Dado

Zrejme najartovejšia záležitosť v rámci tohtoročných oscarových nominácií v hlavnej kategórií. No zároveň je Zóna záujmu snímkou, ktorá má potenciál osloviť aj bežného diváka, ak ten aspoň do istej miery dokáže akceptovať neobvyklé spôsoby rozprávania a oplýva prinajmenšom priemernými znalosťami kontextu celého diania. Nie je to film, pri ktorom by človek sedel ako na ihlách a s napätím očakával, čo prinesie do osudov hrdinov na plátne nasledujúce okamihy. Glazer osobitým spôsobom navrstvil sled udalostí, v ktorom majú jednotlivé výjavy svoje presné miesto, hoci význam každého z nich zrejme len málokto dokáže identifikovať už v priebehu úvodnej projekcie. To je i dôvodom, prečo sa – aspoň zatiaľ – zdržím najvyššieho hodnotenia. Aj z tej časti, ktorej tvorivý zámer sa mi podarilo úspešne dešifrovať (alebo si ho prinajmenšom uspokojivo vyložiť po svojom), však na mňa film pôsobil každou scénou čoraz odpudivejšie, a predsa nesmierne sugestívne. Každým zvukom, ktorý sa preniesol spoza múrov tábora smrti, vo mne narastala hrôza. A každým vizuálnym náznakom, či každou omrvinkou podhodenou v rámci zdanlivo bežného rozhovoru, ktorú som dokázal objaviť, vo mne silnelo znechutenie ľuďmi, ktorí boli schopní vybudovať si svoj kúsok falošného raja uprostred pekla na zemi. (85%)

Po Vražde na objednávku druhá filmová adaptácia divadelnej hry Fredericka Knotta, s ktorou som mal tú česť. Na rozdiel od Hitchcockovho trileru mi však v prípade Čakaj, kým sa zotmie práve neprehliadnuteľná divadelnosť spočiatku bránila v úplnom ponore do diania; v počiatočnej fáze realizácie prekombinovaného plánu trojice kriminálnikov, postavenom na opakovaných príchodoch „na scénu“ a odchodoch z nej, mi párkrát zišlo na um, že takto konštruovaný príbeh by som si v plnej miere užil až v ozajstnom prítmí divadelnej sály. Popri vynikajúcich výkonoch hercov (pozornosť si pochopiteľne kradnú predovšetkým skvostná Audrey Hepburn v úlohe nevidiacej hlavnej hrdinky a Alan Arkin ako mimoriadne odpudivý antagonista) a kvalitných dialógoch sa však v druhej polovici do boja proti mojim prvotným výhradám našťastie úspešne púšťa aj stupňujúce sa napätie, ktoré napokon graduje až do nezabudnuteľného finále, funkčne pracujúceho s prvkami hororu. (80%)

Pozvoľna plynúci, avšak nesmierne podmanivý príbeh dvoch osamelých ľudí, ktorí jeden v druhom aspoň na krátku chvíľu v ich životoch nájdu spriaznenú dušu. Stratené v preklade nestojí ani tak na tradičnej narácii, skôr sa necháva unášať na vlnách omamnej melancholickej nálady, ktorá sprevádza postupné spoznávanie dvojice zručne napísaných a vynikajúco zahraných postáv (predovšetkým to, akým suverénnym spôsobom zvláda náročnú úlohu ústrednej protagonistky iba 17-ročná Scarlett Johansson, je vskutku pôsobivé). Výsledný dojem sa u mňa napokon nezaobišiel bez šrámov. Neprekážalo mi rozvláčne tempo, ktoré je zrejme dôvodom, prečo má snímka medzi mnou sledovanými používateľmi až nečakane rozporuplné hodnotenia. Rozhodne by som sa však zaobišiel bez istej dejovej odbočky zo záverečnej polhodiny, týkajúcej sa mužského hrdinu príbehu. Napriek tomu sa ale bez okolkov pridávam k väčšine spokojných divákov a k zrejme najznámejšiemu filmu Sofie Coppoly sa v budúcnosti nepochybne rád vrátim. (80%)

