Volodimir2

Možno si urobím zopár nepriateľov, ale nechápem prečo by sme museli z každého dôstojníka, ktorý sa niekde pohyboval v období druhej svetovej vojny, urobiť národného hrdinu a pochopiteľne, ako už bolo zvykom u prezidenta Havla, ktorý nemal žiadnu úctu k zaslúženým vojnovým hrdinom, a každého z nich urobil generálom (úplne rovnako zo strelca v lietadle, ako z pešiaka na bojisku, či z veliaceho generála). A tak z pochopiteľných dôvodov ma zaujíma pôsobenie tohto dôstojníka v období druhej svetovej vojny. Tak, ako väčšina dôstojníkov Československej armády sa cez Poľsko dostal aj tento major von z protektorátu. 16.8.1939 loďou opúšťa Poľsko a pristáva vo Francúzsku. Stáva sa pomocníkom československého atašé plukovníka gšt. Václava Kalinu. Vo Francúzsku mal za úlohu evidenciu všetkých Čechoslovákov z rozpustených interbrigád z bojov v Španielsku. Objavil 539 interbrigadistov, ktorí sa následne stali jadrom 1. čs. náhradného práporu, ten vznikol už 28. septembra 1939 a na druhý deň aj 1. čs. pešieho práporu. Od januára je poverený funkciou prednostu vojenskej kancelárie čs. veľvyslanectva v Londýne. Po potupnom úteku z Dunkirku aj našej divízie, dochádza v Británii k jej zreorganizovaniu a k veliteľovi generálovi Bedřichovi Neumannovi (krycie meno Bohuš Miroslav) bol ustanovený dňom 12.8.1940 za náčelníka štábu 1. československej zmiešanej brigády pplk. Karel Lukás. Tu, brigáda okrem pravidelného výcviku, vykonávala strážnu službu, chránili blízke letiská a pomáhali pri záchranných prácach po nemeckých náletoch. Bez bojových akcii opúšťa po nezhodách s veliteľom (išlo o spor vo využívaní služobného auta veliteľa brigády) už premenovanú 1. československú samostatnú brigádu 24.9.1941 a opäť má miesto v závetrí bojov, vojenský atašé u poľskej exilovej vlády generála Sikorského. Nasleduje v júli 1942 miesto pozorovateľa u 8. britskej armády v Severnej Afrike, konkrétne ako pozorovateľ u 3.rd Royal Tank regiment (3. kráľovský tankový pluk) 10. britskej obrnenej divízie. A tak sa ocitol v strede bojových činnosti u El Alameinu a tu aj prišiel pri nálete nemeckých lietadiel k zraneniu a od 16.11.1942 bol v stave nemocných do 10.7.1943, kedy pokračoval v stáži u britských jednotiek po celú dobu bojov v Taliansku. V roku 1944 už bol zase v Británii a od 18. augusta sa stáva československým vojenským a leteckým atašé v USA. Súhlasím, že bojová činnosť v armáde sa vykonávala aj ďaleko od reálnych bojísk, ale tá hlavná bola pri plnej zodpovednosti za vojakov na úrovni družstva, čaty, práporu až po brigádu. Ale tí skutoční hrdinovia boli blízko pri vojakoch a nie na štáboch divízii, armád, veľvyslanectvách respektíve pridelení pozorovatelia v bojových jednotkách.

Východonemecký film „Die Sonnenbrucks“ bol uvedený na VI. MFF v Karlových Varoch (14.-29. júla 1951) a výkon hlavného hrdinu Eduarda von Wintesteina bol ocenený za najlepší mužský výkon. Divadelná hra Leóna Kruczkowského, podľa ktorej bol film natočený mala pôvodný názov „ Nemci sú ľudia“. Film rieši nemeckú rodinu profesora Sonnenbrucka, ktorý osobne si zvolil svoju vnútornú emigráciu, nepodporoval nacizmus, ale tiež proti nemu nebojoval. Hlavným problémom drámy je jeho pozícia profesora na nemeckej univerzite v Göttingene a riešenie otázky morálnej zodpovednosti Nemecka za druhú svetovú vojnu. Veľmi ťažkú situáciu mal aj v kruhu svojej rodiny. Manželka Bertha fanatička Hitlera, syn Erich padol pri Stalingrade, syn Untersturmführer Wili je okupantom v Nórsku (fanatický príslušník SS), vo Francúzsku pracuje jeho dcéra Ruth, ktorá doma pomôže zachrániť bývalého spolupracovníka svojho otca (za čo zaplatí životom). Potom v domácnosti je aj nevesta Liesel (manželka padlého syna Ericha), neochvejná národná socialistka (ktorá gestapu udala Ruth). A v tomto prostredí v nacistickom Nemecku žije a snaží sa orientovať aj profesor Sonnenbruck. Vojnu prežil ale jeho bránenie humanistických tradícii v Západnom Nemecku, kde sa po vojne absolútne nič nezmenilo, bráni žiť a tak sa obracia smerom na Východné Nemecko (NDR).

