SeanLSD

Nakoľko ide svet vážnej hudby a módy úplne mimo mňa, ani s jedným z hrdinov nie som dôverne oboznámený. Ich spoločný príbeh - či skôr dočasný prienik ich životov - je nádherne nasnímanou epizódkou z hrdinského veku umeleckých avantgárd, ktorý však trpí nedopovedanosťou a doslovnosťou súčasne. Úžasný úvod ukazuje jeden z veľkých okamihov umenia 20. storočia - a potom tu už máme iba intímny príbeh a komornú drámu bez väčších súvislostí, so zaujímavou, ale zbytočnou odbočkou ohľadne vzniku slávneho parfému Chanel No. 5 A čo viac - nebyť tých veľkých mien, o ktorých sa jedná, videli by sme "iba" (ne)obyčajnú históriu jedného romániku medzi ženatým otcom rodiny a silnou nezávislou ženou, či menej typickejšie medzi umelcom a jeho mecenáškou. Kounenove filmy nie sú pre každého - a takisto je aj každý z nich pre úplne iné publikum. IGOR STRAVINSKIJ A COCO CHANEL je určený tým, ktorí aspoň o jednom z nich vedia všetko - alebo vôbec nič. Pretože si niečo doplnia, potvrdia - alebo (tak ako ja) sa aspoň niečo dozvedia. Avšak nie dosť. Vizuálne až extrémistický režisér si veľmi vhodne vybral éru extrémneho estetizmu a oživil ju v manieristickom snímaní manieristického prostredia. Je to umenie pre umenie... ale bez citového priblíženia a súvislostí. Proti silným individualitám Igora a Coco sa potom ako prudký kontrast vyníma Stravinského milujúca žena a matka - veľmi ľudská, krehká a súčasne silná žena. Hlavní hrdinovia však zostávajú pred neznalým divákom uzavretí - zistíme o nich len to, že jeden je skladateľ, ktorý to mal ťažké s uznaním svojej hudby a ona že je úspešná, zámožná návrhárka - a jediné, čo si z filmu vezmeme o ich vnútre sú banálne zistenia, že sa chovali ako umelci a zároveň muž a žena.

Diery v logike a občasné straty tempa nemôžu zakryť skutočnosť, že je to po všetkých stránkach ojedinelý projekt a úchvatná osobitá vízia. Presne niečo také, kvôli čomu milujem film.

Musel som si pozrieť 4 dokumentárne filmy venované "Veľkému úteku", aby som sa dozvedel všetko, čo ma k tejto téme zaujímalo. Tento francúzsky (vo svojej dlhšej verzií) je z nich najlepší - v zmysle spracovania aj kvality informácií (ich množstva, prehľadnosti, komplexnosti aj súvislostne) - sám ale ani on nezodpovie všetky otázky, ktoré sa zrodili pri sledovaní slávneho filmu z roku 1963.

Skôr pietny film než plnohodnotný dokument. Neznižujúc hodnotu činu ani pamiatku postihnutých, dielo je to podľa mňa ťažko nezvládnuté informačne, formálne aj esteticky, z vedeckého, umeleckého aj pocitového hľadiska.

Najväčší problém pokračovania VEĽKÉHO ÚTEKU vidím v tom, že tento "neznámy príbeh" bol z veľkej časti neznámy až dovtedy, kým si ho nevymyslel jeho scenárista. A to je škoda, lebo kým John Sturges a James Clavell nám iba v mierne skreslenej verzií ukázali, ako to bolo so slávnym masovým útekom z prísne stráženého zajateckého tábora pre letcov, tento dvojdielny televízny projekt mal zaujímavú ambíciu podrobnejšie ukázať, čo sa stalo po ňom... - a to počas vojny aj po nej. Prvá štvrtina rekapituluje útek, druhá chytanie utečencov a celá druhá časť je venovaná honu na gestapákov zodpovedných za popravy po vojne. V hrubých obrysoch to tak akosi aj prebehlo, ale niektoré veci sú predsa len príliš. V prvom rade skutočnosť, že hlavná postava filmu stelesnená Ch. Reevom unikla z Nemecka vďaka pomoci vysokopostaveného nemeckého dôstojníka, ktorý mal patriť k okruhu sprisahancov proti Hitlerovi, aby vyjednal mier s Churchillom. To je bohapustý nezmysel, podobne ako úspešný únik druhého hlavného hrdinu za pomoci francúzskej odbojárky. Tento romantický motív a takisto akčné finále, ktoré by to za normálnych okolností v očiach neinformovaného diváka pozdvihovali, u mňa hodnotenie naopak zráža. Ten príbeh je úžasný aj bez toho, aby si bolo treba čokoľvek vymýšľať. Samozrejme, sfilmovať príbehy dvoch Nórov a jedného Holanďana, ktorí ako jediní z utečencov unikli z nacistickej ríše, by bolo pre amerických producentov v 80. rokoch zrejme príliš odvážne... Ale nebudem sa nad tým rozčuľovať, tak sa to proste robí - ostatne ani slávny predchodca nebol ani zďaleka dôsledným historickým filmom... P:S.: Zaujímavou raritou je, že VEĽKÝ ÚTEK 2 vedie hrdinov aj do pankráckej väznice a nemenovanej brnenskej hospody, v ktorej padne dokonca aj pár slov pseudočeštinou bizarnou natoľko, že som si istý, že tak zhovadile sa nemôže hovoriť ani v Brne!

