Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Krátkometrážní
  • Dokumentární
  • Drama
  • Komedie
  • Akční

Recenze (4 597)

plakát

Frontline - 20 dnů v Mariupolu (2023) (epizoda) 

Jeden z najsilnejších dokumentárnych filmov, ktoré som mal možnosť vidieť. Priamo z vojny, z obkľúčeného mesta, žurnalista priamo na mieste bojov. Toto b mal vidieť každý, kto omieľa ruskú propagandu, vraždenie detí, tehotných žien, starcov, krátka všetkých a ich skutočný počet a zrejme dozvieme až po vojne alebo možno nikdy. Ničenie mesta, ruské klamstvá, masové hrob, výpovede a emócie priamo z miesta deň po dni bez príkras s hrôzami, ktoré občas ani filmár nezvládol. Film tu

plakát

Každá minuta života (2021) 

Oceňujem snahu priniesť zaujímavú tému, ktorá otvorí diskusiu o výchove hoc aj kontroverzným spôsobom, keďže to debatu a pozornosť vzhľadom na to, akí ľudia sme rozvíri ešte viac. Nezasahovanie neviem či bolo celkom dobré, ale prináša nám neskreslený pohľad na danú metódu. Osobne oceňujem, že sa dieťa snažili naučiť zručnostiam a jazykom, ďalšia vec je, že ho hnali k výkonom, porovnávaniu sa, vyberali viac športové a menej iné intelektuálne činnosti a odopierali väčšiu socializáciu nielen sebe, ale najmä dieťaťu a tým pádom ho ochudobňovali o iné podnety a emócie, dokonca aj o nudu a nehodnotenie, ktoré sú základ pre vnútornú motiváciu. Ich výchovu až tak pozitívne nevnímam. Čas ukáže, ako emočne silný bude chlapec, ale aj ako bude empatický, lebo nie vždy mu vraveli pravdu, napríklad scénka s človekom bez domova a dôvod, prečo skončil ako skončil. Čo by na to povedali mnohí profesori alebo predtým bohatí ľudia, ktorí skončili na ulici. Prosím, nebrať dokument ako návod, ale ako inšpiráciu, že sa dieťaťu treba venovať od mala a dávať mu lásku a pozornosť, keďže vtedy sa učí najlepšie a najrýchlejšie, no pozor na limity rôznych typov výchov.

plakát

Nejkrásnější kout na širém světě (2022) (studentský film) 

Dokumentárny film, ktorý na študentský film je už omnoho vyspelejší a dosahuje úroveň dokumentov od skúsených filmárov, avšak samozrejme nič svetového formátu. Hodnotím to vysokým hodnotením z pohľadu študentského filmu a témy, ktorej sa snažil autor nastaviť zrkadlo. Možno mi tam pre diváka chýbalo pri rozhovoroch so Slovenským hnutím obrody či Romanou Tabák poukázanie na to, čo reálne proti Ukrajine šíria, bolo by to ešte vypovedajúcejšie vzhľadom na to, že tvárou v tvár ukrajinskej redaktorke mali stiahnutý chvost a neukázali, čo si o nich myslia. Zábery z tých protestov, ak raz dospejeme do lepšieho štádia si budeme veľmi nechápavo vyčítať, podobne ako sme si v lepších časoch vyčítali, čo za bláznovstvo to boli Mečiarove mítingy na Pasienkoch. Už spomínaná neochota alebo neschopnosť definovať, čo je fašizmus, nepochopenie dejín, skvelo vystihuje to, čo sme videli na protestoch, kde tomu spôsobu správania ľudia doslova prepadli.

plakát

Kobane (2022) 

Bojový film, ktorý vám ukáže ako sa bojuje v sutinách, aj keď ťažko povedať, čo si o tom myslia profesionálni vojaci. Veľmi dlhý na to, aby tu chýbali pre diváka nejaké informácie o tom, ako fungovala Rojava a Kurdi s ich pokusom o demokratický socializmus alebo ako to nazvať. Do istej miery predvídateľné, aj zvraty či stupňovanie a tak aj keď je to profesionálny film, je to do istej miery aj premárnená príležitosť.

plakát

Trojúhelník smutku (2022) 

Film som videl na začiatku roka v kine Mladosť v centre s kamoškou, no užil som si ho viac než ona. Použitý je tu druh absurdného až čierneho humoru, niekedy aj dosť nechutný, čo však nikde pred filmom nenájdete a tak som ju na to nemal ako pripraviť prípadne vybrať niečo iné. Začiatok ju veľmi dobre naladil v preplnenej sále a s vtipným úvodom, ale potom humor trochu opadol a dej vygradoval až neskôr a záver toho už podľa mňa veľa nepriniesol, čo je škoda. Sú tu veľmi pamätné scény, na ktoré budem dlho spomínať a myslím, že to nebol stratený čas. Je ťažké urobiť dobrú komédiu a podľa mňa ich nie je veľa a toto je podľa mňa asi najlepšia za minulý rok.