Film režíroval mladíček Filip Kilián ako svoju študentskú prácu a zaujímavo načrel do témy druhej svetovej vojny. V jedinom okope sa realizuje stret vojakov cudzích armád a dvoch pre seba nezrozumiteľných rečí. Zaujímavý je fakt, že sa vo všetkom dohodli, ešte aj strach z náletu mali rovnaký. Záver pre mňa išiel trocha nezmyselným smerom, ale pravdepodobne to bol práve zámer scenára. Násilie na pozadí vojny v príbehovo veľmi jednoduchom filme, kde sa pokúšal o vojnový film, ktorý bude mať minimalistický dej a to všetko mu aj vyšlo.

Celkovo boli natočené 2. série, 1. o 4 dieloch a 2. séria mala 6. dielov, všetko je formou hraných dokumentov situované na západný front, tesne po jeho otvorení. Ale nie sú orientované na najväčšie bitky na tomto fronte, ale na malé ale veľmi dôležité ohniska v rámci útoku Spojencov. Všetky diely sú prezentované malými jednotkami americkej a kanadskej armády a v každej s nich je vytiahnutý jeden z mnohých hrdinských činov. Tieto boli na psychiku týchto vojakov veľmi dôležité, ktoré ich motivovali v ďalšom boji. Budem sa venovať prvej sérii. 1. diel Nacistická pevnosť - dokument nám približuje bitku o Brestský prístav a konkrétne zapojenie do bitky o pevnosť Fort Nontbarey 121. ženijného práporu kapitána Sydney Smitha. 2. diel Les smrti je približovaná bitka v Hurtgenskom lese a kótu "400" v nasadení 2. práporu Rangers 112. pešieho pluku 8. americkej divízie. 3. dielom je dokument Nepremožiteľná obrana, tu sa venuje bojom o mesto Caan s dôrazom na opátstvo Abbaye D´ardenne vojakmi 7. kanadského pešieho pluku. Posledným 4. dielom tejto série je dokument Nepriatelia bok po boku, americká prieskumná jednotka kapitána Johna C. Leeho narazila v priestore rakúskych Alp na nemeckých vojakov pod velením kapitána Gangla, ktorí spolupracovali s rakúskym odporom. Tí mu predniesli požiadavku na záchranu francúzskych prominentných zajatcov (2. bývalí premiéri, 2. významní vojenskí generáli a sestra generála Charlesa de Gaulle). Tak začala bitka o hrad Itter, ktorá bola jedinou bitkou druhej svetovej vojny, v ktorej vedľa seba bojovali vojaci americkej armády a Wehrmachtu. Pre mňa to bol kvalitný seriál a takýmto malým perličkám z toho veľkého celku bojov fandím a predpokladám, že aj naďalej sa budú otvárať a filmovať. Teraz sa teším na 2. sériu filmov Hitlerového posledného vzdoru.