Až na to, že zajatecký tábor pôsobí ako letné sústredenie vojakov zbratrených armád s hlavným programom brannej tímovej hry, je VEĽKÝ ÚTEK poriadne "veľké kino". Ale keď tých 50 hrdinov naozaj zahynie, vôbec sa to do relatívne odľahčeného priebehu deja nehodí - a pritom práve v tom väzí pointa. Vychýrený film tým pre mňa stráca jednotnosť a pôsobí nevyvážene. Druhá vec je, že vo mne vzbudil veľký záujem o úžasnú udalosť, o ktorej som dovtedy nevedel a celý ten príbeh so svojimi súvislosťami a následkami, ako aj samotné okolnosti úteku, detaily stavby tunelov a organizácia práce, ako aj tábora samotného, mi napokon prišiel ďaleko zaujímavejší, ako všetko to, čo som videl vo filme...

Najlepšia paródia, ktorú tento rok moje oči videli! Normálne som si musel robiť poznámky: Trojka JOHNA WICKA pokračuje priamo tam, kde skončila dvojka (chalan nemal čas ani zájsť si na záchod - ešte aj ruku si musel došiť sám a za chodu). Nastavuje sa teda nezmyselná premisa predchádzajúcej časti, a podobne sa aj pokúša o dej. Tentokrát na to ale boli potrební hneď štyria scenáristi, aby stvorili niečo, čo sa odborne nazýva „pičovina“. Ostatné je fantastická a okrem toho aj totálne samoúčelná akcia, absolútny triumf atrakcií a formy nad obsahom. Formy luxusnej, nutno povedať. PARABELLUM je hotový duchoprázdny epos – celé mesto – ale hovno, celý svet žije len dolapením Johna Wicka, tajomného superzabijaka, ktorého ksicht pozná aj ten najposlednejší vágus - lebo sám je špičkovým vrahom, pravdaže! Kto v tom svete nie je ? – tvári sa tak iba tá pani z knižnice, ale ani tej to neverím. Ostatne hon na Johna začína práve tam, prvý prenasledovateľ je zbavený trápenia pomocou krásneho vydania Alighieriho Božskej komédie. Inak zlikviduje Wick hneď tuto v úvode ďalších 16 špičkových vrahúňov (fakt som ich počítal!) Konečne sa menej strieľa, a hneď nožíková párty v múzeu je na jednotku s hviezdičkou. Potom je z Johna na chvíľu zaklínač koní, nasleduje lekcia baletu a miniúvod do bieloruštiny – konečne sme sa o tom lapajovi niečo dozvedeli. Hlbokomyseľné „Art is pain, life is suffering“ poukazuje na to, že scenáristi ani kaskadéri to nemali ľahké. Exkurzia do absurdnej hierarchie tohoto antisveta, v ktorom žiadny poriadny zabiják nie je naozaj slobodný, vzápäti dokazuje, že sa im z toľkej námahy a utrpenia zavarili závity. No všetky repliky sú naďalej fatálne ako z posledného dejstva Shakespeara. Samuraji na balete – neni to náhodou Mark Dacascos, ten ešte žije ? Výlet do Maroka – vedenie preberá Wickova ex a jej feny, ktoré za 5 minút skosia das 45 handrových panákov, viac než samotný ó, veľký John! Vychádzka do horúcej púšte bez horúceho sexu a hľadanie boha asasínov s dúškom vody vyflusnutej starou láskou. Takmer transcendentný zážitok a nezmysel narastajúci do veľkosti Sahary. Od elegánskeho beduina čo stojí nad „vysokým stolom“ a sedí pod ťavou na piesku, prichádza šanca, lebo John Wick is „sick to live for the memory of love.“ Prežije, ak sa vráti do ringu.. – hm, tak sa odvďačí svojej mŕtvej žene, kvôli ktorej prestal a kvôli ktorej žije ? Asi treba, lebo ona je jediná pripomienka toho, že JOHN WICK 1 sa odohrával v relatívne reálnom svete, ktorý je asi červou dierou prepojený s univerzom PARABELLA, v ktorom žijú iba zabijaci. Záver kapitoly = Prst a obrúčka. A návrat! Nový oblek, starý ksicht. Vizáž umasteného metalistu zostáva, aby si ho náhodou nepomýlili. Katany na motorkách, druhá hviezda! A naspäť na začiatok, Continental. (Ako to bolo v tej dvojke ? - nezomreli náhodou všetci tí profíci za posledné 3 hodiny úplne nadarmo ?). Dva autobusy obrnencov... streľba, nuda, už sa mi nechce počítať. Wick s recepčným krvácajú a Pán hoteliér popíja koňačik pri diaľkovom ovládaní. K svojmu som si dal kefír. A Finále! – rozbíjanie sklenených vitrín Johnom Wickom (1), indonézski sekáči a opasok (2) plus Mark Dacascos, krista, naozaj je to on, ten chlap žije! (3) = čestná tretia hviezda. Odrazu sa neviem dočkať ďaľšieho dielu: Čeptr Fór: Banda Nesmrteľných Kriplov vs. High Table. Po nej Keanu nahradí Chucka Norrisa vo vtipoch – a viac už sa vo vesmíre nedá dosiahnuť. A to všetko kvôli šťeňaťu!

Konečne! Dnešný večer bol o tom, ako som konečne po všetkých tých preskúmaných vyvolených, ožiarených, zmutovaných, starobylých a highlanderoch prišiel vďaka tomuto dovtedy absolútne mi neznámemu slovensko-nemeckému filmu na to, k akému druhu to vlastne patrím! S istými rozdielmi vlastnými osobitným jedincom pravdaže - a aj vzhľadom k tomu, že medzičasom globálne otepľovanie, klimatické zmeny a absolútny chaos v prírode a teda aj - alebo hlavne - striedaní ročných období spôsobil, že sa už ani ony, ani my neprejavujeme tak čisto, ako je zachytené v tomto prírodopisnom dokumente. Na rozdiel od hrdinu teda nie som ani na jar tak úplne infantilný, aj keď ovládať sa nedokážem, pamätám si síce čo-to zo zimy, ale úplne je mi to ukradnuté. V lete sa nechovám výlučne ako sfetovaný rujný samec, ale ročná doba stále spôsobuje, že aj v depresií chodím s veľkým úsmevom a moje libido dosahuje výšky mrakodrapu. Na jeseň sa zo mňa nestáva tučné, dekadentné prasa v poslednom ťažení narkománie a takisto neprespím úplne celú zimu - hoci sa snažím prespať jej veľmi podstatnú časť - možno aj preto, že nedisponujem chalúpkou zaviatou snehom, kde ma vždy čaká verná princezná. Ale inak všetko navlas sedí - a ja potrebujem nájsť Kalimagdoru, aby mi povedala o mne viac, aby som sa konečne naučil s tým pracovať, konečne niečoho dosiahol a aby ma na tie ťažké chvíle mohla prichýliť pod svoju veľkú perinu. A takisto aby som o nás mohol opäť niečo natočiť v súčasných klimatických podmienkach.

Skôr nadšená fanúšikovská kompilácia z rozhovorov s niektorými z najväčších hviezd hard rocku, než naozajstný dokument. Ten film nemá hlavu ani pätu, takmer úplne mu chýba dramaturgia a bohužiaľ - čo je u dokumentu skutočne povážlivé - informácie. Nič som sa poriadne nedozvedel o vývoji tejto hudby, pozadí vzniku, jednotlivých kapelách, názoroch hudobníkov, fungovaní priemyslu atď. len že sú to proste fajn týpci, ktorí robia, čo ich baví, s fajn publikom, ktoré počúva, čo ich baví.

Dávam hviezdu, hoci je to odpad, pretože tento druh formátu jednoducho nejde hodnotiť tradičnými štandardami. Náramne ma baví termín "polohraný" - čo je synonymum pre krepí program, ktorý sa množí mediálnym priestorom horšie ako epidémia koronavíru. Stále viac som presvedčený, že to vážne nikto nemôže myslieť vážne, že sa s tým cielene pracuje, pretože pri minime snahy by naozaj nebol problém natočiť to ďaleko lepšie, ale podľa mňa je demencia účelná. Úroveň trápnosti v kombinácií s nesmierne variabilnými "polohranými" výkonmi je taká, že keď na ne človek narazí, je naozaj ťažké odtrhnúť sa. Všetko je zamerané na efekt - trápny, pravdaže - takže samozrejme vzťahy, krik, hádky a aféry a k tomu amatérske a nevierohodné až hrôza. Ľudia tam krvácajú a policajti stoja na mieste a tvrdošijne sa vypytujú: "Všimli ste si niečo podozrivé ? Vyjadrite sa k tomu. Povedzte pravdu, Takže vy tvrdíte..." Úžas, kam sme to dopracovali, neprestáva.