Volodimir2

Volodimir2

Vladimir Linhart

okres Poprad


35 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 12 23 33 44
    • 4.12.2020  12:39

    Druhá svetová vojna v Európe a vo svete ešte stále doznievala, ale už boli v Európe aj krajiny oslobodené. Medzi ne patrila aj Srbska republika, ktorá bola po nemeckej invázii v apríli 1941 pod nemeckou vojenskou správou (Militärverwaltung in Serbien). Tá v Srbsku zriadila civilné kolaboračné vlády najskôr pod vedením Milana Ačimoviča a po ňom nastúpil Milan Nedič, ktorá zostala až do oslobodenia. V októbri 1944 Srbsku republiku oslobodila Červená armáda a partizánske vojska pod velením Josipa Broza Tita. A tu sa dostávame k pointe filmu, mladý partizán dostal za úlohu učiť deti v malom srbskom meste a tu musí čeliť rôznym aj tým najnepravdepodobnejším nástrahám. Ale po prekonaní jednej musia isť ďalej. A z tejto situácii vznikol aj názov filmu Tak... a ideme ďalej. Príbeh je v skutočnosti detskou pamäťou a spomienkou na čas, ktorý zanechal hlboké stopy v zraniteľných mladých dušiach celých generácií. A tak sa stala ústrednou myšlienka že „nič nie je lepšie, silnejšie a zdravšie pre budúcnosť, ako pekná spomienka zvlášť tá z detstva“.

    • 2.12.2020  11:34
    Rodný list (1961)
    *****

    Rodný list nám predstavuje 3 rôzne príbehy z obdobia druhej svetovej vojny na poľskom území, ktorého cieľom bolo ukázať nemeckú inváziu do Poľska očami deti takmer rovnakého veku. Prvý z nich "Na ceste" je zasadený do obdobia začiatku 2. svetovej vojny, kedy dôjde v septembri 1939 k zničeniu poľského bojového pluku a je o vojakovi, ktorý zachránil dokumenty vojskového štábu. Teraz hľadá svoj pluk a spoločnosť mu robí chlapec, ktorý zase hľadá svoju matku s mladším bratom. Cestu im niekoľkokrát skrížia presúvajúce sa nemecké jednotky. Vojak v tom vidí svoje poslanie a bráni svoju zem a Janík zatiaľ utečie. Ďalší príbeh "List z tábora" je už z obdobia záveru roku 1942 a poukazuje na existenčné problémy poľskej rodiny v kontraste so sovietskymi vojnovými zajatcami, ktorí boli v zajatí v ich blízkosti. A posledný emočne najsilnejší je „Kvapka krvi“ z prostredia poľského sirotinca, kde si nemeckí dôstojníci vyberajú dievčatá na zvrhlý program Lebensborn (germanizácia poľských deti). Do tohto programu paradoxne zaradili aj židovské dievčatko. Všetky tri príbehy sa snažia postaviť bezbranné nechápajúce deti do vojnového konfliktu dospelých a upozorňujú na zlo a utrpenie, ktoré vojna pre nich predstavuje. Vykresľujú živý a smutný obraz porobeného Poľska počas vojny. Všetky poviedky nevytvárajú závery a je na každom, aby si ten svoj vytvoril sám podľa svojej fantázie. Pre mňa nečakane je film neobyčajným skvostom, ktorý je nevyhnutnosťou je diváka, ktorý si užíva filmy o vojne aj s očami detí.

    • 29.11.2020  11:51
    De Gaulle (2020)
    ***

    Na úvod trocha histórie. Nemám najlepší názor na pôsobenie Francúzska v 2. svetovej vojne a už vôbec nie na spôsob oslobodzovania, ku ktorým som sa už mnoho krát vyjadroval. No ako sa môžem kladne vyjadrovať na dvoch zradcov z Mníchova, kedy silné demokratické štáty Francúzsko a Veľká Británia uzavreli a podpísali s fašistami dohodu o odstúpení nie nepodstatnej časti nášho Československa Nemecku. Veď nakoniec aj tak dopadli, statoční Francúzi vzdorovali v roku 1940 Nemcom niečo cez jeden mesiac a potom sa vzdali. Polovica Francúzska kolaborovala s nacistickým Nemeckom a druhá polovica bola tým istým Nemeckom okupovaná. Takže jedna polovica kolaboranti a spojenci Nemecka a druhá týmito Nemcami okupovaná, terorizovaná a vraždená. A ďalší nezmysel, po vojne toto Francúzsko sa zaradilo medzi spojeneckých víťazov. A posledná perlička keď maršal Keitel podpísal akt nemeckej kapitulácie a odovzdával ho maršalovi Žukovovi, pohŕdavo sa pozrel na francúzskeho a amerického generála (gen. Lattre de Tassigny a gen. Spaatz), "Čo tu oni robia, oni taktiež nad nami zvíťazili"? Myslím si, že nie je potrebné ďalších slov. Film "De Gaulle" sa zameriava len na krátke obdobie mesiaca jún 1940, to je od jeho nástupu do vlády až po jeho odchod do Londýna. Tu je aj odvolanie na jeho prejav z 18.júna 1940 k obyvateľom Francúzska a jeho kolónii. Samotný prejav De Gaulla nemal taký účinok, aký on očakával. Aj keď ostáva v pamäti jeho ústredná myšlienka že "Francúzsko prehralo bitku, ale neprehralo vojnu". V Británii v tej dobe žilo 10 000 Francúzov ale len 300 sa pripojilo k De Gaullovi na ozbrojený boj a zo 100 000 francúzskych vojakov ba britskom území (vojaci evakuovaní z Nórska a Dunkirku) sa k nemu pripojilo iba 7 000 a ostatní sa vrátili do Francúzska a stali sa z nich vojnoví zajatci. Ciele hnutia Slobodných Francúzov, na ktorých čele stál, bolo pokračovanie vo vojne, oslobodenie Francúzska, obrana celej francúzskej ríše a obnova národnej nezávislosti. Celé jeho odbojové hnutie bolo vedené vo Francúzskych kolóniách v Afrike. Tu bielych Francúzov bolo veľmi málo a väčšinu mužstva tvorili práve príslušníci domorodých etník z kolónii v Afrike, Ázii a Pacifiku. Jeho sny sa mu nakoniec splnili a 25.8.1944 vstúpil na čele stotisícovej armády do Paríža (tu jeho ozbrojenému doprovodu velil nadporučík Ivan Matoušek, ktorý padol 25.8.1944 pri záchrane dvoch vojakov). Pri úvodnom prejave prisúdil Spojencom len minimálnu zásluhu na oslobodení Francúzska, práve naopak amerických, kanadských a britských vojakov považoval za istý druh okupačnej pomoci. Veľmi rýchlo zabudol na 200 000 padlých spojeneckých vojakov len pri oslobodzovaní Francúzska. Koľko padlo Francúzskych vojakov pri oslobodzovaní svojej vlasti sa žiaľ nedozvieme. Film nám približuje udalosť, ktorá je pre všetkých Francúzov obrovským míľnikom, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že jeho historické poslanie sa strácalo v rodinnej dráme samotného De Gaulla. Ešte niekoľko perličiek . Po podpísaní aktu kapitulácie zobrali Nemci do zajatia 1 845 000 francúzskych vojakov a 2,7 milióna ľudí na nútené práce. Pétainové vedenie spôsobilo smrť 78 382 Židov a viac ako 30 tisíc ľudí z francúzskeho odporu.

