Paldiny

Martyho najslabšia gangsterka. Prvá polovica ešte ako-tak ušla i keď žiadna technika neomladí pohyby starších pánov. Keď De Niro šľapal pekárovi po prstoch, som sa chcel postaviť z gauča a ísť mu pomôcť. A druhá polovica, tá už iba tápala. Dialógy v nej pripomínali improvizáciu, chýbala iskra a genialita veľkého režiséra, ktorý vo finále ako keby umieral s hlavnou postavou. Hereckému prejavu zúčastnených som tiež neveril, alebo inak povedané som mu nerozumel. Napríklad taký vzťah Sheeran-Hoffa mi prišiel skôr milenecký než priateľský. Neviem ako by vyzeral film pred 20 rokmi, možno by šlo o monštruozitu najťažšieho kalibru, dnes je z neho cítiť zhon, len aby sa to rýchlo stihlo, lebo za rok už môže byť neskoro.

Ponorný mixér v kuchyni sa mi pri pohľade na Alitu asi 2x pustil, ale to je tak všetko. U živej duše tento neškodný blockbaster nezanechal žiadnu emóciu, ani nadšenie. Skrátka nehrozí, že by som sa k nemu musel za každú cenu vrátiť, o prípadnom pokračovaní a jeho túžbe ho vidieť nemá cenu hovoriť. Bol to taký ten tienitý projekt ako keby točený strojovo. V náznakoch som tam cítil stopu Camerona, no výraznejšie bola citeľná otrocká práca Rodrigueza, ktorý snáď aj vstával, kedy mu železný Jim nakázal. Preto za mňa hrubý priemer, ktorý v žánri sci-fi do čela odboja určite nevykročí.

Keď ma horor uspí za denného svetla, asi s ním nebude niečo v poriadku. Jediný svieži moment priniesla až posledná scéna, ktorá v štýle Saw spravila z bezvýznamnej postavičky minulosti významnú.

Mrazivá sonda do ľudskej obludnosti, ktorá sa dá parafrázovať na viacerých frontoch náboženskej i politickej "pospolitosti". Čo sa dá s prehľadom určiť, že má spoločné to, kto bude pri nej trpieť. Film je natočený na základe súdnych spisov zo 17. storočia aké sa pravdepodobne nezaoberali detailnejším popisom ľudí ani chronologickým vyobrazením ich života mimo sieň, preto oceňujem ako sa s tým tvorcovia filmársky vysporiadali a ako si šikovne vypomohli napríklad takou postavou rozprávača, ktorý dej nenápadne smeruje vpred bez toho, aby pôsobil útržkovito. V samotnom deji sa ľudské práva rovnajú celziovým hodnotám kdesi na Antarktíde a neviem, či ma viac boleli praktiky tortury, alebo tie najstupídnejšie argumenty inkvizítora, ktorý na základe nich rozhodoval o žití - nežití. Teda vlastne o nežití, nakoľko dokazovanie neviny nebolo ani v rukách (môžme povedať vždy) odsúdeného, ale na výpovediach "spolupáchateľov" s rozmačkanými prstami a roztrieštenými nohami. Diskutabilná tu bola pre mňa iba paralela osudu dekana s krížovou cestou, ktorá ako utrpením, tak podozrivo podobným fyzickým vzhľadom i prejavom odpustenia tým, ktorí ho pod bolesťou zradili, medzi riadkami hlási, že kresťanstvo nemusí byť vo svojej podstate zlé, len my sme ho zle pochopili a z toho plynuli podobné procesy. Aj keď súhlasím s tou časťou, že šlo v prvom rade iba o dokazovanie si sily a majetkové vykorisťovanie, tak si myslím, že tento druh postoja filmárov mal zostať nevyslovený a nech si naň divák spraví vlastný názor.

Po tomto kúpili Formanovi letenku do Ameriky? Ja vám neviem, ale to mal v Hollywoode skončiť aj Troška a Kusturica. Humor mi v tejto tragikomickej taškarici hrubo nesadol, možno to bolo tou absurditou aká sa diala v bežných situáciach, alebo neexistujúcim dejom. Ja chápem, že to bolo prestrelené zámerne, že som sa mal zabávať ako z tomboly miznú ceny, ako nemotorne chlapi z výboru vyberajú kandidátky pre miss krásy, ako komicky musela pôsobiť improvizácia barmana, ktorý otvoril výčap pri horiacom baráku, no na mňa to nefungovalo. Vtipy som zaregistroval, ale nesmial sa im, maximálne tu a tam hodil úškrn. Škoda, film mi pokazil celkom slušný maratón českých filmoch, aký mi ČT2 dnes pripravila.

Na tento počin má upozorňoval už otec, že patrí k nebezpečným. A nečudoval by som sa keby bol nebezpečným nielen pre tých, ktorí za ním stáli, ale aj tých, ktorí sa o ňom vtedy čo i len rozprávali. Čo ma ale oslovilo, že je v ňom ešte niečo viac. Darí sa mu za meniacej sa atmosféry presvedčivo striedať širokú škálu nálad. Tá sa mení v spoločnosti dvoch ľudí- manželov, ktorí k sebe behom jedného dlhého večera cítili s výnimkou radosti snáď všetky pocity počnúc nezáujmom, opovrhovaním, miestami agresiou, cez strach o toho druhého až po obojstrannú náklonnosť. A to si predstavte v niekoľko vrstvovom pomiešanom balení.

Nie všetko mi vo filme sadlo, nie všetko som v ňom pochopil, ale ten ťaživý pocit úzkosti, ktorý mi privodil som pocítil naposledy pri Pianistovi. I tam som si väčšinu minutáže držal sánku, nie preto, že by ma bolel zub, ale pre vývoj deja, ktorý bol v minulosti realitou. Rudolf Hrušínský, ten dobrý doktor z Věsničky, si tu totiž pustil transfúziou toľko árijskej krvi až som už nebol schopný vnímať iné filmárske prostriedky aké ma ohurovali prvú polovicu filmu. Hovorím o originálnom strihu, ktorý nás presúva ako keby plynulou jazdou zo scény do scény či objektíve kamery, aká sa díva na ten znetvorený svet iným pohľadom.

Divné, až po konci mi došlo, že nejde o pokračovanie filmu Vítr v kapse. Ale nevadí mi tá podobnosť, tiež ma neštve, že David preradil na trojku a neoplakávam neprítomnosť parťáka Tofiho. Vaculík to tam so svojou reznutou papuľou a stierkou na okná zvláda sám. A že sa budú na konci (zase) zapaľovať sviečky za zosnulých, to beriem ako plus. O stupeň lepšie ako "predchodca".

Čakal som niečo na spôsob Vítr v kapse a dostal taký kolotoč zvratov, že sa mi z toho zakrútila hlava. No nepozdávalo sa mi to celý čas. A aj keď som mal chuť v jeden moment už toho kolotoča vystúpiť, nakoniec by som si tú jazdu kľudne zopakoval znovu. Takže sa mi to asi páčilo, štvrtá hviezda je ale s ošúchanými rohmi.

Fajn historky z fabriky s dvomi sympaťákmi, exkluzívnym zvratom (teraz nemyslím, že Vaculík musel do Nitry) a zbytočným dojazdom, ktorý otočil zo života do filmu.