mirecl

Jeden týpek tu hodnotí film Noel (Dárek z lásky) ako napodobeninu filmu Love Actually. Omyl! Treba povedať, že Noel, aj keď aj tu sú niektoré udalosti trochu pritiahnuté za vlasy, vyznieva oveľa prirodzenejšie, viac vykresľuje povahu postáv, má grády i napätie, ale čo je dôležité, aj značnú duchovnú hĺbku, ktorá spočíva hlavne v zaujímavých synchronicitách. Je to ľudsky hodnotný film a vzbudzuje nádej, že je niečo medzi Nebom a Zemou, čo nám pomáha. Naviac, nechýba tu príjemná vianočná atmosféra. Američania romantické filmy a komédie proste vedia robiť. Susan Sarandon a Robin Williams sú charizmatickí, Penélope Cruz a Paul Walker zato očarujúci a chutní. Skvelý filmík. Pozriem si ho každé Vianoce.

SPOILER! Trochu nudné a navyše s násilným humorom, a to za každú cenu (len raz som sa zasmial počas celého filmu z chuti a od srdca, a to na jednej-jedinej prirodzenej scéne), ale na konci film predsa len trochu zahreje pri srdci, lebo každý každého miluje (snáď okrem postavy Rodriga Santora a jeho nešťastnej "partnerky", ktorá sa deň aj noc stará a je k dispozícii svojmu blízkemu, o koho je v ústave aj bez nej dobre postarané - až takáto obeť v prípade nájdenia životnej lásky nie je pravdepodobná). Nie je pravdepodobné v reáli ani to, že hrdinovia budú nakoniec takí osvietení a tak rýchlo a prirodzene prejdú procesom sebauvedomenia. Film chcel zrejme ukázať rôzne podoby lásky, nie veľmi sa mu to však podarilo. Plno nasilu pospájaných scén rôznych "osudov" rôznych ľudí (aj v tomto prípade platí, že menej je niekedy viac). Ich prežívanie divák môže len hmlisto dedukovať, ale to je aj tak zbytočné, keďže film budí dojem úplnej nereálnosti konania niektorých hrdinov a udalostí. Celé to vyznieva ako nedosiahnuteľný ideál. Všetci prekypujú láskou! Film nemá šancu stať sa ani len vianočnou klasikou. Vianočný duch, vianočná atmosféra takmer žiadna! Anglickí herci sú vraj najlepší na svete, avšak zrejme skôr v divadle. Jedine Rodrigo Santoro je v úlohe hanblivého muža prirodzený a "neprehráva" zbytočne svoje scény. Avšak na obhajobu ostatných hercov treba dodať, že neprirodzené udalosti sa zrejme ani nedajú zahrať prirodzene. Jeden týpek na tomto portáli hodnotí film Noel (Dárek z lásky) ako napodobeninu tohoto filmu. Omyl! Treba povedať, že Noel, aj keď aj tam sú niektoré udalosti pritiahnuté za vlasy, vyznieva oveľa prirodzenejšie, viac vykresľuje povahu postáv, má grády i napätie, ale čo je dôležité, aj značnú duchovnú hĺbku, ktorá spočíva hlavne v zaujímavých synchronicitách. Je to ľudsky hodnotný film a vzbudzuje nádej, že je niečo medzi Nebom a Zemou, čo nám pomáha.Naviac, nechýba príjemná vianočná atmosféra. Američania romantické filmy a komédie proste vedia robiť. Nie sú to nikdy len "faktograficky" servírované udalosti, na ktoré sa stačí len dívať. Naproti tomu Love Actually veru často kĺže na povrchu. Tých "okamihov pravdy", ktoré človeka obdaria, je minimum. Ako som už napísal, je hneď jasné, že v Love Actually väčšinou ide o absolútne nereálne