    • 28.11.2020  09:50

    Mníchovská dohoda a razom bolo mesto Cheb (Eger) v Nemeckej ríši a nadšení dav víta Hitlera a Göringa ako svojho osloboditeľa. A keďže tu v roku 1938 vznikla firma Wrede & Wiedehold na výrobu súčiastok do lietadiel a mala už aj vlastnú učňovskú školu. Továreň bola vybudovaná v priestoroch bývalej fabriky Staniol-Kapsel-Fabrik na Švédskom vrchu v blízkosti statku Dodnerhof. V roku 1938 na základe Mníchovskej dohody boli Sudety pripojené k Nemecku a preto bola táto firma podľa Ríšskeho zmocňovacieho zákona (Gesetz zur Behebung der Not von Volk und Reich) zo 27.10.1939 znárodnená a ríšsky minister letectva Herman Göring nariadil vznik spoločnosti FWE - Flugzeuqwerk Eger GmbH (Letecká továreň Cheb, s.r.o). Tá bola založená 12.1.1940 a vtedy začala výstavba novej továrne. Mimo budov ju tvorila aj vzletová a pristávacia plocha 1400x53 m, 900 m približovacích plôch, 15 parkovacích plôch lietadiel, kompenzačný kruh s 100 m dráhou a nastrelná betónová stena. Závod bol otvorený v roku 1942. Priamo v areály bol vybudovaný tábor pre vojnových zajatcov z nimi okupovaných krajín (najviac ich bolo z Francúzska a okolitých krajín a potom od druhej polovice roku 1941 výlučne pre sovietskych zajatcov). Výrobný program tvorila výroba leteckých súčiastok a dielov lietadiel, opravy a údržba lietadiel a konečná montáž a prestavby lietadiel. Vyrábali sa tu lietadla He 111, He 177 A, He 219, Me 262. Objem výroby bol 5 lietadiel týždenne. V podniku pracovalo okolo 5000 zamestnancov z okolia Chebu, nemeckých odborníkov a zostatok vojnoví zajatci. Prvý americký nálet na továreň a letisko 14.2.1945 veľa škody nenarobil, ale druhý zo dňa 25.3.1945 bol už likvidačný. Po obsadení Chebu 3. americkou armádou v ktorej zostave bojoval aj oddiel podplukovníka Síteka (vyčlenený z 1. československej obrnenej brigády). Prvé kroky Američanov viedli na letisko odkiaľ odviezli všetok zaujímavý materiál, predovšetkým všetko, čo sa týkalo prúdových lietadiel. Výborný dokument kde sa prvá polovica zaoberá históriou a až druhá pátraním v starých priestoroch. K tejto téme a k oslobodeniu Chebu som sa vyjadroval v komentári "Hľadanie strateného času (diel 7.)". Chvályhodný je záver, ktorý vyvracia rôzne špekulatívne fámy a všetko uvádza do reality.

    • 25.11.2020  12:18
    Noc na Švédskom vale (TV film) (2006)
    *****

    Slovenská verzia dokumentov o udalosti v dňoch 18.6.1945 až 19.6.1945 v blízkosti Přerova je omnoho kvalitnejšia a skutočne sa snaží pridržiavať faktov. Priebeh tejto hrozivej udalosti už nebudem rozpitvávať, myslím si, že dosť podrobne je uvedená v komentáru filmu "Masakr na Švédských šancích" z roku 2000. Čo to sú tie Švédske valy? Švédske valy sú terenné pozostatky opevnenia severovýchodne od obce Horní Moštěnice z obdobia 30. ročnej vojny (tu sa usadil v roku 1643 veliteľ švédskych vojsk generál Linhart). Ale tieto valy neboli jediným povojnovým masakrom, ešte väčšie tragédie sa odohrávali v Postoloprtoch (tu prišlo o život 760 Nemcov), na moste v Ústi nad Labem (ďalšia stovka Nemcov) ale aj tzv. "Brnenský pochod smrti do Rakúska" tu neprežili ďalšie stovky ľudí. Ja by som sa predsa len trocha vrátil ku hlavnému katovi, vojnovému zločincovi z tragédie od Přerova, Karolovi Pazúrovi (vlastným menom Karol Kohn) pochádzal z Krompach a po absolvovaní ľudovej školy sa vyučil za kníhviazača. Jeho brat Julius bol v roku 1932 odsúdený za špionáž v prospech Maďarska a neskôr bol členom HG ale aj jednotky SS. Jeho sestra Etela kolaborovala s nemeckými dôstojníkmi a bola podozrivá zo špionáže v prospech Nemecka. V roku 1939 sa vybral na skúsy do Nemecka , ako dobrovoľník. Po návrate vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a krátko pôsobil aj v Hlinkových gardách. Tu ale veľa vody nenamútil a tak v rámci mobilizácie bol povolaný do armády a bojoval v radoch Rýchlej divízie, tu bol niekoľkokrát vyznamenaný. 30.10.1943 padla väčšia časť divízie do zajatia Červenej armády a po krátkom uväznení oblieka 17.1.1944 uniformu vojaka 2. československej samostatnej brigády v ZSSR. Na nátlak generálplukovníka L.Z. Mechlisa člena Vojenskej rady 4. Ukrajinského frontu, do ktorého podriadenosti bol 1. československý armádny zbor včlenený, vydal dňa 7.1.1945 veliteľ zboru generál Ludvík Svoboda rozkaz, ktorým vzniklo vojenské obranné spravodajstvo, ako samostatná zložka s obrovskými právomocami. Išlo o vnútornú ochranu armády (sledovanie, kontrola, preverovanie mužstva, poddôstojníkov a dôstojníkov, preverovanie prijímaných vojakov, posúdzovanie návrhov na povýšenie, ustanovenie do funkcie alebo premiestnenie). A potom obranu vonkajšiu (zneškodňovanie nepriateľských agentov, špiónov, diverzantov, ochrana priestoru rozmiestnenia jednotiek, zaisťovanie bezpečnosti štábu, ale aj dohľad nad civilným obyvateľstvom pátranie po kolaborantoch, zradcoch a nepriateľských živlov. OBS sa stala postrachom pre príslušníkov 1. čs. AZ, ale aj pre civilné obyvateľstvo na oslobodenom území). Prečo tak podrobne sa tomu venujem? Odtiaľ čerpal istotu, že konal v súlade so svojim presvedčením pri masakru Karol Pazúr. Veliteľom obranného spravodajstva sa stal npor. Bedřich Reicin (vlastným menom Fritz Israel Reicin), ktorý si k sebe pritiahol aj dôstojníka komunistu poručíka Karola Pazúra. 15.4.1945 bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a 1.5. bol povýšený na nadporučíka. Ako prednosta obranného spravodajstva sa dostal s 1. československým armádnym zborom až do Prahy. Po už zmienenom masakru ho Reicin spratal z Bratislavy a ustanovil ho na funkciu prednostu OBS 4. tankovej brigády v Martine, tu pobudol od 31.8.1945 do 1.10.1945 a potom sa stal prednostom OBS u 39. pešieho práporu v Trenčíne (od 1.10.1945 do 30.9.1947). Tu už začalo masívne vyšetrovanie jeho konania v Horných Moštěniciach (vyvraždenie 265 osôb). Od 4.6.1948 už bol vo vyšetrovacej väzbe. Po prepustení z výkonu trestu pokračoval vo vojenskej kariere, neskôr funkcionarčil v Zväze protifašistických bojovníkov a v roku 1975 mu bola priznaná aj tzv. 255 za účasť v zahraničnej jednotke. Od roku 1948 bol agentom ŠTB s krycím menom Karol. Toľkoto o samozvanom vykonavateľovi ortielu smrti nad karpatskými Nemcami. Oba komentáre k filmom “Noc na Švédskych valoch” a “Masaker na švédskych šancích” som spracovával v roku 2014 a nejakým nedopatrením sa oba stratili z dátabazy ČSFD, verím, že teraz už tu zostanú a pomôžu sa zorientovať ľuďom, ktorý túto oblasť nepoznajú.

