Volodimir2

Film je o jednej z najkontroverznejších postáv obdobia Protektorátu Čiech a Moravy. Zaujímavý postupný prerod Emanuela Moravca z bývalého legionára, demokrata a masarykového stúpenca v osobnosť kolaborujúcej s hitlerovským nacistickým režimom (právom býva označovaný, ako český Quisling, pomenovaný po nórskom symbole zrady). Jeho aktivita sa mu vyplatila a bol menovaný ministrom školstva a ľudovej osvety, zakladal českú obdobu Hitlerjugend pod názvom Kuratórium mládeže v Čechách a na Morave. Až do konca vojny organizoval verejné zhromaždenia na ktorých nabádal k poslušnosti a lojalite k Tretej ríši. Vzhľadom k tomu, že bol postrachom pre český ľud uvažovalo londýnske velenie o možnom atentáte na neho. Nakoniec svoj život ukončil sám v deň vyhlásenia Pražského povstania, kde sa bál oprávneného hnevu ľudí. Emanuel Moravec je stelesnením hrdinu z ktorého sa stane zradca a kolaborant. Obdobne skončili aj jeho deti mladší syn člen Hitlerjugend zahynul pri nálete a starší bol v roku 1947 popravený za účasť v SS jednotkách.

V roku 1935 na území Lüneburského vresu zahájil nemecký Wehrmacht výstavbu vojenského výcvikového priestoru v Bergene, ktoré bolo určené pre výcvik tankistov. Obyvatelia 24 dedín boli presídlení na iné miesta. 17. júna 1940 bolo do tohto priestoru predsunutých 400 francúzskych a 160 belgických vojnových zajatcov, ktorí začali budovať zajatecký tábor Stalag XI Fallingbostel. Postupne tu vznikalo viac ako 200 hlavných táborov stal sa najväčším zajateckým táborom Wehrmachtu, kde bolo väznených až 95 000 väzňov. Od júna 1941, keď sa Nemecko pripravovalo na vpád do Sovietskeho zväzu sa tábor Bergen-Belsen výrazne rozšíril. Išlo o tábor Stalag XI C, ktorý mal zachytiť naraz až 20 000 sovietskych zajatcov. Neďaleko od tohto boli zriadené ešte 2 tzv, ruské tábory Stalag XI D v Oerbke a Stalag X D vo Wietzendorfe. Do konca marca 1942 zomrelo v týchto táboroch vyhladovaním, od vyčerpania a chorôb okolo 41 000 sovietskych zajatcov a do konca vojny tam zomrelo celkom 50 000 sovietskych zajatcov. Tieto tábory boli ďalej používané na likvidáciu talianskych vojenských zajatcov od augusta 1944 a po potlačení Varšavského povstania v októbri 1944 taktiež na likvidáciu poľských vojnových zajatcov. 15.4.1945 keď oslobodili vojaci 11. obrnenej britskej divízie koncentračný tábor Bergen Belsen naskytol sa im otrasný pohľad na zbedačených 60 000 žijúcich a na desiatky tisíc mŕtvych väzňov. Bergen-Belsen je miestom, kde sa Wehrmacht a SS dopustili zločinov gigantických rozmerov.