plakát

Avatar: The Way of Water (2022) 

Film som videl na začiatku roku 2023, kedy som ako darček zobral svojich rodičov do kina, keďže som si prečítal, že sa bude jednať o rodinný film a splnilo sa to. Výber bol z tohto hľadiska dobrý, ale dej kompletne zaostal za filmom z roku 2009, ktorý bol pre mňa príjemným šokom a spravil zo mňa rozhodne ohľaduplnejšieho človeka k prírode. Vizuál je úžasný, hudba tentokrát mierne sklamala, lebo sa to akoby neposunulo k ďalším novým zaujímavým, ktoré by diváka viac vtiahli do filmu. Je ľahké na tohto Avatara zabudnúť. Jeho predvídateľnosť v deji, ktorý je navyše extrémne natiahnutý ho degraduje. Keby to nebolo tentokrát vo vodnom svete, na čo sa úžasne pozeralo, bol by som možno ešte tvrdší v kritike.

plakát

Všichni lidé budou bratři (2023) 

Film som videl zhruba pred mesiacom v kine a už vtedy som kamošovi povedal ako bezprostredný pocit, že podľa mňa zabudli pridať pohľad od neho samotného k mnohým udalostiam alebo aspoň od ľudí, ktorí ho poznali, lebo kritiky tam bolo dosť a myslím si, že aj oprávnenej, lebo on by rozhodne modla nemal byť. Ja som si ho kedysi veľmi idealizoval aj napriek tomu, že môj dedo, ktorý si tú dobu odžil, nemal až tak rád na rozdiel od väčšiny, ktorá ho dodnes má veľmi rada. Dej sa veľmi tiahne, občas je doslova uspávajúci a preto by sa tam toho zmestilo viac, napríklad aj podrobnejšie rozobrať, aké reformy uskutočnili v roku 1968, lebo toho bolo dosť. Má to formu, ktorú som videl už u mnohých slovenských dokumentov, kde sú prestrihy do mnohých súčasných udalostí, kde môže mať divák často pocit trápna a pýtať sa, prečo zrovna toto a tu. Najradšej by som tomu dal niečo medzi 3 a 4 hviezdičky, lebo je to určité zhodenie masky z Dubčeka, ale mám pocit, že všetko podstatné som zhltol za 1 premietanie a viackrát by ma to nebavilo.

plakát

Gentlemani (2019) 

Mali sme to vo firme ako taký menší teambuilding po práci, kedy sa priniesli nachosky a my sme si v spoločenskej miestnosti išli pozrieť komédiu, ktorú nám navrhli, teda vraj komédiu. Nebavil som sa, humor išiel pomimo mňa po väčšinu času. Vulgárne to bolo, ale skôr než čierny humor to bolo také nihilistické a polofrajerské. Krimi to bolo, zápletky to tiež malo, možno aj menšie poučenia, no nemyslím si, že keby tam hrali iní herci ako McConaughey, Grant či Farrell, že by tomu ľudia dali potom väčšie hodnotenie. Myslím si, že hodnotenie je prestrelené a obsahovo uvidíte skôr bežnú gangsterku, ktorá presne sedí na ten mix britsko-amerického rukopisu.

plakát

Woodstock 99: Mír, láska a běsnění (2021) 

