RigorMortis

Srdcovka a jedna z rozprávok môjho detstva. Malo to svoje čaro.

Historické filmy nevyhľadávam. Madsa mám ale ako herca fakt rád a tento film je pre mňa jeden z najlepších, aké som za posledný rok videl. Charizmatický neoblomný hlavný hrdina; arogantný záporák, ktorému som prial fakt krutú smrť; trochu atypická rodina hlavného hrdinu a jeho láska k dvom ženám, každej z iných kruhov. Stopáž v pohode, úlohy zahrané fakt dobre a ak parafrázujem jednu z postáv, "nikdy som nevidel bandu dospelých chlapov tak fascinovaných z poľa plného zemiakov". Videné v rámci festivalu SCANDI.

Krásny film so smutným koncom z drsného prostredia tajgy. Človeka celý život žijúceho v tajge skrátka neprerobíte. Nejaponský Kurosawa bola neobvyklá, ale zaujímavá a príjemná skúsenosť. Prekvapilo ma, že na motívy knihy už skôr vznikol iný film s rovnakým názvom.

O filme som sa dozvedel vďaka soundtracku od Hilmara Örna Hilmarssona. Soundtrackom nefandím, tento ma ale zaujal okamžite. Film samotný je silne atmosferický a pomaly plynúci, repliky postáv sú iba doplnok. To hlavné je hudba a atmosféra drsnej islandskej prírody. HÖH je génius a film by som si kľudne pozrel znova v nejakom maličkom artovom kine.

Jedna vražda, štyri verzie udalosti, Kurosawov dvorný herec Mifune a smutný kapor Šimura. Vizuálna stránka filmu vymakaná do detailov. Často aj prostredníctvom využitia hry svetla a tieňa (tieň má vraj v japonskej estetike významnú úlohu), čo ešte viac vyniklo pri čiernobielom spracovaní filmu. . Ako sa neskôr vo filme ukáže, pravda je relatívna, ale vždy existuje nádej. Len mi nešlo do hlavy, komu patrilo dieťa zo záverečných minút filmu.

Krásny film. Ak sa človek povznesie nad dlhú stopáž a "ťahavosť", dostane príbeh o nenápadnom modernom samurajovi. Človeku, ktorý sa po 30 rokoch strávených v nikam nevedúcej práci vzoprie byrokratickému systému, rozhodne sa zostávajúce mesiace života využiť naplno a jeho odkaz zostáva aj po jeho smrti. Treba si ale zvyknúť na to, že toto nie je typický americký film plný zbesilých záberov a krvi. Naopak, hrdina vyzerajúci väčšinu filmu ako smutná ryba a spomínaná "ťahavosť" dobre dokresľujú beznádejnú atmosféru. Zlom nastane po scéne v reštaurácii a po tom, čo si hlavný hrdina kúpi nový klobúk, ktorý akoby symbolizoval druhý dych. K lepšiemu pochopeniu filmu mi pomohla aj esej od Antonína Límana.

Krásny, ale tragický dokument o ceste bez návratu. Ako človek, ktorý vyrastal pod Tatrami som žasol nad dychberúcimi zábermi Everestu. Chápem, že je ťažké niekomu vysvetliť, prečo sa niekto dobrovoľne vyberie na najťažšiu cestu najvyššej hory sveta a ešte bez kyslíku a ľudí, ktorí sa pre to dobrovoľne rozhodnú obdivujem. Dokument po mne po dopozeraní zanechal zmes obdivu a beznádeje. Bolo mi ľúto štvorice hlavných hrdinov aj Ivana Fialu a neviem si ani predstaviť, čo musel zažívať po skončení expedície.

Jasných 5*. Skostnatelý vzdelávací systém a nároky amerických rodičov (ktorí by najradšej nalinkovali deťom život do poslednej minúty) verzus snaha o nájdenie samého seba a vymanenie sa spod kontroly. Do elitnej strednej školy plnej zatrpknutých starých suchárov v učiteľskom zbore zrazu príde nový pedagóg a životy miestnych študentov sa začnú meniť. Skostnatelý systém ho síce donúti odísť; dojem, ktorý zanechal, však zostáva. Všetko zahraté majstrovsky, pútavo, citlivo a pritom bez prehnaných emócií. Vždy, keď niekde vidím Robina, skladám klobúk pred jeho talentom a súčasne mi je smutno, že už nie je medzi živými. P.S.: Po tomto filme mám chuť prečítať si Walden. P.P.S.: Starý Perry je pre mňa osobne jedna z najodpornejších filmových postáv vôbec.

Knihu som nečítal (ale určite si ju prečítam). Film je silný, so skvelými výkonmi a aj napriek smutnému záveru bolo z neho cítiť nádej. Aj tak mi ale nešlo do hlavy, ako sa niekto, kto bol desaťročia katatonický mohol odrazu len tak postaviť a fungovať, akoby sa nič nestalo. DeNira mám vo filmoch čoraz radšej a Williams mi svojou láskavosťou a trpezlivosťou pripomenul jeho postavu z Good Will Hunting. Škoda ho.

Dojímavý ale v žiadnom prípade sladučko sentimentálny príbeh vdovca, ktorý sa po smrti manželky rozhodne vychovávať dcéru bez pomoci iných. Nakoniec sa mu však dostane pomoci z viacerých strán. V priebehu desiatich rokov sledujeme nielen vyrovnávanie sa so smrťou mamy zo strany Keničiho aj malej Miki, ale na scénu sa dostávajú aj iné vážne témy (umieranie starého otca, neplodnosť Keničiho švagra). Film paradoxne končí novým začiatkom, kedy Miki ukonči základnú školu a nastúpi na nižšiu strednú. Navyše som nevidel problém ani v stopáži - hoci film trval takmer dve hodiny, bol tak plynulý až som mal pocit, že v kine sedím hodinu.