Volodimir2

Volodimir2

Vladimir Linhart

okres Poprad


31 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 8 16 23 30
    • 25.9.2018  09:54

    Film nič nevysvetľuje. Ak chcete pochopiť film musíte mať naštudovanú históriu Maďarska na prelome rokov 1944/45. Ako jedna z prvých udalosti bolo Hortyho vystúpenie z paktu Nemecko, Taliansko a tým aj stiahnutie kráľovských maďarských vojsk späť do vlasti. Preto sa v tej dobe túlalo toľko vojakov bez alebo aj so zbraňou. Ale aj prechod Rumunského kráľovstva na stranu Spojencov urýchlil postup Červenej armády do Maďarska. V tej dobe už bolo Maďarsko obsadené Nemcami (operácia Margarethe a Panzerfaust), ale regenta Horthyho zatkli (operáciu osobne viedol Otto Skorzeny) a odviezli do Nemecka. Tak mala v Maďarsku otvorenú cestu k moci Szálasiho strana Šípových krížov (vo filme aj ako Szálasiho vojaci, vojaci šípových krížov, vojaci Léventé). V Maďarsku nastalo peklo, záťah na Židov bol tak markantný, že viac ako 500 tisíc ich bolo odsunutých do Osvienčima, tí ktorí sa schovávali a boli zadržaní skončili nahí a bosí zastrelení v Dunaji (scénka s filmu pri zabití židovského dievčaťa Jutky). No a záver filmu patril maďarskému odboju a oslobodeniu Varšavy z ktorej si Nemci spravili pevnosť a nakoniec ju surovo zbombardovali. Oslobodzovacie boje Varšavy trvali neuveriteľných 102 dní. Išlo o jednu z najkrvavejších a najdlhších mestských bitiek (Viedeň 6 dní, Kaliningrad 77, Wroclaw 82 dní, Berlín 14 dní). Ale katastrofálne boli aj straty na životoch 40 tisíc civilov, 80 tisíc sovietskych vojakov a rovnaký počet vojakov Nemecka. Podobné filmy zamerané na maďarský holokaust Hracia skrinka 1989 a Rózsové piesne 2003. Ale film ako taký ma sklamal, bol veľmi strojený, málo prirodzeného chovania, bola vojna a nie všetko muselo byť ako zo škatuľky. Ale to je môj subjektívny dojem.

    • 24.9.2018  11:23

    Dokument, ktorý pre nás bojarov má obrovskú hodnotu. Videli sme v priamej činnosti maršala Žukova, generálplukovníka Berzarina, generálporučíka Bokova, generálporučíka Telegina, generálporučíka Vasiljeva, maršala Teddera, generála Spaatza, armádneho generála Sokolovského, generála Tassignyho, generála poľného maršala Keitla, admirála Friedeburga a generál Stumpffa a množstvo ďalších veliteľov armád, ale aj bezmenných dôstojníkov a vojakov. Dokument sa opiera o sekvencie z nemeckých týždenníkov a o autentické zábery vojnových sovietskych kameramanov. Začína sa úspechmi Wehrmachtu v celej Európe a Afrike až prišiel Stalingrad, kde začal pochod na Berlín. Postupne Červená armáda tlačila nepriateľa cez Volhu, Don, Desnu, Dnepr, Bugu, Dvinu, Neman a ďalej pokračovala cez Vislu až došla k Odre. Odtiaľ začínajú už filmové zábery z bojov o Berlín. Priamym dôsledkom bola opakovaná bezpodmienečná kapitulácia dňa 8. až 9. mája 1945 na predmestí Berlína Karlshorsta v sídle veliteľstva 1. Bieloruského frontu (v budove bývalého ženijného učilištia). Akt podpísali za porazených poľný maršal Keitl, admirál Friedeburg a generál Stumpff a za víťazov maršal Žukov, ako svedkovia britský maršal Tedder, americký generál Spaatz a francúzsky generál Tassidny. Dokument svojou historickou hodnotou zatieňuje aj čiastočnú propagandistickú vložku, ktorá v roku 1945 samozrejme, že musela byť. Úprimná vďaka Lukášovi (boond009) za majstrovské titulky.

    • 21.9.2018  09:43
    Pravda o Pearl Harboru (TV film) (2016)
    *

    Už v polovici roku 1941 Roosevelt napísal Churchillovi: "Je možné, že nikdy nevyhlásim vojnu, ale jednoducho ju začnem. Keby som požiadal Kongres aby ju vyhlásil, spory o tom by sa naťahovali aj tri mesiace“. Začiatkom októbra, dva mesiace pred útokom na Pearl Harbor, informoval sovietsky dôstojník Richard Sorge, že základňa bude za 60 dní napadnutá. Aj tieto údaje Kremeľ podsunul Washingtonu. Tri týždne pred útokom šéf americkej spravodajskej služby o chystanom útoku informoval osobne prezidenta Roosevelta. Spravodajskej službe sa podarilo rozšifrovať japonský diplomatický kód a upozorňovali, že útok je pripravený. Velenie armády a námorníctva však toto varovanie bralo na ľahkú váhu. Ráno 7. decembra (06,45 hod.) torpédoborec USS Ward zničil japonskú miniponorku v tesnej blízkosti prístavu Pearl Harbor, správa veliteľa torpédoborca veliteľovi flotily admirálovi Kimmelovi prišla už neskoro. Aj radar v priestore základne zachytil lietadla blížiace sa k prístavu (50 minút pre útokom), aj táto informácia bola zle vyhodnotená. Veľmi veľa náhod a nezodpovedný prístup ale predovšetkým veliteľa americkej flotily (CINCUS) a zároveň aj veliteľa americkej Pacifickej flotily (CINCPACFLT) admirála Husbanda E. Kimmela, ktorý bol v prvom rade zodpovedný za bezpečnosť, pripravenosť a obranu prístavu a flotily.Takže určitá časť vojakov mala byť v pohotovosti, piloti vo svojich P40 a nie v kostoloch, posteliach a na plážach. Za toto musí byť niekto zodpovedný a kto iný keď nie veliteľ.

    • 20.9.2018  16:28
    Zabít Hitlera (TV film) (2003)
    **

    Operácia Foxley (Hon na líšku) mala niekoľko variant. Prvá bola otrava vody v Hitlerovom vlaku za pomoci jednej z francúzskych žien, ktoré tam pracovali alebo infikovanie Hitlerovej uniformy smrtiacimi baktériami alebo otrávenie jeho obľúbeného čaju s mlieko. Nakoniec tieto boli vyhodnotené ako nereálne a tak sa od nich upustilo. Ani ďalšie nápady neboli o nič realistickejšie. Vyhodenie železničného tunela na trase kadiaľ pôjde Hitlerov vlak (kadiaľ pôjde a kedy nevedeli ani výpravcovia na trati nieto ešte britská SOE) alebo kombinovaný letecký útok na Berghof (Orlie hniezdo) s výsadkom teroristického komanda. A čo zobrať do úvahy Hitlerovu elitnú osobnú gardu a bezpečnostné okruhy okolo jeho sídla. Ako posledné a asi aj najrealistickejšie bolo nasadenie snajpera, ten už bol dokonca aj vybratý bol to Poliak s perfektnou znalosťou nemčiny a dokonca bol aj vybraný termín 13. alebo 14. 7.1944 (Hitler od 14.7.1944 už na Berghofe nebol), ten bol potom presunutý na november 1944 a nakoniec kvôli rivalite dvoch znepriatelených zložiek M16 a SOE britská vláda plán zamietla. Aj napriek tomu sa plánovali ďalšie atentáty na Hitlera s britského územia, ale všetky boli maximálne nerealistické a tak 28.marca celá operácia Foxley bola zrušená. Zároveň zrušili aj následnú operáciu Little Foxley, ktorej cieľom bol atentát na Himmlera. Celý dokument mi pripadal, ako rozhovor chlapov v krčme a fantazírovanie o blbostiach..

    • 20.9.2018  16:26

    Operácia Foxley (Hon na líšku) mala niekoľko variant. Prvá bola otrava vody v Hitlerovom vlaku za pomoci jednej z francúzskych žien, ktoré tam pracovali alebo infikovanie Hitlerovej uniformy smrtiacimi baktériami alebo otrávenie jeho obľúbeného čaju s mlieko. Nakoniec tieto boli vyhodnotené ako nereálne a tak sa od nich upustilo. Ani ďalšie nápady neboli o nič realistickejšie. Vyhodenie železničného tunela na trase kadiaľ pôjde Hitlerov vlak (kadiaľ pôjde a kedy nevedeli ani výpravcovia na trati nieto ešte britská SOE) alebo kombinovaný letecký útok na Berghof (Orlie hniezdo) s výsadkom teroristického komanda. A čo zobrať do úvahy Hitlerovu elitnú osobnú gardu a bezpečnostné okruhy okolo jeho sídla. Ako posledné a asi aj najrealistickejšie bolo nasadenie snajpera, ten už bol dokonca aj vybratý bol to Poliak s perfektnou znalosťou nemčiny a dokonca bol aj vybraný termín 13. alebo 14. 7.1944 (Hitler od 14.7.1944 už na Berghofe nebol), ten bol potom presunutý na november 1944 a nakoniec kvôli rivalite dvoch znepriatelených zložiek M16 a SOE britská vláda plán zamietla. Aj napriek tomu sa plánovali ďalšie atentáty na Hitlera s britského územia, ale všetky boli maximálne nerealistické a tak 28.marca celá operácia Foxley bola zrušená. Zároveň zrušili aj následnú operáciu Little Foxley, ktorej cieľom bol atentát na Himmlera. Tomuto dokumentárnemu filmu predchádzal dvojdielny britský dokument Zabiť Hitlera z roku 2003, kde táto operácia už vtedy bola podrobne vysvetlená. Prečo muselo nasledovať toto remake som nepochopil.

