Volodimir2

Volodimir2

Vladimir Linhart

okres Poprad


31 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 9 17 25 33
    • 21.1.2019  11:55
    Pověsil jsem Eichmanna (TV film) (2010)
    *

    Názov filmu mi predurčoval množstvo informácii z obdobia väznenia Eichmanna vo väznici Ramla v Izraeli, kde strávil deväť mesiacov a práve dozorca Šalom Nagar bol jeho dennodenným strážcom. O ňom je tento film, ktorý nám nepovedal absolútne nič. Bol jediným, ktorý nemal záujem stlačiť gombík pri poprave Eichmanna a nakoniec los mu túto úlohu určil. Trocha histórie. Po tajnom prevoze z Argentíny lietadlo Bristol Britannia (lietadlo s dlhým doletom špeciálne zakúpené na túto operáciu) pristálo dňa 22. mája 1960 o 08:00 na letisku v Lydde u Tel Avivu (dnes letisko Ben Guriona) a Eichmann bol ihneď odovzdaný Moše Drorovi (veliteľ pátracieho tímu) a členom hlavnej bezpečnostnej služby v Izraeli (Šerut ha-Bitachon ha-Klat v žargóne známa ako Šabak), ktorí ho previezli do dočasnej väznice v Jaffe. Veliteľ Šabaku Harel odišiel za premiérom Dávidom Benom Gurionom. Premiér chcel, aby ho identifikovali ďalší ľudia. Prvú identifikáciu vykonal Mosche Agami (v roku 1938 zástupca Židovskej agentúry vo Viedni a Eichmann viedol Úrad pre židovské vysťahovalectvo - Amt für die jüdische Aussiedlung), dopadla pozitívne. Druhú identifikáciu s pozitívnym výsledkom robil Benno Cohen ( generálny tajomník nemeckej pobočky sionistického hnutia v Berlíne až do roku 1939). Na druhý deň bol Eichmann prevezený pred sudcu Benjamina Halevyho (predseda Jeruzalemského okresného súdu, ktorý bol nemeckej národnosti). Ten uvalil na Eichmanna 14 dennú vyšetrovaciu väzbu (tá bola účelovo predlžovaná po celú dobu prípravného konania) a týmto aktom sa začalo odvíjať vlastné vyšetrovanie a trestné riadenie na území Izraela. Celé toto obdobie bol Eichmann úplne izolovaný v detenčnom zariadení Camp Ijar u Hajfy za prísnych bezpečnostných podmienok. Na Izraelskej strane existovali obavy aby nespáchal samovraždu alebo aby sa nestal terčom súkromnej pomsty. Štandardné trestné riadenie je znehodnotené faktom, že Eichmann až do októbra 1960 nemal prideleného svojho právneho zástupcu. Tých, ktorých mu doporučovali (zo Švajčiarska, USA) odmietol. Nakoniec mu jeho švagor odporučil obhajcu z Kolína nad Rýmom dr. Róberta Servatiusa. Izrael mu vyplatil odmenu vo výške 30 000 dolárov. Vypočúvaný bol kapitánom Avnerom Lessem od 29. mája 1960 a bol jediným vyšetrovateľom, ktorý sa mohol s Eichmannom rozprávať. Ale vyšetrovanie prebiehalo aj vo všetkých krajinách kde Eichmann pôsobil v dobe vojny. Dňa 2.februára1961 bol vyšetrovací spis predložený generálnemu prokurátorovi Izraela dr. Gideonovi Hausnerovi. Obsahoval 26 samostatných správ o jeho aktivitách v zemiach kde Eichmann pôsobil. Ale tento najvyšší štátny zástupca vec vrátil na dopracovanie. Nakoniec 21. februára podal Hausner obžalobu ktorá pozostávala zo 4 tematických skupín (zločiny proti židovskému národu, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a účasť v nepriateľských organizáciách) a obsahovala 15 bodov. Celkovo obžaloba obsahovala 3564 strán textu v nemčine. Proces s Eichmannom začal v budove jeruzalemského kultúrneho centra Beit Ha'Am (dnes Gerard Behar Center) 11. apríla 1961. Budova bola ohraničená 3m bezpečnostným plotom. K dispozícii bolo 756 miest určených 474 pre novinárov a zostatok pre divákov (novinári mali k dispozícii ďalšiu tlačovú miestnosť s uzatvoreným televíznym okruhom ako aj 570 divákov v blízkom kláštore Ratisbonne. Presne o 8:55 obkolesila budovu stovka policajtov so samopalmi, Adolfa Eichmanna priviedli do súdnej sieni a uzavreli ho do nepriestrelnej kóje. V sále ho už očakávali hlavný prokurátor Dr. Gideon Hausner (izraelský generálny prokurátor), ktorému pomáhali Dr. Gabriel Bach (námestník generálneho prokurátora) a Dr. Yaakov Bar-Or (okresný prokurátor mesta Tel Aviv), dvaja obhajcovia Dr. Robert Servatius a právny asistent Dieter Wechtenbruch , súdni úradníci a stenografi. Po piatich minútach vošli do miestnosti traja sudcovia. Predsedom senátu bol zvolený za najvyšší súd dr. Moshe Landau, Benjamin Halevy (sa nominoval do tejto funkcie sám ako predseda jeruzalemského okresného súdu, ale to bolo v súlade s prijatou novelou) a dr. Jicchak Raveh (nemecký Žid Franz Reuss), všetci sudcovia boli Nemci a tak bola jednoduchá konverzácia s obžalovaným. Proces s Adolfom Eichmannom sa začal 11. apríla 1961 a po 114 jednaniach bol deň 14. august vytýčený na hlavné pojednávanie. V procese vypovedalo 112 svedkov. Rozsudok začali sudcovia čítať 12. decembra 1961 a verdikt si vypočul Eichmann v piatok 15. decembra 1961 o 09:30 hodine od dr. Landaua. Bol uznaný vinný z 1. až 4. bodu zločinov proti židovskému národu, z 5. až 12. bodu zločinov proti ľudskosti a posledné 3 body patrili príslušnosti v zločineckých organizáciách (SS, SD a gestapo) a odsudzuje sa k trestu smrti. .Od vyhlásenia rozsudku až do smrti bol umiestnený v Ajalonskej väznici v Ramle neďaleko Tel Avivu., kde bol aj popravený. Tu ho strážila aj hlavná postava filmu „Obesil som Eichmanna“ 2010 Šalom Nagar. Odvolanie spracované Dr. Servatiusom na 59 stranách neprinášalo nič nové. Odvolávacie konanie pred Najvyšším súdom (ten v tomto prípade plnil úlohu odvolávacieho súdu) prebiehalo v 6 jednaniach od 22. do 29. marca 1962. Odvolávací senát mal 5 členov dr. Yitzak Olshan (predseda NS), dr. Shimon Agranat (podpredseda NS), dr. Joel Sussman, dr. Moshe Solberg a dr. Alfred Witkon. 30. apríla 1962 dostala povolenie k návšteve Eichmannova manželka Veronika a strávili spolu 1,5 hodiny a večer pred odchodom ešte 15 minút. Odročené odvolávacie pojednávanie sa uskutočnilo 29. mája 1962 a odvolávací súd vyniesol tento výrok: " Tento súd odsudzuje Adolfa Eichmanna k smrti za jeho zločiny proti židovskému národu, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny, z ktorých bol uznaný vinným. Neudeľuje mu žiaden trest za jeho účasť v nepriateľských organizáciách". Obhajca v podaní Dr. Servatiusa ihneď podal žiadosť o milosť k prezidentovi štátu Izrael, ktorým bol v tej dobe Jicchak Ben Cvi, žiadosť podal aj Eichmann, táto žiadosť pozostávala zo 4 ručne písaných strán. Okrem týchto dvoch žiadosti o milosť boli prezidentovi doručené žiadosti o milosť Veroniky Eichmannovej (Lieblovej) a Eichmannových 5 bratov. Jicchak Ben Cvi žiadosti zamietol, Eichmannovi to bolo oznámené 22:30 31.5.1962. Ihneď sa prikročilo k vykonaniu rozsudku. Eichmann nechcel hovoriť s kňazom (neveril v žiadne náboženstvo), odmietol pred popravou aj jedlo aj kuklu na hlavu ale posilnil sa červeným suchým vínom Carmel. Popravu riadil v Ajalonskej väznici Ramla generálny prokurátor Gideon Hausner, svedkom bol veliteľ akcie z Argentíny Rafi Eitan, ktorému sa Eichmann aj prihovoril. „Dúfam, že všetci pôjdete skoro za mnou.“ Posledné slova odsúdeného „Nech žije Nemecko. Nech žije Argentína. Nech žije Rakúsko. Nikdy na nich nezabudnem. Pozdravujem svoju ženu, rodinu a mojich priateľov. Za krátky čas sa znovu stretneme. Umieram s vierou v Boha. Som pripravený.“ Slučku na krk odsúdenému dal jeho dozorca Šalom Nagar, ktorý taktiež stlačil červené tlačidlo. Už bolo po polnoci z 31.5.1962 na 1.6.1962 a po 2 minútach bolo po všetkom, telo Eichmanna prevzal a spálil Israel Zaklikowski, ktorý pochádzal z geta v Lodži a ako jediný z celej rodiny prežil Buchenwald a neskôr emigroval do Izraela. Popol Adolfa Eichmana prevzalo špeciálne komando a vyviezlo mimo izraelské výsostné územie v Stredozemnom mori, kde ho rozprášili.

