arie

V komparácii s predchádzajúcim autorovým diletantským počinom sa jedná o značný posun, čím však rozhodne nechcem tvrdiť, že scenár Ms. 45 je prešpikovaný invenčnou virtuozitou a vyvaruje sa alogickým miestam. Ferrara umne buduje deviantnú atmosféru amerického veľkomesta, plného špinavých bočných uličiek, ktoré sú semenišťom rabiátnych uspokojení rozmanitého spektra indivíduí (vrátane samotného režiséra v roličke znásilňovača – prvolezca). Krehká a éterická Zoë Lund, ktorej vzrastajúca mizandria vyvrcholí fascinujúcou mníšskou štylizáciou, je režisérovým najväčším tromfom. Spomínané zložky a akceptovateľná minutáž v symbióze s dynamickým príbehom vytvárajú zo snímky temer orgazmický trashový zážitok.

Režisér realistickou formou zobrazuje niekoľko hodín zo života psychopatickej mysle, jej pohnútky, myšlienky a vnútorný monológ, ktorý vypĺňa celú, nie príliš rozsiahlu, minutáž snímky. Príbeh je veľmi jednoduchý a záverečných 30 minút sa už len čaká na finálne a očakávané vyústenie. Technická stránka ponúka mnoho zbesilých kamerových záberov, ktoré dopĺňa pôsobivá hudobná zložka a všetko je korunované výborne zahraným hlavným partom, pán Leder si skutočne zaslúži uznanie za svoju mimiku a odvážny prejav, no pár zvyšných postáv, ktoré sú len do počtu, resp. bábky v Lederových rukách, sú svojím neherecko - apatickým prejavom skôr na smiech. Chlad, naturalizmus a enormnú pôsobivosť badať len v jednej veľmi pôsobivej a drastickej scéne a preto filmu viac ako *** dať nemôžem.

Krásna ukážka toho, čo vznikne, keď dostane talentovaný balkánsky rodák príležitosť zrealizovať svoj príbeh v amerických reáliách. Magický, snový a hravý počin oslavujúci slasti i strasti života pretkaný snovou mystikou a južanským entuziazmom so skvelým soundtrackom od dvorného Gorana Bregoviča (konečne viem, že skladba In The Death Car s nenapodobiteľným hlasovým prejavom Iggyho Popa je práve z tohto filmu). Arizona Dream je nádherný film, ktorý ma rozosmial i dojal zároveň, úžasných 140 minút strávených v poetickom snení a v dokonalej spoločnosti, obsadenie je kapitola sama o sebe a každý zo zúčastnených herecky exceluje, vždy vynikajúci Depp, krásna Lili, úžasne pôsobivý Gallo či legendárna Faye a jej oslavované nohy. :) Snímka pre tých, ktorí si vedia vychutnať krásu života i filmového umenia.

Stephen Dorff žije!!! Tak hlavne táto veta ma napadla po dopozeraní snímky, ktorá je pre tohto herca snáď takým menším comebackom. Objavil sa vôbec tento chlapík v niečom pozerateľnom od prvého Bladea (1998)? Botched, samozrejme, nie je žiadne revolučné dielo, ktoré by diváka ohurovalo prepracovaným príbehom, je to len čistá komerčná zábava, ktorá má za úlohu, aby pri nej divák nezaspal od nudy, čo sa aspoň v mojom prípade nestalo. Debutant Kit Ryan rozhodne prekvapil a natočil príjemnú hororovú komédiu netypicky zasadenú do ruského prostredia, i keď väčšina snímky sa odohráva v interiéroch, čo však vôbec nevadí, keďže hlavnou devízou sú svojsky bizarné postavičky. 3 hviezdičky sú podľa mňa pre takto nenáročnú zábavu akurát, i keď podľa mňa mohla byť snímka ešte o vlások krvavejšia. :-)))

