MaxForValue

Nemyslím si, že je Lovec jeleňov tak dobrý film, ako je to tu prezentované, no na druhú stranu je pravda, že v tejto téme sa toho veľa nenakrútilo. Základný problém vidím v onom trojvrstvovom rozdelení diela, ktoré je podobné napríklad tomu, čo sme videli v Trierovej Melanchólii a čo odkazuje k antickej dráme. Problém Lovca jeleňov spočíva v tom, že dve z troch vrstiev nie sú dostatočne dobre vykreslené. Prológ je zbytočne dlhý (pre pochopenie diela by stačila štvrtinová dĺžka), stred je nezmyselne krátky (obrazne povedané "pif-paf" a je koniec) a záver je obsahovo zaujímavý, ale citovo plochý (práve kvôli krátkemu stredu). Práve ten stred, druhá vrstva, ktorá je pre dielo kľúčová, keďže je vrcholom diela (z nej všetko vychádza a do nej všetko smeruje), tá ktorá je odpoveďou na onu "vietnamskú traumu", nepripomína Vietnam ako ho poznáme, keďže kvôli krátkosti zobrazeného času si divák nemôže vytvoriť vzťah k postavám a teda aj k téme, a teda spomínaný "syndróm" zo svojej pozície nevie akceptovať. V Apokalypse bol divák vtiahnutý do deja, tu je len pozorovateľom z pozície monitora. Ale ako bolo povedané, nič asi lepšia nakrútené nebolo a preto 5* /kvôli téme, nie spracovaniu/.

Candyman mohol byť kultom, len keby nebol tak prvoplánový. Candyman mohol byť nezabudnuteľný, zrovnateľný s filmom "Sedm", keby mal prekvapivejší záver, v ktorý som neustále dúfal a ktorý sa úplne ponúkal. Takto je to len tuctový horor ...

Obsahovo nápadité, animácie pekné, myšlienka pútavá, avšak celý film zlyháva tam, kde by mal práveže upútať, na postavách. Vytvoriť si k nim vzťah je prakticky nemožné, keďže nie sú tak "cute", ako v iných dielach. Zbytočne dlhá stopáž je tiež na škodu, hluchých miest je vo filmu na takýto animák až príliš. 3*.

Najväčším problémom percepcie tohto filmu nie je film samotný, ale samotný divák. Literatúra sa už od dávnejších čias počínajúc niekedy okolo 18.-19. storočia, podobne ako aj výtvarné umenie v storočí 20., začína silne diverzifikovať a zameriavať sa na určitú cieľovú skupinu. Dievčenské romány počínajúc Janou Eyrovou, ktoré majú svoje korene v období predromantizmu a romantizmu prinášajú diela, ktoré svojim zameraním sú určené mladým slečnám, keďže sa v nich zosobňuje svet dospievajúceho dievčaťa, ktoré musí často za svoju lásku bojovať. Zrazu, v 21. storočí, je to už umelecký gýč. Pokiaľ je vašim argumentom pre negatívne hodnotenie to, že je to "citová vydieračka", tak potom ani športový prenos nie je nič iné, keďže je to "chlapský šport".

www.urobimvsetkopreslony.com - Choreografická exhibícia, ktorej k dokonalosti schádzajú dve veci: Väčšia uveriteľnosť a lepší scenár. Všetko ostatné spĺňa svoj účel a snáď je tam i nejaký hlbší presah vo forme záverečnej výpovede, ktorá sa snaží (ba neskoro) presvedčiť, že to nie je len exhibícia.

