Paldiny

Jediné dramatické na filme bolo, že sa to vraj stalo. A čo sa vlastne stalo? Zopár mladých si zahralo basketbal a jeden to neprežil. Na políciu sa im ale nechce čakať a zakiaľ čo mŕtvola leží na záchode, zviažu podozrivého a vezmú proces do vlastných rúk. Spočiatku to vyzerá na poltucet nahnevaných, kedy má ukričaná porota pod vplyvom čoraz viac otáznikov zmeniť stranu. Lenže samotný rozsudok nemá rozhodnúť o (ne)vine, ale o tom či do zbrane namierenej na hlavu podozrivého vložím za seba náboj alebo nie. O zvyšok sa má postarať náhoda. Spracovanie pôsobí lacno až amatérsky, človek má pocit, že dialógy písalo zopár stredoškolákov a do rolí boli obsadení ich kamaráti a rodina. Z toho ten najstarší prespí celé natáčanie na recepcii. Logika, mínus. Na policajnú hliadku čakáme 45 minút, na posily 120 sekúnd. Niekedy film zachráni aspoň vydarený dabing, ale ani ten od Intersonicu sa nepochlapil. Predstavte si, že sledujete basketbalový zápas s hlasmi, ale bez zvuku. Filmu sa ale musí nechať, že sa snažil o vlastný výraz a medzi tým všetkým chcel svetu aj dačo zmysluplné zdeliť. Okrem kritiky voči držaniu zbraní, tu máme rasovú nenávisť, ale pre tento raz zo strany afroameričana, čo nie je vo filmoch tak úplne bežné.

Dve dvadsiatky by rady dobyli francúzsku popovú scénu, ale má to háčik. Na jednu sa lepšie pozerá a druhá má talent, čo na to manažér? Spraviť z nich jednu. A tak je nová hviezda na svete. Šoubiznis ale nie je len dúha a vánok a tak sa naša hviezda zapletie s chlapmi, drogami a žiarlivosťou. Film nie je vôbec zlý, hrá tu popík, navyše je od Frantíkov, tak si baby lezú do vane a ako bonbónik má ktovie prečo pochybnú motiváciu. Vážne sa zdá, že ospravedlňuje podvod, aký napokon nevadí ani publiku, keď to všetko praskne. Vo Francúzsku asi bežný jav.

Takéto filmy môžem. Drsňácky a zásadový poliš, ktorý vyšetruje zločiny neortodoxným spôsobom. Nepomôžem si, ale je skrátka sranda sledovať ako šmelinárovi vyhadzujú z okna elektroniku pri každom zatĺkaní. To však nie je dôvod prečo ho má plné zuby FBI. Chlapík totiž vie oddeliť osobný život od pracovného, nestará sa, že je jeho parťák ochlasta a vsadil by aj vlastnú babičku, priviera oči nad kamarátom z detstva, ktorý holduje siciliánskym praktikám. Vlastne kým žehlí prúsery iných, zvláda všetko s gráciou, ale ako náhle sa do prúseru dostane on sám, je to v háji. A keď sa zadívame na plagát, hneď je jasné, kto za tým prúserom bude ako vždy stáť. Filmu neprekáža ani nízky budget, dodáva mu punc akéhosi smradu ulice, ale zároveň ide o film, ktorý mimo svojej škatuľky nemá čo ponúknuť divákovi, ktorému hore zmieňované nič nehovorí.

Nenudil som sa, ale netreba ísť do prehnaných očakávaní, toto nie je žiadny Guy Ritchie. Filmu je kdečo vyčítané a ja sa nebudem hádať, ale bavila ma tá skupinka kriminálnikov. Vezmite si len podarenú rodinku, kde jablko nepadlo ďaleko od stromu už niekoľko generácií a je vzácne, aby si všetci traja sadli za jeden stôl. Človek sa ale nemôže diviť, lebo moc rozumu chlapi nepobrali. Jediné čo som nepobral ja, je zvrat s obrazom pod posteľou. Koľko tých malieb napokon bolo? Keby som stretol scenáristu, tiež sa ho spýtam, ako napokon skončil zadlžený gemblér. Pán s perom totiž nepochopiteľne uprednostnil patetické sa lúčenie pred mafiánskou inventúrou.

Trochu ako Bertolucciho Novecento. Štvrtú hviezdu som mal pripravenú v zálohe, ak by na tú mínu skočil niekto iný, ale nestalo sa, Jakubisko nenašiel odvahu. Pritom mu odvaha nechýbala v iných momentoch, natočiť to pár rokov predtým, neskončí v trezore film, ale on sám. Herci na jednotku, škoda, že im to tam kazili postsynchróny, stupídny nápad zapojiť do deja žalúdočné problémy a dve hodiny čistého času. Ku koncu sa to predsa len vlieklo. Celkovo však spokojnosť.

Chvíľami mi prišlo, že si z Japoncov uťahujú až moc, ale vo výsledku šlo o milú reklamu na Tokio. Sofia nedostala do vienka zrovna balík a možno aj preto nadobudla dojmu, že všetko čo natočí, vo filme aj použije. Dostáva sa nám tak aj mnoho prázdnych záberov a celých scén zachádzajúcich do trápnosti. To malo zostať v strižni. Ak však privriem oko, za prítomnosti týchto pasáží je myšlienka ešte výraznejšia. Skrátka, nech ste kdekoľvek, všetko vidíte v lepšom svetle, ak je tam s vami niekto, s kým si rozumiete. To bol aj prípad dvoch ľudí, ktorým by ste mohli kdečo závidieť, ale oni šťastní neboli. A v okamihu by vymenili dvojmiliónový honorár či ambiciózneho partnera, za niečo tak banálne a pritom toľko vzácne. Film by som sa nebál si pozrieť znovu.

Na ten film sa dobre pozerá aj opakovane. 76 ročný František je tu také malé dieťa a bez toho, aby mu niekto sadol na lep, nemôže byť ani deň. Naopak Emilie čoby manželka je z jeho výstrelkov natoľko unavená, že už nemôže ďalej. Lenže čo ak sa na jej prianie manžel zmení, bude šťastnejšia? Nebude žiť zrazu s iným človekom? Neviem či som vôbec videl inú snímku, ktorá by sa podobnými otázkami zaoberala. A keď sa svojich úloh chopia tak suverénni herci a scenár dokáže vyvážene vybalansovať vtip s melodrámou, nemôže to vo výsledku dopadnúť zle.

Jára Cimrman, nudící.

Tak som dohnal rest legendárnej českej klasiky a moje nadšenie sa rovná nadšeniu Kolářovej z chaty děda Komárka. Ťažko povedať čo nevyšlo, rozumel som vtipom, len som sa na nich nesmial, alebo ma otravovali (Alois Liskutín čoby Kos a jeho rady). Možno v budúcnu vezmem dědu Kemra na milosť, teraz si musí tento sedemdesiatydeviaty najlepší film kinematografie vystačiť s trochu nižším hodnotením, ale on to prežije, to sa v tej záplave hviezdičiek stratí.

Tento film je zvláštny, scény v ňom trvajú nehorázne dlho, dej by som nevedel ani interpretovať a podľa popisu hudbu k nemu zložil Wolfgang Amadeus Mozart :) Nemôžem mu dať ale horšie hodnotenie, lebo je to tak režijne a herecky zvládnuté, že to udržalo moju pozornosť až do konca.