Marius

Tento skvost dekadencie som pozeral cestou do Florencie a na preskáčku som si k obrazu v sluchátkach púšťal Cimrmanov, takže to chvíľami dostávalo aj trochu iný rozmer. Olsenovky sú tentokrát ako voda a oheň – jedna vzorná žiačka a druhá rebelka (pozor, taká COSMO rebelka, nie feministka ktorá vás mláti). Spolu cestujú do New Yorku, jedna na nakrúcanie klipu typicky sladkorebelskej vyfabrikovanej kapely a druhá aby prečítala svoj prejav, ktorý ju má dostať na prestížnu univerzitu. Pokiaľ čakáte sračku, dočkáte sa jej s rovnakou istotou ako že všetci umrieme. Totálne debilný (ale na počudovanie celkom svižný) dej plný tých najotrasnejších klišé amerických rodinných filmov a idiotských dialógov nezachránia ani pekné tváričky dvojičiek. Ako dekadentná zábava je to však skvelé, najmä v momentoch keď sa Olsenky snažia niečo ako hrať – hlavne v scénach kde si vyjasňujú svoje „rozorvané“ vzťahy to pôsobí neuveriteľne komicky. Každopádne počas filmu ma napadlo, že Mary Kate a Ashley by možno zažiarili v nejakom poriadnom péčku v spoločnej scéne, pretože iný žáner je im IMHO zapovedaný. 0-10/10

End of Evangelion trpí všetkými pozitívami i negatívami seriálu. V prvom rade presne kopíruje výstavbu deja seriálu, ktorá mi tak vadila. Opäť tu máme do polovice akciu potom niečo vysvetľovania a niečo „psycha“. U mňa to však opäť nefunguje. V podstate jednoduchú kombináciu akejsi kresťanskej mystickej mytológie s ázijským filozofickým odkazom o jednote všetkých vecí podáva zbytočne zložitým spôsobom a neschopnosť napísať zmysluplný dialóg Shinjiho s „univerzom“ sa snaží prekrývať nezmyselnými obrazmi , chvíľami dokonca dokumentárnymi pasážami. A súdiac podľa obsahu tých obrazov by malo byť univerzum poriadne nadržané a sexuálne frustrované :-) . Omnoho efektívnejšie by IMHO bolo natočiť tú záverečnú časť ako dialóg Shinjiho s Rei, než vŕšiť na seba nezmyselné scény. Čo sa však musí alternatívnemu záveru nechať je to, že má nádhernú animáciu a dizajn postáv. Je vidieť, že potom ako sa seriál stal kultom bolo možné do tohto projektu vraziť omnoho viac peňazí na viac animátorov a väčšie piplačky s detailami i plynulosťou pohybu. Fakt je ale ten, že som to videl včera a dodnes rozmýšľam nad tým, či je to myšlienkovo fakt tak dementné alebo geniálne. A keďže sa neviem rozhodnúť ostávam uprostred. 7/10

Ak by sa ma niekto opýtal, aké anime je vhodné pre celú rodinu určite mu odporučím Jungle wa itsumo Hare nochi Guu a jeho sequely. Výborne totiž kĺbi humor rôzneho druhu s akýmsi ponaučením pre deti i dospelých a práve to ho robí v mojich očiach jedným z mojich najobľúbenejších anime. Hoci má „Final“ iba sedem dielov, každý pozostáva z dvoch epizód. Tentokrát sa už vydatá sexi maminka Weda musí spolu s Harém a Guu vrátiť do mesta na návštevu matky, ktorá ochorela. Ako správna matka dbajúca na výchovu svojho syna (alebo skôr na to aby ju nikto nebrzdil v pití piva) zapíše Harého spolu s Guu do školy. Nuž a verný bodyguard „Roberto“ ho sprevádza na každom kroku a ako majster prevlekov sa postará o nejeden rozruch kvôli likvidácii pomyselných teroristov a bômb. Haré si nájde nových priateľov I nepriateľov . Guu chce samozrejme tiež svojich pätnásť minút slávy a tak cynicky a sucho hláškuje ako o život. Všetkým však chýba džungľa a tak sa vracajú v ústrety novým dobrodružstvám domov. Čo sa týka perličiek, vo „Final“ si užijete dvojdielu, v ktorom si autori strieľajú z japonských playstation 2D RPG i konverzačných počítačových hier a ich klišé. Na svoje si prídu i hľadači citácií iných anime (Noir !!! ), či filmov (tentokrát napr. scéna státia v daždi z Totora, či prvá akcia z Bessonovej Nikity). 9/10