Od mojej prvej projekcie Les Misérables (Bedári) od Toma Hoopera ubehol už približne mesiac a počas tohto obdobia som sa k tomuto dielu viackrát vrátil. Keď akademici zverejnili Oscarové nominácie, tak ma prítomnosť tohto diela v najprestížnejšej kategórii ani neprekvapila. Otázkou však zostáva, nakoľko má toto dielo šancu uspieť v prítomnosti diel ako Lincoln, Argo a Pi a jeho život. Filmoví cynici by určite tvrdili, že muzikál nemôže vyhrať, keďže nie je tak závislý na hereckých výkonoch ako „tradičný“ film, teda Argo či Lincoln. Dovolím si však oponovať, vytvoriť kvalitný muzikál je oveľa náročnejšie, než vytvoriť tento „tradičný“ film a v istom zmysle to potvrdzuje aj Amanda Seyfried, predstaviteľka Cossette z Bedárov, pre ktorú toto nakrúcanie bolo oveľa náročnejšie než nakrúcanie životopisnej drámy Lovelace. Späť ku pôvodnej otázke, hrubo zvýraznenej. Šance Bedárov objektívne veľké nie sú (Lincoln je predsa, hoc iba v USA, ale predsa LINCOLN), avšak všeobecne ako dielo je to oveľa významnejšie než spomínaný Lincoln, Argo a ďalšie nominované. Hooper totiž spracoval tému, ktorá hoci je notoricky známa z ostatných spracovaní, tak ešte ani raz sa nestalo, aby niekto túto tému spracoval muzikálne. V istom zmysle sa teda jednalo o absolútnu premiéru, o vzor, ktorý sa bude v budúcnosti napodobňovať. Hooper teda vytváral všetko s vedomím toho, že to čo má v ruke je hudba a text a jeho úlohou je vytvoriť „kulisy“, do ktorého tieto dve súčasti zapadnú. Ak chcel teda pomýšľať na Oscara, jeho úlohou bolo tvoriť pre „strednú“ triedu, teda niečo na pomedzí umenia a „šou“. Tieto slová by som rád objasnil – keby chcel byť Hooper umeleckejší, tak by za Valjeana nezvolil Jackmana a za Mariusa „dreveného“ Redmayna. Ak by som bol „akademik“ so znalosťami tými, ktoré mám, tak by som práve kvôli obsadeniu Bedárom sošku nedal. Dôvod je prostý – muzikál má ohurovať dvomi vecami - presvedčivými hereckými výkonmi a kvalitnými hudobnými číslami. Pokiaľ jeden z týchto elementov zadrháva, tak trpia všetci – film, diváci i umelecká obec. V súvislosti s Bedármi sa najväčšia kritika zniesla na dvojicu Crowe, Redmayne, kým Jackmana každý vychvaľuje do nebies. Z môjho pohľadu si zaslúži najväčšie uznanie trojlístok Hathaway (Fantine), Cohen (Thénardier) a Barks (Eponine). Všetci ostatní, vrátane toľko vychvaľovaného Jackmana či Carter idú, akoby v priemere. Pokiaľ sa divíte môjmu kritickému náhľadu, pozrite si dve koncertné verzie a to z roku 1995 a 2010 a pochopíte. Hugh Jackman je v prvom rade „herec“, vie spievať, má „Valjeanovský“ šarm, avšak nemá jeho drsnosť. Už Victor Hugo, autor pôvodnej predlohy, charakterizoval svojho Valjeana ako muža vo vnútri dobrého, avšak povahou drsného, ktorého pobyt na galejách zmenil na nepoznanie. Jackman, nech sa snaží, nemá ten náboj, ktorí mali koncertní predstavitelia Wilkinson a Boe. Obzvlášť prvý menovaný, Colm Wilkinson, ktorý si zahral v Hooperovom filme kňaza, je asi najlepším stelesnením Valjeana, ktorého som ja kedy videl. Má všetko, čo má Hugov Valjean mať a jeho „prerod“ z muža utekajúceho pred Javertom, v nevlastného otca Cossette je uveriteľný, emočne silný a herecky fascinujúci. Ani Russell Crowe ako Javért nie je žiadna výhra (mnohí upozorňujú na to, že vie spievať najslabšie z celej skupiny), avšak na druhú stranu má Javertovskú drsnosť a to, čo nemá v hlase, to má vo výzore, Crowe vložil do svojho Javérta tie správne ingredience a výsledné jedlo bolo chutné a správne vyvážené. Suverénne najslabším predstaviteľom je Eddie Redmayne, ktorého obsadenie mi je záhadou. Je to stále lepšie ako koncertný Nick Jonas, avšak Eddie (a to ho mám ako herca skutočne rád), sa na Mariusa vôbec nehodil. Postava Mariusa si vyžaduje drsnosť, veď je to predsa revolucionár, ktorý sa nebojí položiť život za vec, ktorú verí, za boj proti „falošným“ vládcom poriadku, avšak Eddie zo svojho Mariusa spravil beznádejného romantika a ani jeho záverečné „Empty Chairs at Empty Tables“ na tom nič nezmenilo. Najlepšie z celej skupinky id spomínaná trojica Hathaway, Cohen, Barks. Ako jedna známa poznamenala, „Anne Hathaway hrá ako keby to bola jej posledná rola v živote“ a pokiaľ nezíska Oscara za „vedľajšku“, tak to bude sklamanie a to nielen pre mňa, ale aj pre časť kritiky, ktorí si jej výkonu najviac vážia. Anne hrá strhujúco a v jej podaní sa Fantine stáva jednou z najlepších stvárnených Fantine v celom tom dlhom zozname jej spracovaní v rôznych dielach – Anne sa do svojej postavy dokonale vžila, stala sa ňou celým srdcom a celou svojou dušou, prestala existovať ako Anne Hathaway a začala žiť život Fantine, ženy, ktorú opustil muž a ona musela svoje dieťa dať do opatery Thénardiercovcov. Ak ona nedostane Oscara, tak za čo iné sa už dá dostať? Trafením klinca po hlavičke bolo obsadenie komika Sachu Barona Cohena, známeho Borata a Ali G, ktorý ma nielenže prekvapil, on ma priam dostal. Kým jeho partnerka H. B. Carter je priam neviditeľná (jej part v „Master in the House“ je absolútne nevýrazný), Cohen stvárnil slizkého a prefíkaného Thénardiera dokonale a presne vystihol jeho povahu i podstatu, stal sa človekom, ktorý by pre svoje blaho predal aj vlastnú matku. Je dobré, že pred Rushom uprednostili Cohena. A samozrejme, Samantha Barks. Jej obrovskou výhodou bolo, že postavu Eponine mala v „malíčku“ z West Endu, kde účinkovala na divadelných doskách a i v koncertnej verzii z roku 2010 je jej výkon impozantný. Takto nejako má Eponine vyzerať, keďže veríte každej jej slze, každej jej bolesti, každému je vzdychu a keď umiera, plačete spolu s Mariusom. Ak by som mal pokračovať ďalej, boli by sme tu do večera. To, na čo sa snažím poukázať je jedno. Herci môžu vkladať do postáv niečo zo svojho „ja“, to je úplne bežné, ale zároveň musia zachovať celistvosť postavy tak, aby to, čo predstavujú, bolo po všetkých stránkach uveriteľné. Keď divák neverí hercovi, tak nedokáže prežiť ani jeho pocity, keď vidí Eddieho spievať na stoličke a smokliť so slovami „what was your sacrifice for“ a pritom necíti z jeho ten „smútok“, tak nedokáže ani precítiť silu celej adaptácie. Je to v gestách, v každom jednom pohľade, v každom jednom dotyku – keď Lea Salonga v koncertnej verzii z roku 1995 sleduje zbližovanie Mariusa s Cossette, tak napriek tomu, že je to „len“ koncert, jej bolesť je viditeľná z výrazu tváre a počuteľná z hlasu. Keď v roku 2012 Russell Crowe pripína Gavrochovi hviezdu na oblečenie, tak sa vám slzy hynú do očí, keďže vidíte, že Crowe, napriek tomu, že hrá, ľudovo povedané „tvrďáka“, tak má svoje city. O tomto to celé je, nie je to o tom, či ste excelentný spevák či ste excelentný herec, je to o tom, že máte s každého niečo a k tomu máte tú schopnosť vcítiť sa do postavy, ktorú stvárňujete a to spôsobom akým to dokázala Hathaway či Barks. Postavy musia byť vami a vy postavami. Preto je Hooperovo dielo dobré, ale nie strhujúce, keďže Jackman má od Hugovho Valjeana odstup. Hooperovi nemožno uprieť jedno, to, že sa mu podarilo vykresliť reálie Francúzska. V jeho filmovom svete sa stávate účastníkom udalostí priamo v centre diania, kostýmy, kulisy, krásny interiér, to všetko vás presvedčuje, že nesledujete dielo nakrútené v 21. storočí, ale reálie o pár storočí dozadu. Toto je niečo, kde má on pred mnohými filmármi absolútne navrch. To dokázal už pri Kráľovej reči a to dokázal už aj tu. Bohužiaľ to však nestačí. Nie ja Oscara. Na dobrý divácky dojem a plné kasy áno, ale aj od svojich milovaných Bedárov čakám osobne viac. Menej šou a viac umenia. Ak vás Bedári filmoví zaujali, odporúčam koncertnú verziu z 1995, ak ste ešte film nevideli, tak hurá do neho, možno si Jackmana zamilujete viac než ja.