    • 19.9.2018  16:54
    Valkýra (2008)
    *****

    Skupina vysokých nemeckých veliteľov v polovici roku 1944 už neuniesla obavy z úplnej nemeckej porážky v druhej svetovej vojne a pokúsila sa o jednu z najdôležitejších udalosti moderných dejín Nemecka. 20.7.1944 v 12,42 hodín vybuchla v Hitlerov Vlčom brlohu v dobe brífingu kilogramová nálož. Tuto nálož dal do sály plukovník Claus Schenk Graf von Stauffenberg. Na vojnu nastúpil už v roku 1926 k 17. jazdeckému pluku v Bambergu. Do novembra 1938 bol nadšenec Hitlera a až po "Krištáľovej noci" začal svoj názor postupne meniť. Skutočnú vojnu v Poľsku začal v radoch 1. ľahkej divízie, kde mal na starosti zásobovanie. Pokračoval v 6. obrnenej divízii vo Francúzsku a v roku 1940 už pracoval v generálnom štábe armády. Krátko bojoval aj na východnom fronte a od roku 1943 nastúpil k 10.obrnenej divízii, 7.4.1943 kolóna v ktorej bol aj podplukovník Stauffenberg bola napadnutá 3. squadronou Royal Australian Air Force a po zásahu prišiel o ľavé oko, pravú ruku nad zápästím a o dva prsty na ľavej ruke. Koncom roka sa stal šéfom štábu na všeobecnom úrade v Berlíne. Tu sa dostal do kontaktu s generálom Olbrichtom, plukovníkom Treskowom a ďalšími spiklencami. Z titulu novej funkcie mal možnosť občasného styku s Hitlerom. 1.7.1944 bol povýšený na plukovníka nastúpil na funkciu NŠ záložného vojska a 20.7.1944 odchádza na brífing s Hitlerom. Je pevne presvedčený vykonať atentát na Hitlera. Zabití pri výbuchu boli 4 prítomní generál Günther Korten (náčelník generálneho štábu vzdušných síl), plukovník Heinz Brandt (prvý zástupca generála Kortena), generálporučík Rudolf Schmundt (náčelník personálneho úradu armády), stenograf Heinrich Berger . Ťažko zranení boli 7 prítomní generál Karl Heinrich Bodenschatz (styčný dôstojník veliteľa Luftwaffe), poručík Heinrich Borgmann (Hitlerov pomocník), generál pechoty Walter Buhle (náčelník štábu Wehrmachtu), kontraadmirál Hans Erich Voss (zástupca veliteľa námorníctva v ústredí Hitlera), major SS Otto Günsche (Hitlerov pobočník), generál Walter Warlimont (zástupca náčelníka štábu Wehrmachtu , delostrelec), poľný maršal Wilhelm Keitel (veliteľ brannej moci) a zranení ľahko alebo vôbec zostávajúci 13 Adolf Hitler, generálporučík Adolf Heusinger (náčelník operačného oddelenie GŠ), generálplukovník Alfred Jodl (náčelník štábu veliteľstva Wehrmachtu), poručík Heinz Waizenegger (pomocník maršala Keitela), kontraadmirál Karl Jesko von Puttkamer (Hitlerov pomocník), kapitán Heinz Assmann (admirál námorníctva), major Ernst John von Freyend (pomocník maršála Keitela), generálmajor Walter Scherff (Hitlerov historik), plukovník Nicolaus von Below (zástupca vojenského letectva v ústredí Hitlera), dôstojník SS Herman Fegelein (zástupca Vaffen-SS v ústredí Hitlera, švagor Evy Braunovej), stenograf Heinz Buchholz, major Herbert Büchs (pomocník generála Jodla), veľvyslanec Franz Edler von Sonnleithner (zástupca ríšskeho ministra zahraničných vecí). Vyšetrovanie gestapa sa pretiahlo až do mája 1945. Okrem sprisahancov represálie postihli aj odporcov nacistického režimu aj keď neboli zapojení do atentátu. Ihneď bolo zadržaných približne 700 osôb a popravených alebo nanútených k samovražde viac ako 110 osôb. Medzi nimi boli 3 poľní maršali Günther von Kluge , Erwin von Witzleben a Erwin Rommel, 19 generálov, 26 plukovníkov (medzi nimi aj plukovník Stauffenberg), 2 veľvyslanci, 7 diplomatov, 1 minister, 3 štátni tajomníci, veliteľ kriminálnej polície a množstvo vysoko postavených funkcionárov.

    • 19.9.2018  16:52

    Skupina vysokých nemeckých veliteľov v polovici roku 1944 už neuniesla obavy z úplnej nemeckej porážky v druhej svetovej vojne a pokúsila sa o jednu z najdôležitejších udalosti moderných dejín Nemecka. 20.7.1944 v 12,42 hodín vybuchla v Hitlerov Vlčom brlohu v dobe brífingu kilogramová nálož. Tuto nálož dal do sály plukovník Claus Schenk Graf von Stauffenberg. Na vojnu nastúpil už v roku 1926 k 17. jazdeckému pluku v Bambergu. Do novembra 1938 bol nadšenec Hitlera a až po "Krištáľovej noci" začal svoj názor postupne meniť. Skutočnú vojnu v Poľsku začal v radoch 1. ľahkej divízie, kde mal na starosti zásobovanie. Pokračoval v 6. obrnenej divízii vo Francúzsku a v roku 1940 už pracoval v generálnom štábe armády. Krátko bojoval aj na východnom fronte a od roku 1943 nastúpil k 10.obrnenej divízii, 7.4.1943 kolóna v ktorej bol aj podplukovník Stauffenberg bola napadnutá 3. squadronou Royal Australian Air Force a po zásahu prišiel o ľavé oko, pravú ruku nad zápästím a o dva prsty na ľavej ruke. Koncom roka sa stal šéfom štábu na všeobecnom úrade v Berlíne. Tu sa dostal do kontaktu s generálom Olbrichtom, plukovníkom Treskowom a ďalšími spiklencami. Z titulu novej funkcie mal možnosť občasného styku s Hitlerom. 1.7.1944 bol povýšený na plukovníka nastúpil na funkciu NŠ záložného vojska a 20.7.1944 odchádza na brífing s Hitlerom. Je pevne presvedčený vykonať atentát na Hitlera. Zabití pri výbuchu boli 4 prítomní generál Günther Korten (náčelník generálneho štábu vzdušných síl), plukovník Heinz Brandt (prvý zástupca generála Kortena), generálporučík Rudolf Schmundt (náčelník personálneho úradu armády), stenograf Heinrich Berger . Ťažko zranení boli 7 prítomní generál Karl Heinrich Bodenschatz (styčný dôstojník veliteľa Luftwaffe), poručík Heinrich Borgmann (Hitlerov pomocník), generál pechoty Walter Buhle (náčelník štábu Wehrmachtu), kontraadmirál Hans Erich Voss (zástupca veliteľa námorníctva v ústredí Hitlera), major SS Otto Günsche (Hitlerov pobočník), generál Walter Warlimont (zástupca náčelníka štábu Wehrmachtu , delostrelec), poľný maršal Wilhelm Keitel (veliteľ brannej moci) a zranení ľahko alebo vôbec zostávajúci 13 Adolf Hitler, generálporučík Adolf Heusinger (náčelník operačného oddelenie GŠ), generálplukovník Alfred Jodl (náčelník štábu veliteľstva Wehrmachtu), poručík Heinz Waizenegger (pomocník maršala Keitela), kontraadmirál Karl Jesko von Puttkamer (Hitlerov pomocník), kapitán Heinz Assmann (admirál námorníctva), major Ernst John von Freyend (pomocník maršála Keitela), generálmajor Walter Scherff (Hitlerov historik), plukovník Nicolaus von Below (zástupca vojenského letectva v ústredí Hitlera), dôstojník SS Herman Fegelein (zástupca Vaffen-SS v ústredí Hitlera, švagor Evy Braunovej), stenograf Heinz Buchholz, major Herbert Büchs (pomocník generála Jodla), veľvyslanec Franz Edler von Sonnleithner (zástupca ríšskeho ministra zahraničných vecí). Vyšetrovanie gestapa sa pretiahlo až do mája 1945. Okrem sprisahancov represálie postihli aj odporcov nacistického režimu aj keď neboli zapojení do atentátu. Ihneď bolo zadržaných približne 700 osôb a popravených alebo nanútených k samovražde viac ako 110 osôb. Medzi nimi boli 3 poľní maršali Günther von Kluge , Erwin von Witzleben a Erwin Rommel, 19 generálov, 26 plukovníkov (medzi nimi aj plukovník Stauffenberg), 2 veľvyslanci, 7 diplomatov, 1 minister, 3 štátni tajomníci, veliteľ kriminálnej polície a množstvo vysoko postavených funkcionárov.