Po množstve francúzskych a britských nič nehovoriacich dokumentov z obdobia 2. svetovej vojny sa mi dostal do rúk dokument o Berlíne. Má síce 3 časti v trvaní 157 minút, ale akých, ide o výnimočný dokument. 1. diel začína dňom 1.januára 1945 a končí 23. apríla 1945 v Berlíne, predkladaný je úplne neznámy archívny materiál z pohľadu súčastníkov, história ožíva. Berlín s nejasnými frontovými líniami, každý strieľa na každého, nikto nemá o ničom prehľad. Civilisti sa schovávajú v pivniciach, získavanie vody môže stáť životy. Berlín je pod ilúziou prežitia vojny. A už je tu 2. diel s nastupujúcou Červenou armádou aj s citátmi z denníkov dievčat, ktorá, koľko krát bola znásilnená. 30. apríla červená vlajka vyletí nad Reichstagom a Adolf Hitler spácha samovraždu. Aj tento príbeh je rozprávaný z perspektívy súčasníkov, tak aby sa ich priamo dotýkala minulosť a je zložený z archívnych materiálov a dotváraný myšlienkami z ich denníkov. Tak sa stáva dokument živou históriou, takto to ľudia videli a cítili v tej dobe. 3. diel končí. Berlín 1945, mesto ktoré je najskôr vojnovým divadlom, potom mestom sutín v prostredí ktorého nezmyselne zomierajú mladí vojaci ešte deti v nacistických uniformách. Krátko nato sa začína nová éra s víťazmi aj porazenými. Angličania, Francúzi, Američania, Sovieti ale aj Nemci bežní občania, vojaci, novinári, politici, robotníci z nútených prací, zajatci, Židia. A popri nich aj zločinci a hrdinovia a každý tu má nejaké slovo.

Na úvod trocha histórie. Nemám najlepší názor na pôsobenie Francúzska v 2. svetovej vojne a už vôbec nie na spôsob oslobodzovania, ku ktorým som sa už mnoho krát vyjadroval. No ako sa môžem kladne vyjadrovať na dvoch zradcov z Mníchova, kedy silné demokratické štáty Francúzsko a Veľká Británia uzavreli a podpísali s fašistami dohodu o odstúpení nie nepodstatnej časti nášho Československa Nemecku. Veď nakoniec aj tak dopadli, statoční Francúzi vzdorovali v roku 1940 Nemcom niečo cez jeden mesiac a potom sa vzdali. Polovica Francúzska kolaborovala s nacistickým Nemeckom a druhá polovica bola tým istým Nemeckom okupovaná. Takže jedna polovica kolaboranti a spojenci Nemecka a druhá týmito Nemcami okupovaná, terorizovaná a vraždená. A ďalší nezmysel, po vojne toto Francúzsko sa zaradilo medzi spojeneckých víťazov. A posledná perlička keď maršal Keitel podpísal akt nemeckej kapitulácie a odovzdával ho maršalovi Žukovovi, pohŕdavo sa pozrel na francúzskeho a amerického generála (gen. Lattre de Tassigny a gen. Spaatz), "Čo tu oni robia, oni taktiež nad nami zvíťazili"? Myslím si, že nie je potrebné ďalších slov. Film "De Gaulle" sa zameriava len na krátke obdobie mesiaca jún 1940, to je od jeho nástupu do vlády až po jeho odchod do Londýna. Tu je aj odvolanie na jeho prejav z 18.júna 1940 k obyvateľom Francúzska a jeho kolónii. Samotný prejav De Gaulla nemal taký účinok, aký on očakával. Aj keď ostáva v pamäti jeho ústredná myšlienka že "Francúzsko prehralo bitku, ale neprehralo vojnu". V Británii v tej dobe žilo 10 000 Francúzov ale len 300 sa pripojilo k De Gaullovi na ozbrojený boj a zo 100 000 francúzskych vojakov ba britskom území (vojaci evakuovaní z Nórska a Dunkirku) sa k nemu pripojilo iba 7 000 a ostatní sa vrátili do Francúzska a stali sa z nich vojnoví zajatci. Ciele hnutia Slobodných Francúzov, na ktorých čele stál, bolo pokračovanie vo vojne, oslobodenie Francúzska, obrana celej francúzskej ríše a obnova národnej nezávislosti. Celé jeho odbojové hnutie bolo vedené vo Francúzskych kolóniách v Afrike. Tu bielych Francúzov bolo veľmi málo a väčšinu mužstva tvorili práve príslušníci domorodých etník z kolónii v Afrike, Ázii a Pacifiku. Jeho sny sa mu nakoniec splnili a 25.8.1944 vstúpil na čele stotisícovej armády do Paríža (tu jeho ozbrojenému doprovodu velil nadporučík Ivan Matoušek, ktorý padol 25.8.1944 pri záchrane dvoch vojakov). Pri úvodnom prejave prisúdil Spojencom len minimálnu zásluhu na oslobodení Francúzska, práve naopak amerických, kanadských a britských vojakov považoval za istý druh okupačnej pomoci. Veľmi rýchlo zabudol na 200 000 padlých spojeneckých vojakov len pri oslobodzovaní Francúzska. Koľko padlo Francúzskych vojakov pri oslobodzovaní svojej vlasti sa žiaľ nedozvieme. Film nám približuje udalosť, ktorá je pre všetkých Francúzov obrovským míľnikom, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že jeho historické poslanie sa strácalo v rodinnej dráme samotného De Gaulla. Ešte niekoľko perličiek . Po podpísaní aktu kapitulácie zobrali Nemci do zajatia 1 845 000 francúzskych vojakov a 2,7 milióna ľudí na nútené práce. Pétainové vedenie spôsobilo smrť 78 382 Židov a viac ako 30 tisíc ľudí z francúzskeho odporu.