    • 16.1.2019  16:11

    Nakoľko o Eichmannovi bolo natočených mnoho filmov a takmer všetky som komentoval a aby to nebolo také jednostranné tak som si u každého filmu vybral jednu oblasť života Eichmanna. Priebeh samotnej operácie niekde nazývanej Operation Eichmann, niekde Operation Finale alebo jednoducho Eichmann som podrobne okomentoval pri filme Operácia Eichmann 1961. Ale dnes sú už známe archívne dokumenty po ich odhalení po 70 rokoch a v nich je niekoľko zmien oproti predchádzajúcim komentárom. Operácia Finále je remake amerických filmov z rokov 1975, Muž v sklenenej kabíne (The Man in the Glass Booth), z roku 1979 Dom na ulici Garibaldi (The House on Garibaldi Street), z roku 1996 Muž, ktorý chytil Eichmanna (The Man Who Captured Eichmann) a filmy z procesu Hannah Arendt z roku 2012 a Eichmannova šou z roku 2015 (Eichmann show). Celý príbeh je založený na skutočných udalostiach ale silne doplnený umeleckými vložkami scenáristu, čo prináša filmu dramatický efekt. V mojom komentári sa zameriam na odchýlky filmu od skutočnosti a potom na trestnú oprávnenosť súdneho pojednávania. Film stavia Eichmanna do pozície nešťastného človeka, ktorý nerozumie tomu prečo bol zadržaný a nie do pozície chladného vraha a vojnového zločinca. Film nás presviedča, že Eichmann pracuje, ako majster v továrni BNW ale v skutočnosti to bolo v Mercedes-Benz. Operáciu Finále osobne riadil riaditeľ Mossadu Isser Harel a Rafi Eitan bol v skutočnosti vedúci pracovnej skupiny. V tejto skupine nebola žiadna žena, aj doktorom bol muž. Po únose bol Eichmann prevezený do vily, kde bol držaný 9 dní a celý čas s ním nebolo možné sa rozprávať a tento zákaz bol prísne dodržiavaný. Jediný rozhovor s ním bol vedený na jeho identifikáciu. Vo filme sú vedené dlhé rozhovory, ale ich štruktúra je až z väzenia v Izraely. Teraz trocha o trestnoprávnej zodpovednosti za únos aj keď vojnového zločinca. Ihneď po zmiznutí Eichmanna viac ako 300 nemeckých občanov celý týždeň ho hľadalo na staniciach, prístavoch a letiskách. Tajný vývoz Eichmanna sa bral ako štátny terorizmus. Argentína cestou OSN vyvolala obrovský medzinárodný škandál a OSN odsúdila Izrael (na túto tému vo filme nič nenájdete). Ďalším faktom bolo, že Eichmann nebol súdený medzinárodným súdom, ale v židovskom štáte židovským tribunálom, tým sa spochybňuje právo Izraela nakoľko Izrael bol signatárom Dohovoru OSN o genocíde z roku 1950 a ten odmietal všeobecnú súdnu právomoc a vyžadoval, aby boli obžalovaní súdení na území kde bol zločin spáchaní alebo medzinárodným súdom. Súd v Jeruzaleme nevyhovoval ani jednej požiadavke. Ale vydanie do Nemecka neprichádzalo do úvahy, v prvom rade že tam súdy vydávali len veľmi mierne rozsudky a v konečnom dôsledku Eichmannove činy neboli zločinmi podľa nemeckého práva, pretože vtedy, v očiach Tretej ríše, bol občanom, ktorý dodržiaval zákony. Takže bol súdený za zločiny v retrospektíve. Film sa vôbec nevenoval Eichmannovmu životu, ale keď som správne pochopil, vo filme išlo o propagáciu geniality agentov Mossadu. V skutočnosti to však také jednostranné nebolo (viď môj komentár k filmu Adolf Eichmann z roku 2007).

    • 16.1.2019  10:57

    V máji 1945 bola tretia ríša porazená a Spojenci začali stíhať nacistických zločincov, ale o Adolfovi Eichmannovi a jeho úlohe v hromadnej likvidácii Židov sa takmer nič nevedelo. Veď nebol v zozname vojnových zločincov v Norimberskom procesu. Jeho meno sa začalo častejšie skloňovať až po výsluchu jeho podriadeného Dietera Wislicenyho v novembri 1945 (poradca pre židovské otázky na Slovensku, organizoval deportáciu 60 tisíc slovenských Židov a 4.5.1948 v Bratislave odsúdený k smrti). Až do roku 1948 po ňom nepátrali ani lovci nacistov, dokonca ani Simon Wiesenthal (ten o ňom nikdy nepočul). Na jeho existenciu upozornili až americké spravodajské služby (CIC). Obersturmbannführer (podplukovník) Otto Adolf Eichmann v máji 1945 sa ukryl do Álp v Rakúsku do mestečka Altaussee. Prevliekol sa do uniformy luftwaffe zmenil identitu na slobodníka Bartha a vybral sa do Nemecka. Neďaleko Ulmu ho zadržala americká vojenská hliadka, vystriedal niekoľko zajateckých táborov a nakoniec ako Otto Henninger bol Američanmi prepustený. Dva roky (1947-1949) pracoval ako drevorubač v blízkosti Brém, potom choval sliepky a na začiatku roku 1950 ho oslovili príslušníci tajnej organizácie Odessa zaobstarali mu falošný pas na meno Riccardo Klement a vízum do Argentíny a odoslali do Talianska, tu 17.6.1950 nastúpil na parník Giovanni a do Buenos Aires doplával 14.7.1950. Tu bola veľmi silná predvojnová nemecká komunita a tí sa potom o vojnových zločincov už postarali. Nastúpil do zamestnania v stavebnej spoločnosti CAPRI v severozápadnej časti Argentíny v provincii Tucumán (spoločnosť vlastnil nemecký podnikateľ Horst Carlos Fuldner a zaoberala sa výstavbou vodných elektrárni). Jeho úlohou bolo meranie prietokov riek v danom regióne. V roku 1952 prišla za nim aj manželka s deťmi. A keďže deti si na neho už nepamätali bol pre nich strýko Riccardo a deti sa volali Eichmannovi. V roku 1953 prišiel o prácu, rodina sa presťahovala do Buenos Aires štvrť Olivos ulica Chacabuco kde si otvoril práčovňu, potom obchod s látkami, predával hygienické zariadenia, choval králikov a nakoniec nastúpil na jar 1959 ako mechanik a zvárač do Mercedes Benz. A keďže sa Klement (Eichmann) svojou minulosťou vôbec netajil došli informácie o jeho pobyte až do Mossadu. Jeho šéf Isser Harel poslal v roku 1958 v krátkom časovom slede dvoch agentov. Obaja však po povrchnom pátraní dospeli k záveru, že v takom zapadákove (myslené štvrť Olivos) nemôže tak vysoko postavený nacista bývať. Riaditeľ prípad uzavrel a odložil ad acta. Ďalšie podrobnosti z archívu po jeho otvorení po 70 rokoch u filmu Operation Finale.

    • 14.1.2019  15:16

    Tento film "Prechádzka z nepriateľom" je určený pre každého, kto sa chce dozvedieť viac o druhej svetovej vojne a o zverstvách páchaných na bezbranných ľuďoch. Upozorňujem, že tou zápornou stránkou filmu sú predovšetkým maďarskí príslušníci Šípových krížov. Z historického hľadiska je vo filme množstvo nedostatkov, ale tie nemôžu znížiť jeho výborné hodnotenie. Film je príbehom o hrdinstve, o smútku, o láske, o stratách, o prežití. Jednoznačne je to emocionálny príbeh týkajúci sa najtemnejšieho obdobia maďarskej histórie. Je inšpirovaný skutočným príbehom Pinchasa Tibora Rosenbauma (vo filme ako mladík Elek Cohen) a ďalším hrdinom Raoulom Wallenbergom švédskym diplomatom (vo filme premenovaný na Carla Lutza a z nejakého neznámeho dôvodu predstavuje švajčiarskeho veľvyslanca). Najskôr akú úlohu zohralo Maďarsko v 2. svetovej vojne. Maďarsko vedené regentom Miklósom Horthym vstúpilo do vojny ako stúpenec nacistického Nemecka. A pod jeho krídlami získalo juh Slovenska neskôr Podkarpatskú Rus, severovýchodné Sedmohradsko a juhoslovanskú Vojvodinu. Ale keď priebeh vojny sa začal obracať v prospech Sovietskeho zväzu začal Horthy tajne vyjednávať so Stalinom. Keď sa to Hitler dozvedel dňa 19. marca 1944 začala operácia (Trojský kôň) Margarethe, ktorá v októbri vyústila v operáciu Panzerfaust. Cieľom bolo udržať Maďarsko v 2. svetovej vojne na strane nacistického Nemecka. Nástrojom k splneniu cieľa bol únos Horthyho syna komandom Otta Skorzenyho a následne obsadenie Maďarska nemeckou armádou s aktívnou pomocou strany Šípových krížov. Horthyho previezli do Nemecka a moci sa ujal Ferenc Szálasi. Do Maďarska prišiel SS-Obersturmbannführer Adolf Eichmann, ktorý osobne dohliadal na deportáciu Židov z Maďarska do Osvienčima. A práve jeho snahy sa pokúšali likvidovať Wallenberg a Rosenbaum. Obom týmto záchrancom som sa už venoval v iných filmoch ale doposiaľ som sa nezaoberal stranou Ferenca Szálasiho (Šípové kríže, hovorovo nyilašovci, Arrow Cross, Nyilaskeresztes Párt - Hungarista Mozgalom). Hlavným cieľom tejto strany bolo vyvraždiť všetkých Židov (táto strana stála aj za besnením v maďarských Košiciach od 15.10.1944 až do ich oslobodenia). Počas svojej krátkej vlády stihli pozabíjať až pätnásť tisíc civilistov (Židov, Rómov, vojenských zbehov) a deportovať s pomocou nemeckých orgánov až pol milióna Židov. Nyilašovci organizovali hromadné vyvražďovacie akcie a výpravy a len v Budapešti zastrelili desiatky Židov a hodili ich do Dunaja. Po vojne za svoje besnenie boli hlavní funkcionári odsúdení k smrti a naši hrdinovia Rosenbaum pracoval pre Mossad a Wallenberg v oslobodenej Budapešti bol zadržaný orgánmi NKVD, obvinený zo špionáže a zomrel niekde v sovietskych väzniciach v roku 1947.Ďalšie filmy s touto maďarskou drámou: Hracia skrinka 1989, Tajomstvo mŕtvych mužov: 10. diel Čo sa stalo s Raoulom Wallenbergom? 2009, Prípad Raoula Wallenberga – Záchranca a obeť 2007, Dobrý večer, pán Wallenberg 1. a 2. diel 1990.