    • 19.9.2018  09:53

    Dokument s názvom Zabite Hitlera sa len malou časťou venuje skutočnému svojmu poslaniu a to atentátom na Hitlera. Film si zobral veľmi veľké sústo a snažil sa poukázať na úspešné vojenské aktivity Hitlera, na holokaust v podaní jednotiek SS, na kapituláciu 6. armády, na vylodenie v Normandii ale aj na záverečné boje v Berlíne. Hlavnej téme atentátom sa venuje len v 4 prípadoch. Prvý uvádzaný atentát je zo dňa 8.9.1939 v Mníchove kedy Johan Georg Elser pripravil bombu ktorá síce vybuchla ale tesne po Hitlerovom odchode. Druhý atentát už patril do sféry atentátov plukovníka Henninga von Tresckowa kde sa mu podarilo prepašovať do Hitlerovho lietadla 2 fľaše koňaku v debničke kde bol namontovaný výbušný systém, ale ten nevybuchol. Podarilo sa im opäť získať túto debničku aj s výbušninou, ktorú použili po druhýkrát pri treťom uvedenom atentáte túto výbušninu si upevnil na telo plukovník Rudolf Christoph Gersdorff a bol ochotný zomrieť spoločne s Hitlerom, ten ale spomienkovú slávnosť aj prehliadku zadržaných sovietskych zbraní skrátil a tak mal atentátnik problém výbušniny zastaviť pred odpálením. Po tretíkrát tie isté výbušniny boli použité v 4 atentáte. Ten zabezpečoval plukovník Claus von Stauffenberg a tu už výbušnina vybuchla ale Hitlera nezabila (známa operácia Valkýra). Mam pocit, že už žiaden dokument nám nemôže pripraviť prekvapenie veď na tých 42 atentátov bolo natočených skoro rovnaký počet filmov. Chyťte Hitlera 1942, Atentáty 1975, Atentát na Hitlera 1990, Atentát na Hitlera 1999, Zabiť Hitlera 2003, Virtuálna história: Plán atentátu na Hitlera 2004, Chceli zabiť Hitlera 2004, Atentáty na Hitlera: Divná priazeň šťasteny 2004, Plukovník Stauffenberg 2004, Kill Hitler 2005, Tajomstvo histórie: Hon na Hitlera 2006, Nevyriešené záhady minulosti – Atentát na Hitlera 2007, Atentáty, ktoré otriasli svetom 2007, 42 atentátov na Hitlera 2008, Valkýra 2008, Stauffenberg: Skutočný príbeh 2009, Operácia Valkýra – Prísne tajný proces Tretej ríše 2009, Hon na Hitlera 2015, , Operácia Foxley: Atentát na Hitlera 2017 a mnoho ďalších, ktoré nemám.

    • 17.9.2018  15:47
    Jak proběhl Velký útěk? (TV film) (2017)
    ***

    Takže sme sa opäť nedozvedeli nič nové, ak si odmyslíme subjektívne hodnotenia francúzskych historikov. Zase sa musím opakovať, že správna podstata historických dokumentov musí zahltiť fanúšika histórie údajmi a ten si musí vytvárať svoj názor na danú vec, udalosť. Nie je najlepším riešením keď sa mu podsúva názor niekoho iného. Ale keď už sa venujeme tejto téme ani v jednom filme nie je spomenutý ani jeden československý pilot dôstojník, ktorí boli v čase úteku v Stalag Luft 3. Teraz sa to budem snažiť napraviť. Takže, ako prvý je priamy účastník úteku, ktorý utekal s poradovým číslom 3 poručík letectva Arnošt „Wally“ Valenta, príslušník 311. československej bombardovacej perute v Británii. Dňa 31. marca ho spolu s ďalšími 9 pilotmi zastrelilo komando Vroclavského gestapa (vykonávatelia Scharpwinkel Wilhelm veliteľ gestapa, zomrel v sovietskom zajatí v máji 1948 a Lux bol zabitý v boji o Breslaw) . Ďalší dvaja, ktorí preliezli tunelom na slobodu boli zadržaní gestapom a premiestnení do zajateckého tábora pre dôstojníkov Oflag IV-C volaný aj ako Hrad Colditz, poručík letectva Bedřich "Freddie" Dvořak, poradové číslo 13 alebo 14, príslušník 312. československej stíhacej perute RAF (zomrel v roku 1960 v Pardubiciach ako 60 ročný) a poručík letectva Ivo Tonder taktiež príslušník 312. československej stíhacej perute RAF (zomrel v roku 1995 v Anglickom Henley vo veku 83 rokov) jeho poradové číslo v úteku sa mi nepodarilo zistiť. A 4. československým pilotom, ktorý bol zapojený do úteku bol nadporučík letectva Josef Bryks, stíhací pilot 310. československej stíhacej perute RAF, ten sa do tunela nedostal lebo akcia bola prerušená. Aj on bol vyšetrovaný a nakoniec taktiež umiestnený na Hrad Colditz, kde boli všetci traja oslobodení americkou armádou 16.4.1945. A na záver ešte jednu zaujímavosť, keď sa situácia v Stalagu Luft 3 utíšila začali väzni kopať štvrtý tunel George, ale ten už mal iný účel. Tu mali byť poschovávané zbrane a vybavenia na samostatné oslobodenie zajateckého tábora. Tieto práce boli prerušené dňa 27.1.1945 kedy bol tábor pred príchodom Červenej armády evakuovaný.

    • 17.9.2018  15:35

    V prvej časti sa kratučko vyjadrím k filmu a v druhej obsiahlejšej je vysvetlenie podstaty týchto táborov pre väzňov dôstojníkov zo západu respektíve vojakov nie z východného frontu. Úplne prvý vydarený útek z Stalag Luft 3 bol sfilmovaný Wooden Horse, The 1950 (Drevený kôň). Tento útek je dokumentárne lepšie spracovaný ako ten nasledujúci. Po tomto úteku nasledovala príprava a útek dňa 24.3.1944 známy pod názvom „Veľký útek“. Film je spracovaný podľa knihy Paula Brikhilla (austrálsky stíhací pilot), ktorý opísal skutočný príbeh hromadného úteku z tábora Slatag Luft 3 a čo tomuto úteku predchádzalo. Vzhľadom na svoju klaustrofóbiu sa veľkého úteku nezúčastnil. Väzni kopali priebežne 3 tunely TOM, DICK a HARRY. Tunel Tom odhalili Nemci v septembri 1943 a vyhodili do vzduchu, Dick slúžil na uschovanie falošných dokumentov a civilného oblečenia a Harry bol vykopaný v hĺbke 8,5 m a v dĺžke 102m aj tak im ešte chýbalo 8m aby sa dostali do lesa. V skutočnosti bol útek pripravovaný pre 600 dôstojníkov, pre všetkých, ktorí sa na jeho príprave zúčastňovali po dobu viac ako jedného roka. A skutočný útek bol vykonaný v noci 24. marca 1944. Najbližšie mesto od tábora bolo v skutočnosti poľským mestom Zhagan. Vo filme Steve McQueen, ako dôstojník vojenského letectva Spojených štátov, musím upozorniť, že v dobe úteku americkí letci neboli v tábore. Celý útek organizovali britskí dôstojníci a Steve je vo filme za veľkého frajera, ktorý si sám kládol podmienky a žiadne úteky na motorke sa v skutočnosti nekonali. Ide o veľmi fiktívny príbeh, čo bolo na škodu tejto významnej udalosti. Film v tomto prípade nadobúda druhý význam a oboznamuje divákov s dôležitou súčasťou úplne iného príbehu. Mnohokrát vo filme sa dostávame do situácie ktorá bola nevhodná, ktorá znevažovala vojnové hrozby. Zbytočne tak dochádzalo ku skresľovaniu historických faktov. Ale v skutočnej podstate sa gro filmu držala faktov a preto tie 3 hviezdy. Ďalšie významné detaily vrátane účasti československých dôstojníkov na tomto úteku sú v komentároch k filmom Ako prebiehal veľký útek 2017 alebo Veľký útek II: Nespracovaný príbeh 1988, Príliš vydarený útek 1993, Veľký útek – Nevyrozprávaný príbeh 2001, Veľký útek – Pravdivý príbeh 2009, Veľký útek – Zúčtovanie 2010 a Tajomstvo veľkého úteku 2011. Po mnohých rokoch som sa musel vrátiť k filmom, ktoré boli vytvorené na základe skutočnej udalosti, popisujúcej udalosti z hlavného zajateckého tábora Luftwaffe (Stalag Luft 3). Ale v tejto časti chcem priblížiť skutočnú podstatu zajateckých táborov. Stretol som sa s názorom, že tento film je úplne iný príbeh ako film Útek zo Sobiboru 1987. Takže to trocha spresním Sobibor bol vyhladzovací tábor a náš tábor v Sagane (dnes Poľský Žadaň) bol zajatecký tábor pre vojnových zajatcov pilotov, ktorý patril pod Luftwaffe a velil mu Hermann Göring. Musí nám byť jasné, že práve Luftwaffe bolo zodpovedné za vojnových zajatcov Air Force a že si chceli zachovať určitý stupeň profesionálneho rešpektovania pilotov. Zákonite boli odmietnuté požiadavky na zabezpečovanie ochrany zo strany SS alebo gestapa. Tábor zabezpečovalo 800 príslušníkov Luftwaffe, ktorí boli preradení z línie frontu ako prestarli alebo mladíci, zotavujúci sa zo zranení a pripravujúci sa na opätovné navrátenie na front. Preto odsúdeným bolo poskytnuté oveľa lepšie zaobchádzanie so zajatcami ako v iných táboroch v Nemecku. Tábor Stalag Luft 3 mal v Nemecku najlepšie organizovaný rekreačný program z vojnových táborov zajatcov (POW - Prisoner of war) a bol pod prísnou ochranou Červeného kríža. Bolo tu množstvo športových ihrísk, väzni mohli prevádzkovať všetky druhy športov v rámci vnútornej ligy, mali k dispozícii 12 ihrísk ale aj bazén (ktorý zároveň slúžil ako nádrž na hasenie požiarov). Väzni mali k dispozícii obrovskú knižnicu so školskými zariadeniami, kde mnohí zajatci získať vzdelanie vyššej úrovne v obore jazykov, inžinierstva alebo práva. Skúšky poskytoval Červený kríž a pod vedením akademických pracovníkov. Väzni tiež riadili divadlo a pravidelne mali každé 2 týždne premiéry. Ich rádio KRGY (Vojnoví zajatci), vysielalo celý deň aktuálne správy a hudobné relácie a denne im vychádzali noviny Circuit (Skupina) a týždenník Kriegie Times. O takýchto privilégiách sa v ostatných táboroch (Terezin, Nováky, Osvienčim, Dachau a mnoho ďalších) mohlo iba snívať. K otázke útekov a trestov, utekať z tábora bola povinnosť každého vojaka a pre Nemcov bolo hrdosťou, že ich vždy chytili, respektíve ich odhalili vopred. Aj tresty boli viac menej symbolické. Takže toľkoto k táborom Luftwaffe, ktorých bolo osem. Ale tento v Sagane bol najväčší a v dobe úteku tu nebol ani jeden americký letec. Z celkového počtu 10949 väzňov tu boli dôstojníci a vojaci Kráľovského britského letectva (RAF) okolo 2500 vojakov, spoločne okolo 7500 vojakov Kráľovského kanadského letectva (RCAF), Kráľovského Austrálskeho letectva (RAAF), Kráľovského novozélandského letectva (RNZAF), Juhoafrické vzdušné sily (SAAF) a viac ako 800 pilotov z Grécka, Nórska, Holandska, Československa, Grécka, Litvy, Poľska, Belgicka a Francúzska. Pred príchodom Červenej armády dňa 27.1.1945 bol tábor evakuovaný.

