arie

arie

Roman Lelek

okres Zvolen
Admin

70 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4
    • 8.1.2014  22:57

    V komparácii s predchádzajúcim autorovým diletantským počinom sa jedná o značný posun, čím však rozhodne nechcem tvrdiť, že scenár Ms. 45 je prešpikovaný invenčnou virtuozitou a vyvaruje sa alogickým miestam. Ferrara umne buduje deviantnú atmosféru amerického veľkomesta, plného špinavých bočných uličiek, ktoré sú semenišťom rabiátnych uspokojení rozmanitého spektra indivíduí (vrátane samotného režiséra v roličke znásilňovača – prvolezca). Krehká a éterická Zoë Lund, ktorej vzrastajúca mizandria vyvrcholí fascinujúcou mníšskou štylizáciou, je režisérovým najväčším tromfom. Spomínané zložky a akceptovateľná minutáž v symbióze s dynamickým príbehom vytvárajú zo snímky temer orgazmický trashový zážitok.

    • 29.1.2013  22:09
    Equus (1977)
    ****

    Príspevok divadelnou predlohou nezasiahnutého recipienta: Equus (lat. kôň) je presne ten typ filmu, pri ktorom sa cítim intelektuálne menejcenný, dielom, ktoré ma fascinuje svojou myšlienkovou hĺbkou, svojou hereckou dokonalosťou. Sidney Lumet nikdy nepredstavoval režiséra diváckych filmov, ktorých primárnou funkciou je určitá forma relaxu, zábavy. Jeho Equus dokonale spĺňa tieto parametre, je to film náročný, no krásny a v kontexte režisérovej tvorby i tematicky odvážny, i keď formálne strohý, evokujúci svoju genézu na divadelných doskách. Všetci zúčastnení hrajú bravúrne, Burton a Firth stelesňujú mimoriadne výrazné figúry, najmä Burton exceluje a predstavuje doslova herecký kolos, ktorý ma svojou expresivitou v závere prikoval do kresla a vyvolal zimomriavky na tele. Môj stret so snímkou nastal v príhodnej trudnomyseľnosti, jej dopad bol teda viac než enormný...

    • 29.1.2013  21:45
    The Sadist (1963)
    ***

    Archetypálna exploatačná snímka s hutnou aurou béčkovosti, ktorej interesantnosť predstavuje hneď niekoľko atribútov, odlišujúcich sa od podobne poňatých filmov, vzniknutých o jednu až dve dekády neskôr. Film vo svojom minimalizme – badateľný nízky rozpočet, prakticky len päť relevantných postáv, lokalizačné ohraničenie, ktoré je redukované temer počas celej minutáže na opustenú benzínovú pumpu a priľahlé vrakovisko, kulminuje do atmosféricky mimoriadne silného psychického teroru. Obeťou útoku nie je partia študentov, ale traja učitelia, titulný antagonista je pamätihodný buran s výraznou mimikou. Postavy sú príjemne kontrastné, stret inteligencie, čistoty, meštianstva s ohyzdnou, rurálnou dvojicou negramotných milencov. Časové ohraničenie je determinované sálajúcim slnkom, nočná scéna absentuje úplne, synergia s prašnými exteriérmi a finálnym využitým strelných zbraní evokuje ďalší relevantný klasický americký žáner, western. Sadista je ideálnou nočnou zábavou, materiálom, pre záujemcov o rozšírenie žánrových vedomostí, filmom, ktorým si svoj celovečerný debut odbil budúci slávny oscarový kameraman, maďarský rodák Vilmos Zsigmond.

    • 29.1.2013  21:20

    Britská artovka s výrazným sociálnym presahom. Príbehy niekoľkých generačne i spoločensky rozdielne postavených ľudí, žijúcich v susedstve, ktorých životy sa pretnú v slede viacerých osudových udalostí. Počas sledovania som si hovoril, že túto malú, televízne pôsobiacu drámu s nepasujúcim soundtrackom a priveľkou skratkovitosťou by si nikto nevšimol, nebyť prítomnosti Tima Rotha a Cilliana Murphyho. Záverečná patnásťminútovka je však mimoriadne silná a doslova ma prevalcovala.

    • 1.1.2013  14:03
    This Is Love (2009)
    ***

    Obraz jedincov, ktorých duša prežíva v temnotách odpudivej stoky. Akýkoľvek pokus o útek sa javí ako nezmyselný, akýkoľvek náznak citu sa končí ako prelud blázna, ktorý uveril svojej naivite. V temnote sa ale prchavo objavuje nebadateľný záblesk svetla, ktorý môže pre stratencov predstavovať poslednú nádej na dosiahnutie relatívneho šťastia. Jeho slabá žiara však môže kedykoľvek vyhasnúť. Ťaživou depresiou prešpikovaný príbeh o osude ľudí, ktorých mizernú realitu prepojila náhoda, poňali nemeckí tvorcovia frontálnym útokom na divákove emócie. Nezriedkavé iracionálne konanie postáv a až násilné lipnutie na dramatizácii príbehu však výrazne redukujú výpovednú hodnotu snímky. Fascinujúca Corinna Harfouch je vo svojom hereckom koncerte hnaná do extrémov, v ktorých jej postava hraničí až s karikatúrou. Celkové vyznenie filmu sa tak rozplýva v zbytočnej hre na efekt, po ktorej zostáva len niekoľko konvenčných pejoratív adresovaných beštii v ľudskej koži.

