Paldiny

Tu by som pridal body za umelecký dojem, ten robí rozdiel medzi prevarenou duchárinou a filmom čo chce zdeliť niečo viac. Ten často balansuje na pestrej palete žánrov, preto som nebol v hodnotení úplne jednotný. Po jednej stránke ide o solídnu drámu matky, ktorá prišla o svoje dieťa, po druhej, tretej, piatej tu máme nadprirodzený, mysteriózny, spirituálny kokteil s nosnými stĺpmi hororových fígľov a postáv aké by ste za tmavého večera stretnúť nechceli. Je tu skrátka toho toľko, že by sa z predvedených nápadov uvarilo viacero filmov. Sirotinec je ale iný, nehrá iba na efekt, trpezlivo si buduje atmosféru a to tak, že úvodných 45 minút sa prakticky nemôžeme baviť o horore, aby príbeh viedol diváka k nečakanému a o to trpkejšiemu rozuzleniu, ktorému predposledná poetická scénka dodá istý falošný pocit šťastného konca, ktorý sa ale nekoná.

Hovorí sa, že rodiny sa stretávajú len na svadbách a pohreboch. Tu už na tie pohreby nebude mať ani kto prísť. A popritom, kto by to spočiatku čakal. Do momentu prvého šípu v hlave malo posedenie u rodičov všetko čo má posedenie po rokoch mať. Povinná zoznamka partneriek, ego sem, škaredý pohľad tam a večera, ktorú nebude mať za chvíľu kto pochváliť. Ako ale začnú postavy odpadávať a niektoré padnú vážne bizarným spôsobom, sa k slovu dostanú aj zvraty, slovné zádery a občas moc snaživá hudba. Film si viem predstaviť, že by som si pozrel ešte raz, no kládol by som väčší dôraz na sledovanie podaktorých, spočiatku málo výrazných, ale pre dej zásadných postáv.

Patetické finále na útese pochovalo mamu skôr ako sa stihla pochovať sama. Vôbec ma nedojímalo jej precitnutie ani sa ma nedotýkali slzy dievčat, skrátka sa dial presný opak toho, čo po zvyšok filmu, bol som pasívny. Udalosti predtým ale fungovali a pocitovo som to vnímal ako postava Annabel, najskôr ma decká odpudzovali svojou divokosťou, neskôr desili tým, čo sa dialo okolo nich a zhruba od hodinky som im chcel pomôcť. Mamka bola ale proti, tá mala svojich démonov, a pretože jej tvorcovia dovolili ich ukázať na kameru sa k slovu dostala tá pasivita, ktorá poslala vydarený horor do priemeru.

Panoramix je mimo formu, a preto začne pátrať po novej tvári, ktorá by ho zastúpila v kuchyni. Toľko dej akého mínusom je, že už s druhou scénou prekuknete ako dopadne. Zvyšok je stále maľovaný, stále zábavný (najviac rozosmialo cameo Krista) a snaží sa kráčať s dobou. 3D je preto definitívnou súčasťou a dnešná tvorba blockbastrov tiež zanechala stopu.

Toto medzi najhoršie filmy nepatrí, veď je to sranda. Lou a jeho banda statočných námorníkov sa plaví bájnymi moriami a hľadá krištáliky šťastia, prosperity, mieru a bohviečoho ešte. Cestou-necestou pritom pobijú tlupu zombíkov, kanibalov, plecháčov a aby to nebola rutina, Sindibád vyzve na súboj ešte kameňožrúta, jeho slizkú hnijúcu odrodu a nakoniec samého seba. A že má svalovec aj niečo v hlave a nie iba v muskulatúre dokáže svojimi neotrelými nápadmi aké by obyčajnému pozemšťanovi ani na um nezišli. Z jedovatých hadov si upletie lano, vďaka ktorému vylezie von z hladomorne, ale preto, že má vychovanie tým plazom najskôr všetko pekne vysvetlí, podaktorých presviedča, iným výraznejšie dohovára a až potom sa ide do akcie. Jeho pľúca by mu tiež nejeden fajčiar závidel, nafúka nimi obrí balón. Takže diváci serióznych počinov zrak bokom, toto je jednoduchosť sama o čom vypovedajú tiež mená princeznej a princa (Alina / Ali), to aby sa dobre pamätali aj diváckej obci s ťažkým alzhaimerom. Samotnú princeznú pritom stvárňuje nikto iný než budúca Fantaghiro, ktorá sa trištvrte filmu tvári ako by mala silný orgazmus a pritom je pripútaná na vymývači mozgov. Asi vedľajšie účinky. V kocke teda film na ktorý sa nedá hnevať, pretože to vlastne myslí dobre i keď jeho silné zbrane sú inde ako si Taliani predstavovali.

