SeanLSD

Ale hej. Prečo nie ? Pre mňa za mňa, nalejte si 500 miliónov každý rok do podobného blábolu, ja sa na to kľudne pozriem. Bude tam všetko. Záchrana planéty, ľudstva, Slnka. Hrdinstvo. Romantika. Technokratický egocentrizmus najhrubšieho zrna odtrhnutý z reťaze. Padajúce vrtuľníky. Návrat do školských lavíc. Šukajúce psy. Debilní roboti s raperskými hláškami. Historické záhady. Úchvatné neprehľadné efekty. Výborné herectvo. Štavnaté reklamné pery. Poriadna mytológia ako od Dänikena. Dokonca spadne aj americká vlajka. A to ešte nevravím o pyramídach, Matrici, praiskre, Indym Jonesovi a Terminátorke s prenikavým pohľadom a naprogramovanými inštinktami hárajúcej feny. V jednom okamihu som si spomenul dokonca aj na Gandalfa! Hlavne je ale potreba poriadne osláviť americkú armádu, aby nám bolo jasné, ako veľmi je nevyhnutné zachovať jej ročný 500 miliardový rozpočet a nevyhadzovať ho na nejaké africké decká alebo trápnu ekológiu. Hocikedy predsa môžu z vesmíru doletieť kreténske mastodontie hračky a vypáliť nám rybník. Ale kde je príbeh ? Zmysel ? Súdnosť ? Neprišiel som liečiť rakovinu, hovorí Michael Bay, veru nie, on ju tu vytvára... ___ ešte o trošku viac tuná : http://www.nekultura.cz/film-recenze/transformers-pomsta-porazenych.html ___ PS: Až po rokoch som si uvedomil, že táto dvojka má čo sa týka straty miery, vkusu a súdnosti k svojmu predchodcovi navlas ten istý vzťah, čo BAD BOYS II.

Podivný, zvláštny film, tento tehotenský thriller. Ako tajomné a neznáme vlny, putujúce vesmírom. Aj jeho tvorca je záhadne stratený, akoby prišiel len odovzdať toto temné posolstvo o strachu z neznáma. Veľmi žensky, úsporným a úderným minimalizmom, mimoriadne znepokojivo. Mohla by to byť iba existenciálna paranoja s požičanou, stokrát obohratou zápletkou. Bál som sa ponoriť sa do tohoto diela naplno. A už vôbec by som na to nemal odvahu, byť ženou...

Je to celkom zjavne o postoji a snahe zmeniť postoj spohodlnelej západnej civilizácie znovu a znovu tým, čo najlepšie pozná - efektným veľkofilmom. Môj postoj je jasný a s prihliadnutím ku krásnej zjednocujúcej myšlienke súčasného celosvetového vysielania nebudem hodnotiť nič iné. Ostatne - v tomto prípade predsa nejde nijakým spôsobom o umenie - každá prírodná scenéria sama osebe je tým najúžasnejším dielom ! A ich veľkolepý súbor leteckých záberov, úchvatných aj desivých, si iné ako plné hodnotenie nezaslúži. Od očarujúcich panorám prírody po vrcholné zvrhlosti technickej civilizácie 21. storočia. Od pýchy a nadšenia, že človek patrí k rozsiahlemu systému prírodných zázrakov a života až po existenciálne zdesenie, túžiace zo všetkých síl kričať : "ZASTAVTE TO ŠIALENSTVO !" Jedna vec je počuť o tom, druhá čítať, ale vidieť to na vlastné oči je niečím celkom iným... Komu sa ani pri takýchto obrazoch, faktoch a súvislostiach nerozsvieti v hlave a nerozochveje srdce, nie je iba hlupák a ignorant, ale zaslúžil by zhorieť v pekle. Vlastnosťou života pravda je, nekontrolovateľne sa rozmnožovať, až kým prirodzenosť tento vývoj zasa nezabrzdí. Vývoj našej inteligencie je možno iba takou istou záležitosťou. Život sa nám tak skoro vyhubiť nepodarí, rovnako ako ľudstvo. Prečo to ale robiť, ak sa tomu dokážeme vyhnúť ? Nie je úlohou človeka v prírode práve to, že si ako jediný dokáže uvedomiť jej nekonečnú krásu ? Tak prečo nezachovať svet v ohromujúcej nádhere ? Dá sa však ešte zastaviť ten rútiaci sa sebazničujúci mechanizmus neskrotnej ľudskej márnivosti, nenásytnosti a bláznovstva ? Len úcta, skromnosť, pokora, múdrosť, námaha a spolupráca môžu ešte udržať iskričku nádeje...