    • 9.1.2019  11:45
    Gluvi barut (1990)
    *****

    Film je spracovaný podľa rovnomenného románu juhoslovanského spisovateľa Branka Čopiča, ktorý bol vydaný v roku 1957. Román je kritikou komunistických metód. Keby sa o takýto husársky kúsok pokúsil v Sovietskom zväze, zaručene by zostatok života strávil v gulagoch. Román „Gluvi Barut“ vyvolal aj veľa diskusii v samotnej komunistickej strane Juhoslávie. Samozrejme, že padol aj variant zakázať knihu, vzhľadom na negatívnu prezentáciu partizánov komunistov. Ale Tito sa ostro ohradil voči týmto zákazom a obhájil tento román ako dôkaz slobody názoru v juhoslovanskom komunistickom režime. O čo vlastne v tomto výbornom filme ide. Obdobie 2. svetovej vojny v horskej dedinke Podgorina v Bosne. Táto dedina má vlastnú armádu, ktorá bojuje proti nacistom, bez toho, aby bola súčasťou Titovho partizánskeho vojska. Má aj svojho veliteľa, poručíka kráľovského vojska a četníkov Miloša Radekiča. Ten ale je rozpoltenou osobnosťou a ani sám nevie, ktorou cestou sa vybrať. Cestou vernosti kráľovi, ktorý je v emigrácii alebo cestou novej progresívnej marxistickej línie. Keď dôjde ku vražde partizánskeho komisára, je vyslaný do tejto oblasti „Španiel“, aby túto vraždu vyšetril a zabezpečil disciplínu medzi roľníkmi, ale on je fanatickým nositeľom myšlienky komunizmu a vôbec sa nestará o obete, ktoré pri ich presadzovaní dedina prináša. V Podgorine nastáva „červený teror“. Ale sedliaci nie sú ochotní sa podriadiť novému jarmu a zmene národnej identity a náboženských tradícii. A práve o tom všetkom hovorí tento film. Vzhľadom k roku natočenia (1990) myslím si, že samotný film bol v prenesenom zmysle vyhlásením tzv. „Bratskej vojny“ (1991 až 1995) najzbytočnejšej vojny v Európe, ktorá rozdelila kamarátov, príbuzných, rodiny a spolužiakov. Týmto filmom bola daná definitívna bodka za legendárnymi „Partizánskymi filmami“ v Juhoslávii, ale aj za Juhosláviou.

    • 9.1.2019  10:19
    Vučja noć (1955)
    ***

    Aj tento „Partizánsky film“ bol niečím výnimočný. Na jednej strane sa nezaoberal ako tradične partizánmi v Srbsku, Chorvátsku a Bosne ale samostatnú zložku histórie Juhoslávie robilo práve Macedónsko. Macedónsko historický patrilo Bulharsku a sami Bulhari berú tento štát, ako svoju republiku a ich jazyk ako bulharský dialekt. Preto trocha vojnovej histórie. Dňa 6.4.1941 Hitler obsadil Juhosláviu (bola to reakcia na nástup novej protifašistickej vlády). Tá bola rozdelená medzi vzniknuté dva štáty (Chorvátsky a Srbsky) a medzi Taliansko, Nemecko, Maďarsko a Bulharsko. Posledné dva menované štáty vstúpili do OSI v novembri 1940 a spolu s nimi ešte aj Rumunsko, Slovensko ale aj Juhoslávia. Keďže si Bulharsko vybojovalo u Hitlera väčšiu časť územia dnešného Macedónska, od apríla 1944 až do septembra 1944 ho násilím anektovali bulharskí vojaci. Samozrejme, že na jeho území vzniká odboj. Samotný film hovorí príbeh jednej skupiny macedónskych partizánov, ktorí v horách sa snažia uniknúť z obkľúčenia a prenasledovania bulharskými fašistami. Partizáni majú straty na životoch a prechod hôr do susedného Srbska je pre nich veľmi vyčerpávajúci. Na záver opäť perličky. Celá táto anektácia Bulharmi a Maďarmi bolo v neskorších rokoch odsunutá do úzadia, aby celistvosť socialistického bloku nebola narušená. Podľa zmluvy medzi Juhosláviou a Bulharskom museli Bulhari vyplatiť Juhoslávii reparácie vo výške 25 miliónov dolárov. Do dnešného dňa neboli vyplatené. O Bulharskej anektácii ešte filmy Hvězdy, 1959 a Tretí polčas, 2012.

    • 4.1.2019  10:52
    Dluh (1990)
    ***

    Je rok 2019 a dnes už žije iba jediný československý stíhací pilot pôsobiaci v RAF v Británii. Je to Emil Bouček, ktorý do októbra 1942 pôsobil ako mechanik 312. stíhacej perute a potom 2 roky absolvoval pilotné školy, aby od 20.10.1944 mohol byť zaradený ako pilot u „B“ letky 310. československej stíhacej perute. Dokument má na 26 minút obrovský záber, chcel nám povedať všetko a nepovedal takmer nič. Čiastočne sa venuje bitke o Francúzsko (cez československých pilotov Aloiza Vašátka, Františka Peřinu a Františka Nováka), pokračuje najväčšou leteckou bitkou v histórii Bitkou o Britániu. Tu sa krátko zameriava iba na pilotov Josefa Františka, Alojza Vašátka a Otta Smyka a to je strašne málo. Stále nám chýba dokument, ktorý by sa komplexne venoval týmto 2500 príslušníkom RAF bojujúcim na rôznych postoch v priebehu celej 2. svetovej vojne. Celkovo ich zahynulo 530, 50 ich padlo do zajatia, domov v auguste 1945 sa vrátilo 1359 československých príslušníkov RAF, 250 sa ihneď rozhodlo pre život v zahraničí (Veľká Británia, Francúzsko, Kanada, USA, Argentína aj v Alžírsku). V prvých dvoch rokoch (1945 až 1947) obsadili piloti RAF všetky veliteľské funkcie a stali sa chrbticou československého letectva (armáda a aerolínie). Prečo prišli domov až v auguste, 3 mesiace po podpísaní kapitulácie Nemecka? Hlavný dôvod bol v kapacitách britského Transport Command, ktoré bolo v tom období plne vyťažené (to som komentoval aj u 303. poľskej stíhacej peruti aj v Balade o pilotovi), vina bola aj v novej vláde konkrétne u Fierlingera (predseda novej pražskej vlády). A ako to býva u mňa zvykom na záver jednu perličku. Nedá mi, aby som tu trocha nepriblížil postoj Británie k našim vojakom . Ide o najsmutnejšiu kapitolu západného frontu. Veľká Británia účtovala vláde Československa každú pušku, každú uniformu, každé ponožky, batoh, skrátka museli sme zaplatiť Anglicku zlatom všetku výzbroj i výstroj československých vojakov, hoci ako trebárs letci zachraňovali Veľkú Britániu . A čo je aj zarážajúce, že sme museli zlatom platiť aj za tých vojakov, ktorí za Britániu padli. Táto kapitola nesie názov „zomri, ale najskôr zaplať“. A tak sme Británii zaplatili 26 ton zlata za to, že naši vojaci bojovali za ich vlasť. Takže ide o ďalší dokument, ktorý ma veľmi sklamal.

    • 29.12.2018  17:03
    Válka o tunel (TV film) (1992)
    ***

    Dokument sa zaoberá veľmi málo známymi skutočnosťami, ktoré predchádzali vzniku 2. svetovej vojny. Ako vieme Poľsko bolo prepadnuté nacistickým Nemeckom na základe vyprovokovaných akcii Abwehru dňa 1.9.1939. V skutočnosti ale tak sa malo stať dňa 26.8.1939 o 04,15 hodín, kedy akciu "Biely" Hitler na poslednú chvíľu zastavil a jej začiatok posunul o 6 dni. Ale nie všetky akcie, ktoré boli nemeckým Generálnym štábom plánované už od apríla 1939 sa podarilo zastaviť. Medzi ne patrí aj obsadenie stanice a dvoch tunelov v pohraničnej dedinke Mosty u Jablunkova. Cieľom tejto diverznej akcie bolo zabrániť poľským vojakom, ktorí strážili tunely v ich zničení. Touto úlohou bol poverený poručík abwehru Hans Albert Herzner z 8. armádneho okruhu wehrmachtu spoločne s 26 diverzantmi. Rozkaz k zastaveniu akcie bol vydaný o 20.00 hod. V tej dobe bol poručík so svojou jednotkou už v lesoch nad Čadcou, ani vyslané lietadlo ich nenašlo a tak nasledovala plánovaná bojová akcia. Podarilo sa im zaistiť vlak aj cestujúcimi, obsadili stanicu aj mosty. Pri bojovej akcii bol zranený iba jeden vojak. Na druhý deň sa oficiálne miesta v Nemecku ospravedlnili za túto akciu. Táto bojová akcia nebola ojedinelá, obdobná bola aj na východnom Slovensku, kde došlo k prepadnutiu 416 m dlhého železničného tunela v Lupkovskom priesmyku pri Medzilaborciach. Zaujímavosťou je že podobných akcii mal nemecký abwehr rozpracovaných na leto 1939 celkom 180 útokov na 223 objektov.