    • 15.9.2018  14:52

    Opäť prvý komentár. Hlavný dej filmu sa odohráva v zime roku 1943 v Poľsku. 2. svetová vojna je v plnom prúde a film opisuje osud troch teenagerov, ktorých osud spojili vojnové udalosti. Jurek uteká z Varšavy kde mu zabili rodičov, Sašovi sa podarilo utiecť z transportu na nútené práce do Nemecka a obaja sa stretnú s dievčaťom Julkou, ktorá robí partizánom spojku. Jej strýko je ich veliteľom a keď chlapci chcú bojovať proti Nemcom sú nakoniec prijatí do ich radov. To ale nebolo všetko, čo tieto deti museli vo vojne prežívať, oni chlapci bojujú aj o srdce mladej devy. Výborný film o vzájomných vzťahoch, prejavených citoch, ale aj o zbytočných stratách na životoch deti, ktoré mali život ešte len pred sebou.

    • 14.9.2018  14:15

    Film je skutočným príbehom so skutočnými osobami a je posledným príbehom trilógie spisovateľa a scenáristu Miloša Miša Radivojeviča (prvý diel Prebudenie z mŕtvych pojednáva o bombardovaní Srbska v marci 1999 a druhý Odmietnutie). Príbeh je autobiografiou Radivojeviča, ktorý v starobe je postavený pred úlohu postarať sa o cigánske dievčatko a keďže sa jej chce vzdať, vezie ju do sirotinca a v aute rozpráva príbeh chlapca z 2. svetovej vojny. Ide o jeho príbeh. „Miša“ sa narodil 3.11.1939 v Srbsku v bývalom kráľovstve Juhoslávia. Keď v apríli 1941 Nemci obsadili Juhosláviu do rodiny malého Alexa sa prisťahoval nemecký dôstojník. A vytváraný vzťah tohto malého chlapca vo veku 1,5 až 5 rokov ku nemeckému dôstojníkovi je prioritou tohto filmu. Film podáva obraz kvality života v dobe vojny, ale taktiež hľadanie vlastnej identity chlapca aj Alexovej matky. Film je absolútne presný aj smrť nemeckého dôstojníka sa odohrala v dobe kedy odchádzal so svojou jednotkou na pomoc pri veľkej nemeckej ofenzíve, ktorá sa začala 25.9.1944, ale ta už Nemcom nepomohla. Okrem nemeckých vojakov sme vo filme mohli vidieť aj srbských četníkov, chorvátskych Ustašovcov, Titových partizánov, komunistický odboj. Ale aj chaos, ktorý vznikol po oslobodení. V podstate tento film je veľmi, veľmi ťažký ale zase o to lepší.

    • 11.9.2018  11:36

    Napriek tomu, že Eva Braunová bola vedľa Hitlera celých 16 rokov, úlohu prvej dámy štátu na všetkých oficiálnych recepciách zohrávala iná žena. Jednalo sa o ženu nemeckého ministra propagandy Magda Goebbels. Ona prijala ideológiu neobmedzenej krutosti nacizmu a zapísala sa do histórie spolu s najväčšími vojnovými zločincami minulého storočia. Magda Goebbels stelesňovala ideál árijskej ženy bola vysoká, blond, modrooká, inteligentná a vzdelaná. Išlo o statočná žena bez strachu, matku 7 deti a horlivú stúpenkyňu myšlienky nacizmu a samotného Hitlera. V roku 1938 Hitler dokonca ocenil Magdu čestným krížom nemeckej matky. Bola prvá žena, ktorá dostala takéto ocenenie (kritéria boli nastavené na odrodení alebo výchove počtu deti (bronzová medaila štyri, sedem bola strieborná a osem zlatá). Čestný kríž mohla matka dostať ak splnila ešte aj všetky rasové, politické a fyzické kritériá. Nacistická propaganda predstavovala Goebbelsovu rodinu ako vzor pre všetkých Nemcov. Ale za fasádou ideálneho manželstva nie je všetko hladké. Goebbelsovou spálňou prechádzalo veľa herečiek (aj Lida Baarová). Iba opakované zásahy Führera zachránili toto manželstvo. Magda taktiež nebola neviniatko ako 19 ročná sa vydala za o 20 rokov staršieho vdovca Güntherom Quandtom s ktorým mala syna Harald Quandt (v dobe samovraždy matky s deťmi bol ako poručík Luftwaffe v zajateckom tábore na severe Afriky), toho manžela podvádzala s milencom vnukom židovského rabína Chaim Vitalij Arlozorovom (v roku 1933 bol v Tel Avive zavraždený). Po 8 rokoch manželstva sa rozviedli dostala apanáž 4000 mariek mesačne, byt v Berlíne. Syn ostal vo výchove u matky do jej druhej svadby s Goebbelsom (19.12.1931). S ním mala 6 deti a dvoch synov získala sobášov. Podkladom pre tento dokument bol denník Goebbelsa, množstvo propagandistických filmov o ich rodine, vyjadrenia matky Augusty Behrendovej a švagriny Elli Quandtovej (jej adresovala dopis z bunkru pre svojho syna, vyviezla ho z Berlína osobná pilotka Hitlera Hanna Reitsch). Neostáva mi nič iného len priať nám vojnovým fanatikom ešte veľa podobných historický presných dokumentov.