    • 24.11.2020  12:44

    Komentár a hodnotenie k slovenskej verzii dokumentu je zmierlivejší, ako k českej verzii "Masakr na švédskych valech" z roku 2000. Vidieť, že českí dokumenteristi ho odflákli a nedali si tú námahu sa trocha popasovať z históriou. 1. československý Armádny zbor, oficiálne ukončil svoju bojovú dráhu slávnostnou prehliadkou dňa 17.5.1945 v Prahe. Po prehliadke jednotlivé jednotky odchádzali z Prahy k plneniu ďalších dôležitých úloh po celej republike. Obdobne sa vojenským transportom č. 2059 presúvali jednotky na Moravu ale predovšetkým na Slovensko. Tu sa zo slávnostnej prehliadky presúval aj 17. peší pluk, ten sa presúval do Bratislavy časť Petržalka kde jeho 2. prápor mal sídliť v drevených barákoch a ich úlohou bolo zriadiť zajatecký tábor z úlohou očistiť Bratislavu od Maďarov a Nemcov. Orginál tohto rozkazu mal u seba veliteľ pluku, ten ho zničil ale podarilo sa objaviť sprievodný spis s menom adresáta a vydavateľa. Rozkaz č. 127 zo dňa 23. mája 1945 bol podpísaný ministrom obrany generálom Ludvíkom Svobodom. Cestou k plneniu tohto rozkazu vojenský transport mal dňa 18.6.1945 okolo obeda zastávku v Přerove a tu došlo k stretu s vlakom kde v 80 vagónoch sa presúvali zo severozápadných Čiech z okolia Šluknova (Děčínsko) a z Rumburska Karpatskí Nemci, ktorých zo Slovenska koncom roku 1944 evakuovala ustupujúca nemecká armáda. Väčšina z nich odišla z Dobšinej, Kežmarku, Mlynice (pri Poprade) a z Janovej Lehoty (pri Žiari nad Hronom) nedobrovoľne, na príkaz ríšskeho vodcu SS a šéfa polície Heinricha Himmlera ich naložili do vagónov a odviezli. Nadporučík Karol Pazúr, dôstojník Obranného zpravodajstva štábu 4. pešej divízie (od 15.5.1945 vznikla reorganizáciou 4. samostatnej brigády) spoločne s osvetovým dôstojníkom 17. pešieho pluku čat.ašp. Bedřichom Smetanom (Friedrich Schmitzer) ) všetkých Nemcov a Maďarov vypočuli a s tvrdením, že ide len o fašistov a nechali z vlaku vyviesť 265 osôb. K exekucii si Pazúr vyžiadal od veliteľa transportu (veliteľa 17. pešieho pluku) škpt. Eugena Surovčíka 20 samopalníkov a na MNV Lovesice si vynútil mužov na vykopanie hromadného hrobu. V noci z 18. na 19.6.1945 samopalníci ale aj osobne Pazúr a Smetana všetkých postrieľali na Švédskych valoch v blízkosti dedinky Horné Moštěnice. Bolo zavraždených 71 mužov, 120 žien a 74 detí vo veku od 6 mesiacov do 13 rokov. Medzi nimi bolo aj 30 Slovákov. Z celého transportu smrti uniklo len sedem ľudí. 17. peší pluk dorazil do Bratislavy, sovietske velenie mesta sa dozvedelo o masakre pri Přerove a vydalo zatykáč na nadporučíka Karola Pazúra. Na jeho miesto veliteľa obranného zpravodajstva (neskôr ako VKR) bol vymenovaný Eduard Kosmel. A pod jeho velením spoločne so Smetanom boli realizatormi popráv aj v priestoroch „Lágera“ v Petržalke (Liegetfalu - podľa odhadov ich bolo okolo 700 zabitých predovšetkým maďarských židov). Za tieto popravy nikto svoje tresty si neodsedel, ale to je iná udalosť. Späť k už kapitánovi Pazúrovi, od vydania zatykáča ubehol rok, vinník bol medzi tým povýšený aj vyznamenaný. Šetrenie brutálnej vraždy od Přerova vykonávali orgány z Trenčína. 18.7.1948 podal vrchný vojenský prokurátor v Bratislave plk. JUDr. Anton Raš (jeden z troch prokurátorov pri odsúdení prezidenta Slovenského štátu Dr. Tisu) žalobu na Karola Pazúra a Bedřicha Smetanu a škpt. Surovčíka. Po dôkladnom dokazovaní bol 14.1.1949 vynesený rozsudok Vrchného vojenského súdu Bratislava, ktorým bol Pazúr odsúdený k 7,5 roka nepodmienečne, ppor. Smetana bol v tej dobe vo väzbe za trestné činy z priestoru Lagera v Petržalke, mjr. Surovčík bol sprostený viny. Karol Pazúr podal odvolanie a zmätočnú sťažnosť, podobne sa odvolal aj žalobca JUDr. Rašla. Najvyšší vojenský súd v Prahe 29.6.1949 zvýšil Pazúrovi trest na 20 rokov väzenia (žalobca požadoval trest smrti). A potom sa začali diať divy. Na základe intervencii náčelníka HS OBS (hlavnej správy obranného spravodajstva) Bedřicha Reicinu mu bol rozhodnutím prezidenta republiky (Klement Gottwald) trest znížený na 10 rokov a v roku 1952 ho prezident omilostil. Tak mohol po 5 rokoch a 22 dňoch (od 4.6.1948 bol vo vyšetrovacj väzbe) opustiť väznicu v Leopoldove a aj naďalej pracovať naskôr v armáde a neskôr vo Zväze protifašistických bojovníkov.Tento masaker sa za socializmu zamlčiaval, mal svoje politické krytie v osobách Karola Pazúra (vlastným menom Karol Kohn, držiteľ Československého vojnového kríža 1939, príslušník ŠTB), Bedřicha Smetanu (vlastným menom Schmitzer, komisár partizánskej brigády Alexeja Jegorova, odsúdený na 12 rokov, ale za pomoci štátu emigroval do Izraela), Eduarda Kosmela (odsúdený na 9 rokov, nič neodsedel, stal sa profesorom na vojenskom odbore Nitrianskej univerzity a potom na Karlovej univerzite v Prahe), Jancsó (odsúdený na 6 rokov, nič neodsedel) ale aj otca Jozefa Lenarta (člen čaty automatčíkov z Přerova) a ten najdôležitejší prvý šéf Hlavnej správy obranného spravodajstva (VKR) a aj námestník ministra obrany Bedřich Reicin. Ďalšie podrobnosti v slovenskej verzii Noc na Švédskom vale, 2006.

    • 20.11.2020  12:41

    Dokument nám približuje ďalšiu z operácii po vylodení Spojencov v Normandii. Jednotlivým operáciám kanadských ozbrojených síl som sa venoval v komentároch na kanadský seriál „Hitlerov posledný vzdor“ a dalo by sa pokojne do tohto seriáli zaradiť aj tento dokument. Opäť ide o útok na prístavné mesto, tentokrát Le Havre a malo kódové označenie Astona. Najhoršie na bojovej akcii bolo, že si to odniesli civilisti, ktorým nebolo umožnené mesto opustiť. Zo strany RAF išlo o najväčšiu bombardovaciu akciu v druhej svetovej vojne. Z pozemných síl Le Havre obsadil generál Harry Crerar so svojou 1. kanadskou armádou, ktorá bojovala v zostave 21. skupiny armád generála Montgomeryho. Celkovo zajali 11 302 nemeckých vojakov, pri vlastných stratách 388 kanadských vojakov. Najväčšou hanbou britského unáhleného bombardovania bolo zabitie 2000 francúzskych nevinných obetí z radov civilných obyvateľov, celkovo padlo aj 19 nemeckých vojakov. A perlička na záver. Britský kapitán William Douglas-Home (slúžil v 141. bombardovacej peruti) a odmietol sa zúčastniť náletov na prístav Le Havru ešte pred evakuáciou civilného obyvateľstva. Bol potrestaný vojenským poľným súdom 4.10.1944 pokutou a na 1. rok väzenia s ťažkou prácou. Odmietol ďalšiu slúžbu v RAF. Odsedel 8 mesiacov v mužskej väznici Wormwood Scrubs a zostávajúce 4 mesiace vo Wakefield Prison. Nepodarilo sa mu dosiahnuť milosť ani v 21. storočí.

    • 19.11.2020  13:43
    Generál in memoriam (TV film) (2020)
    ***

    Možno si urobím zopár nepriateľov, ale nechápem prečo by sme museli z každého dôstojníka, ktorý sa niekde pohyboval v období druhej svetovej vojny, urobiť národného hrdinu a pochopiteľne, ako už bolo zvykom u prezidenta Havla, ktorý nemal žiadnu úctu k zaslúženým vojnovým hrdinom, a každého z nich urobil generálom (úplne rovnako zo strelca v lietadle, ako z pešiaka na bojisku, či z veliaceho generála). A tak z pochopiteľných dôvodov ma zaujíma pôsobenie tohto dôstojníka v období druhej svetovej vojny. Tak, ako väčšina dôstojníkov Československej armády sa cez Poľsko dostal aj tento major von z protektorátu. 16.8.1939 loďou opúšťa Poľsko a pristáva vo Francúzsku. Stáva sa pomocníkom československého atašé plukovníka gšt. Václava Kalinu. Vo Francúzsku mal za úlohu evidenciu všetkých Čechoslovákov z rozpustených interbrigád z bojov v Španielsku. Objavil 539 interbrigadistov, ktorí sa následne stali jadrom 1. čs. náhradného práporu, ten vznikol už 28. septembra 1939 a na druhý deň aj 1. čs. pešieho práporu. Od januára je poverený funkciou prednostu vojenskej kancelárie čs. veľvyslanectva v Londýne. Po potupnom úteku z Dunkirku aj našej divízie, dochádza v Británii k jej zreorganizovaniu a k veliteľovi generálovi Bedřichovi Neumannovi (krycie meno Bohuš Miroslav) bol ustanovený dňom 12.8.1940 za náčelníka štábu 1. československej zmiešanej brigády pplk. Karel Lukás. Tu, brigáda okrem pravidelného výcviku, vykonávala strážnu službu, chránili blízke letiská a pomáhali pri záchranných prácach po nemeckých náletoch. Bez bojových akcii opúšťa po nezhodách s veliteľom (išlo o spor vo využívaní služobného auta veliteľa brigády) už premenovanú 1. československú samostatnú brigádu 24.9.1941 a opäť má miesto v závetrí bojov, vojenský atašé u poľskej exilovej vlády generála Sikorského. Nasleduje v júli 1942 miesto pozorovateľa u 8. britskej armády v Severnej Afrike, konkrétne ako pozorovateľ u 3.rd Royal Tank regiment (3. kráľovský tankový pluk) 10. britskej obrnenej divízie. A tak sa ocitol v strede bojových činnosti u El Alameinu a tu aj prišiel pri nálete nemeckých lietadiel k zraneniu a od 16.11.1942 bol v stave nemocných do 10.7.1943, kedy pokračoval v stáži u britských jednotiek po celú dobu bojov v Taliansku. V roku 1944 už bol zase v Británii a od 18. augusta sa stáva československým vojenským a leteckým atašé v USA. Súhlasím, že bojová činnosť v armáde sa vykonávala aj ďaleko od reálnych bojísk, ale tá hlavná bola pri plnej zodpovednosti za vojakov na úrovni družstva, čaty, práporu až po brigádu. Ale tí skutoční hrdinovia boli blízko pri vojakoch a nie na štáboch divízii, armád, veľvyslanectvách respektíve pridelení pozorovatelia v bojových jednotkách.

