Film o partičke primitívnych teenageroch bažiacich po dobrodružstve, ktorým spríjemňuje chvíle nemecký Scott Glenn s odporným predkusom a s vlastnosťami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani austrálsky Mick Taylor. Len škoda, že to v tomto prípade vyznieva samoúčelne a absurdne.
Čistokrvný horor alebo rafinovaný psychothriller? Možno tak trochu oboje... Každopádne má film veľmi kvalitnú atmosféru a v napätí vás udrží prakticky až do poslednej tretiny. Potom nasleduje "prekvapenie" a celý príbeh naberie trochu iný rozmer, no stále je to ešte v rámci normy, i keď to už nie je také suverénne ako predtým. Samozrejme, že by to ako celok nefungovalo tak dobre bez vynikajúceho výkonu hlavnej predstaviteľky.
Mierne šokujúci dokument, ktorý ocenia najmä ľudia - veriaci, ktorí poznajú danú problematiku či už z kníh samotného pátra Amortha (napr. V boji proti diablovi či skvelý Testament exorcistu, ktoré pochopiteľne poskytujú ucelenejší obraz) či iných dostupných zdrojov, resp. autorov (napr. F. Bamonte). Je dobré o týchto skutočnostiach hovoriť a ukazovať ich v plnej obludnosti.
V jednom z priateľských rozhovorov mi slovenský režisér Eduard Grečner odporučil, aby som si pozrel film Môj pes Killer, o ktorom sa vyjadril, že sa z jeho pohľadu jedná o najzaujímavejší slovenský počin za posledných niekoľko rokov a myslí si, že by ma mohol niečím osloviť. Vzhľadom na jeho vkus a našu vzájomnú zhodu v hodnotení niekoľkých filmov česko-slovenskej produkcie, som sa rozhodol, že do toho pôjdem napriek mojim predsudkom voči slovenskému filmu (dajme tomu po roku 2000) vo všeobecnosti. Môj pes Killer je rozhodne zaujímavý film. Dlhšie statické zábery bez sprievodnej hudobnej kulisy umocňujú už tak ponurú atmosféru, ktorá má pachuť horkosti. O problematike dysfunkčných rodín a z toho prameniacich následkov vieme všetci aj z rôznych iných prameňov (filmov). V tejto snímke sa nedozvieme nič nové, ale spôsob, akým nám niektoré aspekty tvorcovia ukazujú je rozhodne svojský, celistvý a týmto sa nebojím povedať, že aj originálny. Negatívne reakcie na film však chápem a zdá sa, že sa jedná o ďalšiu z radu snímok, ktoré rozdeľujú divákov na dva tábory.
Nápad to bol veľmi dobrý, sám som s podobnou myšlienkou v minulosti koketoval, ale to spracovanie je dosť amatérske. Od logických dier v scenári, cez neherecké prejavy, nehodiace sa hudobné motívy až po nenápaditú réžiu. Napätie skoro žiadne, krvi málo, trestuhodne nevyužitý "buranský" potenciál ... Rozumiem posolstvu /evidentne/ vegánskej komunity, no za 5 miliónov dolárov si viem predstaviť oveľa lepší počin.
Pre JCVD ide o celkom netypickú snímku a určite sa nejedná o akčný film. Ja to vnímam skôr ako mix rôznych prvkov drámy, thrilleru a krimi. Pri pozeraní som si neraz spomenul na tvorbu geniálneho Fabiána Bielinského, konkrétne na snímku El Aura z roku 2005. Jej kvality Lukas síce nedosahuje, už len preto, že príbeh nie je ani zďaleka tak sofistikovaný. Rozprávačské tempo a štýl sa však nesú v podobnom duchu.