Nech sa páči Stan & Ollie, s otvorenou náručou ťa pozývam do spoločnosti filmových klenotov akými sú Chaplin a Ed Wood. Režisér a scenárista presne trafili to srdiečko, ktoré na tomto type filmov zbožňujem. Sympatickí herci, životný príbeh s nálepkou dramedy a slza na krajíčku. Isteže sa dalo vytrieskať viac z nerestí oboch pánov (alkohol, hazard), ale snímku na rozdiel od takej Bohemian Rhapsody nesprevádzala tá obrovská mediálna bublina, preto aj očakávania boli striedmejšie a spokojnosť o to väčšia.

Len ďalší bubák čo terorizuje americkú mládež, ale čo je horšie diváka terorizuje viac. Ten sa totiž nudí, zíva, pozerá okolo seba a hlavne sa nebojí a to vyzeralo, že má ten chlapík z plagátu celkom potenciál. Takto v neškodnom, komerčnom balení osloví snáď len ročník aký po treste od UEFA púšťali vo štvrtok na Tehelné pole.

Lester je starý pyroman a nebojí sa vyhodiť do povetria kdečo, trebárs aj vládnych agentov. Lenže zatiaľ sa o popáleniny nestará Arnie, ale sotva deväťročná Drew Barrymore. Sekunduje jej pri tom o čosi menej nadaný dvojník Kurta Russella, ktorý robí kúzla ako zo škatuľky a pritom mu stále kvapká z nosa a z druhej strany barikády ich stopujú elegán Sheen st. a manipulátor George C. Scott, čoby upratovač John. Beriem to síce odľahčene, ale zostava bola schopná a mohla z toho byť ďalšia napínavá Scannarovka, preto je škoda, že si film, možno až na začiatok, ide stále na pol plynu. Spomínaný úvod ešte v sebe skrýval aké také tajomno a nechýbal v nej drajv, ten sa ale s ďalšími flashbackami a nakoniec zakotvením pod jednou strechou možno až moc spomalí a vo finále už nedokáže natoľko nakopnúť vrtuľu, aby som ho nevidel iba ako jednohubku.

Perryho Kinga poznám z filmu Páni Flatbushe, kde mal dokonca o čosi väčšiu rolu ako Stallone a prišlo mi zaujímavé sledovať ako sa vnútorne aj mentorsky vyrovnáva s mladými výtržníkmi akých sám v spomínanom filme predstavoval. Toto je ale extrémnejšia záležitosť, ktorá si neberie servítky a veľmi priamo poukazuje na americké školstvo, kde sa podobných šikán zúčastňujú jak žiaci tak ich učitelia. Milo ma prekvapilo žánrové uchopenie béčkara Lestera, ktorý poväčšine času kladie dôraz na dramatizáciu, tiež sa snaží vzbudiť záujem o životy ako chuligána tak jeho hlavného soka učiteľa. Za pasáže aké dosahujú toho najvyššieho levelu považujem krátky záblesk geniality mladého hajzlíka, kedy v sebe poodhalí nevyužitý hudobný talent, tak psychické zlyhanie profesora prírodných vied, ktoré dalo spomenúť na silnú scénku zo slávnej právnickej drámy Spravodlivosť pre všetkých. Záverečné zúčtovanie, ktoré otočí žánrovým kormidlom mi neprekážalo, dokonca som fandil čo najsilnejšiemu pritvrdeniu a režisér ma neraz vypočul, takže s filmom som moc moc spokojný.

Keď sa tam objavil Culkin som sa akosi nemohol nadýchnuť toho smútku, ktorý bol pre hlavnú postavu toľko zásadný. No nebola to chyba hercov ani tvorcov, bola to chyba moja, že som sa nevedel pri pohľade na malého Kevina, ehm Culkina odprostiť od McAllisterovic rodiny. Našťastie film nie je len o ňom a mixuje viacero žánrov a v nich viacero tém, ktoré sú spočiatku len hmlistými spomienkami, neskôr dosiahnú aj pevnejších kontúr. I napriek doslovnosti záveru som si ale nebol celkom istý, čo nakoniec bola realita, čo fikcia, či za veci mohla armáda, alebo k nim ani nedošlo. Ťažko zhodnotiť, no nad filmom rozmýšľam aj po jeho skončení, teda nejaký ten pocit vo mne zanechal a to považujem za plus.