Aj na Slovensku sme sa dopracovali ku krátkym filmom o osudoch ľudí v období 2. svetovej vojny a aj po nej. Ide o ľudí zapojených do protifašistického odboja, do pomoci ľuďom v rámci holokaustu ale aj o ľuďoch , ktorí sa dostali do gulagov, respektíve pracovných táborov tesne po vojne. Začal som ich trocha spracovávať a keďže to bolo veľmi náročné na čas ale aj priestorovo, upustil som od toho. To čo bolo hotové som ponechal k nahliadnutiu, ide o zaujímavé veci. 1. Čakanie na otca - pri oslobodzovaní Červenou armádou postupovali aj orgány NKVD, ktorí mali zoznamy sovietskych emigrantov a tí pod rúškom služby prekladateľov boli z Československa odsunutí do gulagov. 2. Do posledných dni - Vysokoškolský strážny oddiel (VSO) bol štábnou jednotkou Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku. Základ tvorila skupina študentov z Majera a Banskej Bystrice, ktorú 26.8.1944 vyzbrojili vo Zvolene. Výcvik prebiehal od 26.augusta v Harmanci a od začiatku septembra 1944 na Donovaloch pod vedením kpt. M. Czambela a por. M. Štubňu. V polovici septembra sa skupina preorganizovala na štábnu strážnu rotu s 3 čatami. K VSO patrila aj čata S. Rozbořila v počte 61 príslušníkov, ktorá sa utvorila začiatkom septembra 1944 so sídlom v Demänovskej doline. Veliteľom VSO bol kpt. M. Czambel, veliteľmi čiat por. M. Štubňa, por. V. Kútik, čatár Š. Ragan a S. Rozbořil, organizátorom a členom štábu J. Chovan. Po doplnení mal VSO 205 príslušníkov. Bol určený na strážnu a ochrannú službu Veliteľstva 1. čs armády na Slovensku. Po 12. októbri časť príslušníkov prešla do partizánskych oddielov, ďalšia pod vedením M. Poláka odišla 26.októbra do priestoru Vepora pripraviť nové stanovisko pre gen. Rudolfa Viesta a jeho štáb. Zvyšok oddielu zabezpečoval ochranu gen. Viesta a plk. Goliana a niektorých funkcionárov Veliteľstva 1.čs. armády na Slovensku od 28.10.1944 počas presunu z Donovál. Pri Ondreji nad Hronom v lese medzi Sopotnickou a Bukovskou dolinou bol oddiel 2. - 3. novembra Nemcami rozbitý, Viesta a Goliana v Pohronskom Bukovci zajali. Časť príslušníkov VSO prešla na partizánsky spôsob boja. 3. Druhá strana Dunaja - Je príbeh ľudí, ktorí po mníchovskej zrade 12.10.1938, sa v priebehu dňa stali obyvateľmi Tretej ríše. Našťastie "len" na dobu 6,5 roka, za celú dobu sa nedostali do Bratislavy a tým aj na územie Slovenska. Občania Petržalky plnili vojenské povinnosti pre Wehrmacht. 4. Iba slzy - osud obyvateľov Chmeľnice nemeckej dedinky v blízkosti Starej Ľubovne. Časť nemeckého obyvateľstva skončila v zbernom tábore Nováky a odtiaľ potom boli vysťahovaní do Nemecka a časť išla do zajateckých táborov na Kaukaz. Mnoho z nich sa ešte v roku 1945 vrátila domov. Skutočné príbehy ľudí, ktorých sa dotkla 2. svetová vojna. Celkovo ich bolo odvysielaných 30 dielov pri príležitosti 70. výročia od konca druhej svetovej vojny. Ta ich kvalita a hodnovernosť je otázna. Ale to nebolo cieľom tohto seriálu.