    • 9.10.2012  12:36

    Cukor, káva, limonáda, príznačný názov pre snímku autora, ktorého diela vo mne evokujú neortodoxné chuťové kombinácie, ktorých konzumácia môže vyvolať neočakávané následky. Blier snúbi komiku s tragikou, aplikuje svoj tradičný absurdný humor na rozprávanie o nekonvenčom vyrastaní jednej rebelantskej dievčiny, osciluje medzi mladíckou hravosťou a pučiacou sexuálnou imagináciou. Problematické sú postavy príbehu, medzi ktorými som nenašiel nikoho, ku komu by som si mohol vybudovať iskierku sympatie, dominantná hlavná predstaviteľka ma neustále iritovala a neoslovovala ma ani svojimi vizuálnymi (ne)dispozíciami. Snímka, v ktorej vás najväčšmi zaujmú originálne uzdravovacie metódy korpulentnej černošky, prechádza útrobami filmového labužníka pomerne zdráhavejšie. Blier, pre ktorého tvorbu je kontroverzia signifikantná, netočí bežné príbehy, ani príbehy, ktoré by som príjimal jednoznačne kladne alebo záporne, ich nevyrovnanosť je ich leitmotívom. Tentoraz mi však v jeho svete chýbalo viacej vzájomných sympatií, prípadne aspoň prítomnosť veľkého Gérarda, no na druhú stranu musím zhodnotiť i túto skúsenosť s jeho tvorbou ako pozoruhodnú a nepredvídateľnú.

    • 6.10.2012  12:42

    Temer geniálna konfrontačná záležitosť francúzskej krimi, ktorej pozitíva stelesňujú obligátne aspekty, ktoré od podobne ladených filmov očakávam. Adekvátne zauzlený scenár, nejednoznačný antagonista, realistické prostredie, ktorému tentoraz dominuje švajčiarsky Zürich, tradične dokonalý Morricone, tradične bezchybné obsadenie. Opätovne adorovať Venturov výkon by bolo zbytočné, no priam dokonalým ťahom je obsadenie Piccoliho (pod noblesným vystupovaním nachádzajúce sa nánosy dlhoročnej špiny a marazmu), či viaceré miniatúry známych tvárí (Bruno Cremer, Bernard Fresson, Heinz Bennent). Rozuzlenie je očakávané, no táto brilantná filmárčina tým rozhodne netrpí. Milovníkom Venturu a kvalitného európskeho remesla doporučujem snímku servírovať ako dvojprogram s týmto kúskom. P.S.: Napriek Linovmu zamietavému stanovisku by ma maximálne zaujímalo, ako by tento materiál vyzeral v rukách prvotne zamýšľaného poľského provokatéra Andrzeja Zulawskeho.

    • 23.8.2012  13:04
    Střelba (1966)
    ***

    Hellmana primárne zaujíma atmosféra, rachot zbraní je symbolický, preto treba poznamenať, že názov snímky je zavádzajúci a slúži ako klam pre tradicionalistických westernových divákov, tempo je pomalé a hypnotické ako pražiace slnko, ktoré spaľuje krajinu vo filme a spaľuje i duše postáv, ktoré mieria priamo do srdca zatratenia. Výrazná dramatizácia sa nekoná, charakteristika postáv je optimálna vzhľadom na ich solitérske bytie. Warren Oates, nastupujúca hviezda blížiacich sa 70. rokov v diele svojho druhého dvorného režiséra (po Peckinpahovi), nemá čím sklamať, krásne arogantná Millie Perkins, ako ženský element, ktorý je začiatkom konca a enigmatický Nicholson a jeho miniatúra, z ktorej prebleskujú lúče neskoršieho hereckého génia. Iritujúcim faktorom je len Will Hutchins, zabudnutá westernová hviezdička zo seriálu Sugarfoot, ktorého postava naivného kovboja mala zostať iba na stránkach scenára, Hellmanov cynický opus by si pokojne vystačil i s trojicou postáv a hodnotenie by mohlo smerovať priamočiarejšie do osemdesiatkových sfér.

    • 17.8.2012  21:11
    Méďa (2012)
    **

    Seth MacFarlane, autor niekoľkých televíznych animovaných nekorektností, prichádza na trh so svojim celovečerným debutom, v ktorom je hlavným ťahákom opätovne verbálne nekorektný jedinec, lascívny náruživec huličských interakcií a alkoholových tripov s vizuálnou podobou milovaného plyšáka vašich adolescentných ratolestí. Ťiaha prechodu z televízneho formátu do hraného celovečerného projektu však dopadla i na snaživého MacFarlana, jeho Macík prakticky celý film nerozhodne prestupuje zo serióznejšej, vzťahovej roviny do uvoľneného, bezstarostného územia stále nedospelých tridsiatnikov. Najväčší problém snímky však nie je jeho ambivalencia, ani fakt, že namiesto celovečerného zárezu evokuje skôr ľubovoľnú epizódu priemerného sitcomu, ale jeho mimoriadne problematický scenár. Vzťahová rovina je nudné klišé, pikantnejšie vtipy trpia priveľkou nevyrovnanosťou a spájacia línia s únosom plní úlohu nutnej scenáristickej výplne. Scény, v ktorých sa na scéne neobjavuje plyšový hrdina, nútia diváka sledovať namiesto filmu konštantný pohyb sekundovej ručičky na svojich hodinkách a herecké obsadenie je až prekvapivo nevýrazné, Wahlberg je nahraditeľný hociktorým z prípadných 1001 adeptov a Milu Kunis som si po Black Swan asi pomerne predčasne zaradil medzi nádejné slečny, ktorých dominantou nie sú len fyzické dispozície. Poteší aspoň zručný naburávač konvenciíí, pre mňa doteraz úplne neznámy, Sam „Flash Gordon“ Jones, ktorého cameo je najzábavnejšou časťou filmu a krivka zábavnosti počas party strávenej s ním vyskakuje do závratných výšok. Na celovečený počin je to však spolu s niekoľkými svetlejšími okamihmi veľmi málo, preto zostáva len poznamenať, že jeden nádejný adept na účtovníka u Brumíkov dobrú zábavu nerobí.