Sestry Izumi a Mitsuki Sawatari ušli z domu. Úbohé teenagerky , ktoré nemajú kam hlavu zložiť však čoskoro natrafia na inzerát, ktorý ponúka domov v rozprávkovom kaštieli s parkom a jazierkom. Všetko však má svoj háčik. Majiteľom zámku je Nakabayashi Yoshitaka, mladý dedič rozprávkového bohatstva, ktoré ostalo po jeho predčasne zosnulých rodičoch. Ideálny typ pre každú zlatokopku, keby….keby Yoshitaka nebol prehliadkou temer všetkých sexuálnych deviácií, ktoré sexuológovia dodnes vo svojich prácach popísali. Nuž a so šikovnosťou sestrám vlastnou si vyrobia u Yoshitaku niekoľkomiliónový dlh, ktorý musia nedobrovoľne odpracovať na jeho panstve. He is my master je názov , ktorý presne vypovedá o obsahu tohoto strešteného dielka. Pán Freud by mal radosť, keby mohol analyzovať postavy tohto anime, pretože tu je úchylný úplne každý. A z toho samozrejme vyplýva I nutná dávka prasáckeho humoru á la Nippon. Avšak, pokiaľ už pár podobných záležitostí máte za sebou, seriál vás až na dve veci neprekvapí. Humor ťaží hlavne z gagov a je zameraný skôr situačne, často však nie je veľmi dobre vypointovaný a niektoré situácie sa dosť opakujú. Pokiaľ ide o príbeh, v podstate žiadny nie je, celý seriál je o snahe Izumi odolávať „jemnému dvoreniu“ Yoshitaku, Anny chan (ktorá Izumi sľubuje sobáš v Holandsku), či erotickým chúťkam sestrinho mazlíčka - aligátora Pochiho a v neposlednom rade zarobiť toľko abz splatila dlh a mohla od Yoshitaku ujsť. Vývoj postáv je dosť slabý a žiadnej veľkej premeny sa nedočkáme. Seriál však tieto veci kompenzuje dynamickým tempom a kanonádou gagov, celkové hodnotenie je však ovplyvnené hlavne postavou neustále nadržaného aligátora Pochiho, pretože to je pre mňa hlavný hrdina filmu a potom tým, že podobne ako v Southparku budete mať možnosť zistiť ako vlastne vyzerá „kami sama“ a budete si oveľa viac vážiť neboráka Pikachu. Bez týchto dvoch vecí, ktoré ma nútili rehotať sa až k slzám by to bolo o hviedu menej. Na záver už len …..GAO! 8/10

Michael Mann je zjavne lepším režisérom, než scenáristom. Scenár Miami Vice je totiž doslova a do písmena televízny. Mann to samozrejme vie a preto nasádza do boja svoje vlastné režisérske zbrane. Na Collateral nadviazané použitím digitálnej kamery. A tu mám s filmom prvý problém. Pokiaľ v Collateral digitálna kamera zaberala výlučne nočné scenérie LA a kluby osvetlené žiarovkami či neónom, v MV ju Mannov kameraman Dion Beebe po prvý krát vytiahol na slnečné svetlo. Obraz v denných scénach je značne zrnitý a vadí to najmä vtedy, keď kamera zaberá veľké celky – more, či džungľu so sídlom hlavného bossa. V nočných scénach mi pripadá väčšia zrnitosť v niektorých záberoch skôr na prospech obrazu, pretože zosilňuje akýsi „dokumentárny“ charakter celkovej štylizácie vizuálnej stránky. Tento kvázidokumentaristický vizuál prispieva k tomu, že film pôsobí značne realisticky a divák má pocit, že je prítomný vedľa postáv priamo na scéne. Celý film je veľmi „klipovito“ natočený, nie je tu veľa dlhých záberov. Nepôsobí to však tak rozčuľujúco ako v Domino Ridley Scotta, hoci v porovnaní s Collateralom sa podľa mňa posunul Mann práve týmto smerom a veľmi dúfam, že stihne včas zastaviť než natočí podobne zbytočný film ako Domino. Na pomyselnej čiare medzi Collateralom a Dominom je totiž, pokiaľ ide o vizualitu, MV niekde v strede. Zvuk v MV je jedným slovom famózny. Divák si to síce naplno uvedomí až pri záverečnej prestrelke, ale podľa môjho názoru je po réžii ozvučenie filmu jeho najsilnejšou stránkou . Originálna hudba pôsobí veľmi príjemne, horšie je to s použitím piesní vo filme. Niektoré skladby sú použité výborne (linkinovský Numb či hudba na diskotéke v Miami, keď Colin tancuje s Li), naopak, nepáčila sa mi montáž Mobyho „One of these mornings“ do scény cesty na Kubu v motorovom člne, pretože vzhľadom k scéne, ktorú sprevádza vyznieva celok až gýčovo; tiež je pre mňa nepochopiteľné prestrihnutie kubánskej salsy v Havane do rockovej balady bez zmeny scény. Herecky je MV zvládnutý výborne na hlavných postoch a herci, i keď majú predpísané dosť schematické a ploché postavy sa s nimi vyporiadali slušne . Vzhľadom k predlohe by som však čakal viac vyprofilovaný profesionálny vzťah medzi Ricom a Sonnym. Pri sledovaní filmu som totiž mal pocit, že sú si akosi ukradnutí, i keď každý z nich je stvárnený kvalitne. Takto z hľadiska vývoja vzťahov medzi postavami ostáva hlavným ťahákom filmu osudová láska Sonnyho a Isabelle (ako vždy skvelá Gong Li – mimochodom na maili prijímam stávky na to či si dala alebo nedala upraviť nos kvôli MV). Poteší i to, že miest, kde by postavy mohli prednášať „veľké“ repliky, zahrajú čisto tvárou a mlčky . Najkrajšie je to vidieť v scéne keď Ricova priateľka leží v kóme a Rico sedí vedľa nej na stoličke. Celkovo môžem povedať, že tento ne-žánrový (akčný rozhodne nie je a na drámu je podľa mna slabo gradovaný) počin Michaela Manna ma nesklamal, ale ani neohúril. 8/10