Určite namieste je otázka, akú vierohodnosť majú tieto vlastné rozprávania von Werra, ktoré publikovali v roku 1956 Kendall Burt & James Leasor pod názvom „The one that got away“. Môj názor je, že dochádzalo k pretáčaniu faktov, ale ani to nezmenšuje jeho neuveriteľné úspechy. Jeho bojová kariéra ako poručíka začala v poľskom ťažení v rámci Jagdgeschwader 1 (JG 1) „Oesau“ nemecké stíhacie krídlo. Ale prvý zostrel si pripísal až 20.5.1940 už v ťažení proti Francúzsku, kde pôsobil v Jagdgeschwader 3 (JG 3) „Udet“. Nasledovali ďalšie úspešné zostrely až prišla rada aj na neho a 5.9.1940 južne od Londýna v leteckej bitke o Anglicko bol zostrelený a dostal sa do zajatia. Pravdou je, že zajatecké tábory v Británii pre dôstojníkov nemeckej Luftwaffe boli nadštandardné a ich nepísanou povinnosťou bolo, že sa musia pokúšať o úteky. Už zo svojho prvého zajatia v Maidstoneových kasárňach sa pokúsil neúspešne o útek, odtiaľ ho premiestnili do zajateckého tábora v Kensington Paláce. Nasledoval Officers POW Camp No.1 Grizedale Hall, kde sa opäť 7.10.1940 pokúsil o útek (o 5 dní ho chytili). Po 21 dňoch samoväzby ho premiestnili do Officers Camp No.13 v Swanvicku, tu vykopali tunel a 20.12.1940 opäť utiekol. Tu už pohár z vodou pretiekol aj pre britských strážnikov a v januári 1941 ho spoločne s tisíckou nemeckých väzňov poslali do Kanady. Loďou sa dopravili 21. januára 1941 do Halifaxu v Novom Škótsku a ďalej vlakom smerovali do novopostaveného zajateckého tábora na brehu jazera Superior (provincia Ontario), vyskočil z vlaku a neďaleko mesta Ogdensburg vstúpil na územie USA (v januári 1941 bolo USA neutrálnym štátom). Počas druhej svetovej vojny bolo v Kanade známych 40 zajateckých táborov, v ktorých sa nachádzalo až 33 798 zajatcov. Uskutočnilo sa tiež 600 pokusov o útek, ale len veľmi málo z nich bolo úspešných. Štyria zajatci boli zabití, traja ranení a opäť zadržaní ale iba jednému sa útek podaril a dostal sa do USA išlo o leutnanta Franz Xaver Baron von Werra. Tu sa prihlásil na polícii a tí ho následne odovzdali imigračným úradom. Keďže mu hrozilo jeho vydanie späť do Kanady, za pomoci nemeckých úradníkov z USA utiekol do Mexika, odtiaľ do Afriky, Španielska a Talianska. Odtiaľ ho previezli v apríli 1941 späť do Nemecka. 14.12.1940 ho osobne Adolf Hitler dekoroval Železným krížom a od júna 1941 velil I. skupine Jagdgeschwader 53 na východnom fronte a za ďalších 13 vzdušných víťazstiev bol 22.8.1941 povýšený na kapitána. Svoju bojovú kariéru ukončil 25.10.1941, kedy zlyhal motor jeho lietadla počas cvičného letu nad Severným morom a jeho telo sa už nenašlo. Vojnový film, ktorý ničím nepripomína agresivitu nemeckých nacistov. Jeho kniha v dobe vojny bola ministerstvom propagandy zakázaná ako príliš pre britská a aj jeho úteky neboli motivované snahou o boje za 3. Ríšu respektíve za Hitlera, skôr boli vedené spôsobom, ktorý zodpovedal gentlemanovi a čestnému vojakovi, takýto záver z tohto filmu som si odniesol ja. Na záver perlička, herec Hardy Kruger bojoval v 2. svetovej vojne v 38. divízii SS Nibelungen a v roku 1945 ho zajali Američania a aj on zo zajateckého tábora na tretí pokus ušiel.

Film sa konkrétne venuje dvom skutočným udalostiam a jednej vymyslenej story. Neviem prečo bola do tohto prípadu domyslená aj partia liverpoolských prístavných robotníkov na krádež zlata. Film je skutočnou udalosťou v dobe kedy sa Británia pripravovala na inváziu zo strany nacistického Nemecka, bola časť zlatých rezerv tohto štátu premiestnená z Londýnskej Bank of England troma špeciálnymi vlakmi v dňoch 22. až 24.5.1940 do trezorov banky Martins Bank v Liverpoole. Zlato ukryté v tejto banke tam bolo v úschove, kým ho nebolo možné poslať do zámoria ako súčasť plánu Winstona Churchilla dopraviť väčšinu bohatstva Spojeného kráľovstva do Kanady, aby sa udržala ďaleko od nacistických rúk (operácia Fish). Ďalšou spomínanou udalosťou vo filme opäť spracovanej podľa skutočnej udalosti bola operácia Bernhard, ktorej cieľom bolo zaplaviť britskú ekonomiku falošnými bankovkami. Táto operácia sa realizovala v koncentračnom tábore Sachsenhausen v barákoch číslo 18 a 19. Tu 144 židovských väzňov falšovalo v miliardovej nominálnej hodnote anglické librové bankovky. Tu pracoval aj väzeň s číslom 64401 ktorý pochádzal z Veľkej Lomnici (bývalé Československo), Adolf Burger. O tejto udalosti napísal knihu podľa ktorej bol natočený film Diablova dielňa, 2007.