    • 10.9.2018  16:26

    Nemecká sebareflexia pokračuje? V krátkom časovom úseku som sa dostal k druhému filmu o násilí na nemeckých dezertéroch (prvý Boh je s nami, 1977). Aj v tomto druhom filme natočenom podľa skutočnej udalosti nás filmári presviedčajú, že samotná 2. svetová vojna je nevyčerpateľnou studnicou rôznych udalosti, ktoré sa pomaličky odkrývajú vďaka otváraniu archívov. Film nám vyvracia mýty, že vojaci Wehrmachtu boli len profesionálni vojaci, ktorí sa nezúčastňovali masakrov a genocíd, že to robili len vojaci SS. Willi Herold (1925), o ňom je tento film, bol členom Hitlerovej mládežníckej organizácii (Deutsches Jungvolk pre 10 až 14 ročných) a keďže sa nezúčastňoval pravidelných cvičení bol v roku 1936 vylúčený a povolaný do ríšskej pracovnej služby. Dňa 9.9.1943 dostal povolávací rozkaz počas prác vo Francúzsku na Atlantickom vale a dňa 30.9.1943 nastúpil k 2. výsadkovému pluku v Tangermünde. Odtiaľ nasledoval front do Talianska kde v bitke o Nettuno a následne o Monte Cassino zničil 2 britské tanky a bol povýšený na desiatníka a obdržal vyznamenanie "Železný kríž II. triedy". V marci jeho jednotka bola stiahnutá do Nemecka a začiatkom apríla Herold dezertoval od svojej jednotky. V blízkosti mesta Gronau našiel opustené auto s uniformou kapitána Luftwaffe, obliekol si ju a od toho okamžiku predstieral, že je dôstojníkom, ktorý okolo seba zhromažďoval túlajúcich sa vojakov. Keď došiel do tábora II. Emsland (tu bolo zadržaných 2500-3000 nemeckých dezertérov), úskokom prevzal velenie nad táborom a od 11.4.1945 jeho komando začalo vraždiť väzňov. Za 8 dní zabili viac ako 120 väzňov. 19.4.1945 tábor bombardovali spojenci zahynulo ďalších 50 väzňov a zbytok sa rozutekalo po okolí. Heroldova skupina opustila tábor a páchala ďalšie vojnové zločiny, obesili poľnohospodára v meste Leer vo Východnej Frízii, zavraždili 5 Holanďanov za údajnú špionáž až v Aurichu ich zatkli miestni nemeckí obyvatelia. Falošný kapitán sa ku všetkému priznal a bol prevezený na súd k námornej základni. V chaose posledných dní vojny bol omylom prepustený a odišiel do Wilhelmshavenu, kde vykonával svoju profesiu kominára. 23.5.1945 bol zatknutý za krádež chleba a až potom mu bola dokázaná vina a spravodlivo potrestaný bol aj so svojimi 13 kumpánmi britskými vojakmi. Za dokázanú vraždu 172 ľudí bol 14.11.1946 popravený sťatím, ako vojnový zločinec, vo Wolfenbütteli. Film je predkladaný tak, že nie len Willi Herold je vinníkom, ale vinný je celý systém. Ide o film o násilí odkiaľ neexistovali žiadne zadné dvierka. Veď za posledné týždne vojny bolo zastrelených viac ako 8000 nemeckých vojakov dezertérov. Film vychádza z autenticity, šokujúcich ale realistických momentov keď uniforma samotného človeka nerobí, ale dáva mu pocit sa preukázať takým, aký v skutočnosti je.

    • 8.9.2018  12:56
    Medzi životom a smrťou (TV film) (2001)
    ***

    Takže opäť prvý. Tento dokument bol natočený pri príležitosti 60. výročia prípravy a potom aj uskutočnenia atentátu na 3. muža Tretej ríše (Hitler, Himmler, Heydrich). Ten pre svoju krutosť mal prezývky „pražský mäsiar“ alebo „blonďavá beštia“. Londýnske vedenie začalo realizovať myšlienku atentátu v Protektoráte na jeseň 1941. Boli vybraní 2 vojaci 1. československej zmiešanej brigády Jozef Gabčík a Karel Svoboda a 3.10.1941 im veliteľ spravodajskej služby plukovník Moravec oznámil ich poslanie. Vykonať atentát v Protektoráte na vybranú osobu (do úvahy prichádzal K.H. Frank, R. Heydrich a E. Moravec). Po Svobodovom zranení ho nahradil Kubiš. Celý dokument je zameraný na prípravu výsadku, ktorý sa uskutočnil dňa 28.12.1941 z anglického Tangmere a na palube Halifaxu boli 3 výsadky (Silver A, Silver B a Anthropoid). Atentát vzbudil pozornosť celého sveta a preto naň reagovali a reagujú filmoví režiséri. Filmov, ktoré zobrazujú atentát aj keď len okrajovo, bolo veľa. Prvý bol americký film Hangmen Also Die! (Aj kati umierajú!) 1943, druhý Romeo, Julie a Tma 1959, tretí Vyšší princíp 1960, štvrtý Atentát 1964, piaty Sokolovo 1974, šiesty koprodukčný Operácia "Daybreak" 1975, siedmy nemecký seriál Jednotky SS 3. diel Heydrichova vláda (Heydrich - Pražský kat) 2002, ôsmy Operácia Silver A 2007, deviaty americký seriál Hitlerovi bodyguardi 10. diel Hitlerove nebezpečné cesty vlakom 2008, desiaty Protektor 2009, jedenásty Lidice 2011, dvanásty Heydrich - Konečné riešenie (44. dielov) 2011, trinásty České storočie 3. diel Guľka pre Heydricha 2013, štrnásty a opäť koprodukčný Operácia Anthropoid 2017 a pätnásty francúzsky Smrtihlav (Heydrich: Muž so železným srdcom) 2017. Ale nedá mi sa nepozrieť aj na druhú stranu mince. Hitler za tento atentát požadoval zabitie 10 tisíc Čechov v skutočnosti viac ako 15 tisíc, ďalej požadoval v prvú noc zabiť 100 najdôležitejších protivníkov z radov českej inteligencie v skutočnosti 157 popravených ľudí. Vypálené obce Lidice a Ležáky (Lidice na základe listu podozrievali zo spolupráce s britskou armádou a v Ležákoch bola nájdená vysielačka odboja). Po zrade a dolapení atentátnikov teror mierne poľavil. Či to stalo za to, nechávam na posúdenie každého z nás.

    • 7.9.2018  10:00

    Dokument sa snaží podrobne rozpovedať posledné dni Adolfa Hitlera v bunkeru. Nezdá sa mi žeby som sa dozvedel niečo nové. Aj tie údajné nájdené dokumenty dňa 25. novembra 1945, ktoré našiel francúzsky dôstojník, už boli niekoľko krát prezentované. Takže sme sa nedozvedeli nič nové, ak si odmyslíme subjektívne hodnotenia francúzskych historikov. Zase sa musím opakovať, že správna podstata historických dokumentov musí zahltiť fanúšika histórie údajmi a ten si musí vytvárať svoj názor na danú vec, udalosť. Nie je najlepším riešením keď sa mu podsúva názor niekoho iného.

    • 6.9.2018  14:11

    Toto je príbeh jednej krajiny, ktoré už neexistuje. Myslím si že to bol obraz o Juhoslávii, Titovi a o živote v tejto krajine. Obraz o tejto krajine je ešte stále nejasný a myslím si, že celá Juhoslávia nakoniec skončila v hmle. Film, ako taký, je silná zbraň propagandy a za života Josipa Broza bola sila práve v partizánskych filmoch. Preto aj v tomto dokumente sme videli ukážky predovšetkým z tohto žánru. Išlo o tieto partizánske filmy Slavica 1947, Na svoji zemli 1948, Barba Žvane 1949, Daleko je sunce 1953, Partizanska price 1960, Kozara 1963, Desant na Drvar 1963, Mali vojnici 1967, Koraci kros magle 1967, Pre istine 1968, Most 1969, Zaseda 1969, Bitka na Neretvi 1969, Uloga moje porevice u svjetskej revoluciji 1971, Valter brani Sarajevo 1972, Sutjeska 1973, Bombaši 1973, Užička republika 1974, Partizani 1974, Crveni udar 1974, Doktor Mladen 1975, Vrhovi Zelengore 1976, Dvoboj za Juznu progu 1978, Boško Pruha 1978, Partizanska eskadrila 1979, Osvajanje slobode 1979, Berlin kaputt 1981, Igmanskí marš 1983 (veľkú časť týchto filmov už mám vo svojej zbierke). A táto propaganda a úsilie Tita a súdržnosť slávila úspech až do jeho smrti a potom brat ne brat sa vzájomne zabíjali a páchali zverstva horšie, ako určitá árijská rasa o 50 rokov skôr.

    • 5.9.2018  11:57
    Rudí prezidenti (TV seriál) (2018)
    ****

    Pre mňa armádny generál Ludvík Svoboda bol výnimočná osobnosť. Mal prirodzenú autoritu a u svojich podriadených bol obľúbený. Takmer celý život zasvätil armáde. Ako jeden z prvých sa nestotožnil s Benešovou kapituláciou a utiekol do Poľska, po jeho dobytí Wehrmachtom pokračoval v úteku do Sovietskeho zväzu. Ani tu však nemal na ružiach ustlané a skoro prišiel o život. Potom začal organizovať 1. československý poľný prápor, ktorý sa rozrástol na armádny zbor. Boje u Sokolova, Kyjeva ale aj dukelská operácia ho posunuli do popredia, ako veliteľa oslobodeneckej armády. Jeho vojnová história je opísaná v „Deníku z doby válečné“, ide o Svobodove záznamy, ktoré nie sú ideologický podfarbené a sú o jeho vlastenectve, o oddanosti k Československu. Tieto zápisky z obdobia rokov 1939 až 1943 sú najdôležitejšími prameňmi pre mapovanie histórie zahraničného odboja na východnom fronte. Musíme dať za pravdu fakt, že to sú pre nás najťažšie roky našej novodobej histórie a Svoboda bol hrdinom a správnym chlapom, žiaľ žil práve vo veľmi zložitej dobe. Tento miniseriál je omnoho lepší, ako jeho obraz vo filme Prezident Veliteľ.