    • 27.12.2018  15:39

    Už zase prvý. Pozerám film "First to Fight" (Prvý v boji) a začiatok ma v ničom neprekvapil "Rambo" seržant Jack Connell vystrieľal celý kontingent Japoncov. Pochopiteľne, že bol mimoriadne povýšený a sám prezident Roosevelt ho dekoruje medailou "Medal of Honor". Všetko pekne do seba zapadá ako v pravom Hollywoode. Boj o ženu, manželstvo, bezpečné miesto pri výcviku regrútov, ale zrazu je tu niečo nové. Manžel poručík Connell je zo strany svojej manželky Peggy zbavený sľubov, ktoré jej pred vstupom do manželstva dal a odchádza znova do bojov. Preberá jednotku ktorá je nasadená na plážach ostrova Saipan a zrazu som ostal ohromený a neveril som, že pozerám americký film. Poručík Connell sa v rozhodujúcich situáciách choval, ako zbabelec a mal strach z bojov. Ale to predsa mariňák príslušník "United States Marine Corps" predsa nemôže mať žiadne slabé miesta a nieto, žeby mal strach z bojových akcii. Už som začal uvažovať o 5* ale film beží ďalej a záver sa niesol v typickom americkom pátose.

    • 25.12.2018  14:33
    Sobibor (2018)
    *****

    Hneď po skončení filmu sa mi do mysle dostávajú 3 základné otázky. Keď začnem od konca, nepochopil som symboliku utekajúceho židovského chlapca po polí v závere filmu. Ale Sobibor je výborný film zapadajúci do rámca historických skutočností v období kedy sa na hrôzy vojny pomaly zabúda. A tretia dilema je, že nás film necháva unášať cez strach, skazu, pokoru a smútok na jednej strane a krutosť, sadizmus a obrazy snaživých nacistov a pomocníkov na druhej strane. A to z dôvodu, aby sme nezabudli na hrôzy nacizmu a na túto anti ľudskú ideológiu. Film je spracovaný na základe knihy Iľju Vasilieva, "Alexander Pečerskij: prielom k nesmrteľnosti" a je to viac menej autobiografické dielo k ucteniu pamiatky hlavného hrdinu vo filme. Alexander Aronovič Pečerskij ( v Sobiboru známy ako Sáša) bol Židom a bol zmobilizovaný do Červenej armády na druhý deň po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom, obdŕžal hodnosť podporučík. V tomto období bola Červená armáda trvale na ústupe. Za hrdinstvo, keď z obkľúčenia vyniesol raneného spolubojovníka dostal hodnosť poručík. Bojoval aj pri obrane prístupu k Moskve v rámci 596. húfnicového delostreleckého pluku bojujúceho v zostave 19. Arménskej delostreleckej armády v rámci Vjazemskej operácie (2.-13. októbra 1941). Táto bitka skončila pre Červenú armádu katastrofálnou porážkou. Pred Moskvou už nestali žiadne jednotky. Straty na strane Červenej armády boli 380 tisíc mŕtvych a 600 tisíc zajatých vojakov. Medzi zajatými bol aj poručík Pečerskij. Až do augusta 1942 bol umiestnený v pracovnom tábore, pred odchodom na nútené práce do Nemecka, lekárskou prehliadkou, bolo zistené, že je Žid spolu s ďalšími 8 zadržanými a pre tých nebol smer Nemecko, ale 20.8.1942 boli premiestnený do pracovného tábora v Minsku. Nakoniec 22.9.1943 nasledoval Sobibor (vyhladzovací tábor). A práve od tohto okamihu sa premieta dej filmu. Pečerskij mal v tábore prirodzenú autoritu, pohyboval sa v tábore v uniforme dôstojníka a bol mimoriadne fyzický zdatný. Väzenský odboj ho prijal do svojho medzinárodného kolektívu (tu boli zajatci z Poľska, Francúzska, Holandska, Nemecka, Československa a Sovietskeho zväzu) a podarilo sa mu za 3 týždne pripraviť a uskutočniť jediné vydarené povstanie väzňov v likvidačnom tábore pri ktorom 14.10.1943 bolo zabitých 11 esesmanov, 10 zabitých ukrajinských strážnych, do úteku sa nezapojilo 130 väzňov (tí boli zabití ihneď po znormalizovaní situácie), 80 väzňov bolo zabitých pri úteku, 170 zajali nacistické jednotky za aktívnej pomoci poľského obyvateľstva ale čo bolo najdôležitejšie, 53 väzňov utečencov preukázateľne prežilo vojnu. Áno aj poručík Pečerskij, ktorý sa ďalej zapojil do partizánskeho boja proti nacistom. Niekoľko perličiek. Po jeho zaradení späť do Červenej armády bojoval v trestnom prápore, v roku 1963 ako svedok v procese s ukrajinskými strážami zo Sobiboru pomohol z 11. usvedčiť 10, ktorí boli popravení. Po skončení vojny bol v Sobiboru (Poľsko) postavený pamätník ale o Pečerskom tu nie je ani zmienka. Poľsko ani Izrael nemá záujem o úctení dôstojníka Červenej armády nakoľko bol príliš sovietsky, víťazný a ktorý prežil. Ďalšie filmy o Sobiboru Vzbura v Sobiboru 1989, Sobibor, 14. októbra 1943, 16,00 hodín 2001 a Útek zo Sobiboru, 1987.

    • 22.12.2018  17:50

    V tridsiatich rokoch minulého storočia Japonsko viedlo expanzívnu politiku. Začalo to obsadením časti Činy, Mandžuska, útokom na ZSSR, vnútorné Mongolsko a obsadili Francúzsku Indočínu a keď siahli na Filipíny so 7000 ostrovmi (išlo o kolóniu USA) v tom momente bol oheň na streche. Američania vyhlásili Japonsku embargo. Japonska delegácia 1. decembra 1941 jednala vo Washingtone ale v tej dobe sa už na Havaj presúva flotila 30 japonských vojnových lodí a čakali na výsledok rokovaní. Rokovania zlyhali a admirál Jamaguši vydáva rozkaz k napadnutiu Pearl Harboru. Film nám nepredkladá príčiny vojny a dôvody prečo práve Japonsko (ale my to všetci vieme). Film je z obdobia 2. svetovej vojny a pokrýva obdobie od 7.12.1941 do 7.6.1942, t.j. dve dôležité udalosti Pearl Harbor a Midway. Ide o jeden z najlepších filmov je absolútne verný historickým skutočnostiam. Natočili ho Japonci a ide v ňom o propagáciu zásadnej otázky z pohľadu mladého poručíka Koji Kitami, navigátora stíhacieho lietadla Zero na lietadlovej lodi Hirjú. Išlo o veliacu loď v oboch bitkách s jedným veľkým rozdielom. Z Pearl Harboru sa vracala víťazne a v atolu Midway išla po vážnom poškodení japonským torpédom ku dnu. Neuvidíme tu žiadne odsúdenie minulosti, práve naopak. A tou zásadnou otázkou mladého dôstojníka je jeho vnútorný boj obrovskej zodpovednosti, ktorá mu leží na pleciach, na jednej strane vlastenectvo a na druhej túžba žiť so svojou matkou a mladou ženou. Na záver perlička Hawaii Midway daikaikúsen: Taiheijó no araši (voľný preklad Veľké námorné bitky na Havaji a Midway) bol pre USA skrátený na 98 minútovú verziu a premietal sa v roku 1961 pod názvom I Bombed Pearl Harbor (Bombardoval som Pearl Harbor). A niektoré scény z tohto filmu sa začlenili aj do filmu Bitka o Midway z roku 1976.

    • 20.12.2018  11:31

    Mám veľký záujem o históriu 2. svetovej vojny a zvlášť silné emócie mám ak sa jedna o skutočnú udalosť. Film má historický základ a s konečnom dôsledku je to malý film o dvoch veľkých mužoch o jednom z nich som doposiaľ nič nepočul a tak si ho trocha predstavíme nakoľko vo filme nie je mu daný historický taký priestor aby sa jeho život trocha rozvinul. Ide o Morrisa Berga, ktorý bol americkým hráčom a trénerom bejzbalu a po športovej kariére slúžil v prospech Úradu strategických služieb v dobe 2. svetovej vojny (predchodkyňa dnešnej CIA). Od augusta 1942 do februára 1943 pôsobil ako pozorovateľ v Karibiku a v Južnej Amerike, mal za úlohu sledovať zdravie a fyzickú spôsobilosť tu pôsobiacich amerických vojakov. Od 2. augusta 1943 prijíma pozíciu operátora, špióna za plat 3800 USD (dnešných 53800 dolárov) ročne. V septembri už pôsobil na Balkáne v Juhoslávii kde vyhodnocoval skupiny odboja Draža Mihailoviča a Tita. Tu vyhodnotil veľmi správne lepšiu aktivitu skupiny Tita, ktorým potom Američania podporovali. V decembri 1943 pracoval na špeciálnom projekte týkajúceho sa talianskych raketových špecialistov a ich následní únos do USA. Tu začal získavať informácie o druhom významnom človeku o ktorom je tento film a to o Wernerovi Heisenbergovi, nemeckom teoretickom fyzikovi, spoluzakladateľovi kvantovej mechaniky a nositeľovi Nobelovej ceny. Bol hlavným vedcom v projekte macistickej jadrovej zbrane. Začiatkom decembra 1944 sa zúčastnil Heisenbergovej prednášky v Zürichu a po nej sa správne rozhodol, že Nemci nedisponujú reálnou hrozbou držania jadrovej zbrane. No ale späť k filmu, kde je dej trocha prevrátený a bol som z neho trocha sklamaný. Film v konečnom dôsledku je nepresvedčivý. Záver filmu je úplne jasný veda nemá národnosť a vojnu vyhrávajú len tí, ktorí majú silné zbrane a s ľuďmi so zápalom pre danú vec.