konanie ľudí. Vo filme je navyše strašne veľa zbytočných amplifikácií. Keď to mám nejak vysvetliť: dá sa humor robiť príjemne, kultivovane a nenútene (filmy Carry on Nurse, Carry on Matron,...) alebo násilne, vulgárne, umelo a dejovo nereálne pôsobiaco (Maléry pána účtovníka). Divák v tom druhom prípade je znásilňovaný a niekedy nevie, či sa má smiať alebo plakať nad tými hlúposťami. Horšie je, že nejaký "dobrák" vydávajúci sa za odborníka na filmové umenie napíše svoje čisto subjektívne hľadisko a všetci ostatní sa správajú ako "múdri" dospeláci z rozprávky Cisárove nové šaty. Avšak treba dodať, že Love Actually zase nie je úplne najhorší film na svete. Na to, že je to súčasný európsky fim, celkom ujde. Je to súčasný európsky priemer. Je to však skôr paródia, a to na americké happy-endové filmy. Európania si ich radi pozrú, ale súčasne sú na ne alergickí, lebo vraj vedia, že život nie je taký. Tento vnútorný konflikt spôsobuje ich konzervativizmus a u severnejších Európanov (kde patríme už aj my) aj ich depresívne ladenie. Preto za "ťažké umenie" považujú skôr menej stráviteľné, ponuré a psychotické filmy. Tieto považujú za realitu a týmto svojim nastavením si ju takú aj tvoria. Česť svetlým výnimkám !

Kúpil som si za pár centov a znovu pozrel tento film z prostredia psychiatrie pri príležitosti zrušenia jednej, už pravdepodobne neprosperujúcej videopožičovne, ale neoľutoval som. Aj druhé pozretie takmer po 2 rokoch bolo vzrušujúce, lebo medzičasom som už stihol zabudnúť dej príbehu. Pamätal som si len hrubú hlavnú líniu. Už na začiatku počas plavby na ostrov vyvolávajú tvorcovia v divákovi cit nereálnosti, keď ako v starých filmoch sa odvíja v pozadí za dvomi hlavnými hrdinami film okolia. To jest prostredie nebolo celkom reálne. Film ďalej hovorí o majstrovskej práci psychoterapeutov, ktorá nemôže byť, žiaľ, reálna ani v podmienkach izolovanej psychiatrickej kliniky. Išlo predsa o psychotického pacienta s patologickými zmenami vo vnímaní všeobecne prijímanej reality a takto postavená "psychodráma" by bola hazardom so životom a zdravím jeho samotného, ale aj so životmi a zdravím personálu a ostatných pacientov. Napriek tomu je tento príbeh fascinujúci a ako film obstojí, aj keď sme sa nedozvedeli veľa o mechanizme psychózy, len o jej obsahu, ktorý bol naozaj veľmi atraktívny. Takže "pokus" terapeutov kliniky sa nakoniec podaril, ale pacient oprávnene odmietol žiť vyliečený. T.j. v súlade s jeho anamnézou. Bolo mu však jasné, že nemôže (spoločnosť je nastavená na daný typ reality, sú tu normy, predsudky,...) a nesmie (kvôli ohrozeniu životov iných) ďalej žiť ani v snovej realite... Takže zostávala jediná, pre neho celkom prijateľná možnosť, pre ktorú sa nakoniec dobrovoľne rozhodol. Mal pravdu. Veď nás, to zn., to kým sme, vytvárajú myšlienky, ktoré máme v prítomnosti, nie až tak osobná história, ktorá je dôležitá hlavne z hľadiska príjemných spomienok. To však nebol prípad nášho hlavného hrdinu. Nakoniec, on "už" žiadnu "minulosť" ani nemal.

