Madsbender

Andor sa rozhodne nevymyká všetkým stereotypom a schémam tvorby z univerza SW, ani nie je zďaleka prvým pokusom o výrazné vybočenie zo zabehnutých koľají. Stále sa však jedná o zjav, ktorý len ťažko zrovnávať s drtivou väčšinou toho, čo si pod názvom Star Wars diváci predstavujú, ako i celkovou produkciou Disney. A to je jedine dobre. Andor totiž neobhajuje len svoje vlastné nesporné kvality, ale je i potenciálnym predskokanom množstva budúcich adaptácií omnoho rôznorodejších príbehov z univerza (s trochou šťastia inšpirovaných aj niektorými skvelými príspevkami z Expanded Universe). Zostáva len dúfať, že mu kolísavá sledovanosť nepodrazí nohy.

Žiada sa mi povedať jediné: Play it again, Sam.

Garland v Men naplno manifestuje a úročí skúsenosti s témami, ktorým sa čiastočne venoval vo svojich predchádzajúcich filmoch. Na jednu stranu mu žáner opätovne slúži ako prostý rámec pre rozvíjanie motívov dynamiky medzi pohlaviami a sily, ktorú na seba vzájomne uplatňujú (Ex Machina), alebo vyrovnávania sa s traumatizujúcim zavŕšením vzťahu (Annihilation). Na stranu druhú kombinácia prvkov folk (nevdojak som si spomenul na výjavy zo Zeleného Rytiera Garlandovho kolegu z A24, Davida Loweryho) a body hororu (pripomínajúce mi viac než Cronenberga japonské horory) dáva snímke značnú interpretačnú otvorenosť. Zďaleka teda nejde len o excelentného Rory Kinneara ako stelesnenie všadeprítomnej toxickej maskulinity, prenasledujúce traumatizovanú hrdinku. Vďaka tomu sú Men relevantným a pozoruhodným príspevkom ako v kontexte žánru, tak svojských ženských drám v post #MeToo ére. Len je miestami cítiť, že Garlandove zručnosti plne nedosahujú jeho umeleckých ambícií a predobrazov. Každopádne je jeho fetovanie púpavy dostatočne zábavné.

Disrupt the system. Rian Johnson to opäť dokázal. Tentoraz nie tak pôsobivo, ale o to zábavnejšie a ešte subverzívnejšie. Diabol sa skrýva v detailoch, ďalšie zhliadnutia sú nutnosťou.

Pod rúškom zdanlivo jednoduchej žánrovej historky, ktorej synopsa by sa nestratila v seriáloch typu The Twilight Zone a Outer Limits, sa skrýva prekvapivo komplexná rozprava o čase, jeho plynutí a pôsobení na nás. Napätím, emocionálne i psychologicky veľmi intenzívny divácky zážitok agresívne sa vyhýbajúci žánrovým škatuľkám. Maximálne nekonvenčný Shyamalan v radikálnej polohe, ktorá zákonite naštve mnohých divákov. Pre mňa osobne však možno i najlepší. Dokonca si trúfam tvrdiť, že (už len tým, ako je natočený) z Old bude časom absolútny kult pre filmových vedcov a študentov. Bojujem s nutkaním okamžite zaradiť do osobnej TOPky.

Po prvý krát som sa s Kaufmanom minul a o to viac to bolí. I napriek tomu pozoruhodný film, ktorý si možno o desať rokov zopakujem.

Nie, nie je to žiadna "veľká retronádhera", žiadna vyumelkovaná nápodoba a "fetiš" z dôb niekdajších. Mank je presným opakom prívlastkov, ktoré mu tu mnohí dávajú. Je filmom komplexným, náročným, značne deziluzívnym a v neposlednom rade až šokujúco aktuálnym. Tak, ako (pre mnohých pochopiteľne značne nedivácku, čo je aj dôvodom hodnotenia) ústrednú tému zasadzuje do omnoho širšieho spoločenského a politického kontextu, aj formálne postupy a motívy ktoré preberá ako zo samotného Občana Kanea, tak obecnejšie klasického Hollywoodu len neprejíma, ale používa ich veľmi inventívne a často kontrastne vo vzťahu k svojim predobrazom. To všetko je súčasťou sofistikovaného kritického obrazu systému a priemyslu, v ktorom sa Mankiewiczova pokrútená figúra pohybuje. Je paradoxné, že jeden z najpozoruhodnejších filmov o filme poslednej doby v skutočnosti pojednáva o niečom úplne inom. A práve ostrým strhnutím ružových okuliarov sa vymedzuje voči skutočnému (klamlivému) fetišu, akým je The Artist. Ale vlastne ani neviem, prečo sa tu rozpisujem, keď už všetko perfektne a do detailu napísal Bluntman. Každopádne film, ktorý si ako divák znovu asi tak skoro nepustím, a zároveň vynikajúci Fincher, opakovania ktorého sa z analytického hľadiska už teraz neviem dočkať. P.S.: Príde mi tiež príznačné, že samotný Mank vznikol mimo "továrne na sny", a zároveň s mierou kreatívnej slobody nie nepodobnou voľnej ruke, ktorú kedysi dostal Welles. Produkčné pozadie tak vlastne brilantne dopĺňa celkový kontext a výpoveď snímky.

[13. Cinematik 2018] Môže byť vražda umením, alebo dokáže umenie vraždiť? Temne zábavná trierovská autoanalýza, spoveď a esej v jednom. Raz nestačí.

We are living in a dream.

Deliaca čiara - to je ôsma kapitola nového Twin Peaks s podtitulom The Return. Deliaca čiara medzi podobou televíznej produkcie a predovšetkým tzv. quality tv pred a po druhom veľkom vstupe radikálneho experimentátora na naše obrazovky. Deliaca čiara medzi starým a novým, ako i etapami Lynchovej tvorby. Deliaca čiara medzi diváckymi tábormi. Ak The Leftovers označím za počiatočnú rozbušku, The Return je atómovou bombou násilne otvárajúcou voľnú cestu tomu, čo sa snáď zmení v úplne novú podobu modernej televízie (resp. jej časti). Pripomínať si pri sledovaní Eraserhead a sledovať búrlivé kontroverzné reakcie publika je zatiaľ to najväčšie potešenie, aké mi nová séria priniesla. "Got a light?"