    • 18.11.2020  15:55

    Východonemecký film „Die Sonnenbrucks“ bol uvedený na VI. MFF v Karlových Varoch (14.-29. júla 1951) a výkon hlavného hrdinu Eduarda von Wintesteina bol ocenený za najlepší mužský výkon. Divadelná hra Leóna Kruczkowského, podľa ktorej bol film natočený mala pôvodný názov „ Nemci sú ľudia“. Film rieši nemeckú rodinu profesora Sonnenbrucka, ktorý osobne si zvolil svoju vnútornú emigráciu, nepodporoval nacizmus, ale tiež proti nemu nebojoval. Hlavným problémom drámy je jeho pozícia profesora na nemeckej univerzite v Göttingene a riešenie otázky morálnej zodpovednosti Nemecka za druhú svetovú vojnu. Veľmi ťažkú situáciu mal aj v kruhu svojej rodiny. Manželka Bertha fanatička Hitlera, syn Erich padol pri Stalingrade, syn Untersturmführer Wili je okupantom v Nórsku (fanatický príslušník SS), vo Francúzsku pracuje jeho dcéra Ruth, ktorá doma pomôže zachrániť bývalého spolupracovníka svojho otca (za čo zaplatí životom). Potom v domácnosti je aj nevesta Liesel (manželka padlého syna Ericha), neochvejná národná socialistka (ktorá gestapu udala Ruth). A v tomto prostredí v nacistickom Nemecku žije a snaží sa orientovať aj profesor Sonnenbruck. Vojnu prežil ale jeho bránenie humanistických tradícii v Západnom Nemecku, kde sa po vojne absolútne nič nezmenilo, bráni žiť a tak sa obracia smerom na Východné Nemecko (NDR).

    • 17.11.2020  13:03
    Jáma (studentský film) (2016)
    *****

    Film režíroval mladíček Filip Kilián ako svoju študentskú prácu a zaujímavo načrel do témy druhej svetovej vojny. V jedinom okope sa realizuje stret vojakov cudzích armád a dvoch pre seba nezrozumiteľných rečí. Zaujímavý je fakt, že sa vo všetkom dohodli, ešte aj strach z náletu mali rovnaký. Záver pre mňa išiel trocha nezmyselným smerom, ale pravdepodobne to bol práve zámer scenára. Násilie na pozadí vojny v príbehovo veľmi jednoduchom filme, kde sa pokúšal o vojnový film, ktorý bude mať minimalistický dej a to všetko mu aj vyšlo.

    • 17.11.2020  10:38
    Poslední Hitlerův útok (TV seriál) (2018)
    ****

    Celkovo boli natočené 2. série, 1. o 4 dieloch a 2. séria mala 6. dielov, všetko je formou hraných dokumentov situované na západný front, tesne po jeho otvorení. Ale nie sú orientované na najväčšie bitky na tomto fronte, ale na malé ale veľmi dôležité ohniska v rámci útoku Spojencov. Všetky diely sú prezentované malými jednotkami americkej a kanadskej armády a v každej s nich je vytiahnutý jeden z mnohých hrdinských činov. Tieto boli na psychiku týchto vojakov veľmi dôležité, ktoré ich motivovali v ďalšom boji. Budem sa venovať prvej sérii. 1. diel Nacistická pevnosť - dokument nám približuje bitku o Brestský prístav a konkrétne zapojenie do bitky o pevnosť Fort Nontbarey 121. ženijného práporu kapitána Sydney Smitha. 2. diel Les smrti je približovaná bitka v Hurtgenskom lese a kótu "400" v nasadení 2. práporu Rangers 112. pešieho pluku 8. americkej divízie. 3. dielom je dokument Nepremožiteľná obrana, tu sa venuje bojom o mesto Caan s dôrazom na opátstvo Abbaye D´ardenne vojakmi 7. kanadského pešieho pluku. Posledným 4. dielom tejto série je dokument Nepriatelia bok po boku, americká prieskumná jednotka kapitána Johna C. Leeho narazila v priestore rakúskych Alp na nemeckých vojakov pod velením kapitána Gangla, ktorí spolupracovali s rakúskym odporom. Tí mu predniesli požiadavku na záchranu francúzskych prominentných zajatcov (2. bývalí premiéri, 2. významní vojenskí generáli a sestra generála Charlesa de Gaulle). Tak začala bitka o hrad Itter, ktorá bola jedinou bitkou druhej svetovej vojny, v ktorej vedľa seba bojovali vojaci americkej armády a Wehrmachtu. Pre mňa to bol kvalitný seriál a takýmto malým perličkám z toho veľkého celku bojov fandím a predpokladám, že aj naďalej sa budú otvárať a filmovať. Teraz sa teším na 2. sériu filmov Hitlerového posledného vzdoru.

    • 13.11.2020  11:42

    Aj na Slovensku sme sa dopracovali ku krátkym filmom o osudoch ľudí v období 2. svetovej vojny a aj po nej. Ide o ľudí zapojených do protifašistického odboja, do pomoci ľuďom v rámci holokaustu ale aj o ľuďoch , ktorí sa dostali do gulagov, respektíve pracovných táborov tesne po vojne. Začal som ich trocha spracovávať a keďže to bolo veľmi náročné na čas ale aj priestorovo, upustil som od toho. To čo bolo hotové som ponechal k nahliadnutiu, ide o zaujímavé veci. 1. Čakanie na otca - pri oslobodzovaní Červenou armádou postupovali aj orgány NKVD, ktorí mali zoznamy sovietskych emigrantov a tí pod rúškom služby prekladateľov boli z Československa odsunutí do gulagov. 2. Do posledných dni - Vysokoškolský strážny oddiel (VSO) bol štábnou jednotkou Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku. Základ tvorila skupina študentov z Majera a Banskej Bystrice, ktorú 26.8.1944 vyzbrojili vo Zvolene. Výcvik prebiehal od 26.augusta v Harmanci a od začiatku septembra 1944 na Donovaloch pod vedením kpt. M. Czambela a por. M. Štubňu. V polovici septembra sa skupina preorganizovala na štábnu strážnu rotu s 3 čatami. K VSO patrila aj čata S. Rozbořila v počte 61 príslušníkov, ktorá sa utvorila začiatkom septembra 1944 so sídlom v Demänovskej doline. Veliteľom VSO bol kpt. M. Czambel, veliteľmi čiat por. M. Štubňa, por. V. Kútik, čatár Š. Ragan a S. Rozbořil, organizátorom a členom štábu J. Chovan. Po doplnení mal VSO 205 príslušníkov. Bol určený na strážnu a ochrannú službu Veliteľstva 1. čs armády na Slovensku. Po 12. októbri časť príslušníkov prešla do partizánskych oddielov, ďalšia pod vedením M. Poláka odišla 26.októbra do priestoru Vepora pripraviť nové stanovisko pre gen. Rudolfa Viesta a jeho štáb. Zvyšok oddielu zabezpečoval ochranu gen. Viesta a plk. Goliana a niektorých funkcionárov Veliteľstva 1.čs. armády na Slovensku od 28.10.1944 počas presunu z Donovál. Pri Ondreji nad Hronom v lese medzi Sopotnickou a Bukovskou dolinou bol oddiel 2. - 3. novembra Nemcami rozbitý, Viesta a Goliana v Pohronskom Bukovci zajali. Časť príslušníkov VSO prešla na partizánsky spôsob boja. 3. Druhá strana Dunaja - Je príbeh ľudí, ktorí po mníchovskej zrade 12.10.1938, sa v priebehu dňa stali obyvateľmi Tretej ríše. Našťastie "len" na dobu 6,5 roka, za celú dobu sa nedostali do Bratislavy a tým aj na územie Slovenska. Občania Petržalky plnili vojenské povinnosti pre Wehrmacht. 4. Iba slzy - osud obyvateľov Chmeľnice nemeckej dedinky v blízkosti Starej Ľubovne. Časť nemeckého obyvateľstva skončila v zbernom tábore Nováky a odtiaľ potom boli vysťahovaní do Nemecka a časť išla do zajateckých táborov na Kaukaz. Mnoho z nich sa ešte v roku 1945 vrátila domov. Skutočné príbehy ľudí, ktorých sa dotkla 2. svetová vojna. Celkovo ich bolo odvysielaných 30 dielov pri príležitosti 70. výročia od konca druhej svetovej vojny. Ta ich kvalita a hodnovernosť je otázna. Ale to nebolo cieľom tohto seriálu.