    • 5.9.2018  11:55

    Pre mňa armádny generál Ludvík Svoboda bol výnimočná osobnosť. Mal prirodzenú autoritu a u svojich podriadených bol obľúbený. Takmer celý život zasvätil armáde. Ako jeden z prvých sa nestotožnil s Benešovou kapituláciou a utiekol do Poľska, po jeho dobytí Wehrmachtom pokračoval v úteku do Sovietskeho zväzu. Ani tu však nemal na ružiach ustlané a skoro prišiel o život. Potom začal organizovať 1. československý poľný prápor, ktorý sa rozrástol na armádny zbor. Boje u Sokolova, Kyjeva ale aj dukelská operácia ho posunuli do popredia, ako veliteľa oslobodeneckej armády. Jeho vojnová história je opísaná v „Deníku z doby válečné“, ide o Svobodove záznamy, ktoré nie sú ideologický podfarbené a sú o jeho vlastenectve, o oddanosti k Československu. Tieto zápisky z obdobia rokov 1939 až 1943 sú najdôležitejšími prameňmi pre mapovanie histórie zahraničného odboja na východnom fronte. Musíme dať za pravdu fakt, že to sú pre nás najťažšie roky našej novodobej histórie a Svoboda bol hrdinom a správnym chlapom, žiaľ žil práve vo veľmi zložitej dobe. Tento miniseriál je omnoho lepší, ako jeho obraz vo filme Prezident Veliteľ.

    • 5.9.2018  10:17

    Keďže som nepochopil prvý diel tejto trilógie, pozrel som si film o filme a tam mi bolo vysvetlené, že 1. diel je o Protektorátu Čiech a Moravy, 2. diel o komunistickom puči a 3. diel všeobecne. A tak sa vrhám na prvý diel z obdobia protektorátu. Z neho mi utkveli v pamäti zlí gestapáci, ktorí ani neviem prečo zobrali takmer všetkých chlapov z rodiny. Predpokladajme, že išlo o odboj. Ináč celý ten protektorát bola prechádzka ružovou záhradou a takmer nič sa nedialo, ženy s deťmi si žili v blahobyte a na nič sa nehrali. A zrazu hop a sme po oslobodení, vojak Červenej armády sa prechádza s koňom po vile a je veľmi hladný, prečo vošiel s koňom do budovy sa nedozvieme. Ďalším paradoxom je odsun Nemcov z Čiech, nemyslím, že by to bolo spojené s dobrovoľnosťou či odísť dnes alebo až o týždeň. No a na záver máme záber ešte z Terezina a nič nehovoriaci film, ktorý mal vysvetliť obdobie Protektorátu, nám nič nevysvetlil. Takže na dvojku sa už nechystám, stačilo.

    • 4.9.2018  10:58

    Keď nemecká 7. a 10. tanková divízia, operácia Lila, začali obsadzovať francúzsky prístav Toulon, ktorý bol prístavom vojnového loďstva vichystického Francúzska, nariadil admirál Jean de Laborde posádkam všetkých vojnových lodí v tomto prístavu, aby svoje lode potopili (v étery znel rozkaz „Sabordez les navires! Sabordez!“). V dôsledku tohto rozkazu išli ku dnu bojové lode Dunkerque, Provence, Strasbourg (vyzdvihli si ju Taliani v roku 1943, ale nedokázali ju opraviť). Ďalej ťažké krížniky Algéria, Duplex, Foch, Colbert (ani jeden nebol opravený). Ľahké krížniky Marseillaise, Jean de Vienne, La Galissonnière (oba posledné vyzdvihli Taliani, ale nestihli opraviť). Torpédoborce Foudroyant, Lansquenet, Siroco (vyzdvihnuté Talianmi 1943, opravené a zaradené do ich flotily), torpédoborce Le Mars, La Palme, Bordelais, Le Hardi, L’Androit, Mameluk, Casque (vyzdvihnuté a neopravené respektíve znova potopené) Super torpédoborce Guépard, Valmy, Verdun, Vauban, Aigle, Vautour, Gerfaut (všetky vyzdvihnuté, niektoré sa podarilo dať do zostavy talianskej flotily, niektoré opäť potopené), neopravené super torpédoborce Vauquelin, Kersaint, Cassard, Tartu, L'Indomptable, Mogador a Volta . Ďalej potopili 3 torpédovky L'iphigénie, La Pomone, Bombarde (vyzdvihli Taliani a používali vo výzbroji) a nosič hydroplánov Commandant Teste (loď vyzdvihli Taliani , neopravenú znova potopili. Nasledovali ponorky Caiman, Redoutable, Pascal, Henri Poincaré, Fresnel, Achéron, Vénus, Aurore, Diamant, Thétis, Siréne, Naiade, (takmer všetky neskôr vyzdvihnuté a opravené. A tak išlo ku dnu 85 plavidiel, 4 ponorkám sa podaril útek z prístavu Casabianca, Le Glorieux a Marsouin odplávali do Alžírska a Iris do Barcelony. A Nemcom sa dostalo rúk iba torzo z francúzskeho loďstva torpédoborce Tigre, Panthère a Lion, torpédové člny Bison a Tromble, ponorky Galatée, Eurydice, Vengeur a Espoir, 6 minoloviek, 12 hliadkových člnov. Z hľadiska chápania 2. svetovej vojny išlo o ojedinelú udalosť, ktoré mala svoje príčiny. V roku 1942 takzvaná neporaziteľná francúzska armáda musela po útoku Nemcov požiadať o prímerie (22.6.1940 v Compiegne). Francúzsko sa rozdelilo na okupovanú časť a časť pod správou maršala Pétaina. Toto slobodné Francúzsko so sídlom vo Vichy malo ťažkú pozíciu a bolo nútené kolaborovať s Nemcami. Po vylodení Spojencov v severnej Afrike 8.11.1942 nastala pre Nemcov iná situácia a boli nútení obsadiť aj slobodnú zónu a tu bola v Toulonu flotila Francúzov, vtedy padlo rozhodnutie že flotila pôjde ku dnu Stredozemného mora. Pochopiteľne, že by sa dalo polemizovať o vzťahových otázkach vichystického Francúzska s Britániou ako boj o kolónie Francúzska v Afrike, vzťah Pétaina s generálom Charlesom de Gaullom (odsúdený v neprítomnosti k trestu smrti), ktorý sa zdržiaval v Londýne a Alžírsku (tam za nim išli 3 ponorky) a francúzski politici a vojaci nevedeli na ktorú stranu sa majú pridať a tak zbytočne bola zničená pýcha francúzskeho námorníctva.

    • 2.9.2018  16:13

    Film je skutočným príbehom mladého dôstojníka, stíhacieho pilota nemeckej Luftwaffe. Hans Joachim Marseille bol najúspešnejším stíhacím esom, ktorý pri 382. bojových letoch preukázateľne zostrelil 158 nepriateľských lietadiel RAF. O jeho neskutočnom talente svedčí aj kariérny a hodnostný postup. Za poručíka bol povýšený 1.4.1941, nadporučíka 1.4.1942 a za kapitána 1.9.1942. V tej dobe od 10.6.1942 už bol menovaný veliteľom 3. letky JG27 (27. Stíhacej eskadry). Film je trocha zavádzajúci v skutočnosti mal ten pilot ďaleko od disciplinovaného vojaka nemeckej armády. A skutočne keď 28.6.1942 obdržal od Hitlera Rytiersky kríž s dubovými ratolesťami, mečmi a briliantmi (ako jediný v hodnosti kapitán a celkovo 4. v poradí) sa na 2 mesiace vytratil zo sveta a až v auguste sa vrátil do Afriky. Akurát včas aby mohol letieť do Talianska kde 13.8.1942 mu odovzdal Mussollini Madagliu d´Oro (Zlatá medaila - najvyššie talianske vyznamenanie za statočnosť). 23.8. sa už zapojil do bojov v Afrike. Nakoniec dňa 30.9.1942 zahynul tragický pri nevydarenom zoskoku zo svojho nového Messerschmittu Bf 109 G-2. Vyšetrovacia komisia uzavrela túto nehodu, že nebola zistená žiadna sabotáž alebo iné previnenie personálu, išlo o haváriu motora. Pochovaný je na cintoríne hrdinov v Derne, príhovor predniesol poľný maršal Albert Kesselring a veliteľ 27. eskadry major Edu Neumann. Vošiel do dejín ako "Hviezda Afriky" a právom je hodnotený, ako najlepší nemecký stíhací pilot v 2. svetovej vojne. Zapojil sa do bitky o Britániu, o Juhosláviu a pokračoval na Rommelovom bojisku v Severnej Afrike. Paradoxom je že jeho letka v októbri 1942 bola stiahnutá z boja pre katastrofálnu morálku. (Podobný film Diamantové meče, 1994)

    • 2.9.2018  15:46
    Paříž (1945)
    **

    Ide o 5. diel z cyklu Vojnové epizódy z archívu z roku 2003. Oslobodenie Paríža, z vojenskej histórie tiež známe ako Bitka o Paríž, bol vojenský konflikt, ktorý trval od 17.8.1944 do 25.8. 1944.