Každá doba má svoju atmosféru, no a tá koncom 90. rokov, kedy USA v mnohom podľa mňa zažívali vrchol a trocha sme ho cítili aj v Európe, veď ako dieťa som si išiel takmer úplne len ich kultúru a úplne ma opantalo aj to hudobné šialenstvo, tá bola o slobode a totálnej uvoľnenosti svojich emócií. Nechcem moralizovať ako článok Alarmu, ktorý ma sem čiastočne priviedol alebo ako tí, čo to hodnotili v dokumente z dnešného pohľadu. K dokumentu ma priviedla najmä kamoška, ktorá bola po jeho dopozeraní znechutená, no ja si tú dobu pamätám a nebolo všetko tak odsúdeniahodné. Môj príbeh sa vyvíja presne od niečoho takého k dosť progresívnym myšlienkam a preto chápem obe strany, či už tú, ktorá to spätne hodnotí ako organizačne nezvládnuté, ale aj tých, ktorých vtedy opantala tá davová psychóza. Samozrejme, znásilnenia, nechutné zlé správanie k druhým, ničenie pekných vecí sa veľmi nedá ospravedlniť, to je za akoukoľvek čiarou. No to, že si chcú skupinky kamarátov do agresívnej hudby vybiť svoju negatívnu energiu hoc aj podpálením nejakých zbytočných zábran alebo niečo, čo ich ozaj štve a poskakovať si do toho, že si chcú aj slovne uľaviť na veci, ktoré ich štvú a ktoré sú ozaj také, že proti nim, že interpreti občas neposlúchnu radi, aby s niečim pomohli a rebelujú, to patrilo k dobe a k určitému uvoľneniu a chápali to aj mnohé ženy, ktoré sa odhaľovali, často aj nechali osahávať a bláznili s chlapmi. Festival mal zapojené aj zoskupenia dosť blízke ľavicovým myšlienkam a menšie zastúpenie interpretiek nemusí byť samo o sebe problém. Žiaľ nabalili sa na to iné veci, ktoré z toho problém spravili, lebo ženy to mohli celé viac preniesť do lásky, aj keď to sa týka aj chlapov a tu už je problém zloženie interpretov. Všetko toto bláznenie malo byť z môjho pohľadu do bodu, kedy neubližujem druhému, kedy nezasahujem do jeho slobody, neponižujem ho a tento pohľad mi v dokumente chýbal. Chýbal mi aj pohľad Limp Bizkit a ďalších kapiel, ktoré určité chyby ozaj urobili, lebo svoj diel viny nesie veľa článkov celého podujatia, ale úplne chápem, čo vtedy cítili mladí a čoho sa snažili často dosiahnuť. Keďže však každý z nich urobil v tom svojom bláznení chyby, ktoré pri takej atmosfére sa stávajú hneď osudnými, ten svoj originálny duch tomuto festivalu nedali a pokazili si ho. Mohol to byť festival všetkých emócií, aj lásky, nespútanosti, kľudne aj neorganizovanosti a samovývoja, no aj vybitia si negatívnej energie a všetko mohlo aj tak dopadnúť dobre. Žiaľ kopili jednu chybu za druhou. Tie už nebudem opakovať, v recenziách sú spomenuté a každý ich pochopí, keď si to pozrie. Taktiež mi chýbal pohľad obetí a tých, ktorých festival akoby odsunul na inú koľaj, teda rôzne rozmanité formy obyvateľstva, čo kritizoval aj už spomínaný článok. Tiež článok skvelo skritizoval ako v dokumente hlúpo skritizovali nu-metal, veď taký Linkin Park bol neskôr jeho svetlou a obsahovo dosť rozumnou časťou či hlúpo vychválili iný komerčný konkurenčný festival. Dokument je však po celú dobu svojho trvania pútavý, dobre prepája rôzne informácie, ide deň po dni a ukáže všetkých vtedajších dôležitých interpretov, vráti sa aj k minulým festivalom, kde však povie aj o ich stránke, ktorá je zidealizovaná. Dúfať, že si z toho niekto odnesie to, čo by som chcel, tak to sa asi nestane a som z toho na tvorcov trocha nahnevaný, ale aj na kritikov, ktorí mám pocit, že vtedajšiu atmosféru, ktorú tvorili dnešní 40tnici, 50tnici a 60tnici, už úplne nechápu. Rozhodne však stojí za to si to pozrieť a je úplne v pohode zostať znechutený ako moja kamoška, lebo koniec koncov sa to naozaj pokazilo, lebo vtedajšia generácia sa nevedela samozorganizovať a už vôbec nie si po sebe upratať, lebo akési zdravé ego bolo prerastené úplne sebeckým a čosi kolektívne mali v sebe len do tej miery, kde im to pomohlo si niečo utrhnúť pre seba. Bolo to dané práve americkou kapitalistickou konzumnou kultúrou a svetom, ktorý vtedy zažíval svoj boom a ktorý do nich vtĺkal len určité myšlienky, takže nevedeli negatívnu energiu ovládať a pretvoriť, lebo všetko sa dá vyriešiť, aj nedostatok vody, jedla a dokonca aj vtedy, keď samotní organizátori na vás chcú zbohatnúť. Nebudem písať o tom, ako sa mohli hromadne proti podmienkam postaviť a začať tam protestovať a žiadať zmenu či sami si zadovážiť a doniesť potrebné, lebo všetko si mohla vtedajšia generácia pretvoriť priamo na mieste, no inteligencia ľudí v dave bola aká bola.

plakát

Urbanized (2011) 

Som fanúšik urbanizmu už pár rokov najmä vďaka Jacqueovi Frescovi, mestám ako Ľubľana, Viedeň či Barcelona a preto mi tu chýbali najmä tie ich prvky, ale na druhej strane tu boli naznačené im podobné prístupy k zabývaniu chudobných, k ich preprave, k usporiadaniu mesta v takých či onakých tvaroch a síce sme nevideli extrémne prístupy z bývalého tzv. východného bloku, ale jednoducho sa k štýlu bývania vo vysokých panelákoch vyjadrili z ľudského hľadiska. Taktiež kompaktnosť miest bola rozobratá, takže čo by si asi mysleli o našich sídliskách je jasné. Niekedy človek nemusí vidieť a počuť to, čo chce a môže byť s výsledkom spokojný, lebo ho obohatí aj tak a to si myslím, že tento dokument prináša nielen mne ako človekovi, pre ktorého je urbanizmus koníček, ale aj pre laika.

Ovládací panel
122. nej uživatel Slovensko
43 bodů