Možno si urobím zopár nepriateľov, ale nechápem prečo by sme museli z každého dôstojníka, ktorý sa niekde pohyboval v období druhej svetovej vojny, urobiť národného hrdinu a pochopiteľne, ako už bolo zvykom u prezidenta Havla, ktorý nemal žiadnu úctu k zaslúženým vojnovým hrdinom, a každého z nich urobil generálom (úplne rovnako zo strelca v lietadle, ako z pešiaka na bojisku, či z veliaceho generála). A tak z pochopiteľných dôvodov ma zaujíma pôsobenie tohto dôstojníka v období druhej svetovej vojny. Tak, ako väčšina dôstojníkov Československej armády sa cez Poľsko dostal aj tento major von z protektorátu. 16.8.1939 loďou opúšťa Poľsko a pristáva vo Francúzsku. Stáva sa pomocníkom československého atašé plukovníka gšt. Václava Kalinu. Vo Francúzsku mal za úlohu evidenciu všetkých Čechoslovákov z rozpustených interbrigád z bojov v Španielsku. Objavil 539 interbrigadistov, ktorí sa následne stali jadrom 1. čs. náhradného práporu, ten vznikol už 28. septembra 1939 a na druhý deň aj 1. čs. pešieho práporu. Od januára je poverený funkciou prednostu vojenskej kancelárie čs. veľvyslanectva v Londýne. Po potupnom úteku z Dunkirku aj našej divízie, dochádza v Británii k jej zreorganizovaniu a k veliteľovi generálovi Bedřichovi Neumannovi (krycie meno Bohuš Miroslav) bol ustanovený dňom 12.8.1940 za náčelníka štábu 1. československej zmiešanej brigády pplk. Karel Lukás. Tu, brigáda okrem pravidelného výcviku, vykonávala strážnu službu, chránili blízke letiská a pomáhali pri záchranných prácach po nemeckých náletoch. Bez bojových akcii opúšťa po nezhodách s veliteľom (išlo o spor vo využívaní služobného auta veliteľa brigády) už premenovanú 1. československú samostatnú brigádu 24.9.1941 a opäť má miesto v závetrí bojov, vojenský atašé u poľskej exilovej vlády generála Sikorského. Nasleduje v júli 1942 miesto pozorovateľa u 8. britskej armády v Severnej Afrike, konkrétne ako pozorovateľ u 3.rd Royal Tank regiment (3. kráľovský tankový pluk) 10. britskej obrnenej divízie. A tak sa ocitol v strede bojových činnosti u El Alameinu a tu aj prišiel pri nálete nemeckých lietadiel k zraneniu a od 16.11.1942 bol v stave nemocných do 10.7.1943, kedy pokračoval v stáži u britských jednotiek po celú dobu bojov v Taliansku. V roku 1944 už bol zase v Británii a od 18. augusta sa stáva československým vojenským a leteckým atašé v USA. Súhlasím, že bojová činnosť v armáde sa vykonávala aj ďaleko od reálnych bojísk, ale tá hlavná bola pri plnej zodpovednosti za vojakov na úrovni družstva, čaty, práporu až po brigádu. Ale tí skutoční hrdinovia boli blízko pri vojakoch a nie na štáboch divízii, armád, veľvyslanectvách respektíve pridelení pozorovatelia v bojových jednotkách.

Vôbec ma nebaví čítať komentáre, ktoré sú predpojaté ale ani zase prehnané v svojom hodnotení. Idem pozerať film a tešil som sa naň. A keď v celej prvej hodine som mal mierne chvenie na žalúdku vedel som, že som sa dobre rozhodol. Film bol natočený podľa románu anglického spisovateľa Cecil Louis Trounghton Smitha (píšuci pod pseudonymom Cecil Scott "C.S." Forester) pod názvom The Good Shepherd (Dobrý pastier). Približuje nám bitku o Atlantik, ktorá začala 3.10.1939 kedy nemecká ponorka U-100 potopila britský parník SS Athenia v deň kedy Veľká Británia a Francúzsko vstúpili do vojny a pokračovala až do kapitulácie Nemecka. Táto bitka vrcholila v polovici roku 1940 a pokračovala s rôznou intenzitou do konca roku 1943. Posledná loď potopená nemeckou ponorkou bola v Atlantiku dňa 8.5.1945 v blízkosti New Yorku. Bitka o Atlantik hrala v 2. svetovej vojne pre Spojencov veľmi dôležitú úlohu, zabezpečovala pre Britániu istotu potravín a materiálnej pomoci. Jadrom stretnutia bol súboj nemeckých ponoriek, ktoré sa snažili ochromiť spojenecké zásobovacie trasy so spojeneckými námornými a leteckými protiponorkovými silami v oblasti čiernej diery (oblasť takmer 2/3 z celej trasy, ktorá bola mimo dosahu spojeneckých lietadiel). Vedľa vlčích svoriek a konvojov ale zahrňovala i niekoľko stretnutí medzi hladinovými plavidlami. Nemcom sa nepodarilo zastaviť tok strategických zásob do Británie. Toto zlyhanie viedlo k nahromadeniu vojakov a dodávok potrebných pre deň D. Samozrejme, že to bolo za obrovských ľudských a materiálnych strát. Spojenci stratili v bitke o Atlantik 36 200 námorníkov, 36 000 obchodných námorníkov, 3500 obchodných plavidiel, 175 vojnových lodí. Na druhej strane straty nemeckých agresorov bolo padlých 30000 námorníkov a 783 ponoriek. A späť k filmu "Chrt" - Vojna v Atlantiku. Ide síce o fiktívny príbeh, ani torpédoborec USS Keeling s kódovým označením Greyhound neexistoval, ale film sa točil na torpédoborci USS Kidd (DD-661), ktorý aj skutočne v 2. svetovej vojne v Atlantiku bojoval. Ale aj strety s nemeckými ponorkami v taktickom zoskupení ako Vlčia svorka skutočne prebiehali a v omnoho horšej forme, ako to bolo v tomto filme. Kapitán Kraus mal na obranu konvoja 37 lodí k dispozícii ešte dva britské torpédoborce a kanadskú korvetu. A zameraný je práve na oblasť čiernej diery, kedy je konvoj odkázaný sám na seba a na svoju eskortu. A tu začína boj s limitovanou zásobou pohonných hmôt, munície a časom, lebo musia vydržať s čo najmenšími stratami dovtedy pokiaľ sa nedostanú do oblasti, kde už môžu dostať leteckú podporu z ostrovov. Pochopiteľne, že film má aj nedostatky preto aj jedno torpédo som odobral (delostrelecká streľba torpédoborca v rámci konvoja, útok na ponorku torpédoborcom aj strašenie konvoja cez rozhlasové vysielanie), ale to sú len detaily, ktoré mali zapôsobiť na diváka a zapôsobili. Zaujímavá je skutočnosť, že 1,5 hodiny bojujeme z Nemcami a vo filme sme nevideli ani jedného. Veľká vďaka za tento film, nakoľko v opačnom garde z Atlantiku sme videli mnoho filmov, myslím tým z ponorky smerom na hladinu a tento z hladiny na ponorky je mojim druhým v poradí.