Film, ktorému absolútne chýba vnútorná, vonkajšia i väčšina ostatnej logiky, je aspoň skvelou zábavou. Okrem nej však nemá nič - a už vôbec sa nevyplatí porovnávať ho s Cameronovým vizionárstvom. Pokiaľ viem, ešte nedávno sa ako spoluscenárista uvádzal Jonathan Nolan, jeho neprítomnosť u výsledného diela naznačuje, že producent chcel tak trochu slabomyseľný príbeh bez hlavy a päty. Škoda, škoda, škoda, škoda, že máme napokon namiesto uzavretého epického príbehu iba zopár epizód z blízkej a depresívnej budúcnosti v podobe postapokalyptickej akčnej zábavy, kde môžete dať stroju, ktorý zničí veľkomesto ako detskú stavebnicu, päsťou po papuli.

Konečne po dlhej dobe poriadna novinárska dráma, ba čo dráma, investigatívny reportérsky thriller, za ktorý má u mňa Tony Gilroy ďalšiu žiarivú hviezdičku. Až mi to už začína byť podozrivé, jediné, čo možno jeho zásluhy tentokrát znižuje je fakt, že iba prepísal starší britský seriál, vraj tiež výborný, ale nevidel som, tak nemůžem posúdiť akú mieru prínosu a prípadnej scenáristickej geniality mu pririeknuť tentokrát. Príbeh realistický, zamotaný a pritom prudko aktuálny, réžia do detailu výborná, k tomu vyzretý ostrieľaný Russell Crowe ako najlepší vlk samotár žurnalistiky, čo som na plátne videl od . . fú . . ja neviem . . praveku a rozkošná Rachel McAdams, ktorá mu popri svojej kráse aj brilantne herecky sekunduje. Čo je ale najlepšie, je ten celkom výnimočný záver, nie kvôli nejakému tomu strašnému zvratu, ale tým, ako človeku dúfajúcemu vo veľké filmové víťazstvo česti, úprimnosti, spravodlivosti a kamarátstva doslova zlomí väz nádeje, ako na zem zrazí tú túžbu po jasnom rozlíšení a ostrých hraniciach medzi tým, čo máme sklony rozlišovať na plátne ako globálne jasné a morálne všeobecne záväzné dobro a zlo. Áno, ani tí najlepší z nás nie sú bez chyby.. Často práve naopak, a za veľkými činmi lásky a humanity možu stáť rovnako veľké sily zla, manipulácie či osobných nedostatkov. Tiene ideálov sú poskrývané v podkroviach mnohých ušľachtilých myslí. Krásne úmysly tak často stroskotávajú v prospech mašinérie zla. O to väčšia tu sila charakteru hlavnej postavy, ktorá je verná morálnemu krédu, hoci vo výsledku tým spôsobí možno niečo podobné, ako Balian v KRÁĽOVSTVE NEBSKOM. Úplná čistota bohužiaľ v našom svete nie je možná, nie, ak chceme dokázať niečo veľké mimo nášho vlastného, osobného a súkromného univerza. Až tento krajne nehollywoodsky trpký záver robí zo STATE OF PLAY nezabudnuteľné dielo, ktoré mi zostalo kdesi v hlave ako výstražné svetlo majáku.

Pre všetkých, ktorým snáď vadí, že na vzťahovú drámu je to snáď príliš uťahané a zdĺhavé, je potreba pripomenúť, že tu ide o UČENÚ ROZPRAVU. A tá býva málokedy zábavná, krátka alebo uzavretá. Naproti tomu, ak prijmete jej zákony za svoje, môže vás naplno pohltiť, rovnako ako rozosmiať alebo zahlušiť. Francúzske vzťahové filmy vždy radšej iba na vlastné riziko ! - a hlavne keď sa tvária artovejšie...

Podivuhodné a bizarné, čarovné i nebezpečné svety za zrkadlami, stenami či dverami, čo nikam nevedú, sú snáď všade okolo nás, je ich ako mrakov, mravcov, hadov či múch na každom kroku... a jeden z nich si vybral aj Neil Gaiman, keď nemal zrovna tak úplne najkreatívnejšie popoludnie a zhýčkané deti od neho za každú cenu chceli hneď a zaraz originálnu rozprávku, lebo inak pomaľujú zubnou pastou steny a kocúrovi priviažu na chvost výbušninu. A tak to vzniklo, milé, svižné, groteskné ale aj až poeovsky pochmúrne a existenciálne desivé dielko čistej poviedkárskej sily, nijak zvlášť objavné, ale s predstavivosťou a silou prvotriedneho autora. Presne tak dopadol aj film, pretože mu dal Henry Selick svoj neopozeraný a tak úchvatný vizuál, ktorý nadchýna, chvíľami až vyráža dych a dáva dokonale zabudnúť na príbeh, ktorý je ako pavučina - slabý i silný, súdržný i plný prázdnych miest, obalený ale neodolateľným lákadlom pre všetok ľudský hmyz, veľký i malý, dospelý i detský... a najviac ten, čo zostal visieť kdesi uprostred.

Ani som sa nebál, ani nebavil, aj mi to bolo všetko jedno. To sa má diať pri horore ? Že je v PIATKU 13. nijaký dej, nijaká originalita, ani jedinký nápad réžijný či scenáristický, s tým sa dalo počítať - aj zmieriť. Ale že som sa ani jediný raz nezľakol ? - iba od začiatku upadal do stále hlbšej kómy ? Jedine v tej chvíli som sa prebral z mŕtvolnej letargie, keď tá mrcha tancovala. Tá séria stála ostatne vždy za starú belu.

Nielenže je to remake, ktorý je o celý dostihový okruh pred originálom, ale je to konečne nejaká krutosť, ktorá má hlavu a pätu, nevyžíva sa v samoúčelnom a neopodstatnenom násilí a hlavne sa s ním neponáhľa. Dopraje človeku rozbeh, vžitie a na rozdiel od väčšiny škváru podobného žánru vzbudzuje širokú škálu emócií - a konečne aj nejaké iné, ako iba uľahčenie, že nejaká celovečerná stopáž plná znechutenia, strachu, trýzne a beznádeje je už našťastie na konci. Brutalita naturalistická, ale neprehnaná, vyvážená až lyrickými sekvenciami, a hlavne SATISFAKCIA ! Záporáci konečne nie sú tajomnými bezcharakternými modelmi čistej zloby, ale obyčajnými ľuďmi - zločincami na úteku, ktorí nie sú prostí vlastných emócií, túžob a zraniteľnosti. A ich náhodné obete nie sú bezdôvodnou hračkou, ktorá sa im dostala do cesty, takisto ako potom absolútne ochromenými bábkami podliehajúcimi teroru. POSLEDNÝ DOM NAĹAVO je jeden z absolútneho mála zástupcov svojho druhu, ktorý si chcem pozrieť znovu.

http://www.nekultura.cz/film-recenze/dvoji-hra-duplicity.html