Veľký útek svojím svojským poňatím jednej z mnohých tragických epizód druhej svetovej vojny zákonite vzbudzuje u istej časti diváckej obce nevôľu. Napriek tomu, že snímka veselo ignoruje značnú časť zákonitostí adaptácií podobných historických udalostí, však u mňa žiadne rozhorčenie nevyvolala. V dobrodružnej rovine, ktorú si volí a v ktorej väčšinu času niet miesta pre obligátnu temnú atmosféru obdobných príbehov či naturalistické výjavy, totiž Sturgesov film funguje takmer bezchybne – je mimoriadne svižný, miestami úsmevný, zároveň však vo vybraných scénach nesmierne napínavý. Čo je však najdôležitejšie, až na menšie zaváhania zručne pracuje s emóciami, vďaka čomu i napriek špecifikám rozprávania v žiadnom prípade nedehonestuje pamiatku ľudí, ktorých osudy sa snaží reprodukovať. (90%)

Nebude to ani zďaleka prvý raz, keď pri niektorom z filmov prehlásim, že forma vyhrala nad obsahom. Avšak zatiaľ čo za iných okolností touto frázou odôvodňujem svoje rozčarovanie, v prípade Happy Endu mi poslúži na vyzdvihnutie najvýraznejšieho aspektu celej snímky. Vo svojej podstate úplne jednoduchý príbeh totiž Oldřich Lipský dokázal využitím absolútne neortodoxného spôsobu jeho vyrozprávania povýšiť na pozoruhodné dielo, ktorého krása tkvie v neočakávanosti prevedenia inak predvídateľných dejových cestičiek. (80%)

Linklater roztiahol komplexný obraz vzťahu dvoch ľudí naprieč desaťročiami do troch filmov. Možno aj v kontexte pretrvávajúcich dojmov z jeho neobyčajnej „Before“ trilógie som sa pri sledovaní Minulých životov nedokázal ubrániť pocitu, že prinášajú príliš skratkovitý pohľad na osobnosti hlavných protagonistov, ich životy a puto, ktoré medzi nimi pretrvalo z detských čias až do dospelosti. Na druhej strane, menej je niekedy asi naozaj viac. Celine Song tento prístup vyniesol režijný debut, aký jej väčšina začínajúcich filmárov môže iba ticho závidieť. Minulé životy sú totiž nepochybne pozoruhodným počinom, ktorý v žánrovej konkurencii vyniká predovšetkým znamenitými dialógmi, skvelým hereckým obsadením a gradovaním do emóciami intenzívneho, avšak nepatetického vyústenia rozprávania. (75%)

Ale áno, Scorsese to v sebe stále má. Pri práci na svojom najnovšom filme sa postavil pred veľmi podobnú výzvu ako naposledy – pokúsiť sa previesť na filmové plátno rozsiahlu knižnú publikáciu. Avšak kým spomienky na Irishmana u mňa dodnes sprevádza pocit rozčarovania, Vrahovia mesiaca kvetov dokázali naplniť významnú časť mojich nemalých očakávaní. Priznávam, spočiatku vo mne režisérovo uchopenie literárnej predlohy vyvolávalo miernu skepsu. Rozhodnutie odsunúť do úzadia detektívnu líniu a namiesto toho upriamiť značnú pozornosť na životy vybraných osôb priamo spätých s vraždami majetných Indiánov sa však ukázalo ako vskutku predvídavé. Film síce prišiel o závoj tajomstva, za ktorým by veľkú časť stopáže dokázal úspešne ukrývať identitu strojcov tejto mimoriadne temnej epizódy dejín USA. Umožnilo mu to ale detailne a bez zbytočných príkras vykresliť atmosféru doby a zároveň sa hlbšie ponoriť do osobitostí spätých s kmeňom Osagov; pôsobivo predostrieť život a zvyky jeho príslušníkov a zachytiť zložité vzťahy medzi nimi a ľuďmi „zvonka“. Predovšetkým však vďaka tomu mohol na adekvátnej ploche preniknúť až do samotného jadra zvrátenej ľudskej osobnosti, ktorá v honbe za zištnými cieľmi stráca akékoľvek morálne zásady. (90%)