Rok 1943 bol pre Hitlera a východný front kritickým rokom. Začalo sa to zničením 6. Paulusovej armády a predovšetkým nemeckým zlyhaním v bitke u Kurska. Obdobne to bolo aj na iných vojnových bojiskách. Nemecké vojska prehrali aj v Afrike, spojenci sa vylodili v Sicílii a obsadzovali Taliansko. V dôsledku týchto udalosti potreboval Hitler nové čerstvé divízie. Nábor bol nasmerovaný na skupinu vojakov, ktorí boli doposiaľ relatívne nedotknutí, na Hitlerjugend. Museli však splniť kritéria, minimálna výška 170 cm pre pechotu HJ, minimálna výška 168 cm pre obrnené jednotky HJ a všetci dobrovoľníci museli podstúpiť 6 týždenné výcvikové sústredenie. K 1. septembru bolo prijatých a vycvičených 16 tisíc regrútov, výcvik prebiehal v tábore Beverlo v Belgicku kde pôsobili až do marca 1944. V marci bola táto 12. tanková divízia SS Hitlerjugend pričlenená k 1. tankovému zboru a presunutá do Caen v Normandii. Už pri prvej akcii príslušníci tejto divízie zabili 1.4.1944 vo francúzskom Ascq 86 mužov, ako odvetu za sabotáž železnice na ktorej sa oni nachádzali. Masaker nariadil SS-Obersturmführer Walter Hauck (po vojne bol za tento čin v Lille odsúdený na smrť, neskôr bol zmenený na doživotie a nakoniec v roku 1957 bol prepustený) V júni 1944 boli nasadení do bojov v Normandii proti kanadským jednotkám. 7.6.1944 zabili 11 kanadských vojnových zajatcov a neskôr ďalších 29, masaker nariadil veliteľ SS-Brigadeführer Kurt Meyer (po vojne bol kanadským vojnovým súdom dňa 28.12.1945 odsúdený na smrť, neskôr zmenený na doživotne a v roku 1954 prepustený na slobodu). Straty divízie počas bojov v Normandii, od júna do septembra 1944, predstavovali 8 000 mužov. Ďalšie zločiny vojakov tejto divízie 30.8.1944 v Tavaux vojaci zabili 21 civilistov. Na druhý deň 31.8.1944 v Plomione zabili ďalších 14 civilistov. Po doplnení na stav 19 657 vojakov bola divízia nasadená v decembri 1944 v Ardenách. Operácia bola ukončená totálnym fiaskom tu stratila divízia 9870 mužov z toho 328 dôstojníkov, 1698 poddôstojníkov a do 28.1.1945 bola divízia vytlačená späť do východiskových pozícii. 14.1.1945 dostali rozkaz presunúť sa do Maďarska (operácia Jarné prebudenie), kde sa mala zúčastniť ofenzívy dobyť maďarské ropné polia a otvoriť cestu do Budapešti, kde bolo v obkľúčení 45 tisíc vojakov IX. Horského zboru. Odtiaľ ich už hnala Červená armáda smerom na Rakúsko. Cez Odenburg a Hirtenberg sa divízia dostala do Linzu kde sídlila 65. pešia divízia americkej armády, ktorej sa zostatky 12. tankovej divízie SS Hitlerjugend (tiež pomenovanej aj ako Detská divízia alebo Vraždiaca divízia) dňa 7. apríla vzdali. Ich stav bol 16 dôstojníkov, 48 poddôstojníkov a 391 vojakov. Takýto neslávny osud postretol tých hrdlorezov s ešte tečúcim mliekom po brade (pôvodne mali mať v embléme fľašu s mlieko). Pomerne dobrý dokument o málo známej nemeckej divízii.

Mám obrovskú slabosť na filmy z druhej svetovej vojny, najmä tie, ktoré sú založené na skutočnom príbehu. Film začína príhovorom generála Georga S. Pattona k vojakom, rozpráva príbeh pozoruhodného muža Marcela Marceaua (Manzhela - francúzskeho mimického herca). Prečo práve generál Patton? V dobe 2. svetovej vojny sa dvaja bratia Manzhelovi pripojili k francúzskemu odboju a prijali pseudonym Marceau (po slávnom francúzskom generálovi). V resistancii (francúzsky židovský odboj Organizácia Juive de Combat, OJC) zachraňovali 10 tisíce židovských sirôt pred rasovými zákonmi a ich umiestnením do koncentračných táborov. Marcel Marceau využíval svoje schopnosti klauna pri upokojovaní deti, keď ich vozil za hranice Francúzska do Švajčiarska. Po oslobodení Paríža, keďže ovládal angličtinu, sa stal styčným dôstojníkom generála George Pattona. Film je založený na skutočných udalostiach. Preukázateľne sa mu podarilo zachrániť a previesť cez hranice 350 židovských sirôt. Deti, ktorých rodičov, nechala vláda vo Vichy vyviesť do koncentračných táborov. Z týchto 75 000 Židov sa domov nevrátilo 72 500. Film nám približuje nemeckú inváziu do Francúzska v roku 1940 a o dôsledky zavedenia bábkovej vlády. Tu sa nám objavuje aj ďalšia historická postava Klausa Barbie „mäsiara z Lyonu“ (od roku 1947 agentom americkej tajnej služby CIA) . Odpor nám ukazuje mnohé z jeho zverstiev. Na odlachčenie nejaké zaujímavosti: vo filme hrala aj slovenská herečka Vica Kerekes, ale aj českí herci Matěj Seifert, Klára Issová a Marta Issová. Natáčalo sa aj v Prahe a Liberci (v uličkách Nového Mesta, v hotely Grand Bohemia, v priestoroch bývalej Živnobanky a na železničnej stanici v Liberci).

Dokument je venovaný obetiam a potomkov týchto obetí z vypálených obcí v dobe 2. svetovej vojny. Nedáva si obrovský záber, len taký, ktorý unesie v časovom limite. Všetka česť za tvorbu takých dokumentov, veď ako vidíme aj v tomto dokumente, tých žijúcich svedkov je na tomto svete už len poskromne. Ležáky, vypálené 24.6.1942, nacistom padlo za obeť 33 obyvateľov osady, 11 deti bolo odoslaných do koncentračných táborov a 2 dievčatá boli odoslané na ponemčenie do Tretej ríše. A práve tie dve prežili a vrátili sa po vojne do Ležák. Marie a Jarmila Šťulíkove, z nich Jarmila nás sprevádza aj dokumentom (podrobnejšie Ležáky osada, ktorá stratila svojich obyvateľov, nie pamäť, 2002). Ďalším aktom brutálneho násilia je osada Český Malin v oblasti Volyň na Ukrajine. Masakrom na obyvateľoch nás sprevádza Alojz Martinovský, kde dňa 13.7.1943 položilo životy nezmyselnému násiliu 104 mužov, 161 žien a 105 deti. Zahynuli aj 4 Česi, ktorí boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Popolom ľahlo nacistickému besneniu aj 68 domov. Ďalším miestom utrpenia bol Juříčkov mlyn, tu nás sprevádza spojka partizánov vtedy 16 ročný Ján Mária Hronek. 3.4.1945 na základe udania Nemci obkolesili partizánsky úkryt pod mlynom. Celá rodina Ján Juříčka s manželkou a troma deťmi boli na mieste zastrelený, zo 6. partizánov 2 utiekli, jedného zajali a 2 partizánov zabili, jeden spáchal samovraždu. Mlyn bol zapálený. Ďalším miestom odporu bola osada Prlov, ktorá bola vypálená za pomoc partizánom 23.4.1945 aj tu robí sprievodcu Ján Mária Hronek. Zradca Oškera nacistom ukazoval, domy kde pomáhali partizánom a na základe toho bolo 23 ľudí zabitých a domy vypálené. Výstrely z oslobodzovacích zbraní už bolo počuť a tak stúpalo aj sebavedomie ľudí v Leskoviciach. Novovzniknutý revolučný výbor zmobilizoval ľudí a postavili sa na odpor utekajúcim Nemcom. Dôsledok tejto revolty 26 ľudí zabitých a dedina vypálená dňa 5. a 6.5.1945. Poslednou tryznou tohto dokumentu je osada Vařákové Paseky a keďže som sa tejto téme venoval nedávno (detailne Ztracené adresy, 2011 respektíve Smrť sa volá Engelchen, 1960 a 1962), nebudem sa tu znova opakovať.

Vždy keď sa objaví nový dokument mám určité obavy z jeho podania. A zvlášť keď sa jedná o tak citlivú otázku, ako je otázka odsunu Čechov z pohraničia, respektíve Nemcov z Čiech, Slovenska a Poľska. Nedávno som v jednom dokumente zachytil myšlienku, že Nemci si celú vojnu o svoj odsun koledovali. Len pár nezabudnuteľných dôvodov Lidice, Ležáky, Chatyň, Cimenná, Kalište, Kľak, Ploština, Javoričko, Prlov a mnoho ďalších. Ale najpodstatnejším faktom je že odsun Nemcov z Československa a Poľska vymyslelo skutočne Anglicko na Postupimskej konferencii ústami Churchilla (toho po prehratých voľbách v júli 1945 na konferencii vystriedal Clement Attlee) a ten presvedčil vlády ZSSR a USA aby to akceptovali ako výhodné riešenie. Píše sa tam aj o náhradách škôd. Výsledkom tohto riešenia bol pre všetkých záväzný protokol Postupimskej konferencie zo dňa 2.8.1945. Nútený odsun bol prevedený práve na jeho základe. Vtedajší prezident Beneš by nič nedosiahol keby tu nebola vôľa týchto svetových veľmoci. Takže je samozrejme, že Československo nemohlo Nemcov len tak vyhostiť. Samotný odsun logisticky pripravila práve ich Medzispojenecká komisia v Nemecku. Nemci boli postupne a plánovite odsunutí do americkej a ruskej zóny, podľa presného plánu prevažne v priebehu roku 1946. Československo bolo vykonávateľom a teda nemá za tento odsun žiadnu právnu a hmotnú zodpovednosť. Medzinárodná komisia dokonca vyslovila verejné uznanie Československu za humánne a kompletné prevedenie odsunu Nemcov (áno iste tam boli aj nejaké exscesy). Akékoľvek nároky ohľadom odsunu by mala nemecká vláda a skutočne poškodení Nemci uplatňovať u vtedajších víťazných mocnosti USA, Veľká Británia a Sovietsky zväz. Ale zmluvou zo dňa 26.5.1952, kapitoly 6, článku 3 a kapitoly 8, článku 1 a 3 Nemecko už nikdy si nemôže uplatňovať nároky vzhľadom k zabavenému nemeckému majetku. Z tejto zmluvy (respektíve z jej ratifikácii) je jasné, že všetok majetok jednotlivých Nemcov na území Československa prešiel do plného vlastníctva Československa a jeho občanov, ako povinná splátka na reparácie za všetky vojnové škody spôsobené Nemcami. Nemecko dokonca dodnes nezaplatilo Československu žiadnu náhradu za škody naviac a je teda dodnes obrovským dlžníkom Českej aj Slovenskej republike a nie naopak. Nie vždy to bolo tak pri rozhodovaní politikov v Čechách, či už to bol Havel, Nečas respektíve Schwarzenberg. (Musím dať za plnú pravdu komentáru sportovca)