standsiller

S krátkym filmom ma zoznámilo video s piesňou od kapely DYE - Hole in the ocean. Myslel som si, že je to celok aj keď mi grafika bola podozrivo známa. Napriek tomu aj samostatné video s použitou hudbou nie je o nič menej kvalitné. Kto má rád Daliho ( a teraz takých hračkárskych znalcov existuje viac ako je potrebné ), tak to bude pre neho mekka vkusne ladených surreálnych myšlienok .

Predlohu som zatiaľ nečítal a tak neviem posudzovať do akej roviny ju film vyzdvihuje, alebo profanuje. Základ je , že za chabším scenárom stála silná a rázovitá réžia Karla Kachyňu, pre ktorého všetky postavy tvoria plné a vyžité médiá pre zachytenie daného stavu okolností, nálad a zážitkov. Akurát si myslím, že príbeh má nerovnosti.

Rýchlo sa besní už po šiesty raz a autá, ženské, svaly a adrenalín sa zmenili len o niečo málo. Už to nie je ten funky šialeno farebný vytuningovaný puberťácky štýl a autičkári sa snažia ukázať že predsa len trošku dospeli. Napriek tomu som rád, že si to zachovalo svoju prirodzenú primitívnu tvár.

Kramár zastupuje jednou hlavou dve hlavy, medzi ktorými stoja štyri hlavy z ktorých jedna je imaginárna. Zdravé.

Theodor Morell ako šedá eminencia drogových excesov počas úradovania premotivovaného antisemitu so židovskými koreňmi. Pozoruhodná alternatíva kulisy jedného z najväčších manipulátorov a vrahov v dejinách " high society ".

Málokedy sa podarí dostať príbeh do podobnej roviny bez toho, aby nevychádzal aspoň sčasti zo skúseností. Francois Truffaut dokázal na základe vlastných rysov vykresliť situáciu v Paríži na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, čím neudal iba potrebné tempo pre novovlnové princípy, ale našiel vo filme aj veľmi zvláštne miesto pre hrdinu na ktorom sa odrážajú okolnosti a ich vplyvom dostáva čoraz dramatickejší charakter. Ak existuje voľba úteku , treba si vybrať najmäkšiu stenu , aby náraz príliš nebolel.

Experiment spájajúci možné s nemožným. Možnosť využiť aj štekot psa ako prvok v hudbe a nemožnosť, banalita, prvoplánovosť samotného scenára... " no a potom prídeme a na niečom si zahráme".

Blázinec kde sa psychické poruchy liečia na úrovni päť hviezdičkového hotela, kde nikdy chvíľa nebola dosť dlhá na to, aby som si nepovedal " veď tam nikto nefajčí, ako to ? " . James Mangold natoľko zvýraznil krásnu Winony Rider a Angeliny Jolie, že sa celý príbeh vezie na ich chrbte a je slabunký . Psychológia takmer nulová, benevolentný prístup v takýchto zariadeniach tiež nie je nič štandardné a dobrá hudba a tie dve tiež nemôžu vyťahovať daromne film nad priemer.

Poctivá Hugova klasika dostáva až žiacky rozmer a robí z tohto diela audiovizuálnu položku v povinnom čitateľskom denníku. Až mi to pripadá že notoricky známy príbeh bol ponímaný tak automaticky, že od réžie cez herectvo nedostal žiadny nový rozmer.

Vo svojej podstate ma tento film dobre podráždil, hlavne kvôli scenáru ( autor by si zaslúžil za pár momentov po prstoch sekáčikom na mäso ) figuruje tu však výrazný technický prvok záchrany . Perfektná kamera. V príbehu sa mnoho originálneho nenachádza, atraktívny svet, tragédia a s ňou súvisiace peripetie, ľúbivé emócie . Čiastky sociálnej drámy držiace pokope princíp fungovania vzťahu medzi postavami by mohli byť tiež nápaditejšie. Nuž ale kto sa odvoláva na skutočnosť , tak sám vie.