balcazar

Keby to nebol animák, bola by to ľahko nadpriemerná romantická komédia. V animovanom filme však všetko vie vyznieť štýlovejšie a vtipnejšie. Príbeh jednoduchý, predvídateľný, niekedy až príliš, no nájde si v tom svoje dieťa aj dospelý. Emócie žmýkajúci záver preklopil moje hodnotenie k vyššiemu hodnoteniu.

Jediné, čím bol tento film extra, boli stále nové príšery na novej planéte, na ktorej sa Willy ocitol, a to je spolu s pár vtipnými momentmi veľmi málo. Inak to bol animák, ktorý si už na 99,9% nikdy nepozriem. Ničím výnimočný, ničím nenadchol.

Občas sa tento animák snažil byť až príliš originálny, a to sa nie vždy vyplatí, pretože hrozí, že to vyznie silene. Musím však povedať, že v globále to nebolo sklamanie, prichytil som sa veľakrát, ako sa bavím. Záverečný súboj krakeniek s morskou vílou však bol poriadne divný, akoby mi absolútne nesedel do zvyšku filmu.

Nemyslím si, že to je film, ktorý by mal byť v mojom hodnotení zaradený do trojhviezdičkových, ale zase som trochu sklamaný na to, aby som pridal štvrtú. Encanto mal zaujímavý potenciál v príbehu, v postavách, v ich schopnostiach, v čarovnom dome, atď. Kým Coco, s ktorým animák pre podobnosť porovnávam, pesničkami bavil, do príbehu ich zasadil tak, aby ma neiritovali a, naopak, posúvali príbeh, Encanto pôsobilo v tomto trošku neohrabane a neskúsene. V Coco som si pesničky užíval, v Encanto ich pretáčal. Škoda, podľa mňa sa z toho dalo vytĺcť viac.

Trošku trvalo, kým sa film rozbehol, potom to však naozaj fungovalo. Nenútený humor, farebne pestré putovanie novo zloženej partičky a akoby samotný Yeti, teda, pardon, Everest, nebol dostatočne fantasy, ešte má aj superschopnosti. Mňa to bavilo a z animáku mám aj pár dní po pozretí dobrý pocit, čo rozhodlo, že sa váhanie medzi tromi a štyrmi hviezdami preklopilo vyššie.

Priznám sa, že netuším, o čom bola jednotka, pamätám si len to, že ma vôbec nebavila. Pred dvojkou som teda nemal žiadne očakávania, no celkom prekvapenie. Humor ma tentoraz bavil, grafika skrížených zvierat tiež, oproti jednotke teda posun.

Čudná grafika ľudských postáv (kráľovná, Trump) verzus vydarená grafika tých psích. Rovnako sa neviem rozhodnúť, či ma tá satira na Trumpa v úvode bavila alebo iritovala, či sa do filmu hodila alebo to bolo len zbytočné kopkanie do vulgárneho prezidenta USA. V konečnom dôsledku, vzhľadom na záver filmu, povedzme, že si to tam našlo svoje miesto. Inak celkom fajn humor, vďaka ktorému ma film nenudil, niektoré veci až lajdácky nedotiahnuté a spracované tak, že som nepochopiteľne krčil obočie. Fena Wanda o Rexa nemá záujem, no od momentu, keď zistí, že je to kráľovský pes, sa do neho zamiluje. Pôsobí ako zlatokopka, zrazu sa však film snaží presviedčať, že medzi nimi je láska na prvý pohľad a tvorcovia sa tým akurát tak zhovadili.

Už dávno som nebol tak sklamaný ako v prípade druhej série Teda Lassa. Prvá séria ma dostala svojím bizarným humorom, vtipnými postavami, pohľadom do kuchyne klubu, kde nič nefunguje tak, ako by ste si od klubu v Premier League predstavovali. Druhá séria? Samá psychológia, nezáživné témy, milostné vzťahy, zatiaľ čo futbalové vzťahy a témy išli do úzadia. Keď seriálu dáte v prvej sérii nejakú tvár a v druhej sa ju snažíte kompletne zmeniť, môžem použiť len vetu Roba Fica: "To sa tak nerobí, do psej matere." Napriek slabej kvalite si seriál dokázal vytvoriť pôdu pre tretiu sériu. Že by som sa však po sklamaní z druhej série nejako extra tešil, to nemôžem povedať.

Tréner amerického futbalu ide trénovať futbalový klub z Premier League a pravidlá futbalu sa učí za pochodu. Ted Lasso ponúkol v prvej sérii bizár na bizár, Sudeikis išiel ako píla a jeho slovný ping-pong s ostatnými postavami pravidelne končiaci nepochopeným trápnym tichom suchým humorom zapadol do anglického prostredia. Po každej časti som chcel ďalšiu a prvú sériu som zhltol ako nič.

Snáď ešte nikdy som pri hodnotení nebol taký rozpoltený. Prvá séria ponúkla neskutočne bizarné divadlo, ktorému kraľoval komediálne skvelý Jason Sudeikis alias Ted Lasso a ťahali to s ním ďalšie postavy (ani nenapíšem, že sekundovali, lebo boli tak kvalitné, že boli často na jednej úrovni). Druhá séria však priniesla pre mňa nepochopiteľný zvrat v smerovaní seriálu. Futbal, dianie v klube a bizarný slovný ping-pong Lassa s ostatnými išli často do úzadia, seriál začal rozoberať vážne témy, ktoré z komediálneho seriálu robili psychodrámu. Keby som si k Tedovi Lassovi za prvú sériu nevytvoril vzťah a keby som nemal zásadu hodnotiť len po kompletnom pozretí, druhú sériu nedopozerám. Je to škoda, pretože po prvej mal seriál vytvorený skvelý základ.