    • 31.8.2018  11:28

    Neviem si predstaviť, že by dnes dokumentaristi natočili takýto, alebo podobný dokument. Tento pre mňa nič nehovoriaci dokument bol pripomienkou padlým príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti. Mňa tu zaujala predovšetkým prvá časť a to boje proti Banderovcom. A prečo práve táto otázka? Muž ktorého polovica Ukrajiny, ale aj Slovenska (ktorí prežili besnenie banderovcov v priebehu a po 2. svetovej vojne) považuje za vraha, vojnového zločinca a fašistu, dostal 21.1.2010 od Ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka Rad hrdinu Ukrajiny im memoriál (nakoniec mu tento titul odobral Najvyšší Ukrajinský súd hneď v roku 2010). Už keď si odmyslíme ich postoje (UON a UPA) k Hitlerovej armáde (kde boli spojenci) a postoje k Červenej armáde (proti ktorej otvorene bojovali) nemôžme zabudnúť ich besnenie na slovenských občanoch po vojne. Keď ich Červená armáda vytlačila s Ukrajiny do Poľska pokračoval ich rukopis hromadného vraždenia na Poliakoch, Ukrajincoch, Slovákoch, Židoch a komunistoch. Celá ich činnosť smerovala k jedinému cieľu a to prebiť sa na západ, aby sa vyhli trestom, ktoré ich oprávnene čakali. A tak nasledoval záťah československej armády a príslušníkov ZNB v roku 1947, v histórii známa ako „Akcia B“. Ale to je ďalšia téma na široký záber a to sa v dokumente nepodarilo ani náznakom objasniť.

    • 31.8.2018  10:12
    Gott mit uns (1969)
    *****

    20 rokov po vojne sa po prvýkrát otvorili archívy s dokumentmi z obdobia 2. svetovej vojny. A tak v roku 1966 bádatelia narazili na dokumenty, ktoré poukazovali na absurdný prípad. 5 dní po skončení vojny boli v zajateckom tábore v Holandsku porotou Wehrmachtu odsúdení k smrti dvaja nemeckí vojaci. O oslobodenie Holandska nemal záujem ani generál Eisenhower s americkou armádou, ani generál Montgomery s britskými vojakmi, obaja chceli získavať body už v dobytom Berlíne a tak ešte v máji bolo Holandsko pod nemeckou správou. Až 2. mája 1945 dorazila 2. kanadská divízia 1. kanadského zboru do Holandska a dňa 5.5.1945 bolo uzatvorené prímerie. Kanadskí vojaci prevzali správu nad 150 tisícami nemeckých vojnových zajatcov. Pre nedostatok vlastných síl celú správu vojnových zajatcov si riešili vojacii Wehrmachtu a to bola zásadná chyba Kanaďanov. Film je skutočnou udalosťou, aj keď priebeh udalostii bol úplne odlišný. Desiatnik Bruno Dorfer a vojak Reiner Beck boli námorníci v Hafen Kommandant ILmuiden. Beck dňa 5.9.1944 ušiel od svojho útvaru a ukrýval sa v Amsterdame u svojej sestry a neskôr za pomoci domáceho odboja v rôznych skrýšach. Práve oni mu po podpísaní prímeria odporučili, aby sa hlásil na kanadskom veliteľstve. Odtiaľ ho poslali do kanadského väzenského tábora, ktorý bol v priestoroch opusteného montážneho závodu Ford Motor. Tu stretol aj ďalšieho zbeha Bruna Dorfera. A keďže správu v tomto tábore zabezpečovala len formálne kanadská správa, v skutočnosti si všetko riadili Nemci, nemecký veliteľ tábora plukovník (fregatný kapitán) Alexander Stein rozhodol oboch postaviť pred vojenský súd. Súd sa konal 13.5.1945 v 10,05 hod. vo veľkej továrni za prítomnosti 3800 vojakov Wehrmachtu. Porota v zložení hlavný sudca Wilhelm Köhn, prokurátor Bechtel a. prísediaci vojak vyriekla ortieľ trest smrti zastrelením. Nemeckému veliteľovi popravčej čaty poručíkovi Ossenbrückenovi vydali Kanaďania im zhabané zbrane s muníciou a v sprievode kanadského poručíka Swintona sa presunuli s odsúdenými na strelnicu Amsterdam - Schellingwoude, kde boli obaja zastrelení a pochovaní. Prečo takáto amorálna situácia (z archívu rok 1954) Churchill nariadil Montgomerymu, aby nemecké jednotky v zajateckých táboroch v západnom Nemecku, Nórsku a Holandsku držali v pripravenosti pre ich prípadné použitie proti Červenej armáde. Tieto jednotky mali svoje uniformy, v skladoch boli ich zbrane a formovali sa pod velením svojich veliteľov. Takže Nemci v týchto táboroch si udržiavali svoju autonómiu, nemeckú veliteľskú štruktúru a Kanaďania im do toho nechceli zasahovať. Ja som síce skeptický, keď čítam, že tvorcom filmu je Taliansko, ale prvý krát musím povedať, že klobúk dole pre tvorcami tohto filmu. Ide síce o vojnový film bez boja a s jasným protivojnovým zámerom.(Len pre zaujímavosť, táto udalosť je spomínaná vo filmoch Tajná vojna, 2011 v poslednom 13. diele a Čierna kniha, 2006.)

    • 30.8.2018  16:09

    Film je skutočným príbehom mladého dôstojníka, stíhacieho pilota nemeckej Luftwaffe. Hans Joachim Marseille bol najúspešnejším stíhacím esom, ktorý pri 382. bojových letoch preukázateľne zostrelil 158 nepriateľských lietadiel RAF. O jeho neskutočnom talente svedčí aj kariérny a hodnostný postup. Za poručíka bol povýšený 1.4.1941, nadporučíka 1.4.1942 a za kapitána 1.9.1942. V tej dobe od 10.6.1942 už bol menovaný veliteľom 3. letky JG27 (27. Stíhacej eskadry). Film je trocha zavádzajúci v skutočnosti mal ten pilot ďaleko od disciplinovaného vojaka nemeckej armády. A skutočne keď 28.6.1942 obdržal od Hitlera Rytiersky kríž s dubovými ratolesťami, mečmi a briliantmi (ako jediný v hodnosti kapitán a celkovo 4. v poradí) sa na 2 mesiace vytratil zo sveta a až v auguste sa vrátil do Afriky. Akurát včas aby mohol letieť do Talianska kde 13.8.1942 mu odovzdal Mussollini Madagliu d´Oro (Zlatá medaila - najvyššie talianske vyznamenanie za statočnosť). 23.8. sa už zapojil do bojov v Afrike. Nakoniec dňa 30.9.1942 zahynul tragický pri nevydarenom zoskoku zo svojho nového Messerschmittu Bf 109 G-2. Vyšetrovacia komisia uzavrela túto nehodu, že nebola zistená žiadna sabotáž alebo iné previnenie personálu, išlo o haváriu motora. Pochovaný je na cintoríne hrdinov v Derne, príhovor predniesol poľný maršal Albert Kesselring a veliteľ 27. eskadry major Edu Neumann. Vošiel do dejín ako "Hviezda Afriky" a právom je hodnotený, ako najlepší nemecký stíhací pilot v 2. svetovej vojne. Zapojil sa do bitky o Britániu, o Juhosláviu a pokračoval na Rommelovom bojisku v Severnej Afrike. Paradoxom je že jeho letka v októbri 1942 bola stiahnutá z boja pre katastrofálnu morálku.

    • 27.8.2018  11:56

    Film je natočený podľa skutočnej udalosti opísanej v románe Francoisa Sagana De guerre lasse, ktorý vyšiel v roku 1985. Stručne zhodnotené, ide o priebeh lásky troch mužov a jednej ženy uprostred hrôz, ktoré sa odohrávajú v Rakúsku, okupovanom Francúzsku ale aj vo Vichystickom Francúzsku. V máji 1940 francúzska armáda utrpela prekvapivo rýchlu porážku od Wehrmachtu a 22. júna 1940 po podpise kapitulácie sa Francúzsko rozdelilo na dve časti. Sever ostal Nemcom a odtiaľ sa pripravovali na útok proti Británii. Juh krajiny, relatívne slobodný, viedla kolaborujúca vláda maršala Pétaina so sídlom vo Vichy. Film nám približuje okupovanú časť Francúzska, demarkačnú čiaru a nakoniec aj slobodné Vichystické Francúzsko. Opäť je film venovaný obetavým Francúzom, ktorí s nasadením vlastných životov sa spojili v organizovanom odboji. Pomáhali pašovať židov ale aj nepohodlných ľudí z obsadeného územia na slobodné. Ponúka nám široký priestor na posudzovanie možného správania sa ľudí na vzniknutú situáciu. Približuje nám motiváciu príslušníkov francúzskej polície, ktorá rada spolupracovala s gestapom, chovanie odbojárov ale aj myslenie nezávislého majiteľa obuvníckej továrne, ktorý nakoniec prišiel na to kde je jeho miesto. Takže film nám ponúka morálne poučenie spoločne so vzrušujúcimi udalosťami.