    • 7.7.2012  10:15
    Vynález (2004)
    *

    Zamýšľam sa nad existenciou titulu, ktorý by mi bol výraznejšie vzdialený než tento, no márne hľadám v mysli vhodného konkurenta. Pri brázdení rebríčkov filmových bizarností a nekonvencie ma pred zhliadnutím tohto počinu mala odradiť už pre mňa nelákavá žánrová nálepka "sci-fi", no minimálne som si mohol o danom diele vopred prečítať aspoň základnú synopsu a vyhnúť sa negatívnemu prijatiu. Výsledný ortieľ je teda jednoznačný – pre študentov MatFyzu (pravdepodobne) adept na siahodlhé diskusie a podrobnejší rozbor, pre mňa 80 minút eskalujúcej nudy a chladného vedeckého prístupu.

    • 25.6.2012  20:52
    Úkryt (2011)
    ***

    Imponuje mi vidiecke prostredie obývané prostými typmi, ktorých životy sa potýkajú s problémami rôznorodého rázu. Neprekáža mi pomalé tempo, perly vyhľadám v nezávislých rybníkoch a slintám pri pokusoch filmárov ponechať multiplexového diváka vlastnej nechápavosti a unudenému výrazu v tvári. To sú atribúty, ktorými disponuje i Nicholsov titul, no faktorov, prečo jeho počin nemôžem označiť za viac, než snaživú prácu nadaného študenta, ktorý sa musí na svojej filmovej púti ešte mnohému učiť, je hneď niekoľko. Akceptujem, že kronika filmových postáv s narušenou duševnou rovnováhou by nemala byť paletou jedincov, s ktorými by ste chceli okamžite tráviť svoj drahocenný čas, a preto si i Michael Shannon, majúci patent na podobný typ úloh, pravdepodobne nezíska vaše sympatie, no jeho herecká presnosť je najväčším pozitívom filmu. Pomalé budovanie napätia a emočnej vypätosti postáv mierne dopláca na dramatickú nerovnomernosť, na ktorej sa prejavuje prehnaná minutáž, no minimálne sekvencie odohrávajúce sa v stiesnenom podzemnom bunkri hodnotím o hviezdičku vyššie ako celkový film. Za samoúčelné a klišéovité považujem snové sekvencie, až na úvodnú, nakoľko v prípade nasledujúcich som nemal problém identifikovať, kedy sa film nachádza v realite a kedy v mysli titulnej postavy. Ich stvárnenie je výborné, no ich samoúčelnosť mi evokovala tisícky tuctových lacných hororov, čo však považujem hlavne za svoj subjektívny problém, nakoľko ma už dlhšiu dobu zaujíma viacej psychológia postáv, než efekty. Nad stavom súčasnej americkej produkcie možno až príliš predpojato lámem palicu skôr, ako sa oboznámim s konkrétnym výsledkom, preto ma každý podobný príspevok núti veriť v lepšie filmové zajtrajšky.

    • 22.2.2012  10:34
    Klute (1971)
    ***

    Filmári nového Hollywoodu pociťovali akútnu potrebu autorskej výpovede, čo je primárny aspekt, z ktorého musíme vychádzať pri hodnotení filmu i bližšom záujme o konkrétne obdobie. V prípade Pakulovho počinu je obtiažne vyselektovať len jeden dominantný žáner, nakoľko autor pracuje s rôznorodými motívmi a pred dramatickými scénami uprednostňuje psychologickú drobnokresbu hlavnej postavy (brilantná Fondová). Príbeh osciluje na vlnách decentnej lascívnosti, no neskĺza do zbytočnej prezentácie lacnej erotiky. Navzdory atraktívnemu poňatiu sa film svojím pomalým plynutím nevyvaroval nudnejším, zbytočnejším pasážam. Najvýraznejšími kladmi filmu sú určite titulní predstavitelia predvádzajúci sympaticky kontrastnú dvojicu (potešiteľné narúšanie konvencií, keď Fondová stelesňuje dominantnú personu, zatiaľ čo Sutherland je výrazne submisívny), magický hudobný doprovod Michaela Smalla, ktorý snímku v niektorých interiérových sekvenciách posúva do rozpoloženia snového hororu a duch doby, ktorý vo mne svojím sociálno-kritickým vyznením zanechal výrazný pocit nostalgickej melanchólie.

    • 12.6.2011  11:32
    Země kůlů (2010)
    ***

    Každá novinka, ktorej pripadne žánrové zaradenie „horor“, ma napĺňa skepticizmom, ktorý sa mi po zhliadnutí zväčša potvrdí (naposledy matný a konvenčný Mother's Day), no Stake Land ma príjemne prekvapil a trafil môj vkus po hlavičke. Ponuré, depresívne dielo, ktorého neoriginalitu predčí výborná atmosféra a cielené zameranie na vážnejšiu tóninu, budú ťažšie prehĺtať tí, ktorí hľadajú len ordinárne hororové klišé a eruptívne, nikdy nekončiace, potokmi krvi sfarbené večné zápolenie medzi dobrom a zlom, no ja, ktorému imponuje pomalšie tempo a stále ho neprestávajú fascinovať enigmatické, osamelé postavy, ktoré zvádzajú hlavne vnútorný boj, som v rámci nulových očakávaní prakticky spokojný, na druhú stranu však priznávam, že scény s krvilačnými potvorami ma viac – menej sklamali a prológové adrenalínové uvítanie ma začalo len utvrdzovať v rozpakoch, ktoré sa, našťastie, nepotvrdili. Postavy nie sú len bábkami, ktoré sa pohybujú po línii, ktorú vopred určil režisér, skvelý je Nick Damici v tisíckrát obohratej variácii rebela, ktorého najlepšie roky sú už odviate do zabudnutia lepších čias, jeho partnera, Connora Paola, mladíka, ktorý sa učí remeslu, predčilo ženské osadenstvo, hororová princezná Danielle Harris a zostarnutá a nespoznateľná Kelly McGillis. Stake Land je opusom o putovaní za lepšou budúcnosťou, je to film o hľadaní vnútorného pokoja, film o nádeji a snoch. Snímka, pre všetkých, ktorí to majú stále radi „on the road“ či skôr „on the run“. Snímka, ktorá sa skrýva za hororové šablóny, no paradoxne osloví skôr recipienta, ktorý má s týmto žánrom minimum skúseností. 70%

    • 15.3.2011  14:14

    Čerstvý hororový vietor privial z chladného severu exploitačný kúsok ostrieľaného mazáka Ole Bornedala. Zámerne sa vyhnem spojeniu s nemenovanou klasikou od Sama Peckinpaha, ktorú tu spomína temer každý a radšej vypichnem elementy, ktoré ma na tejto buraniáde uspokojili najväčšmi. V prvom rade severanom kvitujem zaradenie rozprávačky do príbehu, nie len prostredníctvom hlasu, ale i telesne, ktorá hneď v prvých minútach ulahodí nejednému skeptikovi, ktorý očakáva iba triviálny tanier preplnený nechutnými pokrmami a ukážku absurdných a nelogických rozumových pochodov. Jej prítomnosť je však vyslovene okrajová, preto dodávam, že po počiatočnom strete s jednotlivými postavami, sa príbeh presunie do roviny „ničím neprekvapujúci štandard“ a najväčšmi upútava excelentná, vyblednutá kamera a špičkové herecké výkony. Extatický divoch Lars je synonymom pre vidlácku živelnosť, no najväčší sympaťák je rozhodne dánsky „kameňožrút“ Kim Kold ("Prineste náradie"). Bornedalov neznechucujúci a neexperimentujúci produkt, z ktorého vám nestuhne mimika tváre, ani vás nezaleje pot maximálneho adrenalínu, najväčšmi vyťahujú pár milimetrov nad čiarku šedivého priemeru práve skúsené ruky hlavného remeselníka, ktorý viditeľne nakazil svojou profesionalitou všetkých zúčastnených na pľaci.

    • 14.3.2011  11:05
    Yin zhong (1984)
    *

    Tŕnistá je cesta priaznivca žánru desu a hnusu, ktorý sa necháva, tak ako ja, inšpirovať pri výbere tunajšími hodnoteniami. Nie je to prvý raz, keď som si zadovážil titul zabalený v peknej červenej farbičke s vysokým percentuálnym priemerom a po zhliadnutí pocítil trpké sklamanie, i keď pripúšťam, že vždy sa jednalo, rovnako ako pri tomto filme, o titul, ktorý mal len pár hodnotení. K filmu stačí bez úskokov a tyranie na rovinu napísať, že ide o krásnu ukážku lacného braku, ktorý jednak nie je desivý a o nejakom budovaní atmosféry taktiež môžeme hovoriť iba vo veľmi ironickej rovine. Zvlášť prvých 30 minút sa snímka akoby nevedela naplno poddať žánru, ktorý má byť v jej prípade dominantným, až na pomerne zručnú zahajovaciu scénu, ktorá mi navodila očakávania spôsobené sledovaním raných expertov na inakosť a anatomické deformácie (Lyncha a Cronenberga). Je to jediná scéna, ktorá obsahuje nepríjemnú, tiesnivú auru neznáma. Vrcholom však mohla byť sekvencia so zhoreným ženským telom, v ktorom sa nachádza stále živý plod, vtedy sa opätovne manipuluje s divákovou fantáziou a vzťahom k bizarným predstavám, no jej vyústenie je tak stupídne, že si tvorcovia odo mňa vyslúžili iba ďalší uštipačný úsmev (nie, Eraserhead je skutočne iná liga). Zvyšný materiál je už len hlúpučký a naivný zombie chaos, v ktorom sú scény ako trhanie uší alebo smrť na latríne opätovne len na smiech, čo predpokladám byť nemali, pretože o adekvátnej splatterovej zábave sa tu baviť rozhodne nemôžeme ani omylom.

    • 14.3.2011  10:36
    Jednorozený (1990)
    *

    Prekvapujúco som nemal najenormnejší problém so samoúčelnou zvrátenosťou a nechutnosťami, ktoré sú vzhľadom na zvolenú formu veľmi často nejasné a ich výklad môže podliehať rôznorodosti subjektívneho vnímania, ale s nekonečnou, ubíjajúcou nudou, ktorá svojou neustálou a hmatateľnou prítomnosťou jednoznačne víťazila nad mojou snahou o permanentné sústredenie, čo vyústilo do môjho konečného rozhodnutia zanechať túto pretemnenú záležitosť po 40 minútach bez mojej prítomnosti. Po pár dňoch som sa k snímke, napriek dlhému premáhaniu, vrátil a dokázal ju dopozerať, no žiadne prekvapenia ma nečakali, samoúčelná sadistická hra bez nulovej snahy o vyslobodenie sa z nič nehovoriaceho, nudného stereotypu pokračovala i naďalej.

    • 13.3.2011  21:57
    Morfij (2008)
    ***

    Michail Bulgakov, v mojom vedomí nezmazateľný ako autor adorovaného literárneho diela Majster a Margarétka, spísal vo svojich začiatkoch poviedkový súbor zo svojej lekárskej mladosti, ktorý sa stal hlavným inšpiračným zdrojom snímky Alexeja Balabanova. Svojráz mladého lekára, odrezaného od civilizácie v tej najkrutejšej Rusi, v spoločnosti morfínového i citového poblúznenia, na rande so šialenstvom, v nekonečnosti snehových diaľav a pravosti moku menom vodka, Balabanov vytvára malebný, no autentický pohľad do svojho nevľúdneho a absurdnou komikou prešpikovaného vesmíru a zostáva stále naplno verný svojmu štýlu, ktorý je napriek rozdielnemu spoločenskému i historickému zakotveniu rovnaký i na mojej tretej návšteve v jeho svete (po Gruz 200 a Pro urodov i lyudej). Nuda to nebola ani v jednej sekunde, aj keď Balabanovov divák musí disponovať primeranou trpezlivosťou. Záverečná scéna, spojená s odkazom na kinematografické prvopočiatky, je presne taká, ako to najlepšie z jeho diel – nádherne absurdná.

    • 13.3.2011  21:29
    That's Life (2007)
    ***

    Trojminútový kraťas, sprevádzaný rovnomennou skladbou od Franka Sinatru, je zručnou štylistickou prácou snímanou z pohľadu postavy, ktorá prezentuje obligátne problémy s motorikou a zadržiavaním telesných tekutín po mierne prehnanej konzumácii alkoholu. Áno, to je život, no našťastie nie ten môj...

    • 13.3.2011  12:17

    Režisér Rusty Cundieff, predstaviteľ novej černošskej vlny, ktorej lídrom je Spike Lee (na snímke sa podieľal ako výkonný producent), sa nechal zjavne inšpirovať sériou Tales from the Crypt a natočil poviedkovú snímku, ktorú tvoria 4 krátke príbehy + jeden spojovací článok. Poviedková forma prenesená do celovečerného filmu so sebou prináša radu problémov, ktoré súvisia s rozsahovým obmedzením a tým pádom s kreativitou tvorcu, ktorý sa musí vysporiadať s rôznorodosťou gradácie tempa i tematickou odlišnosťou, a práve na tieto problémy naráža i Cundieff, ktorý režíroval všetky segmenty vo filme. Navodenie atmosféry je výborné, začiatok sprevádzajú pár sekundové reminiscencie na Saint-Saënsov Danse Macabre, herecké osadenstvo je prekvapivo snaživé (s výnimkou otravnej štvorice výrastkov, pokúšajúcich sa prekabátiť šviháckeho pekelníka Clarenca Williamsa III), no tieto sympatické pozitíva bolestivo narážajú na múr z nízkeho rozpočtu, ktorý je kruto viditeľný v trikových sekvenciách a okatej štúdiovosti, čo je veľká škoda, pretože autori sa nezľakli a vtesnali do svojho diela narážky na rasizmus či slávnejšie filmy, posledná, v mojich očiach najambicióznejšia poviedka, je akousi černošskou moralistickou variáciou na Kubrickov Mechanický pomaranč, no zjavne nedotiahnutou a doplácajúcou na nedostačujúcu minutáž. Napriek nie príliš vhodnému podávaniu ruky s komediálnym odľahčením, je černošský kusanec do hrdla hororového žánru (možno si niektorí vybavia staršieho Blaculu, prípadne otrasného Bonesa) za presných 50%, ak si však snímku zaobstaráte ako súčasť halloweenskej párty, s čistým svedomím si pridajte desiatku navyše.

    • 12.3.2011  12:49

    Repetitívne – absolútna dokonalosť. Autentický záznam vojnových zverstiev, sugestívna čiernobiela kamera, mesto premenené na nekonečné kopy sutín, nahé telá nevinných obetí, zabudnuté a pohodené medzi troskami, znásilňovanie, strach a smrť, pohlcujúca každý plamienok života navôkol. Film, ktorý diváka zničí, rozdrví a pripraví o posledné kúsky optimizmu. Vojnový konflikt prezentovaný v celej svojej ohyzdnej nahote a pravde, ako absurdný akt, ktorého existencia postráda akékoľvek rozumné vysvetlenie, akt, ktorý je nástrojom na zabíjanie obyčajných ľudí, ktorý devastuje a nedáva nádej na prinavrátenie života zbaveného nekonečného strachu, sĺz a bolesti. Obdobný obraz zhnusenia a beznádeje mi sprostredkoval snáď len sovietsky film Choď a pozeraj sa, no pohľad na Nanking je presiaknutý oveľa intenzívnejšou emocionálnou silou, ktorú mnohí nedokážu uniesť.

    • 17.1.2011  22:37
    Knír (2005)
    **

    Po prečítaní synopsy k filmu „Fúzy“ môže nejednému divákovi mysľou prebehnúť viacero otázok súvisiacich so značnou originalitou príbehu, niektorým, ako užívateľovi nižšie, sa môže snímka ľahko prepojiť s dielom Davida Lyncha, čo je však, podľa mojej mienky, značne premrštené prirovnanie. Hraný debut Emmanuela Carrèra má všetky predpoklady zaujať náročné a rôznorodé divácke spektrum, lenže v takom prípade by sa snímka musela zaobísť bez fatálnych nedostatkov a preto je nutné poznamenať, že k hraniciam umeleckej originality hlavných tromfov Lynchovej filmografie sa nepribližuje ani v náznakoch. Hlavným problémom je prázdnota príbehu, keďže po vcelku solídnej úvodnej tretine, v ktorej sme oboznámení s problémom hlavnej postavy, sa film akoby zastaví, prestane rozpracovávať hlavnú líniu, namiesto toho len tápe a hľadá cesty ako naplniť celovečernú minutáž, čo sa naplno ukáže od momentu, keď sa titulná postava rozhodne pre radikálnu zmenu a odcestuje na Ďaleký východ za účelom znovuobjavenia seba samého či zdravého rozumu? V snímke naplno absentuje tak potrebná zneisťujúca atmosféra a postupne len navršuje kvantá nudných, naťahovaných a repetitívnych scén. Slabý scenár v kontraste s počiatočnou jednoduchou myšlienkou filmu preto smerujú k názoru, že tvorcovia sa mohli uspokojiť s krátkometrážnou formou zhruba polovičného rozsahu a netlačiť svoj film zbytočne do celovečerných 80 minút. Pochvalu si zaslúži maximálne Vincent Lindon, zručne preberajúci štafetu filmových schizofrenikov a skladateľ Philip Glass a jeho tradične vkusný hudobný minimalizmus.

    • 17.1.2011  22:07

    Je to opätovne potvrdené, Kórejci zvládajú romantiku mimoriadne citlivo a s pokorou. Ak by som mal k snímke Christmas in August priradiť len jediné slovíčko, asi by som použil pojem „krehkosť“. Krehký ako snehová vločka, ktorá sa pri dopade na ľudské telo po chvíli rozplynie do nenávratna, presne taký je tento film. Tradičný príbeh o láske, ktorá nemôže byť naplnená kvôli zásahu osudu, bozkoch a objatiach, na ktoré už nezostal čas, príbeh obyčajných ľudí a každodenného plynutia času by mohol poľahky upadnúť do nudného stereotypu či gýčovej presladenosti, kebyže vznikne v odlišnej destinácii, no snímka, jedna z prvých, ktorá stála za obrovským vzostupom tamojšej kinematografie v posledných rokoch len utvrdzuje, že autori majú niektoré žánre akoby zakorenené vo svojom srdci a pri ich realizácii im stačí len naplno otvoriť svoje vnútro a výsledok je aj napriek neoriginalite temer neustále viac než uspokojivý.

    • 17.1.2011  21:46
    Blood Rage (1987)
    **

    Začiatok je tak ukrutne stupídny, až som mal túžbu vziať do rúk Jasonovu mačetu a oddaný hlbinám vlastnej zúrivosti rozsekať monitor môjho PC. Nechápte ma však zle, neodškriepiteľný fakt, že táto snímka bude trash ako remeň bol vo mne zakotvený vopred, no moja mierna averzia k hororom, v ktorých sa vyskytujú deťúrence majúce v sebe pučiace zárodky zla, sa prihlásila veľmi skoro. Našťastie sa po úvodnej predohre presúvame o niekoľko rokov do budúcnosti, chlapci – dvojičky nám vyrastú a kalich béčkovej zábavy sa môže začať napĺňať červenou tekutinou až po okraj. A aby som nezabudol pripomenúť, príde aj spomínaná mačeta, síce nie priamo Jasonova ani rovnomenný mexický bad guy, no myslím si, že i tunajší eliminátor ľudského života si svojím umením naše uznanie zaslúži, naviac ako bonus utrúsi niekoľko vtipných cynických poznámok. Celé jeho predstavenie je zaodeté do správne odpudivej aury slasherov 80. rokov, nechýba imponujúci hudobný doprovod a niekoľko mimoriadne iritujúcich scén, no tá z úvodu zostáva nedostižne na čele. Milovník trashu plesá, ostatným postačí heslo „ruky preč“, v opačnom prípade by sa ich rendez-vous s všestrannou mačetou nemuselo zaobísť bez ujmy na duševnej pohode.

    • 13.12.2010  23:18

    Westernový žáner je v nezromantizovanej podobe priam ideálnym adeptom na zrealizovanie nemilosrdného predstavenia plného ošľahaných chlapíkov a strohej výrečnosti. Španielsky prírastok však inovatívne a veľmi interesantne primiešava do zavedených koľají štipľavú dávku explicitného násilia, čím nastáva skĺbenie s hororovým žánrom. Je pre mňa záhadou, prečo nevzniklo viacero podobne originálných žánrových výstrelov, keďže kombinácia týchto dvoch odlišných bračekov je mimoriadne pútavá, prispieva tomu i drsné, snehom pokryté prostredie, ktoré sa na takéto experimentovanie javí byť ideálnejším než vyprahnuté exteriéry divokého západu. Španielsky produkt celkom výrazne evokuje o štyri roky staršiu taliansku snímku Sergia Corbucciho Il Grande Silenzio, ktorá sa s divákom vo vyobrazení krutosti taktiež nemaznala, no Marchent zachádza omnoho ďalej, aj keď jeho dielo pôsobí menej konzistentne a viacej neohrabane. Výraznejšie mi prekážala nezvládnutá práca zo strihom, film doslova pôsobí akoby z neho bolo niekoľko pikantnejších scén vystrihnutých a zatiaľ čo nedôležité scény majú tendenciu upadať do zdĺhavosti, dramaticky vypäté a násilné sekvencie sa odohrávajú v rýchlom slede niekoľkých krátkych záberov. Negatívom je taktiež prakticky nulový soundtrack, ktorému by prospel dotyk skúsenej ruky majstra Morriconeho (je autorom i skvelej hudby k Il Grande Silenzio). Film však určite nie je nudný, svojou odlišnosťou si žiada permanentný záujem, naviac sugestívnosť a bezvýchodiskovosť prostredia dopomáhajú k citeľnej atmosfére a preto zamrzia spomenuté negatíva, bez ktorých by sa mohlo jednať o skvelú kultovú záležitosť.