Westernový žáner je v nezromantizovanej podobe priam ideálnym adeptom na zrealizovanie nemilosrdného predstavenia plného ošľahaných chlapíkov a strohej výrečnosti. Španielsky prírastok však inovatívne a veľmi interesantne primiešava do zavedených koľají štipľavú dávku explicitného násilia, čím nastáva skĺbenie s hororovým žánrom. Je pre mňa záhadou, prečo nevzniklo viacero podobne originálných žánrových výstrelov, keďže kombinácia týchto dvoch odlišných bračekov je mimoriadne pútavá, prispieva tomu i drsné, snehom pokryté prostredie, ktoré sa na takéto experimentovanie javí byť ideálnejším než vyprahnuté exteriéry divokého západu. Španielsky produkt celkom výrazne evokuje o štyri roky staršiu taliansku snímku Sergia Corbucciho Il Grande Silenzio, ktorá sa s divákom vo vyobrazení krutosti taktiež nemaznala, no Marchent zachádza omnoho ďalej, aj keď jeho dielo pôsobí menej konzistentne a viacej neohrabane. Výraznejšie mi prekážala nezvládnutá práca zo strihom, film doslova pôsobí akoby z neho bolo niekoľko pikantnejších scén vystrihnutých a zatiaľ čo nedôležité scény majú tendenciu upadať do zdĺhavosti, dramaticky vypäté a násilné sekvencie sa odohrávajú v rýchlom slede niekoľkých krátkych záberov. Negatívom je taktiež prakticky nulový soundtrack, ktorému by prospel dotyk skúsenej ruky majstra Morriconeho (je autorom i skvelej hudby k Il Grande Silenzio). Film však určite nie je nudný, svojou odlišnosťou si žiada permanentný záujem, naviac sugestívnosť a bezvýchodiskovosť prostredia dopomáhajú k citeľnej atmosfére a preto zamrzia spomenuté negatíva, bez ktorých by sa mohlo jednať o skvelú kultovú záležitosť.

Na prvý pohľad môže Crash svojou mozaikovitou príbehovou štruktúrou pripomínať obdobne vystavané dramatické snímky či už Magnóliu alebo 21 gramov, no pri detailnejšom pohľade na Haggisov film zistíme, že sa jedná o tematicky úplné iné, i keď stavbou príbehu podobné rozprávanie zložené z viacerých mikropríbehov, ktoré sú však kvalitatívne rozdielne. Emocionálny dopad na diváka je v niektorých sekvenciách skutočne silný (zámočník a jeho dcéra), no niektoré časti snímky nie sú tak zaujímavé, aby sa jednalo o skutočne strhujúci divácky zážitok. Herecké obsadenie je etnicky veľmi rôznorodé, no najvýraznejšou postavou celého príbehu pre mňa zostáva rasistický policajt v excelentnom podaní Matta Dillona, ale nemôžem nespomenúť aj prekvapujúco veľmi dôveryhodného Michaelu Penu či taktiež skvelého Ryana Phillippeho ale aj Brendana Frasera. Scenár rozhodne nie dokonalý, niektoré postavy by si zaslúžili väčší priestor a film môže občas pôsobiť ako typický hollywoodsky produkt (množstvo náhod v príbehu), no tentokrát mi to až tak neprekážalo, pretože Crash je veľmi zaujímavým pohľadom na rasizmus, ktorý je aktuálny aj v našej spoločnosti. Ak máte radi silné drámy zo života obyčajných ľudí, Crash je filmom práve pre vás.

Chápem, že pre niektorých divákov je táto snímka nestráviteľná a považujú ju za perverznú a mimoriadne kontroverznú (právom). No pre mňa je Crash ďalšou ukážkou geniality majstra podivností - Davida Cronenberga. Crash je chladná, eroticky dráždivá snímka so svojskou atmosférou, netradičnou hudbou (Howard Shore) a skvostným hereckým obsadením, odohrávajúca sa v smutnom prostredí, v ktorom city prestávajú mať význam a na povrch sa prediera živočíšnosť a zvrátenosť ľudských bytostí, ktoré sa za cenu dokonalého sexuálneho vzrušenia vydávajú na cestu istej deštrukcie vlastného organizmu. Je to snímka, pre náročnejšie publikum, ktoré pozná tvorbu režiséra a dokáže ju oceniť, ostatní ostanú po skončení snímky celkom určite značne šokovaní.

Cukor, káva, limonáda, príznačný názov pre snímku autora, ktorého diela vo mne evokujú neortodoxné chuťové kombinácie, ktorých konzumácia môže vyvolať neočakávané následky. Blier snúbi komiku s tragikou, aplikuje svoj tradičný absurdný humor na rozprávanie o nekonvenčom vyrastaní jednej rebelantskej dievčiny, osciluje medzi mladíckou hravosťou a pučiacou sexuálnou imagináciou. Problematické sú postavy príbehu, medzi ktorými som nenašiel nikoho, ku komu by som si mohol vybudovať iskierku sympatie, dominantná hlavná predstaviteľka ma neustále iritovala a neoslovovala ma ani svojimi vizuálnymi (ne)dispozíciami. Snímka, v ktorej vás najväčšmi zaujmú originálne uzdravovacie metódy korpulentnej černošky, prechádza útrobami filmového labužníka pomerne zdráhavejšie. Blier, pre ktorého tvorbu je kontroverzia signifikantná, netočí bežné príbehy, ani príbehy, ktoré by som príjimal jednoznačne kladne alebo záporne, ich nevyrovnanosť je ich leitmotívom. Tentoraz mi však v jeho svete chýbalo viacej vzájomných sympatií, prípadne aspoň prítomnosť veľkého Gérarda, no na druhú stranu musím zhodnotiť i túto skúsenosť s jeho tvorbou ako pozoruhodnú a nepredvídateľnú.

Jednoznačne sklamanie. Očakávanie boli určite vysoké, keďže za touto snímkou stál Stuart Gordon - tvorca kultového Re-Animátora a o to väčšie bolo aj sklamanie. Prvých 20 minút síce prekypuje veľmi pôsobivou atmosférou, ktorá zatieni i nižší rozpočet, lenže potom sa snímka presúva do úplne inej roviny, tajomnosť sa celkom vytratí, vystrieda ju nuda a nevydarené a celkom zbytočné pokusy o humor. Herecké výkony sú dosť otrasné, hlavne v prípade titulného predstaviteľa a príliš nezaujme ani legenda španielskeho filmu Francisco Rabal v jednej zo svojich posledných úloh. Fanúšika hororov určite poteší aspoň jedná lahôdková scéna - sťahovanie kože, no ani tá nedokáže zachrániť rozpačité dojmy z celkového výsledku.

Prakticky identická kópia prvého dielu. Yuzna neprináša do druhého dielu nič, čím by dokázal výraznejšie zaujať divákov, ktorí majú na predchádzajúci film o šialenom zubárovi negatívny názor. Opäť sa jedná o béčkovú čiernu komédiu, ktorá obsahuje pár brutálnejších scén, ktoré sú však natočené vcelku interesantne, no je ich žalostne málo, ale o nejakej hororovej atmosfére alebo nebodaj strachu nemôže byť reč a, čo taktiež nie je veľmi pozitívne, Yuzna nedokáže prezentáciou brutality diváka ani dostatočne intenzívne znechutiť. Snímke taktiež ubližuje, rovnako ako v prípade prvého dielu, očividné televízne spracovanie a absolútne nevhodný soundtrack. Našťastie, titulný predstaviteľ Corbin Bernsen, pre ktorého je to určite jedna z jeho najlepších rolí v kariére, dokázal svojím hereckým prejavom párkrát pomerne úspešne zatieniť tieto negatíva. Nuž ale vzhľadom k zaujímavému námetu je určite škoda, že na režisérskej stoličke nesedel kvalitnejší tvorca, ktorý by dokázal stvoriť viac, ako len ďalšie priemerné béčko