    • 26.8.2018  11:09

    Tvorba režiséra, dokumentaristu a scenáristu Dušana Hudeca je mojou srdcovou záležitosťou. Veď také dokumenty ako Poslovia nádeje 2000, Svedok 2001, Darovaný čas 2003, Miluj blížneho svojho 2004, Posteľ Remastered 2005, Magická osmička 2008, Slovenské národné povstanie 1944 2009, Celý svet je úzky most 2010, Odchádzanie 2012, Neznámi hrdinovia 2014 nám popisujú skutočné historické udalosti z obdobia 2. svetovej vojny, pokiaľ ešte nestihli zapadnúť do úplného zabudnutia. V tomto dokumente sú zábery z amerických armádnych archívov či autentické výpovede spolubojovníkov nášho rodáka Michala Stranka. Film je realizovaný formou svedectiev ešte desiatich členov Marine Raiders a námornej pechoty aj sestry Michaela Stranka (jeden z nich sa uvedenie filmu nedožil, William Campbell). Z ich výpovedí sa tvorcom podarilo poskladať mozaiku jeho krátkeho života. V 2. svetovej vojne slúžilo okolo 60 tisíc Čechoslovákov (naši krajania, emigranti alebo uprchlíci pred Hitlerom). Faktom je, že nemuseli a šli do vojny dobrovoľne, to bol pre nich najvýhodnejší zdroj zárobku, rozhodne to nebolo z dôvodu bojov sa slobodu Ameriky. Samozrejme, že ich podiel na bojoch išiel do zabudnutia, nakoľko ocenenia ich zásluh sa od svojich vlastných nedočkali. (Z tých najvýznamnejších letec kapitán Robert Brouk, námorník Richard Hilský, Karel Aster, Ján Bžoch, lekár plukovník Pazdral, seržant Michal Longazel a samozrejme seržant Michal Strank). Bitka o ostrov Iwo Jima, bola bitka o tamojšie letisko a tým o novú základňu pre letecké útoky na Japoncov. Zúrila od 18. februára do 26. marca 1945, zúčastnilo sa na nej 110 tisíc amerických vojakov z 3., 4. a 5. námornej divízie a 147. pešieho pluku americkej armády, všetkým velil generál Smith a na druhej strane generál Kuribajaši mal k dispozícii 22 800 vojakov. O rozsahu bitky svedčí fakt, že na americkej strane zahynulo 6821 vojakov a nezvestných, ranených bolo 19217 vojakov (Američania oficiálne aj týchto vojakov počítali, ako straty) takže celkove ich straty boli 26040 námorníkov. Japonci podľa samurajských tradícii bojovali až do smrti a tak padlo, alebo spáchalo samovraždu 21844 vojakov a 216 bolo zajatých. Slovensko-americký hrdina seržant Michal Strank sa slávy nedožil. Zomrel 1. marca 1945 ako 25-ročný, keď sa snažil vyviezť svoju čatu spod neustálej paľby guľometov a ťažkých zbraní Japoncov na tomto ostrove, smrtiaca strela vyšla z americkej lode a zasiahla ho priamo do srdca. Hudecov film rozpráva príbeh tohto slovenského rodáka Michala Strenka (Strank sa volal až v USA), ktorý inšpirovala jedna z najpôsobivejších fotiek v histórii Ameriky, na nej šiesti americkí vojaci vztyčujú vlajku na hore Mount Suribachi v dobe bitky na ostrove Iwo Jima. Hliadka seržanta Michaela Stranka (1.3.1945 padol) v zložení Harlon Block (1.3.1945 padol), Ira Hayes (zomrel 1955), John Bradley (zomrel 1994), Franklin Sousley (21.3.1945 padol) a Rene Gagnon (zomrel 1979) sa krytí paľbou vlastných dostali na vrchol kopca a tam vztýčili väčšiu vlajku. Tento film je predurčený na zviditeľnenie tohto človeka a na zvýšenie sebavedomia nás Slovákov. Čo treba dodať na záver, národná hrdosť začína pri ocenení svojich synov. Ak hrdosť necítime, nedokážeme ani oceniť dobré skutky. Ak nevidíme dobré skutky tak strácame pôdu pod nohami. Aj keď nerád to hovorím v tomto by nám mali ísť Američania príkladom. Oni skutočne podrobne monitorujú každého jedinca a udržujú v úcte pamiatku tých, ktorí padli za ich vlasť.

    • 23.8.2018  11:02

    Takže opäť prvý komentár. Od začiatku vojny do mája roku 1942 Maltu ohrozovali nemeckí stíhači v 2470 náletov. Letecký tlak bol obrovský a Luftwaffe zmietlo RAF z oblohy a keby bola prevedená operácia Herkules Malta, ako letecká ale aj námorná základňa by bola vyradená..Hitler dobytie Malty (operáciu Herkules) odvolal 17.6.1942 a tak Malta aj napriek neustálemu tlaku bola zachránená a stala sa rozhodujúcim faktorom porážky Afrikakorpsu ale aj talianskeho námorníctva v Stredomorí. Život na Malte sa začal zlepšovať od júla 1943, kedy už bol ostrov považovaný za bezpečný. 10.7.1943 poslúžil ako základňa pre Spojencov pri invázii na Sicílii a podľa slov Roosvelta Malta bola využitá, ako veľká lietadlová loď, odtiaľ prišla do Európy sloboda. Malta bola unikátnym bojiskom, ktoré ponúklo priestor pre rôzne individuá, ktorí potom tu dosiahli veľkých úspechov. Dodávky nových lietadiel ale predovšetkým hrdinstvo pilotov bol predpoklad znovuzrodenia Maltskej 249. a najúspešnejšej letky RAF. V nej bola skupina rôznorodých pilotov, ktorí mali predovšetkým problémy s disciplínou. Pri obrane ostrova prišlo o život viac ako 1400 pilotov. Za všetkých aspoň týchto pár legendárnych pilotov RAF, ktorí sa zhostili najlepšie svojej úlohy pri obrane Malty: Adrian Warburton (Warby), 400 leteckých operácii s 9 zostrelmi, v apríli 1944 sa z operačného letu už nevrátil. James MacLachlan (jednoruký Mac), 200 leteckých operácii a 16 zostrelov, v roku 1943 núdzovo pristál vo Francúzsku, kde bol zajatý a zahynul v zajateckom tábore. Percy Belnave Lucas (Laddie), do júna pilot 249. letky a potom jej veliteľ. V maltskej vojne mal 13 zostrelov, vojnu prežil. George Beurling (Cvok), 27 zostrelov, vojnu prežil.

    • 22.8.2018  15:23

    23.8.1944 jednotky francúzskej 2. obrnenej divízie pod velením generála Leclerca a 3. DIA (alžírskej pešej divízie) včlenené do zostavy 3. americkej armády generála Pattona oslobodili mesto Štrasburg. Vojaci pri prehliadke objektov Ústavu anatómie Štrasburskej univerzity objavili 86 zmrzačených tiel uložených vo vaniach s formalínom. Išlo o pozostatky projektu anatomickej zbierky vychádzajúceho priamo z dielne Himmlera. Projekt navrhol Dr. August Hirt, riaditeľ Ríšskej univerzity v Štrasburgu a týkal sa vytvorenia kolekcii kostier Židov, ktoré by mali slúžiť, ako unikátna zbierka etnika, ktoré sa podarilo nacistom zlikvidovať. Dr. Bruno Berger a Dr. Hans Fleischhacker v koncentračnom tábore Osvienčim vybrali vzorku 115 židovských väzňov a uzavreli ich do karantény, išlo o 79 Židov, 30 Židoviek, 2 Poliakov a 4 aziatov. Títo väzni mali nadštandardné podmienky a vzhľadom k týfovej epidémii boli všetci zaočkovaný proti týfu. Po vykonaných kontrolách a meraniach dňa 17.7.1943 90 väzňov nastúpilo cestu z Osvienčima do koncentračného tábora Natzweiler-Struthof vo Francúzsku. Traja muži cestu neprežili a tak do bloku 13 nastúpilo 87 väzňov, po dobu 2 týždňov ich trocha vykŕmili a v dňoch 11. až 19.8.1943 ich osobne Joseph Kramer (v tej dobe robil zástupcu veliteľa v tomto KT a odtiaľ išiel do Osvienčimu) splynoval v malom zariadení mimo tábor. Jedna väzenkyňa sa odmietla podriadiť a bola zastrelená. Tak pre Dr. Hirta na ríšsku univerzitu doviezli 86 mŕtvol (57 mužov a 29 žien). Nakoniec dokončenie tohto projektu bolo zastavené oslobodzovacími vojskami. 23.10.1945 bolo pochovaných na cintoríne v Štrasburgu 86 neznámych väzňov. Až v roku sa podarilo vďaka pedantnosti nacistov, kedy sa v archíve našiel zoznam väzňov, ktorí boli očkovaní proti týfu v Osvienčime, po porovnaní zápiskov, ktoré sa zachovali v ústave v Štrasburgu (čísla vytetované v Osvienčime im odstránili, ale záznamy ostali) a tak sa podarilo všetkých 86 obetí identifikovať. 6.9.2015 ich pochovali na židovskom cintoríne v Cronenbourgu v Štrasburgu.

<< předchozí 1 2 3 4 8 16 23 30
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace