutých koľají sa viac než dôstojne vrátil k tomu, čím si kedysi vybudoval status uznávaného filmára. O ďalšom Šiestom zmysle sa pravdaže hovoriť nedá, no i bez dokonale premyslenej zápletky je The Visit, minimálne pri porovnaní s konkurenciou z posledných rokov, výnimočným hororovým počinom, ktorý si dáva záležať predovšetkým na budovaní a stupňovaní mrazivej atmosféry. Zároveň sa takmer úspešne vyhýba prvoplánovým "ľakačkám" a iným otravným prvkom, ktoré považujú menej nadaní tvorcovia za žánrovú nevyhnutnosť. (75%) █ Slovenský dabing trpí odfláknutým prekladom a nie práve najšťastnejším obsadením súrodeneckej dvojice (predovšetkým Dávid Hartl už má za sebou časy, kedy mohol dabovať 13-ročných sopliakov). Aspoň čiastočne to však kompenzujú skvelí starí rodičia, ktorých si strihli Táňa Radeva a František Kovár.

Chazelle je nepochybne jedným z najnadanejších filmových tvorcov svojej generácie, no mám pocit, že v tomto filme sa jeho talent neprejavil ani spolovice tak výrazne, ako napríklad pred štyrmi rokmi, keď natočil Whiplash. Nie som si však úplne istý, či by som tento záver mohol prezentovať ako výčitku. Natočiť novátorský film na motívy životného príbehu jednej z najfascinujúcejších osobností minulého storočia, ktorý sám osebe len veľmi ťažko dokáže na plátne prekvapiť niečím nečakaným, by totiž bolo zrejme nadľudským výkonom a ten zámorský režisér tentoraz nepodal. Prvému mužovi okrem spomínaného momentu prekvapenia, ktorý by zavrel ústa kritikom s ich poznámkami typu "sfilmovaná stránka z Wikipedie", chýba občas aj priamočiarejší ťah smerom k očakávanému finále a taktiež prepracovanejšie stupňovanie napätia pred ním. Ide však prinajmenšom o dôstojné vyobrazenie udalostí, o ktorých mnohí už v detstve počúvali a čítali so zatajeným dychom. Hoci najsilnejšie okamihy filmu sa paradoxne odohrávajú v omnoho komornejších kulisách, než sú tie, ktoré ponúka nekonečný vesmír. (75%)

Ako kuchár snažiaci sa svoje nepostačujúce schopnosti kompenzovať bezhlavým pridávaním jednej suroviny za druhou, pričom tajne dúfa, že to konzument nejako prežije. Asi takto sa mi pred očami vykresľuje prístup ľudí pracujúcich na Nebezpečnej láskavosti. K základu vypožičanému od omnoho šikovnejšieho kuchára nasypali za hrsť málo výdatnej drámy a napätia, následne pridali štipku nie práve najlepšie vystavaných zvratov a všetko to okorenili absurdným humorom, ktorý občas funguje a inokedy zase pôsobí ako výplod fantázie skrachovaného komika. Výsledkom je tak produkt, ktorý je síce stráviteľný, no nenesie so sebou jediný výraznejší moment, ktorý by ma donútil uvažovať nad tým, aby som si ho dal dobrovoľne aj druhýkrát. (50%)

Na základe informácií, ktoré mi boli vopred známe, som bol pripravený na to, že pokračovanie Fantastických zverov u mňa možno s prehľadom tromfne aj najhorší film pôvodnej potterovskej série. S malými očakávaniami však zrejme prichádza aj o niečo menšie sklamanie a bezcieľne potulky Mloka a spol. francúzskou metropolou, ohraničené pôsobivým úvodom a scenáristicky idiotským koncom, ma prekvapujúco nenudili až tak, ako som sa obával. Pokiaľ sa však chce táto séria skutočne niekam pohnúť, musí zákonite prísť výmena na postoch režiséra (Yates jednoducho nedokáže narábať s atmosférou a gradáciou príbehu) a predovšetkým scenáristu, pretože Rowlingová si zjavne dala záväzok zničiť čo najväčšie množstvo zákonitostí, ktoré predtým jasne stanovila v siedmich knihách. (55%)

Energické a vtipné, avšak ten zvláštny, hrejivý pocit, ktorý mám ešte aj dnes, keď si pozriem prvý diel, tomu chýbal. Ale možno je táto výčitka nespravodlivá a problém tkvie predovšetkým vo mne a v očakávaní neopakovateľnej nostalgie, akú vo mne dokáže vyvolať iba štrnásť rokov starý predchodca, ktorý sa mi nevyhnutne spája s detstvom. Tak či onak, nájdu sa aj určité objektívne výhrady, ktoré so žiadnou clivou náladou nesúvisia - ústredná zápletka, okolo ktorej Bird dokázal aj na obmedzenom priestore zaujímavo rozobrať osobné problémy väčšiny hlavných postáv, ide príliš na istotu a motívy predvídateľného záporného hrdinu sú zúfalým klišé. Na ďalšiu plešatú sošku do zbierky to Pixaru asi bude stačiť, no osobne som po dlhých rokoch čakania na pokračovanie príbehu (super)rodinky čakal niečo viac. (75%) █ Slovenský dabing bohužiaľ utrpel ťažkú ranu už nútenou absenciou nenahraditeľného Jána Kronera v hlavnej úlohe (hoci jeden z trailerov stihol pred premiérou vyvolať plané nádeje) a ani kostrbatý preklad mu na výslednom dojme príliš bodov nepridal.

To, čo nám BlacKkKlansman predostiera, technicky funguje bez rušivých zádrhov, či už hovoríme o rovine vážnej alebo odľahčenej. Rovnako tak herci stvárňujú rozmanité charaktery skutočne kvalitne, v prípade Washingtona a predovšetkým Drivera dokonca pôsobivo. Prečo teda iba tri hviezdy? Vysvetlenie je prosté - nedokážem sa zbaviť pocitu, že samotný námet postráda filmový rozmer. Prefíkaná infiltrácia černošského policajta do miestnej pobočky Ku-klux-klanu (hoci také ťažké to zrejme nebolo, keďže väčšinu členov očividne tvorili vidláci s vyššou telesnou teplotou než hodnotou IQ) sa na prvý pohľad javí ako pútavý materiál. Pokiaľ však verím v schopnosť Spika Leeho vierohodne zachytiť historické reálie, potom tieto udalosti nesprevádzalo nič natoľko výnimočné a pamätihodné, aby si vyslúžili viac než jednu zaujímavú reportáž v novinách. Najhoršie na tom v konečnom dôsledku je, že divákovi tak pravdepodobne najvýraznejšie v pamäti utkvejú záverečné zábery zo Charlotsvillu, ktoré sú samy osebe nesmierne silné, no vo filme pôsobia ako päsť na oko. (60%)