    • 12.12.2010  12:43
    Temnota (1998)
    **

    Kinosála plná detí sledujúcich neznámy príbeh odohrávajúci sa na plátne. Deti nečakane kričia a divákov sluch zasahuje nekompromisný, zneisťujúci útok. To je úvodná sekvencia, ktorá predznamenáva celkový tón filmu Sombre. Dalo by sa povedať, že v tomto filme nie je dôležitý príbeh, nie sú dôležité postavy, dôležité sú myšlienky, pocity a vnútorný stav, ktorý vo vás dielo vyvolá. Film je zahalený akýmsi nepreniknuteľným závojom pochmúrnosti, ktorý režisér počas diania znásobuje, aby snímku v jeden okamih nečakane vyjasnil a možno dal divákovi šancu na odbremenenie sa od všadeprítomnej ťaživosti a dusna, no je to len klam, snímka sa opätovne uzavrie do svojej škrupiny a až do záveru diváka núti strácať dych a všetko, čo aspoň trochu súvisí s pozitívnymi vnemami. Režisér filmu si udržiava od svojich postáv, ktoré sú opatrené menami, no tým sa ich charakterizácia prakticky končí a zostáva nám len ich nepochopiteľné konanie, chladný, až dokumentaristický odstup, nesúdi, nedramatizuje, nebuduje si citový vzťah, len sa voyeristicky prizerá na činy primárne hlavnej mužskej postavy. Neistota je znásobená i zvukovou stopou, ktorá sa pohybuje na hranici šialenstva či kamerou, ktorá sa prakticky kĺže po obnažených telách a ja som tak mohol pocítiť nepríjemnú telesnosť, ktorá sa akoby tlačila z filmu priamo na mňa. Takýto prístup vyžaduje mimoriadne odolného recipienta, po zhliadnutí sa totiž naskytá otázka, či jediným autorovým cieľom nebolo diváka zatlačiť do tmavého kúta vlastnej duše a vyvolať v ňom tie najnepríjemnejšie pocity.

    • 12.12.2010  12:15
    The Rage (2007)
    **

    Uveďme si na rovinu jeden fakt a to, že táto "Zúrivosť“ je nehoráznym béčkovým brakom, ktorý nemôže nikdy prehryznúť niekto, kto nezasvätil minimálne svoje detstvo nekonečným hororovým orgiám. Divák, ktorý ma jasno si isto zaspomína na Reggieho z kultovej série Phantasm, na ktorú je tu krátka narážka znásobená i osobnou prítomnosťou pána Bannistera, ktorý sa v posledných rokoch šťavnato rozbieha v brakových luhoch a hájoch. Rage mohla byť maximálna úletová pecka, nebyť zmutovaných supov, ktoré si vyhradili v minutáži až prílišný priestor, a ako už kolega spomenul, evokujú filmy štúdia TROMA, trebárs kaufmanovku Poultrygeist: Night of the Chicken Dead. Úvodné minúty filmu sú kráľovské, no neskôr nás čaká rada klišé s postupne vymierajúcou bandou tínedžerov, ktorých jediným diskusným predmetom sú sexuálne a drogové šarády. Vzhľadom na nízky rozpočet by filmu prospelo výraznejšie využitie interiérov, teda laboratória šialeného vedca v neprehliadnuteľnom predstavení Andrewa Divoffa. Scény, v ktorých sa vyskytuje trojnásobne zvyšujú zábavnosť, no po úvodnom krvavom kolotoči si dáva dlhodobú dovolenku a nahradzujú ho spomínaní operenci, čím film výrazne trpí a moje hodnotenie je tým pádom viacej než zaslúžené.

    • 12.12.2010  11:46
    Domov snů (2010)
    **

    Dream Home je multižánrovým kolapsom, v ktorom režisér zmätene preskakuje z jednej vlnovej dĺžky na druhú bez výraznejšieho pozastavenia. Úvodná scéna zaskočí a nabudí na exploitačný uragán, no nič také sa nekoná, film je zlepencom toľkých ingrediencií až z toho bolí celé telo a najväčší masaker, v ktorom síce nechýba ufiknutý penis, dievčina s drevenou doskou zabodnutou v puse či mladík, ktorého vnútornosti zdobia takmer celý interiér, sa odohrá v čírom splatterovom, no nudnom a nevtipnom, štýle. Dejové línie, v ktorých sa nepohráva s morbídnou úpravou ľudstva, sú vhodné ako účinný liek pre nespavcov, čo navodzuje dojem, že tvorcovia si mysleli, že gore scény sú dostatočne lukratívnym artiklom, aby zachránili ich matný a zdĺhavý projekt pred zapadnutím do ničoty, no bohužiaľ, mýlili sa. P.S. Aziatky ma zväčša dostávajú do kolien, no titulná predstaviteľka v podaní Josie Ho je enormne nesympatická a protivná ženská.

    • 9.12.2010  11:56
    Ptačí klec (1998)
    ****

    Ak by som chcel prílišne zjednodušovať, mohol by som Kimovu Vtáčiu klietku charakterizovať ako príbeh o mierne latentnom budovaní priateľstva dvoch mladých žien, no keďže píšem o filme kultového kórejského majstra, zjednodušovať nemôžem, nakoľko filmy tohto tvorcu vykazujú mnoho aspektov, určite však nie sú jednoznačné a majúce len jednu dejovú vrstvu. Tentoraz opätovne sledujeme klbko viacerých osudov a vzťahov, ktoré často prechádzajú až za hranicu bežnej vyhrotenosti, no neprechádzajú do sledu surového násilia, ktoré je prítomné v iných režisérových projektoch (trebárs výborný Adresát neznámy). Klietka je taktiež akýmsi mikrosvetom, v ktorom na nás číhajú prekvapivé scény, nechýba klasická drsná poetika a pár vynikajúcich kontrastov. Mužské postavy si príznačne priznávajú svoje zvieracie pudy, niektoré sú doslova stelesnením animálnosti, na druhej strane zvieratá sú vo filme bezbranné, potrebujúce ochranu (skvelá úvodná scéna s korytnačkou). Táto snímka možno nemá taký nekompromisný dopad na diváka, aký má Adresát neznámy, no absentuje v nej prílišná absurdita a namiesto nej poskytuje divákovi prijateľnejšie vyústenie s blahodárnou dávkou optimizmu.