    • 19.12.2018  11:07

    Dokument dáva zmysel len vtedy, keď sa aspoň stručne oboznámime s historickým poslaním oboch obrov v rámci boľševického štátu. Lenin bol jeho najvyššou autoritou a keď jeho zdravotný stav sa zhoršil, začal v strane boj o nástupníctvo medzi Stalinom a Trockým. Lenin spisuje svoj politický testament v ktorom pred oboma varuje. Na Trockom mu vadí obrovské sebavedomie a na Stalinovi túžba po nekontrolovateľnej moci. V októbri 1923 na zjazde strany už na seba verejne útočili. Stalin sa nechal sám vymenovať za nástupcu Lenina, ale Trockého nemohol zlikvidovať, mal obrovské zásluhy na revolúcii a jej následnom ubránení a tak ho Stalin postupne vylúčil zo všetkých politických a štátnych funkcii a odpratal ho do Kazachstanu. Odtiaľ ho násilne vyhostil do Turecka, potom pokračovala anabáza vo Francúzsku, Nórsku a odtiaľ zakotvil v Mexiku, kde ho agenti NKVD na druhý pokus zabili. Dokument nám približuje celoživotný fanatický boj medzi ukrajinským Židom Leobom Davidovičom Bronštejnom (Levom Trockým) a synom negramotného gruzínskeho obuvníka Josifom Džugašvilim (Vissarionovičom Stalinom). Kvôli ich vojne muselo zomrieť desiatky tisíc ľudí a mnohí ďalší mrzli v sovietskych gulagoch. V dobe veľkých čistiek v Sovietskom zväze obvinenie z trockizmu malo za následok trest smrti. Ich vojna znehodnocovala zahraničnú aj domácu politiku. Stalin žiarlil na úspechy Trockého, zakladateľa Červenej armády a keďže bol jeho rival a kritik tak upadol do nemilosti. Trocký bol brilantný rečníkom a organizátorom, veď aj boľševickú revolúciu vypracoval Lenin ale o jej realizáciu sa postaral Trocký (do dejín vstúpila ako Veľká októbrová revolúcia, ukončená bola 25.10.1917). Ale bol to chladný, arogantný človek, ktorý nikdy neustúpil a automatický útočil na tých ktorí mu odporovali. Zo Stalinom boj prehral preto, lebo ho podcenil a myslel si, že jeho geniálne myšlienky sa zrealizujú samy. 21. augusta 1940 Trockij zomrel a na jeho pohrebe v Mexiku bolo 250 tisíc ľudí, Stalin zomrel 5.3.1953 a na jeho pohrebe bolo viac, ako 3 milióny ľudí a len pri rozlúčke s ním bolo ušliapaných 1500 ľudí.

    • 18.12.2018  10:31
    Ta chung ča (2018)
    **

    Druhá čínsko japonská vojna (7.7.1937 až 2.9.1945) predstavovala vyvrcholenie dlhoročného nepriateľstva a jej zámienkou bol japonskou armádou zinscenovaný bombový útok na železnicu v blízkosti mestečka Mukden. Počas prvých mesiacov tejto vojny Japonci obsadili všetky rozhodujúce mestá a priemyselné oblasti. Postupne dobyli Peking, Šanghaj, Nanking (tu padlo 300 tisíc čínskych vojakov a civilistov) až sa vláda aj utečencami sústredila aj kuomintangská vláda v Čunkingu. A o útoku na toto mesto je tento historický film opradený mnohými škandálmi, čo mu na jeho kvalite rozhodne nepridalo. Vo filme hraje aj čínska herečka Fan Bingbingová, ktorá bola obvinená z daňových únikov a tak bola z natočeného filmu vystríhaná (a z 132 minútového filmu sa razom stal 93 minútový) a samotný film stratil na svojej úrovni. Keď pripočítame vizuálne efekty z lietadlových bojov, ktoré mi skazili potešenie z tohto filmu neviem či skutočne ide o plnohodnotný vojnový ale aj historický film alebo iba o nejakú čínsku paródiu. Film rozpráva príbeh z 2. svetovej vojny a hovorí o statočnosti čínskych vojakov pilotov, ktorí sa postavili na odpor japonským stíhačkám a bránili a chránili civilné obyvateľstvo. S akým úspechom uvidíme vo filme. Takže môj záver je, že ide o film čínskej produkcie, ktorý sa ukázal ako príliš americký na čele s Bruce Willisom.

    • 13.12.2018  10:59
    Stalinův James Bond (TV film) (2017)
    ****

    Na jednej strane máme nemecký dokument, ktorý sa snaží držať faktov a na druhej strane kniha nemeckého autora Hans Otto Meisnera z roku 1966 „Kto ste, doktor Sorge?“, ktorá je plná nezmyslov. A tak zase trocha histórie. Richard Sorge sa narodil v cárskom Rusku v Baku a žil v Nemecku. V roku 1914 vstúpil do Nemeckej armády a bojoval v 1. svetovej vojne. V roku 1916 bol vážne zranený a do konca života kulhal. Tu v nemocnici sa niekde začali odvíjať jeho tvrdé pacifistické názory. Vyštudoval doktora v Nemecku a keď vstúpil do komunistickej strany začína sa jeho prenasledovanie a tak v roku 1924 odchádza do Sovietskeho zväzu a stáva sa sovietsky občan. Tu ho vycvičili za spravodajského dôstojníka a od roku 1929 sa stáva príslušníkom 4. oddelenia Červenej armády (neskôr GRU – sovietska hlavná vojenská rozviedka) a je odoslaný do Británie, kde ho ale veľmi rýchlo odhalili. V novembri 1929 dostáva úlohu infiltrovať sa v Nemecku, ako krytie pracuje v novinách Deutsch Getreide-Zeitung a odchádza do Číny. Tu pôsobil 3 roky a v decembri 1933 bol odvolaný do Moskvy. Odchádza do Japonska, kde dostal za úlohu vytvoriť špionážnu sieť. Aby to dokázal, votrel sa do radov nemeckých nacistov na ambasáde, čo mu umožnilo získavať nedoceniteľné informácie. Získal a odovzdal informácie o útoku na Pearl Harbor, o invázii do Sovietskeho zväzu na ktoré nik nereagoval, ale informácia o tom, že Japonsko nezaútočí na ZSSR už bola vypočutá, čo umožnilo stiahnuť z východu sibírske divízie, posilniť obranu u Moskvy a udržať východný front. 18 októbra 1941 bola jeho pozícia odhalená a bol zatknutý. Stalin Sorgeho poprel a odmietol ho vymeniť za japonských špiónov a Hitler ho chcel, ale taktiež odmietol za neho kohokoľvek vydať. A tak ho Japonci 7.11.1944 o 10,20 hod. popravili.

    • 12.12.2018  11:14
    Dva proti Hitlerovi (TV film) (2017)
    ****

    Priebeh vojny nemusia vždy určovať vysoké vojenské šarže, tak to bolo aj v 2. svetovej vojne, kde mladá francúzska žena Madeliene Richou (jej pseudonym MAD) s pomocou informácii svojho milenca plukovníka Abwehru Erwina von Lahoussen-Vivremonta, urobila Hitlerovi viac zla, ako ktorákoľvek armáda. Jej spomienky boli po 60 rokoch odtajnené a odhaľujú tento výnimočný príbeh ich boja proti nacizmu, hoci oficiálne oba ja stali na opačných stranách táborov. Podplukovník Erwin von Lahousen-Vivremont , rakúsky občan a po pripojení Rakúska k Nemecku v roku 1938, dobrovoľne vstúpil do Wehrmachtu (tu dostal hodnosť majora) a nastúpil do spravodajskej služby vedenej Canarisom. Už čoskoro velil II. oddeleniu Abwehru (diverzné akcie a sabotáže) až do roku 1943 kedy začal upadať do nemilosti Canaris a plukovník Lahousen odchádza na východný front k stíhaciemu pluku. Tu 13. marca 1943 spoločne s Fabianom von Schlabrendorffom pri Smolensku poslali Hitlerovým lietadlom fľašu koňaku, kde do škatule umiestnili nálož. Pre veľkú zimu v batožinovom priestore bomba zlyhala. Patril k nemeckému odporu a ku kľúčovým aktérom pri atentátoch na Hitlera, už spomenutý z 13.3.1943 ale aj 20.7.1944. Tento výborný film nám predstavuje nemeckého vojenského dôstojníka a mladú francúzsku špiónku kde spoločne v rámci tajných služieb bojovali proti nacizmu. A zase pripájam perličku o aktivitách MAD. 27.09.1938 - oznámenie o blížiacej sa okupácii Sudet, 6.3.1939 - informácie o plánovanej invázii do Čiech a Moravy, 20.5.1939 informácie o príprave podpísania paktu medzi Nemeckom a Talianskom, 21.8.1939 informácie o podpísaniu paktu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, 24.8.1939 informácia o útoku na Poľsko a to je jej posledná informácia z Berlína. Následne odchádza do Budapešti a svoju činnosť obnoví až 20.11.1939 oznámením o príprave sovietskeho útoku na Fínsko. 10.1.1940 informácia o Hitlerovom rozhodnutí začať útok na západnom fronte. 16.1.1940 informácia o jeho preložení na jar 1940 na radu jeho generálov, 28.4.1940 zachytený rozkaz Hitlera Keitlovi a Jodlovi o začiatku útoku na Francúzsko v máji 1940, 8.5.1940 informácia o poradí útoku nemeckých armád J/10.5. – H: 5h 35 kód Danzig a Augsburg, 10.5.1940 informácia o útoku na Rotterdam a belgickú pevnosť Eben-Emael, 26.10.1940 informácia a štúdia o útoku na ZSSR Barbarossa, ktorý sa ma uskutočniť v roku 1941. V marci 1941 informácia o okupácii Bulharska a Juhoslávii plánovanej na 6.4. a 19.4.1941 informácia o útoku na ZSSR naplánovaný na 21. júna a 17. mája útok na Krétu ku ktorému došlo 20. mája 1940. A tak by sme mohli pokračovať v jej aktivitách až do roku 1945.