Zimné prázdniny sú vo svojej podstate postavené na nie príliš originálnom námete, ktorý navyše láka do zradných prúdov patetickosti. David Hemingson však dokázal východiskovú myšlienku až nečakane zručne (donedávna pracoval výlučne na televíznych projektoch) pretaviť v scenár pýšiaci sa skvelými dialógmi a bez výraznejších zádrhov fungujúci v rovine komediálnej i dramatickej. Postupné premeny zdanlivo diametrálne odlišných osobností zatrpknutého profesora a jeho rebelujúceho študenta, ktorí si potajomky nesú vlastné životné bremená, sú predostreté nielen absolútne vierohodne, ale zároveň nesmierne ľudsky. V nemalej miere sa pod to nepochybne podpisujú skvostné herecké výkony Paula Giamattiho a Dominica Sessu (v prípade prvého z nich bola oscarová nominácia hotovou vecou, druhému by som ju ale prial prinajmenšom rovnako), ktorým vo vybraných pasážach vynikajúco sekunduje Da'Vine Joy Randolph v role osudom skúšanej školskej kuchárky. Podmanivú, mierne nostalgickú atmosféru príbehu zasadeného do obdobia Vianoc na počiatku 70. rokov vkusne dotvára technická stránka filmu; osobitnú zmienku si zaslúži vizuálne spracovanie, ktoré u diváka aspoň dočasne navodí pocit, že skutočne sleduje dielo natočené pred polstoročím. Zatiaľ čo prvé stretnutie s tvorbou režiséra Alexandra Payna vo mne pred šiestimi rokmi zanechalo pachuť premárnenej príležitosti na pamätihodný filmový zážitok, touto obsahom i formou podmanivou konverzačkou u mňa rozprášil akékoľvek pochybnosti o jeho filmárskych schopnostiach. (90%)

Maltézskemu sokolovi právom patrí punc klasiky, ktorá sa vo svojej dobe stala jedným zo základných stavebných kameňov filmového noiru. A ako správny priekopnícky počin zrejme poslúžil aj ako vzor pre svojich nasledovníkov. Tí najúspešnejší totiž dokázali z Hustonovho filmu šikovne prebrať to, čo v ňom funguje (tajomná atmosféra) a zároveň doviesť do dokonalosti potenciálne silné aspekty, ktoré v tomto prípade buď mierne pokrivkávajú (len priemerný a nie príliš originálny detektívny príbeh, nevýrazná femme fatale), alebo rovno krívajú na obe nohy (uťahané tempo rozprávania). (55%)

Ak si niekto pýtal v kontexte spoločenských udalostí posledných rokov návrat na televízne obrazovky, bol to práve svojský génius Adrian Monk. Skutočne oceňujem, že sa autori nebáli odpútať od odľahčenej atmosféry seriálu (hoci to časť fanúšikov nestrávi a ja im úplne rozumiem) a odhodlali sa preskúmať možný dopad globálnej pandémie na život fóbiami i minulosťou zmáraného detektíva. Práve tento aspekt rozprávania – pochopiteľne ruka v ruke so všadeprítomnou nostalgiou – drží Mr. Monk's Last Case: A Monk Movie v mojich očiach nad hranicou podpriemeru. Samotný kriminálny prípad je totiž banálny a sotva by dokázal utiahnuť 45-minútovú epizódu pôvodného seriálu, nie to ešte film s viac než dvojnásobnou stopážou. (65%)