V roku 2015 to bola snímka The Witch, ktorá tak dokonale očarila niektorých náročnejších (nie je to práve najvhodnejšie slovo, ale lepšie ma nenapadlo) divákov. Hereditary zase pre mňa ostane navždy späté s rokom 2018. Pritom si uvedomujem aj existenciu ďalších hororov, ale tento je presne taký "iný ako ostatné" ako bol práve The Witch. Prekliate dedičstvo (oveľa výstižnejší je v tomto prípade slovenský distribučný názov od českého, i keď je tomu väčšinou naopak) je aj horor, aj dráma, aj bohviečo ešte, ale spolu tvoria nádherný súzvuk a predovšetkým je tam prítomný jemnocit pre detail. Tento film totiž stojí na detailoch (podobne ako stavba miniatúr) a musíte ho sledovať veľmi pozorne, aby vám nič neuniklo, pretože v opačnom prípade môžete mať na konci dojem, že ste ho tak úplne nepochopili. Áno, je to presne jeden z tých filmov, pri ktorých treba premýšľať. Snímka má hnusnú, miestami doslova odpornú atmosféru (v pozitívnom slova zmysle) bez jediného komického prvku (chceného či nechceného), zaujímavú hudbu a celkom sofistikovaný spôsob réžie, kompozíciu deja. Ospevovanie hereckých výkonov je taktiež úplne namieste. Jediné prižmúrenie očí priznávam vo finále, ktoré mohlo byť oveľa bombastickejšie (ani toto nie je práve najvhodnejšie slovo). 90%.
Medzi hereckým triom Rudd, Lilly a Douglas funguje taká úžasná chémia, že som si doslova vychutnával každú ich spoločnú scénku v dôstojnom pokračovaní ďalšieho skvelého marveláckeho príbehu.
Filmová rozprávka pre dospelých postavená na kontrastoch. Celkom jedinečné spracovanie pomerne jednoduchého príbehu. Jediné čo mi chýbalo boli trochu hlbšie podané emócie, pri ktorých by som aspoň jednu sladko-slanú slzu vyronil. Snáď to bol režisérov zámer, aby to celé nepôsobilo až priveľmi srdcervúco, ale mne to tam skrátka chýbalo. Asi už starnem.
Aký radostný pohľad na všetkých zúčastnených, ktorí si svoje úlohy vyslovene užívajú... a ja som sa zabával spolu s nimi. Zámerná jednoduchosť, ktorá si robí srandu sama zo seba a ktorej k dokonalosti chýba naozaj len málo. 90%.
Už úvodné titulky boli predzvesťou toho, že tentokrát to bude nadpriemerný film so žralokmi (Executive Producer: Alexandre AJA). Nudné intro chvalabohu ubehne pomerne rýchlo (max. 15 minút), čo vzhľadom na metráž nie je až také prekvapivé a hrdzavá klietka sa už pomaly spúšťa pod hladinu aj s dvoma sympatickými slečnami. V tej chvíli ma film pripútal ku kreslu a nepustil až do úplného konca. Veľmi sa mi páčilo, že od samotného ponorenia zostávame s hlavnými hrdinkami celú dobu pod hladinou, prakticky až do finále (pri ktorom si poniektorí možno spomenú na geniálny The Descent od Neila Marshalla..). Nespoľahlivá vysielačka predstavuje jediné spojenie medzi svetom ľudským a tým žraločím. Okrem toho, k všeobecnej nervozite ešte prispieva aj to, že dievčatám dochádza pomerne rýchlo kyslík. Žraloky sú tu zobrazené ako prirodzene desivé a nevyspytateľné tvory, scény keď sestry opúšťajú priestor klietky sú fakt veľmi napínavé. Po dlhej dobe konečne dobrý film s týmito mojimi obľúbenými morskými predátormi. Drobné chybičky krásy by sa určite našli, ale v tomto prípade sú ľahko odpustiteľné.
Moje komentáře
Urban Explorer (2011)
Film o partičke primitívnych teenageroch bažiacich po dobrodružstve, ktorým spríjemňuje chvíle nemecký Scott Glenn s odporným predkusom a s vlastnosťami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani austrálsky Mick Taylor. Len škoda, že to v tomto prípade vyznieva samoúčelne a absurdne.
Neviditelný (2020)
Čistokrvný horor alebo rafinovaný psychothriller? Možno tak trochu oboje... Každopádne má film veľmi kvalitnú atmosféru a v napätí vás udrží prakticky až do poslednej tretiny. Potom nasleduje "prekvapenie" a celý príbeh naberie trochu iný rozmer, no stále je to ešte v rámci normy, i keď to už nie je také suverénne ako predtým. Samozrejme, že by to ako celok nefungovalo tak dobre bez vynikajúceho výkonu hlavnej predstaviteľky.
Lví král (2019)
Minimálne kvôli vynikajúcej hudbe si film zaslúži pozornosť.
Slunovrat (2019)
Odkaz pre Ariho: Drogy jsou špatné! Ano?
The Devil and Father Amorth (2017)
Mierne šokujúci dokument, ktorý ocenia najmä ľudia - veriaci, ktorí poznajú danú problematiku či už z kníh samotného pátra Amortha (napr. V boji proti diablovi či skvelý Testament exorcistu, ktoré pochopiteľne poskytujú ucelenejší obraz) či iných dostupných zdrojov, resp. autorov (napr. F. Bamonte). Je dobré o týchto skutočnostiach hovoriť a ukazovať ich v plnej obludnosti.
Můj pes Killer (2013)
V jednom z priateľských rozhovorov mi slovenský režisér Eduard Grečner odporučil, aby som si pozrel film Môj pes Killer, o ktorom sa vyjadril, že sa z jeho pohľadu jedná o najzaujímavejší slovenský počin za posledných niekoľko rokov a myslí si, že by ma mohol niečím osloviť. Vzhľadom na jeho vkus a našu vzájomnú zhodu v hodnotení niekoľkých filmov česko-slovenskej produkcie, som sa rozhodol, že do toho pôjdem napriek mojim predsudkom voči slovenskému filmu (dajme tomu po roku 2000) vo všeobecnosti. Môj pes Killer je rozhodne zaujímavý film. Dlhšie statické zábery bez sprievodnej hudobnej kulisy umocňujú už tak ponurú atmosféru, ktorá má pachuť horkosti. O problematike dysfunkčných rodín a z toho prameniacich následkov vieme všetci aj z rôznych iných prameňov (filmov). V tejto snímke sa nedozvieme nič nové, ale spôsob, akým nám niektoré aspekty tvorcovia ukazujú je rozhodne svojský, celistvý a týmto sa nebojím povedať, že aj originálny. Negatívne reakcie na film však chápem a zdá sa, že sa jedná o ďalšiu z radu snímok, ktoré rozdeľujú divákov na dva tábory.
The Farm (2018)
Nápad to bol veľmi dobrý, sám som s podobnou myšlienkou v minulosti koketoval, ale to spracovanie je dosť amatérske. Od logických dier v scenári, cez neherecké prejavy, nehodiace sa hudobné motívy až po nenápaditú réžiu. Napätie skoro žiadne, krvi málo, trestuhodne nevyužitý "buranský" potenciál ... Rozumiem posolstvu /evidentne/ vegánskej komunity, no za 5 miliónov dolárov si viem predstaviť oveľa lepší počin.
Lukas (2018)
Pre JCVD ide o celkom netypickú snímku a určite sa nejedná o akčný film. Ja to vnímam skôr ako mix rôznych prvkov drámy, thrilleru a krimi. Pri pozeraní som si neraz spomenul na tvorbu geniálneho Fabiána Bielinského, konkrétne na snímku El Aura z roku 2005. Jej kvality Lukas síce nedosahuje, už len preto, že príbeh nie je ani zďaleka tak sofistikovaný. Rozprávačské tempo a štýl sa však nesú v podobnom duchu.
Halloween (2018)
Nový Halloween je vlastne celkom zbytočné komentovať - je tam všetko, čo tam má byť a ako tam má byť.
Predátor: Evoluce (2018)
odpad!Horšie to už byť nemohlo.
Mamka a taťka (2017)
Your motherfucking mother said to open this door! And motherfuckers, you're going to open this motherfucking door!
MEG: Monstrum z hlubin (2018)
Režisér evidentne nechápe (na rozdiel od Spielberga alebo Harlina), že na veľkosti až tak nezáleží, dôležitejšia je technika.
Děsivé dědictví (2018)
V roku 2015 to bola snímka The Witch, ktorá tak dokonale očarila niektorých náročnejších (nie je to práve najvhodnejšie slovo, ale lepšie ma nenapadlo) divákov. Hereditary zase pre mňa ostane navždy späté s rokom 2018. Pritom si uvedomujem aj existenciu ďalších hororov, ale tento je presne taký "iný ako ostatné" ako bol práve The Witch. Prekliate dedičstvo (oveľa výstižnejší je v tomto prípade slovenský distribučný názov od českého, i keď je tomu väčšinou naopak) je aj horor, aj dráma, aj bohviečo ešte, ale spolu tvoria nádherný súzvuk a predovšetkým je tam prítomný jemnocit pre detail. Tento film totiž stojí na detailoch (podobne ako stavba miniatúr) a musíte ho sledovať veľmi pozorne, aby vám nič neuniklo, pretože v opačnom prípade môžete mať na konci dojem, že ste ho tak úplne nepochopili. Áno, je to presne jeden z tých filmov, pri ktorých treba premýšľať. Snímka má hnusnú, miestami doslova odpornú atmosféru (v pozitívnom slova zmysle) bez jediného komického prvku (chceného či nechceného), zaujímavú hudbu a celkom sofistikovaný spôsob réžie, kompozíciu deja. Ospevovanie hereckých výkonov je taktiež úplne namieste. Jediné prižmúrenie očí priznávam vo finále, ktoré mohlo byť oveľa bombastickejšie (ani toto nie je práve najvhodnejšie slovo). 90%.
První očista (2018)
Slabé, tak režijne ako aj dejovo. V porovnaní s predchádzajúcimi Očistami o triedu až dve horšie.
Ant-Man a Wasp (2018)
Medzi hereckým triom Rudd, Lilly a Douglas funguje taká úžasná chémia, že som si doslova vychutnával každú ich spoločnú scénku v dôstojnom pokračovaní ďalšieho skvelého marveláckeho príbehu.
Tvář vody (2017)
Filmová rozprávka pre dospelých postavená na kontrastoch. Celkom jedinečné spracovanie pomerne jednoduchého príbehu. Jediné čo mi chýbalo boli trochu hlbšie podané emócie, pri ktorých by som aspoň jednu sladko-slanú slzu vyronil. Snáď to bol režisérov zámer, aby to celé nepôsobilo až priveľmi srdcervúco, ale mne to tam skrátka chýbalo. Asi už starnem.
Doctor Strange (2016)
Takéto čáry-máry príliš nie sú mojou šálkou kávy.
Thor: Ragnarok (2017)
Aký radostný pohľad na všetkých zúčastnených, ktorí si svoje úlohy vyslovene užívajú... a ja som sa zabával spolu s nimi. Zámerná jednoduchosť, ktorá si robí srandu sama zo seba a ktorej k dokonalosti chýba naozaj len málo. 90%.
Temná věž (2017)
70%.
Dunkerk (2017)
Akékoľvek slová chvály sú zbytočné... jednoducho to treba vidieť a zažiť...
Cesta bez návratu (2017)
Celé sa to nejako prapodivne vlečie, vrátane samotného Arnolda Schwarzeneggera.
Temný anděl (1990)
Fuck you, spaceman!
Hon (2012)
Vzácne nepríjemný film.
Nezlobte, když nemusíte! (1983)
Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť, chváľte Pána v pokore...
Wir sind die Nacht (2010)
Feministicky ladená upírčina, ktorej chýba srdce. 50%.
Baskin (2015)
Inferno na turecký spôsob. Tak na jedno pozretie. Už som videl oveľa "krajšie" obrazy pekla vo filme. 50%.
Tajemství smrti slečny Neznámé (2016)
Pecka jak sviňa!
Morgan (2016)
Prvý malý veľký film, kde si zahral jednu z (hlavných) postáv môj švagor a priateľ Michael Yare. Som na neho právom hrdý a teším sa!
Phantasm V: Ravager (2016)
"Dedicated to the memory of ANGUS SCRIMM." (!)
47 metrů (2017)
Už úvodné titulky boli predzvesťou toho, že tentokrát to bude nadpriemerný film so žralokmi (Executive Producer: Alexandre AJA). Nudné intro chvalabohu ubehne pomerne rýchlo (max. 15 minút), čo vzhľadom na metráž nie je až také prekvapivé a hrdzavá klietka sa už pomaly spúšťa pod hladinu aj s dvoma sympatickými slečnami. V tej chvíli ma film pripútal ku kreslu a nepustil až do úplného konca. Veľmi sa mi páčilo, že od samotného ponorenia zostávame s hlavnými hrdinkami celú dobu pod hladinou, prakticky až do finále (pri ktorom si poniektorí možno spomenú na geniálny The Descent od Neila Marshalla..). Nespoľahlivá vysielačka predstavuje jediné spojenie medzi svetom ľudským a tým žraločím. Okrem toho, k všeobecnej nervozite ešte prispieva aj to, že dievčatám dochádza pomerne rýchlo kyslík. Žraloky sú tu zobrazené ako prirodzene desivé a nevyspytateľné tvory, scény keď sestry opúšťajú priestor klietky sú fakt veľmi napínavé. Po dlhej dobe konečne dobrý film s týmito mojimi obľúbenými morskými predátormi. Drobné chybičky krásy by sa určite našli, ale v tomto prípade sú ľahko odpustiteľné.