Je to veľmi silný príbeh. Vyvoláva srdcedrásajúce emócie, že človek až cíti fyzickú bolesť. Chvíľami som rozmýšlal, či to nemám vypnúť a nosiť svoje "kamene" a "sneh", tak ako doteraz, deň čo deň do roboty a späť, do roboty a späť... Až uplynie deň, týždeň, mesiace, roky....Ale nakoniec som vydržal a hľadal spolu s hrdinami zmysel. Tu nemôže nejaký blbec, ako pri filme Než sa zotmie alebo Pobozkajte nevestu alebo napísať, že: heterosexuáli, keď sa vám homosexualita hnusí, nepozerajte tento film, nepozerajte tieto nechutnosti, neurobte tú chybu ako ja...(s výnimkou používateľa Bassatora, ale ten sa za svoje komentáre ospravedlňuje podobne ako človek, ktorý si ako-tak uvedomuje, že robí zle, chodí do kostola a potom si myslí, že je všetko v poriadku a pokračuje...) Nemôže, lebo aj keď citom zrejme nerozumie, podvedomie cíti, že tu "sa nehrá o fazuľky", že toto bude niečo vážnejšie. Možno budú aj "skutoční" kritici a filmoví fajnšmekri hovoriť, aký je to "dobrý film". Nuž, ja neviem, či je to dobrý film alebo nie a nebudem hodnotiť ani kameru, výpravu, zvuk... ako to robíte možno aj vy - tj. nebudem skrývať svoje emócie, nebudem sa skrývať za akúsi pseudoodbornosť, balast a prázdne slová, lebo čo viem určite a čo mi nik nezoberie je, že tento film na mňa veľmi hlboko zapôsobil. Tu si nemôže človek ani uľaviť tým, že uroní nejakú tú slzu, lebo nejde o nejakú romantickú záležitosť. Málokto prežije taký krutý život ako hlavný hrdina, ale na druhej strane málokto dostane takú šancu, aby zistil, o čom je to všetko a čo je pre neho skutočne dôležité a čo absolútne nie. Šancu oddeliť zrno od pliev (t.j. skutočnú radosť, bezpodmienečnú lásku oproti užívaniu si, čoby zabíjaniu a otupovaniu citov aby sa prehlušil cit nešťastia zo skrytej túžby po zakázanej láske). Lebo láska bolí. Tí chlapci nosili kamene, ale v skutočnosti to bola ich bolesť. Áno láska bolí, lebo zostávate v tom väčšinou sami. Stojíte vedľa seba, ale nemôžete alebo nedokážete sa jeden druhého ani len dotknúť. A keď áno, tak je už mnohokrát neskoro. Srdce je však zamrznuté nezmysleným "nosením snehu" sem a tam, znovu a znovu. Musím podotknúť, že neviem, ktorý herec hrá dobre a ktorý nie, ale títo chlapci svoje postavy hrali tak, akoby takáto orientácia bola tou najprirodzenejšou vecou na svete. A preto majú moju hlbokú úctu. Takže nie preto, že Clive Owen je výborný herec. Neviem to totiž objektívne posúdiť a pochybujem, že sa to vôbec dá. Ale späť ku filmu: Geniálne a priam neuvereiteľné bolo pre mňa to, že aj keď sa mi na záver filmu zvieral žalúdok a urobilo sa mi mierne fyzicky nevoľno, cítil som súčasne aj zvláštnu katarziu. Uľavilo sa mi pri pomyslení na to, že hlavný hrdina bol nakoniec vnútorne slobodný (to je viac než si môže niekto priať) a naviac nestratil svoju ľudskosť a dôstojnosť ani v tých najneľudskejších podmienkach. Ba čo viac, uvedomil si, že on cíti lásku, že miloval a miluje. Srdce nakoniec rozmrzlo...A to je ten lepší prípad, lebo niekomu nerozmrzne nikdy. Hrdina našiel zmysel. Najvyšší zmysel života. V tej chvíli bolo všetko dokonalé ale aj dokonané, život sa naplnil, nič "viac", nič väčšie už nemohlo byť.. "To by bolo všetko?" "Koniec bol príliš priamočniary" - nejaký "kritik-užívateľ" napísal. Ale koľkí dokážu milovať? A z toho mála, čo to dokážu, koľkí dokážu skutočne milovať iného