Zanussi a Kieslowski vytvorili svojho času viacero zaujímavých snímkov s veľkou hodnotou medzi riadkami, ktoré stelesňovali dobu, ktorá jestvovala s najlepšie umožniteľnou reflexiou. Zanussi je vnímaný ako predstaviteľ "novej" doby zápasiaci so starou dobou natoľko otvorene, že to až mrazí. Stret dvoch svetov je v jeho dielach sťažejný a vždy prezentovaný nejakým odlišným spôsobom. V Amatérovi Kieslowski na konci dochádza k poznaniu, čo je realita, v Zanussiho zafarbeniu je naznačená skutočná povaha významu "človek súčasnosti". Škoda len tej malej údernosti medzi riadkami. 4*.

Zaujímavý odraz jedného z najzaujímavejších diel z konca 20. storočia Rodinná oslava (Festen) od T. Vinterberga. Švédski filmári pristupujú k látke životných odhalení podstatne miernejšie než cynický Vinterberg a servírujú dielo, ktoré strieda úsmevné scény s tými emočne vyhrotenými. Jedna zo suverénne najlepších "vzťahoviek" s inteligentným scenárom, vyzretými hereckými výkonmi, ktorá v konečnom dôsledku neprináša nič prevratné, ale o to vlastne nejde - film by mal ukazovať realitu takú aká je a Švédi sa s tým vyrovnali skutočne dobre. Slovom "komédia" sa nenechajte zmýliť, je to skôr tragikomédia s väčším príklonom k dráme.

Knižnú predlohu som nečítal, takže som netušil do čoho idem a môžem sa teda sústrediť len na interpretáciu a hodnotenie na základe samotného filmu. Film, respektíve jeho vyznenie, jeho posolstvo vytvára určitý etický problém, ktorým je darcovstvo orgánov. "Matrixová" myšlienka žiť pre druhých a neužiť si "svoj" život a platiť za dlhy svojich rodičov mi príde úprimne povedané cynická. Kniha, ako som sa dočítal, vysvetľuje odovzdanosť postáv, odôvodňuje ich vnútorné pochody viac, než to dokáže zobraziť film. Mňa na tomto filme (a zrejme by ma to desilo aj na knihe) desí tá prostá skutočnosť, kde končí darcovstvo a začína humanita. Je nepochybné, že niečo také, čo vidíme vo filme, sa udeje v blízkej budúcnosti aj u nás a toto je problém, ktorý musíme vyriešiť. Štyri za príbeh, spracovanie a kameru, piata hviezdička za prostý fakt, že emočného vydierania bolo v porovnaní s podobne ladenými snímkami menej.

Les Miserables sú pre mňa srdcovou témou a to videnia tejto verzie. Oproti výročnej verzii z roku 2010 je to podstatne úspornejšie, ale o to srdcervúcejšie a energickejšie. Fantastické obsadenie na každej jednej z postáv (Quast - Javert, Wilkinson - Valjean, Salonga - Eponine, Kuhn - Cossette a hlavne strhujúci Michael Ball ako Marius Pontmercy), skvelá práca dirigenta, vďačné publikum, 99% zážitok. To 1% si nechávam k dobru.