tomashrabek

Možno je chyba v tom, aké som mal očakávania. Ale keď sa chystám na film o Džingischánovi, nečakám rozprávku o tom, ako mu všetci po celý život ubližovali, aby sa po mystickom zásahu vlka a filmového titulku v závere stal veľkým vodcom (čo ale vo filme vôbec nevidíme!!). Nie je to historický film, ale sfilmovaný mýtus, na ktorého hru by som bol ochotný pristúpiť, ak by boli jasné jej pravidlá. Tento film ale žiadne nemá, vlečie sa od scény ku scéne bez jasnej logiky a bez štipky kritického náhľadu, ktorý by sa v prípade jedného z najväčších tyranov a masových vrahov histórie núkal. Predstavte si, že by niekto natočil životopisný film o Adolfovi Hitlerovi, ale sústredil sa v ňom na jeho štúdium maľby, vegetariánstvo a lásku k zvieratám, úplne by vynechal prvú svetovú vojnu a pobyt vo väzbe a ukončil ho v tridsiatom treťom roku. Revizionistickí historici by možno tlieskali postojačky, ale ja by som sa zmätene škriabal na hlave. Tak, ako v prípade tohto (na Oscara nominovaného?!) snímku.

Pena dní pre instagramovú generáciu. Čo vôbec nemyslím zle. Naopak, Dominik natočil extrémne zaujímavú filmovú koláž nesenú Anou de Armas na hrane.

Cynický výsmech romantickým komédiám, ktorý od začiatku do konca vie, čím je, ale diváka nechá chvíľu tápať. Tím, ktorí vydržia a pochopia, sa ale náležite odmení. Jeden z najväčších výtlemov roka, u ktorého však vcelku chápem tie rozporuplné hodnotenia a divácke zmätenie.

Buď som na ten film príliš hlúpy, alebo prílš chytrý. Vôbec neviem čo z toho, ale riešiť to nebudem. (Director's Cut navyše trpí Lucasovým necitom pri dopĺňaní vyleštených CGI záberov do zrnitého a nedokonalého obrazu z analógu. WTF)

Ten námet nie je márny, ale scenár trpí zbytočnou doslovnosťou, nadmerným množstvom expozícií a prebytkom filozofických blábolov – tie by nemali byť servírované takto predžuté, ale vyplývať z podtextu. Si aspoň myslím teda. Lebo ja verím tomu, že doslovnosť zabíja umenie. Novak je sympatický a chápem, čo chce povedať, ale chýba mu trochu istejšia režisérska ruka, štipka ľahkosti a určite aj rafinovanosti pri finálnom rozpletaní zauzlených príbehových liniek. Tam sa totiž film totálne rozpadá. (body naviac za presne použitú Dove Cameron)

Najúprimnejší a najotvorenejší film o tom, aké to je byť mužom – neustále nadržaným, zmietaným pudmi a predstavami, väznenom okovami civilizovanej spoločnosti :) Caveh Zahedi za pár korún natočil film tak hravý a autentický, že mi ani na okamih nechýbala nejaká production value. Nechápem, že ho po tejto intímnej spovedi niekto reálne nezafundoval. (Odporúčam i Zahediho podcastový projekt 365 Things I Want To Tell You Before We Both Die, jeho otvorenosť, úprimnosť a množstvo historiek a postrehov sú fascinujúce.)

Tuctové a nenápadité spracovanie sľubnej predlohy, ktoré sa sústredí na to najmenej zaujímavé, spracúva to bez štýlu a nápadu a všetko domotá nemotorne pomiešanou chronológiou. Vzdal som to po dvoch epizódach.

Je to pre mňa záhada, a zároveň ukážka filmovej mágie – ako to, že tak formálne strohý, chladný a odťažitý film, pôsobiaci šialene digitálne a dokumentárne, volajúci po gradingu... vyvoláva silné emócie a vtlačil ma do sedačky tak hlboko, ako už dávno žiaden iný? A to aj napriek tomu, že je od začiatku jasný koniec? Neviem. Ale raz za čas si rád pripomeniem, aký mocný nástroj je filmová reč a čo všetko v rukách schopného remeselníka dokáže.

Nemusím Predátora. Nemusím westerny. A predsa som sa od začiatku do konca spokojne usmieval ako debil. Sympatická hrdinka si svoje dielčie úspechy ťažko odpracuje. Sledovať ju, ako si nachádza vlastný štýl boja v konfrontácii s motherfucking Predátorom a skurvenými bielymi držkami je najčistejšia popcornová zábava, akú sme tu za dlhú dobu mali. To, čo bol Logan pre X-menov, je Prey pre predátorské univerzum – očakávaný svieži závan a výnimočná jednohubka, ktorá by (aj napriek náznaku v poslednej sekunde titulkov) mala ostať uzavretá.

Hra je v prvom rade majstrovsky rozohranou hrou s divákom. Kľúč k jej interpretácii sa totiž nachádza v divákovi samotnom – v jeho vlastnom svetonázore, v jeho vlastných predsudkoch. Je imigrant automaticky agresorom, či obeťou? Záleží viac na sociálnom statuse či farbe pleti? Je správne vziať spravodlivosť do vlastných rúk napriek tomu, že je zastretá hnevom a predsudkom? Kde leží hranica nevšímavosti k okoliu a kontextu, ktorá hraničí s nemorálnosťou? Nepochybujem, že film vyvolal po uvedení "búrku", keďže odpovede na vlastné otázky ani len nenaznačuje, a je tak prietokovým ohrievačom nálad v publiku. Viac nám o nás samotných povie diskusia o filme, než film samotný, a v tomto smere sa naozaj jedná o funkčne nastavené zrkadlo.