človeka (muža, ženu), a to ešte k tomu podľa zamerania a teda svojej prirodzenosti, bez násilia na sebe aj na iných a hlavne bez pretvárky - či už osobnej príp.spoločenskej? Koľkí si to dokážu uvedomiť, prejaviť to a nebáť sa rizika, že to bude bolieť? Nebáť sa riskovať, že ho ponížia, ublížia, odmietnu, opustia, zrania, zabijú (doslovne či prenesene).... Koľkí chcú byť sami sebou napriek pokrytectvu, ktoré v spoločnosti vládne, a teda potencionálnym ťažkostiam? Koľkí majú odvahu prejaviť svoju slobodnú vôľu, hlavne, keď už nemôžu od života nič viac dostať a ani nič viac dať, ale naopak, môžu stratiť to čo získali, a síce svoju zdokonalenú dušu o to najvyššie čo sme od života dostali. "Priamočiary" záver, ktorý bol predmetom kritiky od jedného užívateľa je tu už nevyhnutný - tu si totiž divák už nemá prečo domýšať niečo, ani nemá mať na to priestor, tak si vyhoďte z hlavy naučené rigidné koncepty, že žiadna situácia nemá byť priehľadná v dobrom a kvalitnom filme. Nie je to pravda. To je paušalizovanie. Niektoré veci sú až príliš jasné a tvrdo reálne aj v živote a musia aj byť, lebo my sa musíme s nimi vedieť vysporiadať. Len tak postúpime ďalej. Navyše ten úplný záver filmu a teda konanie hlavného hrdinu bolo prejavom jeho nadobudnutej slobodnej vôle. Zrejme usúdil, že jeho život je naplnený a on prijal samého seba takého aký je, stal sa "bytostným Ja" a nechcel už o to prísť. To je zrejme skutočná sloboda - tá vnútorná - a jediná, ktorá existuje.

Film hovorí o tom, aké je dôležité nájsť človeka (ľudí) podobného zamerania, ktorí nám rozumejú, lebo prežívajú veci podobne ako my - sú to tzv. spriaznené duše. Bez ľudí podobného zamerania sa človek cíti akoby cudzincom v tomto svete, považuje sa za obeť, hračku prírody alebo zhôd okolností. Cíti sa byť potrestaný a nedokáže prijať svoj údel. Chce byť "ako ostatní", viesť "normálny život". Ako keby sme vedeli čo to je "normálny život" - určuje to spoločenská norma? V týchto podmienkach človek nedokáže rozpoznať ani to, že jeho život má zmysel taký aký je. Nielenže nevie takýto človek rásť, ale stráca zbytočne energiu v boji proti svojej prirodzenosti. Lebo nič nie je náhoda, ako ani to nie, že niekto prekoná mozgové ochorenie a po následnom zákroku začne mať halucinácie ako náš hrdina. Avšak so spriazanenou dušou sa aj ten "kríž" nesie ľahšie. Je pekné s niekým takým zostarnúť a len postupne sa vyrovnávať s neodvratnosťu smrti, nie tak šokujúco rýchlo, bez "prípravy". Lebo čoho sa my západní ľudia najneradšej vzdávame, je naše ego, identita. Veď celý život pracujeme na tom, aby sme "niekým" boli, na rozdiel od ľudí východných kultúr. Je to krásne urobený film s nádhernou pointou, ale bez toho, aby nás nútili túto pointu pochopiť. Bežný konzument môže príbeh sledovať v jeho jednoduchosti bez toho, aby mal blbý pocit, že je hlúpy, lebo ničomu nerozumie. Toto sa stáva pri niektorých európskych filmoch tváriacich sa desne vážne, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou ani sám scenárista nevie, čo tým, pre Boha, chcel povedať. Tento film je veľmi prijateľný, milý a stráviteľný pre ľudí nad i pod 90 IQ, lebo pocity má každý a tie neklamú. A tento film vyvoláva tých pocitov (presnejšie citov) dosť. A to citov, ktoré majú čo povedať obyčajnému i vážne tváriacemu sa a na filmového odborníka hrajúcemu sa divákovi.

Milé, niečo ako film Gabriel, ale úplne inak poňaté. Sme ako slepci, ktorí spoznávajú slona. Keď ho jeden chytí za nohu, tak ho popíše, že je to niečo oválne, keď ho chytí za chobot,...Je to výklad spoznávania sveta, Univerza, seba samého,... "Máme pre to rôzne mená", aby som parafrázoval slová "Šéfa" z filmu. Zvláštne je, že "Šéfa" si potrebujeme my, ľudia 21. storočia, stále personifikovať. Tentokrát to bol (aj nebol) mladý černoch, ktorý nebol až taký nemilosrdný ako tí ostatní správcovia - anjeli - agenti,.... Uvažoval totiž, či "to" robí správne. Nuž, mne tento film hovorí o tom, že hlavným zmyslom žitia sú vyššie city, t.j. láska. Láska, je zákon Univerza. Možno, by stačila aj samotná láska, ale sú rôzne druhy "lásky", a to asi "správcom" nie je jedno. Avšak tu išlo o nezištnú, skutočnú lásku, ktorá nespočíva len vo vášni. Preto sa aj hrdinovia správajú veľmi zrelo, netrucujú, nevyčítajú si nič, len sa pýtajú, ale nevzdávajú sa. Obaja žijú svoj život... správajú sa podľa vyššieho plánu (tzv. osud) a hlavne podľa svojho citu. Toto mnohí nevedia. Ľudia väčšinou strácajú plno energie so slabou náhražkou (sexualitou), ktorá uspokojí akurát pudové potreby. Totiž ešte nie sme v Nebi. Mnohí sú zahltení túžbami, prianiami, "chtíčom",... ego je ešte veľmi silné. Potláčame svoje prežívanie, svoje city, samých seba, a to všetko kvôli falošnej morálke, ktorá hovorí čo je "správne". Súdime, hodnotíme, obmedzujeme, hľadáme chybu v iných. T.j. projikujeme a chránime svoje ego - obraz, ktorý o sebe máme, lebo sa hodí spoločenskej väčšine, ktorá nás potom "uznáva". Avšak je len jedno Vedomie, ktorým si vytvárame realitu, takže keď sa vzoprieme, ako hrdina filmu, nebo môže byť veľmi blízko. Ako tie dvere vo filme, ktoré sa otvoria a zrazu sme tam. Dozreli sme. Potrebujeme už iný plán, ale sme stále ľudia. Musíme zísť po schodoch už po vlastných. Ale už sme samostatnejší, nepotrebujeme až tak usmerňovať. Možno sme citlivejší, psychika kompaktnejšia. Potrebujeme však iné pravidlá, lepšie povedané, iný výklad pravidiel a nie ten cirkevný - pár tisícročný... Nakoniec pravidlá sú stále rovnaké, len my sa meníme. Ale myslím, že je ešte pre mnohých priskoro. Je tu ešte jedna vec: keď sme šťastní, netúžime po raste, po zmene, lebo je nám dobre a nemáme veci prečo meniť, preto ani nedozrievame. Osobnostný rast nastane potom v ideálnom prípade až vtedy, keď naše deti vyletia z hniezda. Avšak vtedy sa stihneme vyrovnať ako-tak už len so smrťou, ale duchovne rásť príliš nie. Všimnite si, že aj Kristus sa musel vzdať rodiny a lásky, a to v mene vyššieho cieľa. "Správcovia" preto bránili hlavnému hrdinovi v tom, aby bol šťastný a lákali ho na jeho egoistickú slabosť - túžbu po veľkej kariére. V skutočnosti ho chceli zrejme na iné, vyššie ciele, lebo poznali jeho osobnostné kvality. Ale aj láska jen niečo!!! Najmä zrelá, tá spája človeka cez milovanú bytosť s Univerzom (Bohom), Málokto ju vie dávať a cítiť. Nakoniec, kam sa ponáhľať, času je dosť. Nie? Možno budú aj iné životy...Vrátiac sa ku filmu, pravdu povediac, neviem, aká bola kamera a ako hrali herci, aká bola výprava a akú prácu odviedli scenárista s režisérom... neviem, ako by film mal vyzerať, aby vyzeral inak, ....Sorry, srandujem... Mne sa film páčil. Nič ma nerušilo. A snáď mi odpustíte môj sarkazmus tí, ktorí posledne spomenuté veci jednostaj hodnotíte. Lebo ja tiež nie som ešte úplne zrelý a už vôbec nie dokonalý. Niektoré veci ma dráždia. Najviac ľudia, ktorí nie sú sami sebou. Lebo ani mne nie je vždy dovolené byť sám sebou. Mnohým tento film nič hovoriť nebude, budú ho potom chcieť nejak vysvetliť, zaškatuľkovať, budú používať pseudoodborné výrazy napr. prebrané z biológie (viď nižšie hodnotenia) - lebo filmová "veda" nie je žiadna veda, film vznikol z iných dôvodov. (Treba povedať, že nič nie je prežitok čo dáva iný pohľad, lebo potom napr. aj každá nová pesnička by bola len "prežitkom", keďže ide len o preskupenie tých istých tónov, veď iné tóny nevymyslíme. Ale čo je dôležité, že nová, originálne, aktraktívne znejúca pesnička je "odetá" do menej tradičného a súčasného habitu, a tým je práve originálna! Napadá mi, že na rozšírenie obzoru je dobré pre týchto hodnotiteľov prečítať si C.G.Junga, a to jeho teórie archetypov. Naviac kolekívne nevedomie je večné, tam nemôže byť reč o "atavizmoch" - "básnik" asi myslel tým prežitky??? Viď nižšie "recenzie"). Niektorí pseudokritici budú chcieť spochybniť správanie hrdinov, pritom o psychológii nemajú ani páru, hodnotia len na základe svojich subjektívnych "skúseností" - viď tiež napr. "sebahodnotenie" nižšie (preto sebahodnotenie, lebo sa jednoznačne jedná o projikovaný cit insuficiencie). Východní majstri však tvrdia, že keď vydržíme aspoň jeden deň nehodnotiť a budeme túto časovú jednotku predlžovať, vytratia sa z nášho života predsudky a dogmy, pretrhnú sa reťaze, vyslobodíme sa z vlastnej pasce konsensuálnej reality (viď: napr. teórie Castanedu), ktorou nás všetci okolo dopujú, otvoria sa nám "dvere" vedúce na neuveriteľné miesta, otvoria sa nám nové možnosti vnímania reality, padnú mantinely a začneme duchovne rýchlejšie rásť. Ale pozor:"Mapa" je nutná! Napriek tomu hovorím: skúsme to.

Tento film sprevádza veľmi zvláštna atmosféra. Pre mňa je to tajomno, ale to znie príliš romanticky a dobrodružne. Nedá sa to však vystihnúť inak mojim myslením. Tma nie je len metafora, je to realita, v ktorej žijeme. Nevedomí, nevediac odkiaľ sme prišli a kam ideme - a či sa vôbec budeme na niečo z toho celého pamätať... Metafora je snáď len to, že aj "archanjeli" môžu podľahnúť svojmu egu - konkrétne v tomto filme túžbe po "slobode". Môžu stratiť v zlom svete vieru a chcieť byť nezávislí od Univerza, čo sa z reálneho pohľadu javí ako nemožné, keď je pravda, že "Ja som vesmír a vesmír je mnou", alebo "Ja som Vedomie, Vedomie je mnou",....atď. (viď: keď už nie Východné učenia tak aspoň teórie kvantovej fyziky). Verím, že mnoho ľudí nemôže pochopiť posolstvo tohto filmu a nemôže vnímať pravdu, ktorú sa film pokúša divákovi posunúť. Každý vníma totiž len na svojej úrovni chápania. Tak ako hlavný hrdina "počul", tak bežný človek "nepočuje". Ovšem mimozmyslové vnímanie tzv. Tretie oko, Tretie ucho,...to je realita aj u pozemských smrteľných ľudí, ktorí vedia pracovať so svojou energiu, vedia ju zbierať a venujú sa hlbšie duchovnu. Posledné myšlienky filmového archanjela Gabriela to celé zhŕňajú (dole klobúk pred tvorcami filmu) a ešte stále mi znejú v mysli: "Pád je posledná vec, ktorú anjel cíti, jeden vzdialený hlas znie v mojej hlave, ale vôbec prvýkrát je to Môj vlastný. Odpusť mi." Stávanie sa celistvým (pád, ...môj Vlastný) a uvedomenie mnohokrát nechtiac ostatným cítiacim tvorom ubližujúcej ľudskej nedokonalosti (odpusť mi). Pripomína mi to i hawajskú metódu publikovanú i u nás, ktorá hovorí, že svet, vesmír si vytvárame sami. Je to len obsahom naplnené vedomie, ktoré je inak prázdne. Takže ostatní sú našou projekciou, preto len my im môžeme pomôcť, hlavne tým, ktorí našu pomoc potrebujú, a to tak že ich (naše nedokonalé vyprojikované časti) liečime. Prijímame ich v sebe. Liečime vlastne seba. A nie je to nová myšlienka kvantovej fyziky, veď v Indii už dávno vedia, že všetko je "len" mája. Je to Všetko, a súčasne "len" živá predstava. Film veľmi zrozumiteľne hovorí o tom ("čo ani anjeli nevedia"), že je to tu o učení. Po vyššiu úroveň vedomia a bytia, t.j. ešte bytostnejšie Ja, si vraj aj vyššie entity musia prísť naspäť na Zem (tam "kam sa aj anjeli boja vstúpiť"), kde podstúpia ďalšie náročné lekcie. Tu to nie je totiž bezproblémové ako "tam hore". Avšak mimo nášho časopriestoru sa existujúce bytosti tiež zrejme vyvíjajú, t.z. že potom ani archanjeli nezostávajú pravdepodobne celú "večnosť" v tejto pozícii. Keď sme všetci v tejto realite v prvopočiatku a na konci času Jedným, tak potom naozaj platí, že tu pracujú na sebe - učia sa ďalej, ale súčasne pomáhajú prácou na sebe aj iným. Každý túži po šťastí, preto bojuje a dozrieva - najrýchlejšie sa mení pod tlakom. Preto tu existujú utrpenie, osamelosť, bolesť, bezútešnosť a iné javy vyvolávajúce ťažké emócie, cez ktoré sa chceme rýchlo preniesť, lebo blaženosť je našou prirodzenosťou. Z toho dôvodu sme asi vyvrhnutí sem, aby sme sa rýchlejšie menili v túžbe po svojom prirodzenom stave. Pochopíme nielen to kto sme, ale aj to, čo je podstatné a čo nie, za cenu prechodného utrpenia. Za cenu Pádu: t.j. zrodenia, potom tomu, čo nazývame "život" a nakoniec smrti - konca tejto formy bytia. Vtedy sa zriekneme toho, čo nemá zmysel a ideme vyššie, ovšem len za predpokladu, že zvíťazíme sami nad sebou, ako Gabriel, ktorý nepodľahol pokušeniu pomýleného Michaela. Vtedy uvidíme silné svetlo, a to ako projekciu nášho vnútra (viď: Tibetská kniha mŕtvych). Ako Gabriel pri odchode z tejto formy bytia. Jeho svetlo, čoby svetlo pomocníka - archanjela, však svietilo aj pre "ostatných". Osvietenie, dozrievanie, stávanie sa celistvým,... je určite dlhodobý proces, možno naozaj aj na niekoľko životov (pádov). Ale snáď stojí zato.