Madsbender

Varljivo leto '68, láskyplne poetické, nostalgické vzdychnutie za láskami, odviatymi časom, vekom, nenávratne pochovaným v hlbinách minulosti a obdobím, ktoré už dnes patrí histórii. Nádherné utápanie času leta a dospelosti v opojnom hľadaní lásky ku ktorému živé a nezastaviteľné kulisy v pohybe tvoria veľké politické zmeny, revolučné prúdy a marxistické hnutia, stretávajúce sa s obdivom, ale zároveň hroziace doposiaľ neviditeľným blížiacim sa koncom spoločenskej a politickej uvoľnenosti, ktorý tvorí rámec záveru filmu. Prekvapivo zďaleka nie tak absurdné a komické, než je u balkánskej produkcie takmer štandardom, pritom naopak pri svojom lyricky vyzývavom spomínaní reálne, avšak oblúkom vyhýbajúce a neobmedzujúce sa na reflexívnu distribúciu historických udalostí, smútku a ťaživosti, ale po vzore Felliniho šarmantne koketujúce s oslavou typizovanej malomeštiackej rodinky na hrane novej doby. Spätne si prezerajúc komentár Marigolda dochádza moja úvaha do bodu sebauvedomenia a spoznania vlastnej zbytočnosti, keďže nezávisle na sebe pojednáva podobnými slovami o rovnakých veciach. Inak sa to však snáď ani opísať nedá. 95%

Slabší odliatok režisérovho Indochine v duchu priamočiareho melodramaticky-vydieračského ťahu na bránku cien Akadémie. Konvenčný, držiaci sa tradičných zaužívaných postupov, striktne príkladný následník veľkých filmových príbehov. Tento krát mi to pri stabilnej rytmike, realistickej stopáži a oporných bodoch v hereckých výkonoch vlastne až tak neprekážalo - Wargnier má cit pre tieto dramatické postupy a prácu s príbehom v krvi a špičková kamera Laurenta Dailland u mňa zožala najmä v záberoch na morskej hladine fenomenálny úspech. Niektoré myšlienky postáv pôsobia spätne naivne, ale budiž. V našich zemepisných šírkach má navyše pre mladšiu generáciu vidieť tento film jasný význam. 70%

Ostáva len pousmievať sa nad "hereckými výkonmi", vďačiacimi za svoju úroveň kvalitnému režijnému vedeniu. Už sa neviem dočkať, čo nám televízni producenti pripravia nabudúce. 0%

Osudy metropolitného gangstra a.k.a. život nie je krásny a.k.a. ja chcem byť druhý Ritchie. Guy Ritchie. S trochou predstavivosti by to mohlo byť jeho vykastrované dvojča. "Zápletka" (postrádajúca aspoň pokus o gradáciu) rozhadzuje siete do viacerých žánrových vôd a postranných motívov naraz, machruje s hereckými esami dosadenými do plytkých postáv podliehajúcich priamočiaremu scenáristickému konštruktu akcia - reakcia a majúcich v každej jednej scéne presne jeden cieľ, jednu motiváciu a jeden problém, ktorý treba vyriešiť. Monahan má problémy s udržaním jasného tempa a umelo operuje s povrchnou (rovnako ako zbytok filmu) romantickou líniou, ktorá akoby do zvyšku filmu vôbec nepatrila. Snaha rozohrať viacero postranných motívov a dejových odbočiek končí u nesúdržnosti, nedotiahnutosti a nepochopiteľnosti konania hlavnej postavy, ku ktorej sa vďaka absencii emočnej hĺbky a ponorenia sa do jej vnútra, aby ho divák lepšie spoznal, nedá vytvoriť iný, než flegmatický vzťah, čo sa ani príliš nebije s flegmatizmom a apatiou väčšine charakterov vlastných. Oldschoolovému feelingu sa to ani neblíži a Monahanove pokusy o efektné prestrihy a prechody na ďalšie sekvencie ústia iba v opakovanú neschopnosť ukončiť scénu, ktorá vo výsledku vyznieva trápne. Vágne, plytké, nezaujímavé. 45%

Nebudem sa tajiť tým, že keď som uvidel zoskupenie na pódiu, vyrazilo mi to dych. Doslova. Mená ako Oskar Rózsa, Martin Valihora, Marek Minárik či Michal Bugala mi nie sú cudzie, a tak bolo moje prekvapenie z kvality koncertu dvojnásobné. Texty, ktoré zazneli na koncerte odhaľujú skutočne silné album s (po ohliadnutí sa späť na Marekovu tragickú smrť) depresívnym posolstvom. Dynamické, žánrovo pestré a o početné sóla, kreácie a experimentovanie s tóninov obohatené skladby sú veľmi životné a explozívne. Ako pocta do bodky spĺňajúce účel a po práve oslavujúce jednu legendu. Má to jediný zápor - nebol som tam.

Majster prevlekov, podvodníkov a sukničkárov... Ničím nevyčnievajúca belmondovka, ktorej chýba ďalší rozmer, vyšší autorský zámer a inteligentný prvok, ktorý by dal tomu pitvoreniu na scéne nejaký zmysel. Polovica vtipov funguje a zvyšok je založený na neustálej repetícii, ktorá sa začne pomerne rýchlo zajedať. Šlo s tým urobiť niečo viac, než šialenú egomaniakálnu komédiu. 60%

Skutočne dlhý - až natoľko, že som si miestami takmer nevedel spomenúť, ako začínal. Film bombarduje diváka menami a časovými údajmi kadenciou guľometu, čo je paradoxne dobre, pretože i keď sa v tom miestami môže strácať, k menám si a) ľahko priradí výrazné tváre a za b) je to svojou audiovizualizovanou faktografickou výpovednou hodnotou prosto lepšie než hocktorý výukový program alebo hodina dejepisu. A zábavnejšie. Rozpočet je obdobne veľkorysý ako dĺžka a koprodukcia (neviem, z akého titulu tu figuruje len USA), kde Američanov hrajú Američania, Francúzov Francúzi, Britov Briti, Írov Íri a Nemcov Nemci, takže nás nerušia žiadne podivné prízvuky ani preložené piesne a pod. (platí samozrejme len pre orig. znenie). Pridanou hodnotou je obsadenie, v ktorom sa na jednom mieste stretávajú mená ako John Wayne, Robert Mitchum, Henry Fonda, Sean Connery, Bourvil, Robert Wagner a ďalší. Pre každého, kto chce vedieť, ako to skutočne vyzeralo na pláži Omaha (a nielen tam) povinnosť. 85% P.S.: Ani sa nedivím, že si Spielberg ukradol (ne)jednu scénu do Saving Private Ryan.

Tandem Neeson-Serra po druhé. A opäť to vyšlo, i keď nie presne tak, ako som očakával, ale vyšlo. Zasadenie klasickej schémy neznámeho vydierača sme tu mali už aj v mierne klaustrofobickom vydaní (Telefónna búdka, posielam pozdravy), ale vizuálne vyštylizovaná akcia v lietadle a pretavenie žánrových klišé do pohrávania sa nielen s víriacimi otázkami hlavnej postavy, ale aj diváka z neho robia plnohodnotnú a plnokrvnú celovečernú zábavu. Scenáristi však vystrieľajú väčšinu nápadov už v prvej polovici a zbytok je už len taká naivnejšia "dojazdovka", ktorá je v závere zhadzovaná typickým "american bullshit" (kecy o relatívnej bezpečnosti a pod.). Našťastie je tu drsňák Liam a stále vcelku atraktívna Julianne, ktorí to udržia na znesiteľnej a zábavnej úrovni až do záverečných titulkov. Škoda, rozhodne to malo na viac. I tak však v rámci žánru spokojnosť, miestami veľká. 70%

Tvorcovia sa mohli v tomto konkrétnom prípade vydať dvoma cestami - buďto podrobne opísať príbeh Rodrigueza, alebo pátrania po ňom. Zvolili druhú možnosť, ktorú zarámovali do ústrednej story jeho dvoch platní, čím jeho dokumentárnu podstatu anulujú za prvé tým, že sa o Rodriguezovi dozvedáme žalostne málo a za druhé tým, ako mystifikačne a svojvoľne narába s pravdou, skutočnosťou a neskutočnosťou, pričom dopátrať sa reality je veľmi komplikované, čo zneužívajú na "veľké odhalenie". Prívalu radosti sa zrejme, minimálne pri pohľade na vypredaný koncert, nevyhne nikto, ale to nič nemení na tom, ako k nemu Bendjelloul dospeje. Jediné, za čo to skutočne stojí vidieť, je ani nie tak pohnutý osud Sixta Rodrigueza, ako zoznámenie s jeho peckovou hudbou. 70%

Precíznosť a metodickosť prístupu k faktom a maximálnej autenticite a vierohodnosti v očiach diváka posúva Andersonovu významnú vojnovú snímku na tenké rozmedzie medzi hraným filmom a dokumentom, čím zastáva obdobnú pozíciu chladnej rekonštrukcie udalostí ako svojho času Smightyho Midway. Zásadným rozdielom medzi týmito dvoma filmami je však Andersonova snaha o zblíženie diváka s postavami miesto letmého predstavenia plejády pre dej zásadných charakterov. A v tomto bode zlyháva, pretože mimo Redgravea v roli konštruktéra Wallisa všetky postavy bez výnimky spĺňajú naordinovaný vzorec chovania (čo lepšie vysvetľuje vo svojom komentári Subjektiv). V prvej polovici filmu je všetko relatívne v poriadku - príbeh dodržuje presný postup a vernosť faktom, a tak nám chronologicky predostiera všetky udalosti predchádzajúce samotnej operácii (ktorá sa tak, ako ju vykresľuje film, stáva v mojich očiach jednou z najzásadnejších a najpôsobivejších svojho druhu) a udržuje diváka v konštantnom napätí čo sa darí aj najmä vďaka tomu, nakoľko bola utajená a ako perfektne zohráva Redgrave svoju úlohu. Bohužiaľ, v neprospech filmu sa v druhej fáze, keď začína plán naberať jasnejšie kontúry, sa do filmu dostáva pár zbytočných scén sprevádzaných lacným sentimentom. Samotná bojová akcia, dostavujúca sa v poslednej polhodine je nakoniec po technickej stránke slabšia, ako divák očakáva, a prejavuje sa na nej nižší rozpočet, než sme u podobne dôležitých vojnových filmov zvyknutí. Našťastie, takmer excelentnému zážitku bez jediného zakolísania tempa nič neprekáža a sám som sa bavil o poznanie viac, než u spomínaného Midway z podobného súdku. A tu zobrazený optimizmus zo šance na rýchle ukončenie vojny je trestuhodne nákazlivý. 85%