Na tomto filme je viac než kdekoľvek inde poznať či prioritou hodnotiaceho diváka má byť hodnotenie v rámci žánru alebo hodnotenie filmu v rámci kumštu zvaného kinematografia. Pokiaľ by som mal, ako väčšina tu prítomných hodnotiť z hľadiska prvého, niet Horám čo vytýkať, ba práve naopak môžme tlieskať, lebo k poctivému dodržiavaniu pravidiel slashera pridáva poriadnu dávku nadsázky a politickej nekorektnosti (i keď na môj vkus trochu okatej a príliš humornej tam, kde by som bral skôr sarkazmus). Obete sú "blbé ako kýbel gitu", záporáci sú primerane hnusní a spoľahlivo ožívajú, postavy jedna po druhej končia svoju púť životom nuž a i "mravec Otylko ide do západu slnka a taká bohová hudba tam hrá pritom" (toto je pre Tommyho). Slasher, okorenený miernou, ale naozaj miernou dávkou exploitation sme tu mali nedávno viackrát v omnoho úbohejšej podobe, avšak tento zaváňa aspoň akou takou originalitou pokiaľ ide o spracovanie. Pokiaľ však na Hory pozriem z hľadiska toho čo očakávam od filmu ako druhu umenia bez ohľadu na žáner, je to oveľa horšie. Prvou a najväčšou výhradou je mizerný scenár. Ako píše i Adrian, je rytmicky nevyvážený a celkovo nechutne otrepaný. Vadila mi tá šablónovitosť postáv tak typická pre slashery, odhadnuteľnosť okamihu "ľakačiek", z ktorých niektoré boli lacné a zbytočné. Vadila mi kreténskosť konania postáv, ktoré sa správajú akoby mali spolu IQ 30 a šlo im len o to aby sa dožili v zdraví večera, kedy po ne príde za západu slnka vrtuľník s basou šampusu pre víťazov. Vadilo mi, že Aja necháva príliš viditeľných mutantov, ktorí potom nevzbudzujú dostatočnú hrôzu. Čo sa mi páčilo naozaj veľmi bolo spracovanie titulkov á la Dawn of the Dead, vcelku dobrá hudba a slušná réžia. Nuž čo dodať na záver...keby sa remaku chytil Jackson mohol to byť zábavný splatter, keby sa ho chytil Uve Boll mohol by to byť zábavný ...no tu by vlastne bolo jedno aký subžáner, určite by to bolo zábavné, chytiť sa toho Hitch tak si pustíme do nohavíc bez toho že by sme niečo poriadne videli, Tarantino by z toho spravil exploitation s čiernym humorom, ale Aja ostal niekde uprostred, snažiac sa do tejto tortičky zmiešať väčšinu spomínaných ingrediencií. Vyšlo mu to, ale u mňa to nefunguje. Chcel by som však od Aju vidieť "normálny" film, lebo ako režisér na mňa pôsobí veľmi sľubne. 5/10 ...tí, ktorí majú radi horror ako žáner, pripočítajte si aspoň tri desatinky.

Mal som dvadsať a po projekcii razom tri......