Konečne sa objavil aj dokument z 2. svetovej vojny ale z Európy. Tých dokumentov z Pacifiku a s neznesiteľným americkým patriotizmom vyšlo na stovky a neviem či ešte niekto má záujem o ne. Objavilo sa 8 ústredných operácii zo západnej Európy, ktoré až na malé výnimky (Bitka v ústi Šeldy) už boli mnohokrát v samostatných filmoch. V komentároch k nim sa snažím uviesť aj to množstvo filmov kde je operácia rozobraná dôslednejšie. Všade sa snažím zaoberať udalosťami málo ale vôbec neznámymi. Reálne ide o jeden z najlepších dokumentov zameraný nielen na výsledok na bojisku, ale aj na jednotlivé vedľajšie vplyvy na bojovú činnosť.

Zaistenie ústia rieky Šeldy bolo v pôvodnom pláne operácie Overlord a túto úlohu mal splniť Montgomery v rámci operácie Fortitude. Veľkým úspechom bolo obsadenie prístavu v Antverpy ale tento prístav Spojenci nemohli používať nakoľko rieka, ktorá do tohto prístavu vtekala Šelda (Scheldt) bola ešte v rukách nemeckých síl. Nasledovala bitka v ústi Šeldy v trvaní od 2.10.1944 do 8.11.1944. Táto úloha bola pridelená 1. kanadskej armáde pod velením generála Guy Simonsa (po vyliečení z úplavice ďalej velil Harry Crerar) v zložení 2. kanadský zbor (2. a 3. kanadská pešia divízia a 4. kanadská obrnená divízia), I. britský zbor, 1. poľská obrnená divízia a ďalšie americké, belgické a holandské jednotky. Nemci vo výborne vybudovanej obrane viedli obrannú zdržovaciu taktiku k čomu patrilo aj zaplavenie oblasti morskou vodou, čo značne spomaľovalo postup spojencov. Zatopený a rozbahnený terén spôsobili že táto bitka bola vyčerpávajúca a krvavá, radí sa medzi bitky na najťažšom bojisku druhej svetovej vojny v Európe. 1. kanadská armádu tu prišla o 12873 vojakov. Nemcom nakoniec ich taktika takmer zničila, v zatopenej oblasti už nemali ako bojovať a tak 41 043 vojakov sa vzdalo silám kanadskej armády. Aj keď táto bitka patrí medzi tie menej známe, víťazstvo v nej bolo pre Spojenecké námorníctvo veľmi dôležité, mohli zásobovať svoje jednotky a tie pokračovali v bojoch na západnom fronte až do konca vojny.

V auguste 1944 nasledovalo ďalšie vylodenie, operácia Dragoon, tentokrát v južnom Francúzsku medzi mestami Cannes a Toulonem. Tento nový front sa tiahol údolím rieky Rhôny. V tejto chvíli Spojenecké velenie pripravilo operáciu Market-Garden, cieľom bol prienik cez rieku Rýn na nemecké územie cez Holandsko. V snahe sa vyhnúť Siegfriedovej línii padlo rozhodnutie previesť výsadok za nemeckými líniami silou 35 000 výsadkárov. Prvá časť operácie Market mala za úlohu dobiť niekoľko mostov cez rieky Maasu a Rýn (Waal) a udržať ich do príchodu pozemných vojsk. Operáciou bola poverená 1. vzdušná výsadková armáda (82. americká výsadková armáda, 101. britská výsadková divízia a poľská 1. padáková brigáda). Montgomeryho operácia skončila katastrofou. Pozemné vojska sa k výsadkom nedostala včas a tak späť k svojim jednotkám z 10000 mužov v Arnhemu sa dostalo iba 2163 poľských a britských výsadkárov. Z celkového počty 35000 nasadených výsadkárov 7680 bolo trvale vyradených z boja okolo 8000 bola Nemcami zajatých. Hlavná úloha operácie splnená nebola. Neporazili nepriateľa v Holandsku a tak brána do Nemecka bola zatiaľ ešte zatvorená. Vedeli ste, že v tejto operácii bojovali aj československí stíhači? A to 310. a 312. československá stíhacia peruť, ktorým velil štábny kapitán letectva Tomáš Vybíral na Spitfiroch F.Mk.IXC a HK.Mk.IXC. Zo 24 zasahujúcich lietadiel perute v boji stratili po jednom z nich. Najlepší film z tejto operácie je „Príliš vzdialený most“ z roku 1977 a mnoho iných filmov zverejnených v časti „Vylodenie v Normandii“