    • 12.12.2018  09:57

    Tento dokument rozpitváva 36. diel „Heydrich – Konečné riešenie“ pod názvom „Súboj na Bulovke“. Začína sa životom jedného z najschopnejších mužov Tretej ríše Reinharda Heydricha. Mal pod palcom bezpečnostné zložky SD, Gestapo, RSHA ale aj Interpol. Svoju vojnovú kariéru začal ako rezervný stíhací pilot Luftwaffe. Prvý krát letel ako strelec 12.9.1939 na He111 v rámci bombardovacieho krídla KG55 pri útoku na Poľsko. Na východnom fronte bol zostrelený 22.6.1941 u Berjoziny ale podarilo sa mu dostať k vlastným vojskám. Vtedy ho Himmler odvolal z frontu a poslal pre neho špeciálne komando Sk10a od Einzatzgruppr D, ktoré ho priviedlo do Berlína. Vymenil v Prahe príliš liberálneho Ríšskeho protektora Konstantina von Neuratha dňa 27.9.1941. A toto obdobie od septembra do júna 1942 bolo pre Čechov najkrutejším obdobím. Už 8.10.1941 gestapo zatklo 800 funkcionárov sokolského odboja a putovali do koncentračného tábora. 12.4.1942 bol nakoniec Sokol zakázaný. Zákonite musela nastať reakcia a začal sa pripravovať atentát na Heydricha. V úvahu prichádzalo prepad v jeho kancelárii na Pražskom hrade, alebo útok na štábny vlak, alebo otrava jedla. Nakoniec bol útok na jeho auto vybraný, ako najlepší variant. Dokument obsahuje veľké množstvo nových historických skutočnosti a povedal by som, že aj dosť objektívneho historického náhľadu. Aj keď rozpitval celé obdobie pobytu na Bulovke k objasneniu presných príčin úmrtia Heydricha sme sa nedopracovali a asi už ani nedopracujeme.

    • 29.11.2018  11:36

    V poslednej dobe sa objavilo množstvo filmov so zaručenými objavenými tajomstvami z obdobia 2. svetovej vojny. Aj úrady poľského mesta Walbrzych (český Valdenburk, Valbřich) pustili do sveta príbeh , aby prilákali viac turistov. Pripomeňme si, že 26.8.2015 námestník ministra kultúry Poľska Peter Zhukovskij, prvýkrát oficiálne oznámil existenciu zlatého vlaku a dokonca aj podmienky zmluvy o poklade. Vyhľadávači Piotr Koper a Andreas Richter požadovali od štátu nálezné 10%. Nakoniec špecialisti z Banskej a hutníckej akadémie v Krakowe ústami Stanislawa Staszica 15.12.2015 oznámil, že na udanom mieste je tunel, ale žiaden vlak tam neexistuje. Aj napriek tomu 16.8.2016 začali vyhľadávači za účasti obrovského záujmu médií na uvedenom mieste kopať sondy. Dokonca sa našli aj senzačné nálezy (niekoľko fliaš, fragmenty porcelánu a niektoré kusy ocele podobné fragmentom leteckej bomby). Pochopiteľne, že lopaty rýpadiel nezavadili o klenby tajného tunela a preto sa senzácia stala katastrofou a upadla do zabudnutia. Tak, ako takmer všetky dokumenty o tajných nacistických pokladoch nakoniec sa zistilo, že išlo o podvod s cieľom oklamať potenciálnych investorov a predovšetkým verejnosť..

    • 29.11.2018  11:18
    Zlatý vlak nacistů (TV film) (2016)
    *

    V poslednej dobe sa objavilo množstvo filmov so zaručenými objavenými tajomstvami z obdobia 2. svetovej vojny. Aj úrady poľského mesta Walbrzych (český Valdenburk, Valbřich) pustili do sveta príbeh , aby prilákali viac turistov. Pripomeňme si, že 26.8.2015 námestník ministra kultúry Poľska Peter Zhukovskij, prvýkrát oficiálne oznámil existenciu zlatého vlaku a dokonca aj podmienky zmluvy o poklade. Vyhľadávači Piotr Koper a Andreas Richter požadovali od štátu nálezné 10%. Nakoniec špecialisti z Banskej a hutníckej akadémie v Krakowe ústami Stanislawa Staszica 15.12.2015 oznámil, že na udanom mieste je tunel, ale žiaden vlak tam neexistuje. Aj napriek tomu 16.8.2016 začali vyhľadávači za účasti obrovského záujmu médií na uvedenom mieste kopať sondy. Dokonca sa našli aj senzačné nálezy (niekoľko fliaš, fragmenty porcelánu a niektoré kusy ocele podobné fragmentom leteckej bomby). Pochopiteľne, že lopaty rýpadiel nezavadili o klenby tajného tunela a preto sa senzácia stala katastrofou a upadla do zabudnutia. Tak, ako takmer všetky dokumenty o tajných nacistických pokladoch nakoniec sa zistilo, že išlo o podvod s cieľom oklamať potenciálnych investorov a predovšetkým verejnosť..

    • 28.11.2018  10:10

    Takže poďme pekne po poriadku. Zmluvou z roku 1905 bola Kórea vyhlásená japonským protektorátom a v roku 1910 násilím bola anektovaná. Japonská správa Kórei bola ukončená po 40 rokoch 28.8.1945, kedy si všetky kórejské provincie vytvorili miestne úrady a 6.9.1945 v Soulu si vytvorili Kórejskú ľudovú republiku (KPR). Ale USA malo s Kóreou úplne iný plán (ale to už je ďalšia kapitola)..Skutočnosť, že hlavným príbehom je úplná fikcia, je takmer nepodstatná, a to najmä na pozadí skutočného miesta a aktuálnej kapitoly v histórii druhej svetovej vojny. Film nám predstavuje na príbehoch niekoľkých postáv, ako príbeh boja všetkého kórejského ľudu. V skutočnosti ide o vojnový film z ostrova Hašima, ktorý bol viac koncentračným táborom ako pracovným. Aj keď len v roku 1941 sa tu zo šácht pod morským dnom vyťažilo 410 tisíc ton uhlia, čo vytváralo pre Japonské hospodárstvo energetickú základňu. Ale za akú cenu? Veď v poslednom vojnovom roku 1945 tu zahynulo 1 300 čínskych a kórejských novodobých otrokov. Tí, ktorí tvrdia, že besnenie japonských dozorcov bolo vo filme neúnosné odkazujem na historické udalosti, kde to bolo omnoho horšie. Útok na Pearl Harbor (7.12.1941, 2500 mŕtvych), Nankingský masaker (300 tisíc zmasakrovaných vojnových zajatcov a civilistov), Manilský masaker február 1945 (100 tisíc mŕtvych civilistov), Singapur február a marec 1942 (50 až 90 tisíc civilistov), jednotka 731 (touto jednotkou zabitých 580 tisíc ľudí), stavba barmsko thajskej železnice (zabitých viac ako 100 tisíc vojnových zajatcov), sexuálne otroctvo (viac ako 200 tisíc žien prevažne z Kórei) atd. A najlepšie vystihujú zverstvá japonských dozorcov, ich fanatizmus a vojnové zločiny filmy z prostredia japonských pracovných táborov: Most cez rieku Kwai 1957, Návrat od rieky Kwai 1989, Kráľ krysa 1965, Na konci všetkých vojen 2001, Cesta do raja 1997, Ríša slnka 1987, Veselé Vianoce pán Lawrenc 1983, 6. prápor 2005, Kemp na ostrove Blood 1958, Koľaje osudu 2013, Peklo v Pacifiku 1979, Klobúk dole páni! 1986, Nezlomný 2014, Hlinený holub 1949, Sestry vojny 2010, Bitka v Korálovom mori 1959. A perlička nakoniec, film končí dňa 9.8. 1945 v 11 hodin a 1 minúta kedy došlo k výbuch plutoniovej bomby nad Nagasaki, vzdušnou čiarou 15 km od ostrova Hašima (Gunkandžima – bojová loď).

    • 25.11.2018  16:21

    Opäť prvý, ale tento krát je to žiaľ. Neviem o čo vlastne v tomto nezmyselnom filme išlo. Pôvodný názov "Komando smrti z Iwo Jimy" je úplný nezmysel. Ani jeden záber vo filme nebol z tohto ostrova. Film sa odohráva na Filipínach niekde v džungli v blízkosti hlavného mesta Manily. Upozorňujem, že vôbec nejde o vojenskú realitu a vo filme je množstvo historických a vojenských chýb. Americkí vojaci sú zobrazovaní, ako Rambovia a japonskí ako úbožiaci, ale obe strany sa správajú tak nevojenský, ako keby v živote nemali žiadnu zbraň v ruke. Neodporúčam sledovať tento mizerný a nič nehovoriaci film.