Výborný film, ktorému k dokonalosti chýba jediné – nekopírovať scény z 12 opíc a Preletu nad kukučím hniezdom. Inak sci-fi o cestovaní v čase ako má byť. Adrian Brody je snáď najväčším objavom posledných dvoch rokov a Keira Knightley ma po Pýche a predsudku konečne presvedčila, že dokáže nielen pekne vyzerať. Na rozdiel od včera zhliadnutej Zelenej míle to zo mňa pre mňa prekvapivo vyžmýkalo omnoho viac emócii než by som čakal. How are you doin´? Better, now. 9/10

Frank Darabont sa druhou adaptáciou Stephena Kinga pozerá na svet za mrežami z opačnej strany mreží než v Shawshank Redemption. A i tentokrát mu to vychádza, avšak nie na výbornú. Súhlasím, že remeselne je film odvedený skvele, po scenáristickej stránke nie je možné veľa filmu vyčítať. Takisto technická stránka je výborná, kamera i strih sú v každej scéne presné ako hodinky. Po hereckej stránke sú výborne odvedené snáď všetky postavy. . Mám však pocit, že stopáž filmu je v kombinácii s prílišným tlačením na pílu s jasným odkazom divákovi “Teraz plač!.”priam vražedná. Takisto som sa celý film nevedel zbaviť pocitu, že Darabont si bol vedomý toho, že točí obrovského ašpiranta na Oscara a v dôsledku toho sa neodvážil pomyslieť na akýkoľvek prejav autorskej individuality. Tie pocity, ktoré som mal pri úteku Andyho, či pri závere Shawshank Redemption sa potom prirodzene nedostavili. Darabonta som podozrieval už pri Shawshanku, že je len zručný “oscarový” remeselník a týmto filmom mi to len potvrdil. 8/10

Ako píše kiddo v komente k La Femme Nikita : „Status kultu má jednu obrovskou nevýhodu: v těch, kdo snímek neviděli, vzbuzuje často až přehnaná očekávání a po zhlédnutí obvykle následuje velké zklamání.” Na NGE som počul samé chvály, aký je to kult, aké sú prepracované postavy, aký to má haluzný a filozofický koniec a v neposlednom rade že sa jedná o povinné dielo. Z tých chýrov považujem za pravdivý len ten posledný. Na NGE totiž veľmi vidieť, že chcel byť zo začiatku niečím úplne iným, než čím sa postupom deja stal. Začína in medias res; hlavný hrdina Shinji je dovezený na základňu v Tokiu III, kde musí v útrobách Eva01 podstúpiť svoj prvý boj s Angelom – strojom či bytosťou snažiacou sa zničiť Tokio III. Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov seriál pokračuje v mecha mlátičkách až do štrnástej časti, kde všetko doterajšie dianie zhrnie v kocke, čím urobí predošlých trinásť dielov absolútne zbytočnými. V dieloch 14-20 sa začne odkrývať akási mytológia spolu s hlbším obrazom o minulosti a charakteroch hlavných hrdinov. Časti 20-24 v tomto trende pokračujú ešte hutnejším spôsobom a na záver príde to “psycho” o ktorom neviem čo si mám myslieť. Totiž, je pekné a chvályhodné, že sa autor začal zaujímať o filozofickú literatúru, avšak nacápať dínom-dánom do dvoch dvadsaťminútových záverečných dielov prakticky väčšinu problémov filozofického idealizmu, ktoré načrtne, ale nenechá dôjsť záverečnej syntéze je prinajmenšom podvod na divákovi. Čo sa týka postáv, okrem Ayanami Rei a Misato Katsuragi mi žiadna z postáv neprirástla k srdcu, ani ju nepovažujem za prepracovanú. NGE pripomína rytmikou rapovú skladbu, ktorej na záver zaradíte opernú áriu nasledovanú jazzovou improvizáciou. Povedané inak rytmus ustúpi melódii s rytmom aby sa nakoniec úplne stratili v niečom čo nemá pravidlá. Takže, chápem že toto anime je kultové, i keď podobne ako u Cowboya Bebopa vidím ten status kultu skôr v tom, že je prístupnejší západnému mysleniu a pomerne známejší než iné anime svojho druhu. Hĺbku Serial Experiments Lain, ktorá vo svojej podstate rieši tiež vzťah individuálneho a univerzálneho vedomia však zďaleka nedosahuje. 7/10 Nowecki : Tak ako hovorí Idaho, plus, na tému sebaspytovanie vlastnej hodnoty teenagera je priamočiarejšie a omnoho lepšie napr. Mai-HiME.