    • 28.10.2010  20:47
    Piraňa 3D (2010)
    ***

    Chlapík obracajúci žalúdky všetkým dnešným konzervatívcom, ostentatívny hororový milovník a nadšenec z krajiny galského kohúta Alexandre Aja, prepol na vyššiu rýchlosť a po rozpačitých pohľadoch do Zrkadiel tentoraz prezentuje svoju variáciu na bezstarostnú letnú zábavu. Tento pojem je totiž v jeho najnovšom projekte primárnym, Piraňa je preslnením výletom do krajiny polonahých, natriasajúcich sa mladých tiel obidvoch pohlaví, ktoré bezmedzne holdujú diskotékovým radovánkach v bezprostrednej blízkosti miestneho jazera, ktoré ukrýva svojich svojských obyvateľov, ktorí taktiež enormne túžia po nekonečnej zábave s tým rozdielom, že ich ponímanie tohto výrazu sa o niekoľko milimetrov vychyľuje z intencií, v ktorých sa realizuje príslušník ľudského pokolenia. Bol som doslova zarazený, keď som zhliadol, akú lukratívnu deštrukciu ľudskej schránky si Alexandre dovolil ukázať pred zrakmi bezmocného, nepripraveného publika. Jeho najnovší počin je totiž jednoznačne tým najkrvavejším mainstreamovým filmom za veľmi dlhé obdobie, ktorý môže bežný divák vidieť v temnote kinosály. Treba však akceptovať, že Piraňa je hlavne luxusná splatterová zábava pre diváka, ktorý nerád zaťažuje nástroj na myslenie, produkt splodený v čisto hravom a zábavnom duchu, bez akejkoľvek serióznosti (očakávať od tohto filmu dusivú chladnosť európskej produkcie, ktorá bola v plnom rozsahu prítomná v Ajovej ešte domáckej Noci s nabrúsenou britvou by bola fatálna chyba). Zvrhlý milovník gore si príde na svoje hlavne v najlabužníckejšej druhej tretine filmu, ktorá by sa dala označiť za jednoliaty gore fest, ktorému predchádza mierne ťažkopádnejšia úvodná polhodinka a pokračuje záverečným vyústením, ktoré sa už naplno nesie v béčkovom duchu, tempo sa zvoľní a na rad sa dostane aj klasická hra na americké hrdinstvo s vrecom nútených klišé... Herecké obsadenie je v tomto prípade len okrajovou zložkou, najzaujímavejšie postavy (šialenec Christopher Lloyd a černoch, ktorého treba počúvať Ving Rhames) majú len pár scénok a zvyšok príliš nezaujme či dokonca otravuje (Jerry O'Connell). Napriek svojej neambicióznosti je Piraňa chutným sústom, v ktorom čaká milovníkov estetiky i jedna čisto umelecká scéna podfarbená tónmi z opery Léa Delibesa Lakmé.

    • 11.10.2010  11:09
    Městečko Twin Peaks (TV seriál) (1990)
    ****

    Jeden z najprepieranejších Lynchových projektov, seriálové Mestečko Twin Peaks, je unikátnou kolážou kontrastných impresií. David Lynch zrežíroval len zlomok epizód, preto treba akceptovať výrazný rozdiel v tempe i vyznení jednotlivých častí. Vrcholné okamihy projektu hladko prelínajú scény kryštalického desu s komickými a následne dramatickými sekvenciami, pričom atmosféru scénu už vopred naznačuje hudobný doprovod legendárneho Angela Badalamentiho. Seriálový úvod, pozostávajúci z pilotu a siedmych epizód prvej série, som vnímal ako akési oboznámenie sa s pravidla hry, ponor do malebného mestečka obkoleseného hustým lesným porastom, ktorý ukýva ťaživé, latentné zlo. Príchod druhej série už od prvej epizódy naplno rozplieta bizarné klbko vesmíru Davida Lyncha, ktorého bezhraničnosť sa naplno ukáže až v ukážkovo dokonalej poslednej epizóde. Rozmanitú hereckú zostavu skvostne ovláda jedna z najdokonalejších postáv v dejinách televíznej zábavy, Dale Cooper v podaní Kyla MacLachlana, ktorému vynikajúcim spôsobom sekunduje oblastný šerif Michaela Ontkeana. Pre seriál je príznačná jednoduchá typológia postáv – menej inteligentný zástupca šerifa dostávajúci sa do neustálych komických eskapád (Harry Goaz), excentrický podnikateľ (Richard Beymer), bezcharakterná mrcha (Piper Laurie) či moja druhá najobľúbenejšia postava po agentovi Cooperovi, James Hurley (James Marshall), rebelujúci melancholický mladík s rozorvanou, nestálou dušou. V seriály sú ich postavy vygradované do maximálnych emočných či komicko – absurdných rozmerov, aj napriek tomu, že vždy sledujeme len jednu konkrétnu oblasť ich životov, pracovnú alebo osobnú, výraznou premenou prechádza len minimum aktérov (pre príklad postava otca v podaní luxusného Raya Wisa), čo však v tomto prípade zázračne nevadí. Samozrejme, že Twin Peaks je primárne určený hlavne priaznivcom „inej“ zábavy, treba však rátať s faktom, že sa rozhodne nejedná o bezchybný produkt, niekoľko elementov v seriáli je nadbytočných, no najintenzívnejšie časti ponúkajú kvalitu, na ktorej si v rámci televíznych vôd vyláme naostrené tesáky takmer každý potenciálny konkurent.

<< předchozí 1 2 3 4