    • 11.11.2020  11:55
    Útěkář (1957)
    ****

    Určite namieste je otázka, akú vierohodnosť majú tieto vlastné rozprávania von Werra, ktoré publikovali v roku 1956 Kendall Burt & James Leasor pod názvom „The one that got away“. Môj názor je, že dochádzalo k pretáčaniu faktov, ale ani to nezmenšuje jeho neuveriteľné úspechy. Jeho bojová kariéra ako poručíka začala v poľskom ťažení v rámci Jagdgeschwader 1 (JG 1) „Oesau“ nemecké stíhacie krídlo. Ale prvý zostrel si pripísal až 20.5.1940 už v ťažení proti Francúzsku, kde pôsobil v Jagdgeschwader 3 (JG 3) „Udet“. Nasledovali ďalšie úspešné zostrely až prišla rada aj na neho a 5.9.1940 južne od Londýna v leteckej bitke o Anglicko bol zostrelený a dostal sa do zajatia. Pravdou je, že zajatecké tábory v Británii pre dôstojníkov nemeckej Luftwaffe boli nadštandardné a ich nepísanou povinnosťou bolo, že sa musia pokúšať o úteky. Už zo svojho prvého zajatia v Maidstoneových kasárňach sa pokúsil neúspešne o útek, odtiaľ ho premiestnili do zajateckého tábora v Kensington Paláce. Nasledoval Officers POW Camp No.1 Grizedale Hall, kde sa opäť 7.10.1940 pokúsil o útek (o 5 dní ho chytili). Po 21 dňoch samoväzby ho premiestnili do Officers Camp No.13 v Swanvicku, tu vykopali tunel a 20.12.1940 opäť utiekol. Tu už pohár z vodou pretiekol aj pre britských strážnikov a v januári 1941 ho spoločne s tisíckou nemeckých väzňov poslali do Kanady. Loďou sa dopravili 21. januára 1941 do Halifaxu v Novom Škótsku a ďalej vlakom smerovali do novopostaveného zajateckého tábora na brehu jazera Superior (provincia Ontario), vyskočil z vlaku a neďaleko mesta Ogdensburg vstúpil na územie USA (v januári 1941 bolo USA neutrálnym štátom). Počas druhej svetovej vojny bolo v Kanade známych 40 zajateckých táborov, v ktorých sa nachádzalo až 33 798 zajatcov. Uskutočnilo sa tiež 600 pokusov o útek, ale len veľmi málo z nich bolo úspešných. Štyria zajatci boli zabití, traja ranení a opäť zadržaní ale iba jednému sa útek podaril a dostal sa do USA išlo o leutnanta Franz Xaver Baron von Werra. Tu sa prihlásil na polícii a tí ho následne odovzdali imigračným úradom. Keďže mu hrozilo jeho vydanie späť do Kanady, za pomoci nemeckých úradníkov z USA utiekol do Mexika, odtiaľ do Afriky, Španielska a Talianska. Odtiaľ ho previezli v apríli 1941 späť do Nemecka. 14.12.1940 ho osobne Adolf Hitler dekoroval Železným krížom a od júna 1941 velil I. skupine Jagdgeschwader 53 na východnom fronte a za ďalších 13 vzdušných víťazstiev bol 22.8.1941 povýšený na kapitána. Svoju bojovú kariéru ukončil 25.10.1941, kedy zlyhal motor jeho lietadla počas cvičného letu nad Severným morom a jeho telo sa už nenašlo. Vojnový film, ktorý ničím nepripomína agresivitu nemeckých nacistov. Jeho kniha v dobe vojny bola ministerstvom propagandy zakázaná ako príliš pre britská a aj jeho úteky neboli motivované snahou o boje za 3. Ríšu respektíve za Hitlera, skôr boli vedené spôsobom, ktorý zodpovedal gentlemanovi a čestnému vojakovi, takýto záver z tohto filmu som si odniesol ja. Na záver perlička, herec Hardy Kruger bojoval v 2. svetovej vojne v 38. divízii SS Nibelungen a v roku 1945 ho zajali Američania a aj on zo zajateckého tábora na tretí pokus ušiel.

    • 10.11.2020  11:02
    Zlatí hoši (TV film) (1993)
    **

    Film sa konkrétne venuje dvom skutočným udalostiam a jednej vymyslenej story. Neviem prečo bola do tohto prípadu domyslená aj partia liverpoolských prístavných robotníkov na krádež zlata. Film je skutočnou udalosťou v dobe kedy sa Británia pripravovala na inváziu zo strany nacistického Nemecka, bola časť zlatých rezerv tohto štátu premiestnená z Londýnskej Bank of England troma špeciálnymi vlakmi v dňoch 22. až 24.5.1940 do trezorov banky Martins Bank v Liverpoole. Zlato ukryté v tejto banke tam bolo v úschove, kým ho nebolo možné poslať do zámoria ako súčasť plánu Winstona Churchilla dopraviť väčšinu bohatstva Spojeného kráľovstva do Kanady, aby sa udržala ďaleko od nacistických rúk (operácia Fish). Ďalšou spomínanou udalosťou vo filme opäť spracovanej podľa skutočnej udalosti bola operácia Bernhard, ktorej cieľom bolo zaplaviť britskú ekonomiku falošnými bankovkami. Táto operácia sa realizovala v koncentračnom tábore Sachsenhausen v barákoch číslo 18 a 19. Tu 144 židovských väzňov falšovalo v miliardovej nominálnej hodnote anglické librové bankovky. Tu pracoval aj väzeň s číslom 64401 ktorý pochádzal z Veľkej Lomnici (bývalé Československo), Adolf Burger. O tejto udalosti napísal knihu podľa ktorej bol natočený film Diablova dielňa, 2007.

    • 9.11.2020  11:47

    Konečne sa objavil aj dokument z 2. svetovej vojny ale z Európy. Tých dokumentov z Pacifiku a s neznesiteľným americkým patriotizmom vyšlo na stovky a neviem či ešte niekto má záujem o ne. Objavilo sa 8 ústredných operácii zo západnej Európy, ktoré až na malé výnimky (Bitka v ústi Šeldy) už boli mnohokrát v samostatných filmoch. V komentároch k nim sa snažím uviesť aj to množstvo filmov kde je operácia rozobraná dôslednejšie. Všade sa snažím zaoberať udalosťami málo ale vôbec neznámymi. Reálne ide o jeden z najlepších dokumentov zameraný nielen na výsledok na bojisku, ale aj na jednotlivé vedľajšie vplyvy na bojovú činnosť.

    • 9.11.2020  11:43

    Zaistenie ústia rieky Šeldy bolo v pôvodnom pláne operácie Overlord a túto úlohu mal splniť Montgomery v rámci operácie Fortitude. Veľkým úspechom bolo obsadenie prístavu v Antverpy ale tento prístav Spojenci nemohli používať nakoľko rieka, ktorá do tohto prístavu vtekala Šelda (Scheldt) bola ešte v rukách nemeckých síl. Nasledovala bitka v ústi Šeldy v trvaní od 2.10.1944 do 8.11.1944. Táto úloha bola pridelená 1. kanadskej armáde pod velením generála Guy Simonsa (po vyliečení z úplavice ďalej velil Harry Crerar) v zložení 2. kanadský zbor (2. a 3. kanadská pešia divízia a 4. kanadská obrnená divízia), I. britský zbor, 1. poľská obrnená divízia a ďalšie americké, belgické a holandské jednotky. Nemci vo výborne vybudovanej obrane viedli obrannú zdržovaciu taktiku k čomu patrilo aj zaplavenie oblasti morskou vodou, čo značne spomaľovalo postup spojencov. Zatopený a rozbahnený terén spôsobili že táto bitka bola vyčerpávajúca a krvavá, radí sa medzi bitky na najťažšom bojisku druhej svetovej vojny v Európe. 1. kanadská armádu tu prišla o 12873 vojakov. Nemcom nakoniec ich taktika takmer zničila, v zatopenej oblasti už nemali ako bojovať a tak 41 043 vojakov sa vzdalo silám kanadskej armády. Aj keď táto bitka patrí medzi tie menej známe, víťazstvo v nej bolo pre Spojenecké námorníctvo veľmi dôležité, mohli zásobovať svoje jednotky a tie pokračovali v bojoch na západnom fronte až do konca vojny.

    • 9.11.2020  10:32

    V auguste 1944 nasledovalo ďalšie vylodenie, operácia Dragoon, tentokrát v južnom Francúzsku medzi mestami Cannes a Toulonem. Tento nový front sa tiahol údolím rieky Rhôny. V tejto chvíli Spojenecké velenie pripravilo operáciu Market-Garden, cieľom bol prienik cez rieku Rýn na nemecké územie cez Holandsko. V snahe sa vyhnúť Siegfriedovej línii padlo rozhodnutie previesť výsadok za nemeckými líniami silou 35 000 výsadkárov. Prvá časť operácie Market mala za úlohu dobiť niekoľko mostov cez rieky Maasu a Rýn (Waal) a udržať ich do príchodu pozemných vojsk. Operáciou bola poverená 1. vzdušná výsadková armáda (82. americká výsadková armáda, 101. britská výsadková divízia a poľská 1. padáková brigáda). Montgomeryho operácia skončila katastrofou. Pozemné vojska sa k výsadkom nedostala včas a tak späť k svojim jednotkám z 10000 mužov v Arnhemu sa dostalo iba 2163 poľských a britských výsadkárov. Z celkového počty 35000 nasadených výsadkárov 7680 bolo trvale vyradených z boja okolo 8000 bola Nemcami zajatých. Hlavná úloha operácie splnená nebola. Neporazili nepriateľa v Holandsku a tak brána do Nemecka bola zatiaľ ešte zatvorená. Vedeli ste, že v tejto operácii bojovali aj československí stíhači? A to 310. a 312. československá stíhacia peruť, ktorým velil štábny kapitán letectva Tomáš Vybíral na Spitfiroch F.Mk.IXC a HK.Mk.IXC. Zo 24 zasahujúcich lietadiel perute v boji stratili po jednom z nich. Najlepší film z tejto operácie je „Príliš vzdialený most“ z roku 1977 a mnoho iných filmov zverejnených v časti „Vylodenie v Normandii“

    • 9.11.2020  10:29

    Po júnovom vylodení nasledovalo v auguste 1944 ďalšie vylodenie, operácia Dragoon, tentokrát v južnom Francúzsku medzi mestami Cannes a Toulonem. Tento nový front sa tiahol údolím rieky Rhôny. V tejto chvíli Spojenecké velenie pripravilo operáciu Market-Garden, cieľom bol prienik cez rieku Rýn na nemecké územie cez Holandsko. V snahe sa vyhnúť Siegfriedovej línii padlo rozhodnutie previesť výsadok za nemeckými líniami silou 35 000 výsadkárov. Prvá časť operácie Market mala za úlohu dobiť niekoľko mostov cez rieky Maasu a Rýn (Waal) a udržať ich do príchodu pozemných vojsk. Operáciou bola poverená 1. vzdušná výsadková armáda (82. americká výsadková armáda, 101. britská výsadková divízia a poľská 1. padáková brigáda). Montgomeryho operácia skončila katastrofou. Pozemné vojska sa k výsadkom nedostala včas a tak späť k svojim jednotkám z 10000 mužov v Arnhemu sa dostalo iba 2163 poľských a britských výsadkárov. Z celkového počty 35000 nasadených výsadkárov 7680 bolo trvale vyradených z boja okolo 8000 bola Nemcami zajatých. Hlavná úloha operácie splnená nebola. Neporazili nepriateľa v Holandsku a tak brána do Nemecka bola zatiaľ ešte zatvorená. Vedeli ste, že v tejto operácii bojovali aj československí stíhači? A to 310. a 312. československá stíhacia peruť, ktorým velil štábny kapitán letectva Tomáš Vybíral na Spitfiroch F.Mk.IXC a HK.Mk.IXC. Zo 24 zasahujúcich lietadiel perute v boji stratili po jednom z nich.

    • 6.11.2020  12:50

    Veľkým úspechom Spojencov po vylodení bolo, že už na 7. deň sa im podarilo spojiť a tak vytvoriť ucelené predmostie. Ale úlohy bojového plánu sa nedarilo splniť. Najhoršie výsledky mal Montgomery s britským zborom. Američanom búrka zničila morušový umelý prístav na pláži Omaha a situácia s vyloďovaním nevyzerala ružovo. Až v 21. deň sa im podarilo obsadiť náhradný prístav v Cherbourgu čo bol prvý významný ich úspech. Hotovou katastrofou boli pre Spojencov živé ploty v Normandii na ktoré sa pri plánovaní operácii zabudlo. Tieto živé ploty boli pre tanky a pechotu hotovým peklom po dobu až 85 dní a a aj preto bola pre Spojencov táto vojna obrovským prekvapením. Svojimi náletmi zničili mnohé mesta v západnej Európe a ich obyvatelia ich s nadšením nevítali. Morálka ich vojakov bola veľmi nízka, obrovské straty na životoch nekorešpondovali s predpokladmi, že do Vianoc sú všetci pri svojich rodinách. Hygiena a zásobovanie na katastrofálnej úrovni, nasadzovali životy pre cudzie štáty. Z tohto normandského pekla bol jediný spôsob úniku buď smrť alebo zranenie. Na ich psychiku malo aj obrovský dopad britské bombardovanie do vlastných radov. Až príchodom generála Pattona sa situácia na západnom fronte znormalizovala a začali aj veľké bojové úspechy.

    • 6.11.2020  11:59

    Trocha teórie na úvod. Dňu D predchádzala dvojročná príprava na operáciu Overlord. Deň pred vylodením bolo na Nemcami obsadenom území vysadených viac ako 12000 výsadkárov z americkej 82. a 101. a britskej 6. výsadkovej divízie. (najmenej úspešné boli americké výsadky). Prvý do boja po vylodení sa hrnul Montgomery, ktorý ale s americkými tankami Sherman proti Rommelovým Phanterom nemal žiadnu šancu. Spojencom sa Caen nepodarilo dobiť na druhý deň podľa plánu a tak operácia Overlord nemohla pokračovať. Keďže išlo o rovinatú oblasť velenie predpokladalo ľahký postup britskej 3. pešej divízie ale nemecká 21. tanková divízia ich zatavila. Generál Montgomery čelil ostrej kritike za to, že mesto včas nedobil a že jeho jednotky utrpeli obrovské straty. Montgomery zlyhal aj v následnej operácii Goodwood až prienik Američanov u Avranche mu pomohol k úspechu. Nakoniec Caen Montgomery dobil nie na druhý deň ale až o mesiac. Detaily z tejto operácie sú aj vo filme Hrdinovia druhej svetovej vojny z roku 2011 a v Bitke o Normandiu – 85 dní v pekle z roku 2019.

    • 6.11.2020  11:05

    Operácia Overlord sa pripravovala na pláži Slapton Sands vo Veľkej Británii a to z dôvodu svojej podoby s plážou Utah Beach (kde sa vyloďovali jednotky USA). Zaujímavosťou je, že na rozkaz generála Eisenhowera sa cvičilo s ostrou muníciou, aby si vojaci zvykali na ťažké bojové podmienky. Išlo o operáciu Tiger avšak nedodržanie plánu cvičenia a bezpečnostných opatrení pri nácvikoch malo za následok 1405 mŕtvych a 200 zranených vojakov. Celá akcia bola prísne tajná a odtajnila sa len jedna časť v roku 1984. Vylodenie v deň D prebiehalo na 5 plážach Utah a Omaha (jednotky USA), Gold a Sword (jednotky Veľkej Británie) a Juno (jednotky Kanady). Najhoršie dopadlo vylodenie amerických jednotiek na pláži Omaha, kde nedostatočným riadením vylodenia techniky, skončila takmer všetka na dne mora. Keďže sa jednalo o bojovo najschodnejšiu pláž strata 3000 ľudských životov je pri 6 násobnej americkej presile úplne zbytočná. Hold vo vojne sa nesmie nič podceniť. No a sľúbené filmy s tematikou vylodenia. Peklo v Normandii 1967, Život na zámku 1966, Deň D – podmorská odysea 2014, Deň D – Pristanie 2014, Vraky u pobrežia Normandie 2001, Zabudnuté obete 2013, Poslední hrdinovia Dňa D 2013, Utajená katastrofa Dňa D 2012, Invázia 1944 2011, Deň D 2004, Pathfinder – Výsadok v Normandii 2011, Normandia 2011, Deň D – Bitka o Normandiu 2007, Najdlhší deň 1962, Komando samovrahov 1968, Generál Eisenhower – Veliteľ invázie 2004, Krvavá Omaha 2008, Operácia „Overlord“ 1975, Od vylodenia po Berlín 2004, Vylodenie – Deň D 2007, Bitka bez návratu 1968, Komando zatratených 1969 a mnoho ďalších. Neviem či je ešte potrebné sa tejto otázke filmovo venovať a či ešte existuje niečo, čo nebolo zdokumentované z tejto operácie.

    • 5.11.2020  15:34
    Záhady světových válek (TV seriál) (2016)
    **

    Na úvod by som chcel upozorniť, že tento seriál nie je to isté, ako seriál Singapuru "Záhady druhej svetovej vojny" (Podivná druhá svetová vojna, Nazi Weird War Two) z roku 2016 (6 epizód, prvou je Himmlerov strašidelný hrad). Druhá svetová vojna bola najkrvavejšou v histórii, bolo v nej zapojených toľko strojov, že fámy sa ľahko vytvárali aj zo strachu z neznámeho. Uvidíte zvláštne ale málo pravdivé príbehy, ktoré sme ešte v žiadnom historickom seriálu z obdobia druhej svetovej vojny ešte nevideli. V 22 dielnom seriáli sa pokúsime pochopiť záhady a tajomstvá špionáže, vojne tajných agentov, podrobnosti o nacistickom nukleárnom programe. Nechýbajú tu aj nezmysly, ako pokus japonských tajných síl o atentát na Chaplina ale aj pokusy o oživenie vyhynutých zvierat a pokusy o ich ulovenie. Takže už len tieto úvodné myšlienky nás utvrdzujú akým nezmyselným smerom sa tento seriál vydal. V jednom z najhorších seriálov, ktorý hľadá senzácie tam kde by ich hľadať nemusel je pre mňa šokujúci a nepochopiteľný už vo svojich názvoch Blízke stretnutie, Hračky hromadného ničenia, Nacistický pán prsteňov, Upírske vojny, Protitankové psy, Mačky, netopiere a holuby v boji, nacistický okultizmus atd.

    • 3.11.2020  15:44
    Infiltrátor (TV film) (1995)
    ****

    Je takmer 50 rokov po 2. svetovej vojne. V Nemecku sa množia útoky na Turkov a ďalšie etnické skupiny, v USA opätovne pália kríže KuKluxKlanu, vo Veľkej Británii vychádzajú do ulíc priaznivci ultrapravicovej Britskej národnej strany (British National Party) a Francúzsko má Jean-Marie Le Pen (Front national). Ale aj v Afrike sa pretláča do popredia apartheid. To všetko sa odohráva v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Trocha som uviedol situáciu ktorej sa film venuje. Ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že tak nejako vyzerali v Nemecku aj tridsiate roky minulého storočia. Film je skutočným príbehom Yarona Svoraya, narodil sa v Izraeli a bol policajným vyšetrovateľom. Usadil sa v USA a je pozoruhodným svojou prácou proti neonacistom. Skutočne sa infiltroval do nemeckých neonacistických skupín, prispel k zatknutiu nacistického vojnového zločinca Ericha Priebkeho, ale dnes je známy ako lovec nacistov a pokladov uschovaných a zakopaných Židmi pred odsunom. Svoje skúsenosti z neonacistického hnutia v Nemecku publikoval v roku 1994 pod názvom In Hitler´s Shadow (V Hitlerom tieni), čo bolo podkladom pre tento film. Jednoznačne zistil a potvrdil, že nacizmus siaha omnoho hlbšie do štruktúr Nemecka a je mocnejší ako si dokážeme predstaviť. Aj preto jeho kroky v USA viedli do sídla organizácie Simona Wiesenthala s úmyslom odhaliť všetkých neonacistických vodcov.

    • 3.11.2020  09:58
    Odsun – Vertreibung (TV film) (2020)
    *

    Vždy keď sa objaví nový dokument mám určité obavy z jeho podania. A zvlášť keď sa jedná o tak citlivú otázku, ako je otázka odsunu Čechov z pohraničia, respektíve Nemcov z Čiech, Slovenska a Poľska. Nedávno som v jednom dokumente zachytil myšlienku, že Nemci si celú vojnu o svoj odsun koledovali. Len pár nezabudnuteľných dôvodov Lidice, Ležáky, Chatyň, Cimenná, Kalište, Kľak, Ploština, Javoričko, Prlov a mnoho ďalších. Ale najpodstatnejším faktom je že odsun Nemcov z Československa a Poľska vymyslelo skutočne Anglicko na Postupimskej konferencii ústami Churchilla (toho po prehratých voľbách v júli 1945 na konferencii vystriedal Clement Attlee) a ten presvedčil vlády ZSSR a USA aby to akceptovali ako výhodné riešenie. Píše sa tam aj o náhradách škôd. Výsledkom tohto riešenia bol pre všetkých záväzný protokol Postupimskej konferencie zo dňa 2.8.1945. Nútený odsun bol prevedený práve na jeho základe. Vtedajší prezident Beneš by nič nedosiahol keby tu nebola vôľa týchto svetových veľmoci. Takže je samozrejme, že Československo nemohlo Nemcov len tak vyhostiť. Samotný odsun logisticky pripravila práve ich Medzispojenecká komisia v Nemecku. Nemci boli postupne a plánovite odsunutí do americkej a ruskej zóny, podľa presného plánu prevažne v priebehu roku 1946. Československo bolo vykonávateľom a teda nemá za tento odsun žiadnu právnu a hmotnú zodpovednosť. Medzinárodná komisia dokonca vyslovila verejné uznanie Československu za humánne a kompletné prevedenie odsunu Nemcov (áno iste tam boli aj nejaké exscesy). Akékoľvek nároky ohľadom odsunu by mala nemecká vláda a skutočne poškodení Nemci uplatňovať u vtedajších víťazných mocnosti USA, Veľká Británia a Sovietsky zväz. Ale zmluvou zo dňa 26.5.1952, kapitoly 6, článku 3 a kapitoly 8, článku 1 a 3 Nemecko už nikdy si nemôže uplatňovať nároky vzhľadom k zabavenému nemeckému majetku. Z tejto zmluvy (respektíve z jej ratifikácii) je jasné, že všetok majetok jednotlivých Nemcov na území Československa prešiel do plného vlastníctva Československa a jeho občanov, ako povinná splátka na reparácie za všetky vojnové škody spôsobené Nemcami. Nemecko dokonca dodnes nezaplatilo Československu žiadnu náhradu za škody naviac a je teda dodnes obrovským dlžníkom Českej aj Slovenskej republike a nie naopak. Nie vždy to bolo tak pri rozhodovaní politikov v Čechách, či už to bol Havel, Nečas respektíve Schwarzenberg. (Musím dať za plnú pravdu komentáru sportovca)

    • 2.11.2020  16:36

    Film začína dokumentárnymi zábermi z obdobia fašizmu a druhej svetovej vojny, ktoré sú zvýraznené citátmi z nemeckého filmu „Jedermann“ (2000). Ale film nie je o fašizme, nie je o vojne, je to komédia v ktorej nás desí nočná mora vojny, jej ťaživá hrozba a túžba toto všetko prežiť. Hlavným hrdinom filmu je Pasqualino a jeho sedem „krásnych“ sestier (názov filmu pochádza odtiaľto "Pasqualino a sedem krások"). Prezývajú ho Pasqualino Settebellezze (v žiadnom prípade to nemôže byť Pasqualino Sedmikráska to je nezmysel). Film je rozdelený do dvoch časových pásiem, pred vojnou keď bol jediným obhajcom cti svojich sestier a pri obhajobe jednej z nich zabije jej pasáka. Aby sa vyhol väzeniu simuluje nepríčetnosť. Dostáva sa do blázinca. A druhé pásmo počas vojny, táto téma a zapojenie Talianska do vojny sa prezentuje hneď od začiatku, je tu Mussoliniho prejav. Dostáva sa do víru týchto udalosti podpisuje vojnu, ako dobrovoľník a odchádza na východný front. Vlak bol bombardovaný a utečie od svojej jednotky a putuje spoločne s Francescom Nemeckom, nakoniec sú zadržaní a umiestnení v zajateckom tábore. A keďže mal talent na prežitie a mal úspech u žien, podarilo sa mu prežiť aj vojnu v koncentračnom tábore a vrátil sa po vojne do Neapola. Film nám dáva pocítiť a uvedomiť si závislosť každého jedného ľudského života od totalitného systému a od osudu národa ako celku. Aj slabým charakterom, kolaborantom a odpadlíkom sa v tomto systéme darí úspešne prežiť.

    • 27.10.2020  11:28

    Neviem či bol potrebný tento seriál, nakoľko filmov orientovaných na Veľkú Britániu a jej zázemie mimo bojových činnosti sme si pozreli v poslednom období veľké množstvo. Aby to nebolo také okaté, tentokrát si prizvali k natáčaniu štáb z Austrálie a pochopiteľne veľkú časť dokumentárnych záberov im poskytli práve Briti. Seriál pozostáva z 3 dielov, 1. Denný chlieb, 2. Zatemnenie a 3. Rozptýlenie. Jasné je nám, že vojna sa nezameriava iba na frontové línie, tam ľudia trpia najviac. Ničia sa mestá, zabíjajú sa nevinní ľudia. Ale život cez vojnu sa prenáša aj do oblasti, kde granáty nedopadajú. Prejavuje sa to nedostatkom jedla, krytie ľudí v protileteckých krytoch, evakuácia deti, ale aj spôsob, ako udržiavať morálku ľudí. Nemyslím si, že v 2. svetovej vojne najviac trpela Veľká Británia, tak ako nám to prezentujú novodobé dokumentárne filmy. Skôr si myslím, že ide o nejakú cielenú propagandu a preto aj to hodnotenie.

