Proserpina

Nekonečne dlhé a nezaujímavé prehovory postáv a príliš veľký fokus na skinheadov-náckov na úkor ostatných subkultúr. Úryvok z listu z väzenia, ktorý napísal niektorý z náckov svojej mame, bol ale mega silný.

Keď čakáš film o Johnny Thundersovi a namiesto toho pozeráš mysteriózny thriller...

Feministická verzia Malého Princa, s matkou samoživiteľkou a typickými problémami dnešného sveta. (Chcela som napísať "dievčenská verzia", ale nejak mi to nesedelo, to si človek predstaví všetko ružové, pritom svet tohto malého dievčatka bol šedý).

Poetická drámo-komédia o živote, smrti a čase. Znie to ako nuda, no skutočne to vystihuje všetko. V atmosfére holandského vidieka druhej polovice 20. storočia a s príjemným feministickým nádychom.

Jednoduchá story, ktorá sa však popri neuveriteľne vtipnej jazde celým príbehom nevtieravo dotýka aj vážnejších tém, ako je ukončenie nechceného tehotenstva a s tým súvisiaca agenda. Hoci právo Sage na rozhodnutie o svojom tele spochybňujú iba dve aktivistky protestujúce pred klinikou, v ktorej potraty vykonávajú, film ponecháva priestor na zamyslenie, keď zobrazuje proces vyjednávania toho, čo s nechceným tehotenstvom, pre koho má táto skutočnosť aké dôsledky ("Jemu nenarastie brucho ako balón."), kto má na čo právo a čo je koho povinnosť. Scéna v dome bývalého manžela lesbickej babičky Elle bola v tomto jednou z najsilnejších. Tematizovanie lesbického rodičovstva a to, že je problémom iba pre toho, kto ho tak chce vidieť, je ďalším plusom tejto skvelej komédie. / Mezipatra Brno 2015

Nikdy by som nepovedala, že ma tak dostane nejaké sci-fi. A ešte ďalší rozmer získalo s týmto komentárom Jany Glocarovej: http://kinoart.cz/filmy/vetrelec/

Dokument na tému transrodovosti, ktorý konečne nezostáva len u "duší uväznených v cudzom tele", ale upozorňuje tiež na existenciu nebinárnych ľudí. Túto problematiku predstavuje nielen ako problém jednotlivcov, ale ako politický problém.

Aby bolo jasné, tých 5 hviezdičiek je čisto zo sentimentu. Videla som tento film niekoľko krát, keď som bola malá (7-10 rokov hádam) a myslím, že vo mne zanechal hlboké stopy. Keď som si ho teraz po tej dlhej dobe pozrela, vybavovali sa mi postupne všetky tie scény a ako na mňa vtedy pôsobili, spolu so sugestívnou hudbou. Pritom je to taká blbosť.

"Who says you need to buy a guitar?" / Bytostne som vpíjala v kine každý moment tohto dokumentu, hodinu a pol fascinovaná obrazom i zvukom - jednoducho milujem zvuk elektrickej gitary (a to nemusím hrať na gitaru). Hoci pred videním som určite preferovala jedného z predstavených hudobníkov, po pozretí musím skonštatovať, že každý z nich má niečo do seba a má svoj svojský prístup. Krásne zábery (nielen) z vidieka, nazretia do zákulisia tvorby, do detstva, bluesových inšpirácií... no nemôžem si odpustiť malú reflexiu (inak celkom podareného) príhovoru, ktorý zaznel v kine pred filmom - obsahoval totiž implicitný predpoklad, že na gitaru hrajú asi len muži a ich priateľky možno úplne nepochopia, o čom to celé vlastne je - za všetky citujem posledné slová: "...a určite i holky ne-gitaristky se budou mít na co dívat." (muži ne-gitaristi asi neexistujú a ženy asi nedokážu počúvať hudbu, tak sa môžu aspoň pozerať) / Visions of Light 2014 Brno

A na záver... The Libertines! https://www.youtube.com/watch?v=jLYsIESNtUc