Kervorkian

Carax robil filmy asi pre ľudí ako som ja. Pre ľudí, ktorým neprekáža, že sú niekedy stratení v deji, pretože v skutočnosti sú stratení aj živote. Pre ľudí, ktorí si obľúbia film kvôli jednej vete, ktorá v ňom zaznie. Pre ľudí, ktorí svoje city nadobúdajú ale aj menia a strácajú veľmi rýchlo. Niekedy sú pokojné ako slnko v zime, niekedy chladné ako voda v lete. Niekedy sú všade na vôkol, ako kvety na jar, a niekedy pokropia ostatných ako novembrový dážď. Pre ľudí, ktorých riešením je väčšinou útek. Útek pred sebou. Pre ľudí, ktorí hovoria navždy a nikdy, pretože je to tak detské. A áno, preferujem romány, kde jedna veta môže znamenať revolúciu života.

S krikom letia vtáci cez čierne nebo, ľudia mlčia a mne vrie krv v žilách z toho čakania. Idem, už je čas...a čas nikdy neumiera, a ani kruh nie je guľatý.

Splynul som s pomalým tempom deja. Asi za to môže ten impozantný úvod. Béla Tarr dosahuje úžasný presah v rozprávaní, a tým ponúka divákovi uvedomenie. Je iba na ňom, či ho prijme a zborí konvencie alebo odsúdi a zostane pri tradíciách. // Prosím Vás iba o to, aby ste so mnou vstúpili do nesmrteľného priestoru, kde panuje večnosť, pokoj a mier, a bezbrehá prázdnota. Predstavte si, že všade v tom ohlušujúcom tichu je nepreniknuteľná tma. Zatiaľ môžeme vidieť iba všeobecný pohyb. Najprv si ani nevšimneme, akej neobyčajnej veci sme tu svedkami. Žiarivé Slnko bez prestávky osvetľuje tú polovicu Zeme, ktorá je k nemu otočená. A my tu v tej žiare stojíme. Tu je Mesiac, ako sa otáča okolo Zeme. Hľa, čo sa nestane? Zrazu vidíme, že mesačný kotúč vytesní tú žeravú slnečnú guľu a tá prepadlina, ten temný tieň stále rastie a rastie. Zakrýva Slnko stále viac a viac, ostáva už len úzky oslnivý kosáčik. A potom, v ďalšej sekunde, povedzme na pravé poludnie, dôjde náhle k prudkému zvratu V tej chvíli sa totiž vzduch náhle ochladí. Cítite to? Nebo sa zatiahne, je úplne temné. Psi sa pripoja k vlkom a začnú zavýjať, zajace a líšky sa prikrčia, jelenie stádo uteká preč, prchá v hrôze. A v tom strašnom nepochopiteľnom súmraku aj vtáci zošalejú. Zo strach letia do svojich hniezd. Nastane ticho, nemé ticho. Všetky živé bytosti onemejú. Pohnú sa snáď hory? Zrútia sa nebesá? Prepadne sa Zem? Nevieme. Nikto nevie, čo príde. Nastalo totiž úplne zatmenie Slnka. Ale niet sa čoho obávať, ešte nie je koniec. Na odvrátenej strane Slnka pomaly vypláva Mesiac. Slnko znovu zažiari. Na Zem sa pozvoľna vráti svetlo. Znovu sa na vôkol rozlieva teplo. Všetkých sa zmocní dojatie. Unikli sme z pazúrov temnoty.

Človek by to nepovedal, ale ja skutočne neviem, čo napísať o 4 hodinovom filme. To sa musí vidieť.

Pre mňa až neuveriteľné, ako dokázal Andrej Zvjagincev preniesť rozpad vzťahu na filmové plátno, hoci len v krátkometrážnej podobe. Všetky jeho filmy sú plné citov a prázdnoty, pádov a samoty, postupného vyhasnutia osobnosti a celý tento priebeh musí človek vnímať s empatiou, inak ho film obíde, a to z veľmi ďaleka. Čítanie básne W.H. Audena „Funeral Blues“ ženským hlasom v ruštine je u mňa jedna z najkrajších a najemotívnejších scén kinematografie.