    • 22.11.2018  11:14
    Brundibár (TV film) (1990)
    *****

    Kultúrny život v Terezine po povolení komandatúry SS tzv. „kamarátskych večerov“ sa rozvinul do veľkého rozsahu. Veď v tom objeme ľudí prešla Terezinom rada významných umelcov. A tak dostalo priestor výtvarné umenie, kde bolo strediskom uväznených výtvarníkov kresliareň Technickej kancelárie židovskej správy (Fritta, Kein, Aussenberg, Ungara, Haase a Spiera). Aj divadlo dostalo svoj priestor, to ale začínalo v veľmi skromných podmienkach, ale neskôr sa uskutočňovali predstavenia dramatickej tvorby. K divadelnému životu v ghette patrilo aj divadlo deti. Tieto predstavenia boli pripravované v detských domovoch v ghette pod vedením ich vychovávateľov. Schächter s Fraňkom naštudovali a uviedli detskú operu Brundibár. Každé predstavenie bolo nezabudnuteľným zážitkom s jednoznačným posolstvom vyjadrujúce nádej v oslobodenie trpiacich a vieru v lepšiu budúcnosť. Svoj priestor v ghette dostala aj keď len veľmi skromne literatúra a mimoriadne sa darilo hudobnému životu. Veď práve Schächter založil zmiešaný zbor a naštudoval Predanú nevestu, ďalšie české a Mozartove opery ale aj Requiem Guiseppe Verdiho. Spoločným rysom všetkého diania však bolo posilnenie ducha vlastného a spoluväzňov v jasnej symbolike odporu väznených.

    • 21.11.2018  10:30
    Píseň o lítosti (TV film) (1999)
    ***

    Film je čiastočnou autobiografiou českého spisovateľa Viktora Fischla a je inšpirovaný holokaustom a zložitou situáciou Židov v období pred vypuknutím 2. svetovej vojny ale aj v jej priebehu. Krátko po obsadení republiky nacistickými vojskami ho pražskí sionisti vyslali do Londýna, aby zabezpečil víza pre 70 najohrozenejších židovských osobnosti z protektorátu. Nakoniec s pomocou Jána Masaryka sa mu ich podarilo vysťahovať viac ako 200. Starší muž sa vracia do krajiny kde žili jeho rodičia a prarodičia (Holič na Morave). Z tohto malého mestečka na moravsko – slovenskom pohraničí sa domov po vojne nevrátil ani jeden Žid. A práve tu sa chce on pomodliť v synagóge za zomrelých Židov. Ale na začiatku 50 rokoch už synagógy slúžili úplne na iné účely a tak ho osvetový pracovník vyhodil z tejto synagógy. A tu sa začína odvíjať príbeh zo života židovskej komunity v tomto mestečku. Nakoniec aj samotný režisér a scenárista Dušan Klein si prešiel tŕnistou cestou holokaustu, ako dieťa v Terezíne.

    • 21.11.2018  09:57
    Sál ztracených kroků (studentský film) (1960)
    ***

    Ide o dokumentárny film s vymysleným filmovým rozprávaním, ktorý svetlo sveta uzrel až po 55 rokoch a na Karlovarskom festivale ho uvádzal spolutvorca Juraj Jakubisko. To už bolo 14 rokov po smrti jeho hlavného tvorcu Jaromila Jareša. Hlavnou myšlienkou filmu je hrozba atómovej vojny a zánik sveta po úspešnej explózii atómovej bomby Francúzmi ( 13.2.1960). Išlo o 4 štát na svete, ktorý úspešne zvládol výrobu a aj reálne odskúšal atómovú bombu. Zrejme všetci vedia, že na konci 2. svetovej vojny v japonských mestách Hirošima a Nagasaki v dňoch 6. a 9.8.1945 vôbec po prvýkrát v histórii boli použité zbrane tohto typu. Reálne sa dá hovoriť, že aj jediný krát zatiaľ v dobe trvania vojenského konfliktu. Zomrelo spoločne aj s následnými úmrtiami až 250 tisíc ľudí. Ich oprávnenosť použitia je doteraz predmetom diskúzií. Nasledoval ZSSR, ktorý v roku 1947 vyrobil a v roku 1949 29.8. odskúšal atómovú bombu. A potom sa už rozbehla sériová výroba, nasledovala explózia atómovej bomby Spojeného kráľovstva 3.10.1952. Prenesený názov filmu „Sál ztracených kroků“ pochádza z francúzštiny je to názov pre staničnú halu a preto ľudia ňou prechádzali a pokračovali na koľajniciach, kde sa strácali.

    • 20.11.2018  09:29
    Tichá ves (1943)
    ****

    Logický propagandistický ťah v Británii. Mal za úlohu podnietiť domáce myslenie, že dnes sa to stalo v Protektoráte Čechy a Morava a zajtra sa to všetko môže opakovať aj v Británii. A keďže cieľom propagandy je šírenie informácii a názorov s cieľom ovplyvniť verejné mienenie a medzi jej nástroje patria aj ľudské vášne a strach, ideálnym riešením ich spropagovania bol film. A tak padlo rozhodnutie vytvoriť film v baníckej komunite v Británii čo najviac podobnej Lidiciam. A tak dokumentárny film rekapituluje udalosti od atentátu na Heydricha až po masaker v Lidiciach v baníckej dedinke Cwmgieldu v Južnom Walesu. Tu sa simuluje úspešná nemecká invázia do Veľkej Británii a následné páchanie zverstiev, ktoré boli páchané v okupovanej Európe, aj na britských občanoch. A práve propagandistický ťah nám ukazuje, proti čomu a za čo Briti bojovali. Veď nenaplnenie operácie Seelöwe z roku 1940 bolo mementom pre Britániu po celú dobu 2. svetovej vojny. Perličkou je, že britskí baníci (a nie len oni) pod vedením doktora Barnetta Strossa, ktorý založil fond Lidice shall live (Lidice budú žiť), vyzbierali na obnovu Lidíc okolo 1 milióna libier šterlingov. A práve z týchto peňazí sa v roku 1947 začala výstavba obnovených Lidíc.A posledná perlička k tomuto filmu, český spisovateľ Viktor Fischl v rokoch 1940 až 1945 aktívny účastník československého zahraničného odboja v Londýne v roku 1943 napísal poému pod názvom "Mrtvá ves" a zhoda názvu s týmto filmom zaručene nebola náhoda.

    • 19.11.2018  10:26

    Mám americkú verziu, ktorá sa začína prednáškou Leonarda Brockingtona. V britskej 18 minútovej verzii, táto úvodná prednáška chýba. Moje pomerne nízke hodnotenie ovplyvnilo, že celý film sa nesie v zmysle britskej nadradenosti (zábery výroby, tancovania, výchovy deti, architektúry, kultúry a vzorných vojakov). Len škoda, že pri propagandistických záberov vojska sa prezentovali kanadskí vojaci, poľskí a piloti RAF ale domáci vojaci sa nejako vytratili z obrazu. Dokument nám zachytáva 24 hodín v živote Británie počas 2. svetovej vojny a nezameriava sa ozbrojené sily, ale na domácu frontu. Veď nemusíte byť na fronte, aby ste boli súčasťou kolektívneho úsilia odolnosti a odporu celej krajiny. Dokument je silným propagandistickým filmom na posilňovanie morálky v Británii. Ale zase pre obhajobu musím potvrdiť, že podobné filmy robila každá krajina zapojená do konfliktu (Američania, Nemci, Japonci, Francúzi, Taliani ale aj Rusi).

    • 16.11.2018  11:13

    Zase raz prvý. Z filmu vyplýva, že slávna Červená armáda vraždila vlastných ľudí pri presadzovaní mocenských záujmov. Ale situácia v Čečensku bola úplne iná. Aká? Škoda, že režisér si nedal tú námahu objasniť hlavný dôvod, prečo došlo k vysťahovaniu Čečenov a Ingušov a dňom 29.3.1944 k zániku Čečensko–ingušskej autonómnej republiky. Hlavnou zámienkou k deportáciám bolo obvinenie z kolaborácie Čečenov a Ingušov s nemeckou armádou. Tej predchádzal odpor voči sovietskej moci formou odporu proti nástupu do Červenej armády. Dezertujúci branci sa húfne pridávali k povstalcom. Nakoniec v marci 1942 bol nábor brancov z Čečensko-ingušska úplne zastavený a obnovený bol až v auguste 1942. V horách operovali povstalci pod vedením Hasana Israilova, ktorý sa pripravoval na pripojenie k nemeckému wehrmachtu. Zhruba 70 tisíc Kaukazanov pôsobilo u pomocných jednotiek v nemeckých službách a ďalších 7 tisíc v Luftwaffe a SS. A tak 23.3.1944 začala akcia „Čečevica“. Výnos Najvyššieho sovietu : „V priebehu Veľkej vlasteneckej vojny, keď ľud ZSSR heroický bránil česť a nezávislosť otčiny.... mnoho Čečenov a Krymských Tatarov sa pridalo k dobrovoľníckym oddielom a spolu s nemeckými jednotkami sa zapojilo do boja proti Červenej armáde. Preto Najvyšší Soviet rozhodol rozpustiť Čečensko-ingušskú ASSR a zmeniť Krymskú ASSR na Krymskú provinciu. Časť územia republiky so rozdelí medzi Gruzínsko, Severné Osetie a Dagestán a zo zostatku vznikne Groznenská oblasť, integrálna súčasť ruskej ASSR". Do 29,3.1944 180 vlakovými súpravami odišlo na východ 493269 Čečenov a Ingušov (a postupne za nimi posielali aj tých, ktorí sa na území schovávali t.j. ďalších 2213 Čečenov). Akciu zabezpečovalo 119 tisíc príslušníkov NKVD. Film je o vojne - nie o vojne na fronte, nie o hrdinstve vojakov, ale o skrytej vojne v pozadí, ktorá vôbec nebola menej hrozná. A ešte horšia je skutočnosť, že hrdinom tohto príbehu sú deti. Ide o skutočnú udalosť kedy z detského domova pre vojnové siroty v Tomiline pri Moskve bol spisovateľ Anatolij Pristavkin presídlení s množstvom iných deti, sirôt do vyprázdnenej oblasti po vysťahovaní Čečenom a Ingušov do oblasti na východ (Kazachstan, Kirgystan a Uzbekistan). A tak ako vždy perlička. V nemeckej armáde (Wehrmacht, Luftwaffe a SS) slúžilo v 2. svetovej vojne viac ako 700 000 dobrovoľníkov zo ZSSR.