    • 23.10.2020  12:29

    Nevidel som veľa detektívnych filmov v spojitosti s druhou svetovou vojnou. Tento je toho príkladom. Je situovaný do Varšavy a jeho geta v roku 1942. Išlo o najväčšie zo všetkých židovských get v nacistami okupovanej Európe. Vplyvný varšavský právnik začne chrániť svoju bývalú žiačku, Židovku a poskytne jej identitu svojej manželky, ktorá utiekla z Poľska. Keďže pracuje v ilegalite, aby mohol kryť svoje vystupovanie, spriatelí sa s dôstojníkom SS. A práve okolo neho sa začnú objavovať mŕtvoly, prvou je práve táto chránená Židovka Aneta. Film nám predkladá zaujímavý príbeh zakázaných citov a vzťahov a nebojí sa poukázať aj na prehrešky dôstojníka SS voči Hitlerovej idey čistej rasy.

    • 23.10.2020  12:03

    Film je remaké filmu „Smrť a dievča“, z toku 1994 s rozdielom, že tento film je vsadený do obdobia 2. svetovej vojny a konkrétne do Rumunska. Podstatou filmu je rómsky holokaust v Rumunsku. Rumunsko do vojny vstúpilo, ako verný spojenec nacistického Nemecka. Jednotky maršala Antonesca sa zúčastnili útoku na Sovietsky zväz. Doma zaviedol diktatúru a presadzoval etnické čistky. Pripisuje sa mu vyvraždenie takmer 300 tisíc Židov a v pracovných táboroch v Podnestersku zomrelo okolo 11 000 Rómov, ktorí tam podľahli chorobám, hladu, chladu, alebo ich zabili vojaci. Ďalšie tisícky boli vyvraždení jednotkami SS na základe vydaného dekrétu k norimberským zákonom, v ktorom boli Rómovia klasifikovaní ako „nepriatelia rasového štátu“. A práve o takomto holokauste je tento film. Mladá Rómka Maya v Rumunsku prežila takýto zážitok s vraždením a znásilňovaním a utkvel jej v pamäti hlas a podoba SS-áka, ktorý túto operáciu riadil. Neskôr pracovala, ako zdravotnícky pracovník v Grécku, kde sa zoznámila s americkým lekárom a spoločne odišli do USA. A tu pri prechádzke v parku stretla muža o ktorom sa domnievala, že pred rokmi proti jej rodine spáchal tie najťažšie vojnové zločiny. Ale spomienky sú subjektívne, ani ona si nebola úplne istá, spomienky sa dajú zmanipulovať a často dozrievajú v období mesiacov až rokov. To už mnohokrát všetky detaily nezodpovedajú realite ale snaží sa s týmito zážitkami vyrovnávať, ako aj s minulosťou. A tak pivnica jej rodinného domu je premenená na osobný Norimberský proces. Film je tvrdý, presvedčivý a pokúša sa dostať k pravde minulých činov, ale taktiež skúma, akú voľbu máme medzi odpustením a pomstou a či je pomsta skutočne taká sladká..

    • 21.10.2020  10:50
    Frankofonie (2015)
    *

    Film je predstavovaný ako hraný dokument a odohráva sa v dvoch časových pásmach, súčasnosť a obdobie roku 1940. Nachádzame sa v mesiaci jún, kedy Francúzsko podpísalo kapituláciu a Nemecko obsadzuje 15.6.1940 bez boja hlavné mesto Paríž. Vláda ho vyhlásila za „Otvorené mesto“. Otvorené mesto je vojenský termín, ktorý vo vojnovom práve označuje mesto alebo sídlo, ktoré nie je bránené a teda nesmie byť bombardované alebo naň útočiť. Vyhlásenie otvoreným mestom má znamenať, že mesto a prítomné jednotky v ňom upúšťajú od všetkého obranného úsilia. Útočiaca armády môže do neho bez odporu vstúpiť. Zmyslom má byť ochrana historických pamiatok pred zničením. A hlavnou dejovou osnovou je stretnutie dvoch ľudí - nemeckého generála grófa Meternicha (Franz von Wolff-Metternich) a riaditeľa francúzskych múzeí Jacques Jaujarda. Dňa 25. augusta 1939 zatvoril Jaujard Louvr, údajne kvôli údržbe objektov. Celé 3 dni a noci stovky pracovníkov Louvru, študentov umenia a ďalších dobrovoľníkov balili poklady múzea do drevených debien. Na deň 28.8.1939 riaditeľ objednáva súkromné auta, taxíky, nákladné auta a sťahovacie vozy a konvoj 203 vozidiel vyráža na stovky utajených zámkov vo Francúzsku, kde týchto 1862 drevených debien je ukrytých a držaných v anonymite a bezpečí. Posledný obraz je ukrytý 1.9.1939 v dobe kedy začala 2. svetová vojna. A tak s pokojným svedomím odovzdáva Jaujarda Louvr nemeckému správcovi. Jedinou vecou, ktorú sa vo Frankofónii oplatí vidieť, je samotný Louvr a umelecké diela v ňom zhromaždené. Umenie vždy ostáva nad vojnami a politickými ambíciami. Straty na ľudských životoch ale aj materiálne v druhej svetovej vojne sa dajú spočítať, určiť ale straty na zničenej kultúre, historických pamiatkach sa nedá. Ale to nie je prípad Louvru, vďaka jeho riaditeľovi ale aj francúzskemu odboju sa všetky zachránené diela vracajú na svoje miesta bez akéhokoľvek poškodenia. Práve naopak do držby sa im dostalo aj viac ako 45 tisíc umeleckých objektov, ktoré ukradli nacisti na francúzskom území. Zatiaľ vlastníci 2000 umeleckých objektov z toho 296 obrazov zostávajú neznámi a tak ich skladujú v Louvru.

    • 16.10.2020  11:30

    Od konca roku 2018, kedy sa začal točiť tento film sme boli v očakávaní a tak na konci roku 2019 prišiel deň D. A čo? Viete na čo som sa tešil, že uvidím čestný a dôstojný film, nakoľko postupne sa nám archívy otvárajú a tak je možnosť do detailov sa pozrieť na účinkovanie jednotlivých armád. Ale pri tom prehnanom americkom pátose to tak skoro nebude. Zaujímavý je aj moment vyriešenia segregácie vojakov v americkej armáde, viete, ako? Z filmu sa proste vyparili. Film je len pre vojenských fanatikov, tí ostatní sa v zhluku udalosti od Pearl Harboru, cez Doolittlov nálet, útok na Marschallove ostrovy a prelomenie Enigmy v množstve postáv zaručene stratia. História rozsiahlej a najviac strategicky dôležitej bitky v Tichom oceáne druhej svetovej vojny (v žiadnom prípade sa nejednalo o najväčšiu bitku v Pacifiku), kde cieľom americkej armády bolo obsadiť atol Midway. Prečo sa nejednalo o najväčšiu bitku? Na strane USA sa bitky zúčastnili lietadla z atolu a 3 lietadlové lode (Američania viac lietadlových lodí nemali) USS Hornet, USS Yorktown a USS Enterprise. Na druhej strane stali 4 japonské lietadlové lode Kaga, Akagi, Sorjú a Hirjú. Hlavné slovo v tejto bitke malo letectvo a keďže Japoncom potopili všetky 4 lietadlové lode oproti americkej jednej, môžeme ju nazvať najvýznamnejšou bitkou nakoľko po nej nastal obrat vo vojne v Pacifiku. Ale čo sa týka samotnej bitky najlepšie bola poňatá vo filme „Tora, Tora, Tora“ z roku 1970, respektíve „Bitka o Midway“ z roku 1970. Potom ešte môžeme spomenúť „Bitku o Midway“ z roku 1942 ale tu ide o 3. diel zo seriálu Vojnové epizódy z archívu z roku 2003 aj tu ide o silnú americkú propagandu. Ale z dokumentárneho hľadiska sa tento film dá použiť ako doplnok k filmu Bitka o Midway z roku 1976. Takže záverom film ma sklamal, je to jednoducho dnešnej dobe poplatný film, určený pre mladých amerických ľudí. Jeho úlohou bolo ukázať, ako sa ich dedovia bili s fanatickými Japoncami.

<< předchozí 1 2 3 4 12 23 33 44