    • 8.11.2018  09:53
    Atentáty (1975)
    **

    Dokument nám len okrajovo osvetľuje najvýznamnejšie atentáty 20. storočia. Pre mňa sú najzaujímavejšie tie, ktoré majú spojitosť s Treťou ríšou. Prvý a veľmi dôležitý bol atentát mladého žida Herschela Feibel Grynzpana, ktorý spáchal v Paríži na nemeckého veľvyslanca Ernsta vom Ratha. Vieme z hisórie, že tento atentát bol zámienkou pre tzv. Krištáľovú noc (protižidovský pogrom v noci z 9. na 10.11.1938 v Nemecku, Rakúsku a v Sudetách). Ďalším atentátom o ktorom sa dokument zmieňuje len okrajovo bol atentát na ríšskeho protektora v Prahe 27.5.1942. Ponúknutá odmena za páchateľov 1 milión ríšskych mariek bola obrovská, ale nebola malá ani cena, ktorú musel národ zaplatiť. Vojenská a politická prospešnosť atentátu na Heydricha aj tu zostáva problematická. A posledným z atentátov bol najviac vydarený zo 42, ktoré boli spáchané na Hitlera Išlo o atentát plukovníka Stauffenberga zo dňa 20.7.1944. Aj tu bola zo strany Hitlera krvavá odplata. Samotný dokument nám nič nehovorí, autor do 17 minút sa snažil zakomponovať 12 atentátov a to je veľa..

    • 7.11.2018  16:25
    Balada o pilotovi (TV film) (2018)
    **

    Keďže komentujem po Ondrovi (Big Bear) je zbytočné sa púšťať do rovnakých tém. Ja by som sa viac venoval nadporučíkovi Karelovi Balíkovi a vôbec všeobecne RAF. V roku 2013 vyšla novela Balada o pilotovi od Jiřího Stránského, ktorá bola priam predurčená k sfilmovaniu. Balada nám opisuje život pilota RAF nadporučíka Karela Balíka, ktorý v auguste 1938 utiekol pre nacistami do Poľska kde sa 4.9.1939 sformovala československá letecká jednotka na letisku Gora Pulawská pri Pulawe. Keď Červená armáda, 17.9.1939 v súlade s paktom Molotov - Ribbentrop, vtrhla do Poľska zajali aj našich letcov. Nasledoval pobyt v zdržiavacom tábore v Orankách odkiaľ boli na zásah plukovníka Piky v júni 1940 prepustení. V novembri 1940 bol prijatý do RAF, ale nebol nasadzovaný do bojových operácii pôsobil, ako šéfpilot transportnej letky. Prepravoval najvýznamnejších politikov (Churchilla, Jana Masaryka, Edvarda Beneša). Po návratu do vlasti sa nechal od 8.1.1946 demobilizovať a nastúpil ako kapitán u Československých aeroloniek, tu si prevzal požičané lietadlo od Air France dňa 12.2.1946 AAC.1 Toucan (francúzska verzia lietadla Ju 52/3) a 4.3.1944 kapitán Balík s nim uskutočnil prvý let na pravidelnej linke Praha - Štrasburg - Paríž. Z Paríža lietadlo odštartovalo 5.3.1946 krátko po obede, po medzipristátí v Štrasburgu pokračovalo do Prahy. V Prahe ale bolo mizerné počasie, základňa oblačnosti bola na 80m a lietadlo začalo pristávať pomocou prístrojov, prvé 3 pokusy Balíka boli neúspešné a pri štvrtom pilot ohlásil "vidím svetla, sadám" a pristávací manéver skončil katastrofou. Lietadlo narazilo do vyvýšenému násypu cesty Praha - Kladno odtrhlo podvozok a dopadlo do prázdnej požiarnej nádrže. Z horiaceho stroja sa zachránil kapitán Balík, 2. pilot Šerhant a 3 cestujúci, ostatní 10 zhoreli v lietadle. Kapitán Balík zomrel ešte v ten deň v nemocnici na následky zranení. Vyšetrovanie ukázalo, že Balík považoval svetla okolo výkopu za svetla pristávacej dráhy. Tak a teraz sa blížime k záveru, prečo tak nízke hodnotenie tohto výborného filmu? Prvá a veľmi zásadná je nasadenie nepremyslenej stratégia scenáristu týkajúcej sa sovietskej NKVD (tá definitívne zanikla v marci 1946), ktorú vo filme predstavuje plukovník Rožejev a jeho priamy zásah na letisku pri pristaní zasahuje až do absurdity. Chápem, že Československo sa oslobodením dostalo pod vlnu vplyvu Sovietskeho zväzu, ale nejaké čistky zo strany komunistov v období rokov 1945 až 1946 je holý nezmysel. Situácia sa začala meniť až po voľbách v roku 1946. V RAF v dobe 2. svetovej vojny slúžilo 2,5 tisíc Československých vojakov, 530 ich zahynulo, 50 padlo do zajatia. Domov v auguste sa vrátilo 1359 letcov RAF, 250 sa ihneď rozhodlo pre život v zahraničí (Veľká Británia, Francúzsko, Kanada, USA, Argentína aj v Alžírsku). V prvých dvoch rokoch (1945 až 1947) obsadili piloti RAF všetky veliteľské funkcie a stali sa chrbticou československého letectva. Prečo prišli domov neskôr , až 3 mesiace po podpísaní kapitulácie Nemecka? Hlavný dôvod bol v kapacitách britského Transport Command, ktoré bolo v tom období plne vyťažené (to som komentoval aj u 303. poľskej stíhacej peruti), vina bola aj v novej vláde konkrétne u Fierlingera (predseda novej pražskej vlády, to nebol komunista). A ako to býva u mňa zvykom na záver jednu perličku. Nedá mi, aby som tu trocha nepriblížil postoj Británie k našim vojakom . Ide o najsmutnejšiu kapitolu západného frontu. Veľká Británia účtovala vláde Československa každú pušku, každú uniformu, každé ponožky, batoh, skrátka museli sme zaplatiť Anglicku zlatom všetku výzbroj i výstroj československých vojakov, hoci ako trebárs letci zachraňovali Veľkú Britániu . A čo je aj zarážajúce, že sme museli zlatom platiť aj za tých vojakov, ktorí za Britániu padli. Táto kapitola nesie názov „zomri, ale najskôr zaplať“. A tak sme Británii zaplatili 26 ton zlata za to, že naši vojaci bojovali za ich vlasť.

    • 7.11.2018  11:08

    Dokument sa začal tvoriť už v roku 2014 a natáčalo sa v Poľsku, na Slovensku, v Českej republike, Maďarsku a v Nemecku. Ide o dokument spoločne s hranými úsekmi a snaží sa rekonštruovať osudy oboch utečencov. Je zarážajúce, že ešte aj v apríli 1944 samotní židovskí predstavitelia v Žiline sa zdráhali uveriť Vrbovi a Wetzlerovi čo sa v Osvienčime deje. Odkiaľ sa zobrala tá nenávisť voči tomuto etniku. Ja si zoberiem, ako príklad v tej dobe silne katolícke Slovensko. Tu už storočia farári na kázňach predstavovali židov ako vrahov, ktorí zabili nášho Boha, ktorí okrádajú ľudí (vlastníci takmer všetkých obchodov), ktorí sú nápomocní pri alkoholizme národa (vlastníci takmer všetkých krčiem), že nechcú prejsť na katolícku vieru, že do svojho spoločenstva nikoho cudzieho nevpustili. Takže, aký svetonázor si môže obyčajný človek vytvoriť a ak niekto pomáhal židom tak to museli byť predovšetkým ľudia. Ale nacizmus bol zlý a ľudia, ktorí mu pomáhali pomáhali zlu. Samotné akty deportácii aj zo Slovenska, vtedajšie protižidovské zákony ako aj arizácia ich majetku je nespochybniteľným zlyhaním , ale vo svetle vtedajšej doby to nebolo nič výnimočné. Veď po vojne nasledovali ďalšie turnusy vysídľovania židov. Celý film sa točí okolo 32 utajovaných strán dokument, ktorý mal i zabrániť ďalšieho vraždeniu, tentokrát maďarských židov, pre ktorých sa Osvienčim rozširoval. Táto správa sa dostala aj k pápežovi, aj k britskej vláde aj k americkej vláde bez nejakej širšej odozvy. Nakoniec v júli 1944 sa deportácie zastavili. Táto ich správa sa stala jedným z prvých podrobných písomných dokumentov očitých svedkov o holokauste. Po vojne bola využitá v norimberskom procese a dnes je považovaná za jeden z najdôležitejších dokumentov 20. storočia. Jej oficiálny názov je Auschwitz Protocols (Osvienčimský protokol) a ten bol zostavovaný podľa správ väzňov, ktorí utiekli z tábora 1. Správa Vrba-Wetzler (utiekli 7.4.1944 a správa bola dokončená 24.4.1944), 2. Správa Rosin-Mordowicz (utiekli 27.5.1944 a ich 7 stránková správa bola dodatkom k prvej správe) a 3. správa Tabeau (poľského veľvyslanca, ktorý bol v Osvienčime pod pseudonymom Jerzy Weselowski) a ktorý utiekol 19.11.1943 spoločne s Romanom Cielicsom ich správa mala 19 strán a odovzdaná bola poľskej vláde v exile a židovskej skupine. A na záver ešte perlička, tento protokol je uložený ako dokument číslo 022-L a uložený je v prezidentskej knižnici Franklin D. Roosvelta a múzeu v Hyde parku v New Yorku. Myslím si, že na tom pravom mieste, pochopiteľne z mnohými otáznikmi.Ďalším filmom na túto tému je Kroky na hrane z roku 2017.

<< předchozí 1 2 3 4 9 17 25 33
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace