Madsbender

Rozhodne stráviteľnejšie než Knight of Cups, mj. vďaka ucelenejšiemu príbehu a zasadeniu do prostredia hudobného priemyslu. Stále však ide o podobne povrchnú, vyprázdnenú meditáciu, postrádajúcu opojnú spiritualitu a emocionálnu komplexnosť Malickových starších filmov. Niečo ako dizajnérske produkty z pásovej výroby, u ktorých sa niekto pokúša o napodobnenie exponátov z MOMA. Dúfam, že sú A Hidden Life a nadchádzajúce The Way of the Wind znakom konca tejto kapitoly režisérovej tvorby.

Garland v Men naplno manifestuje a úročí skúsenosti s témami, ktorým sa čiastočne venoval vo svojich predchádzajúcich filmoch. Na jednu stranu mu žáner opätovne slúži ako prostý rámec pre rozvíjanie motívov dynamiky medzi pohlaviami a sily, ktorú na seba vzájomne uplatňujú (Ex Machina), alebo vyrovnávania sa s traumatizujúcim zavŕšením vzťahu (Annihilation). Na stranu druhú kombinácia prvkov folk (nevdojak som si spomenul na výjavy zo Zeleného Rytiera Garlandovho kolegu z A24, Davida Loweryho) a body hororu (pripomínajúce mi viac než Cronenberga japonské horory) dáva snímke značnú interpretačnú otvorenosť. Zďaleka teda nejde len o excelentného Rory Kinneara ako stelesnenie všadeprítomnej toxickej maskulinity, prenasledujúce traumatizovanú hrdinku. Vďaka tomu sú Men relevantným a pozoruhodným príspevkom ako v kontexte žánru, tak svojských ženských drám v post #MeToo ére. Len je miestami cítiť, že Garlandove zručnosti plne nedosahujú jeho umeleckých ambícií a predobrazov. Každopádne je jeho fetovanie púpavy dostatočne zábavné.

Pod rúškom zdanlivo jednoduchej žánrovej historky, ktorej synopsa by sa nestratila v seriáloch typu The Twilight Zone a Outer Limits, sa skrýva prekvapivo komplexná rozprava o čase, jeho plynutí a pôsobení na nás. Napätím, emocionálne i psychologicky veľmi intenzívny divácky zážitok agresívne sa vyhýbajúci žánrovým škatuľkám. Maximálne nekonvenčný Shyamalan v radikálnej polohe, ktorá zákonite naštve mnohých divákov. Pre mňa osobne však možno i najlepší. Dokonca si trúfam tvrdiť, že (už len tým, ako je natočený) z Old bude časom absolútny kult pre filmových vedcov a študentov. Bojujem s nutkaním okamžite zaradiť do osobnej TOPky.

Neil Breen sa vo svojom majstrovskom diele prejavuje ako najtalentovanejší nasledovník Davida Lyncha. Jedine on dokáže tak dokonale skĺbiť žánre, motívy a inšpirácie v pôsobivom, nadčasovom postmodernom majstrštyku, ovplyvnenom surrealizmom, mysticizmom a psychoterapiou. Jeden z filmov, ktoré musíte vidieť pred smrťou.

Disrupt the system. Rian Johnson to opäť dokázal. Tentoraz nie tak pôsobivo, ale o to zábavnejšie a ešte subverzívnejšie. Diabol sa skrýva v detailoch, ďalšie zhliadnutia sú nutnosťou.

Andor sa rozhodne nevymyká všetkým stereotypom a schémam tvorby z univerza SW, ani nie je zďaleka prvým pokusom o výrazné vybočenie zo zabehnutých koľají. Stále sa však jedná o zjav, ktorý len ťažko zrovnávať s drtivou väčšinou toho, čo si pod názvom Star Wars diváci predstavujú, ako i celkovou produkciou Disney. A to je jedine dobre. Andor totiž neobhajuje len svoje vlastné nesporné kvality, ale je i potenciálnym predskokanom množstva budúcich adaptácií omnoho rôznorodejších príbehov z univerza (s trochou šťastia inšpirovaných aj niektorými skvelými príspevkami z Expanded Universe). Zostáva len dúfať, že mu kolísavá sledovanosť nepodrazí nohy.

Saló alebo 120 dní Drakuly. Samozrejme, v exploatačnom háve béčkového razenia, ktoré bohato čerpá z tradície uletených live action manga adaptácií. Nie je to tak rytmicky vyrovnané a tematicky pútavé/kondenzované, ani to nemá natoľko nosné postavy ako iné Sonove filmy podľa podobného mustra. Kvôli dynamickému záverečnému aktu, v ktorom sa bohato citujú západné (prevažné americké) snímky a predsa len dochádza na Sonove typické hlbšie témy, a kvôli brilantnej finálnej montáži, ktorá dáva príbehu fantastickú významovú bodku, ale predsa len hodnotím na plný počet.

Žiada sa mi povedať jediné: Play it again, Sam.

Nie, nie je to žiadna "veľká retronádhera", žiadna vyumelkovaná nápodoba a "fetiš" z dôb niekdajších. Mank je presným opakom prívlastkov, ktoré mu tu mnohí dávajú. Je filmom komplexným, náročným, značne deziluzívnym a v neposlednom rade až šokujúco aktuálnym. Tak, ako (pre mnohých pochopiteľne značne nedivácku, čo je aj dôvodom hodnotenia) ústrednú tému zasadzuje do omnoho širšieho spoločenského a politického kontextu, aj formálne postupy a motívy ktoré preberá ako zo samotného Občana Kanea, tak obecnejšie klasického Hollywoodu len neprejíma, ale používa ich veľmi inventívne a často kontrastne vo vzťahu k svojim predobrazom. To všetko je súčasťou sofistikovaného kritického obrazu systému a priemyslu, v ktorom sa Mankiewiczova pokrútená figúra pohybuje. Je paradoxné, že jeden z najpozoruhodnejších filmov o filme poslednej doby v skutočnosti pojednáva o niečom úplne inom. A práve ostrým strhnutím ružových okuliarov sa vymedzuje voči skutočnému (klamlivému) fetišu, akým je The Artist. Ale vlastne ani neviem, prečo sa tu rozpisujem, keď už všetko perfektne a do detailu napísal Bluntman. Každopádne film, ktorý si ako divák znovu asi tak skoro nepustím, a zároveň vynikajúci Fincher, opakovania ktorého sa z analytického hľadiska už teraz neviem dočkať. P.S.: Príde mi tiež príznačné, že samotný Mank vznikol mimo "továrne na sny", a zároveň s mierou kreatívnej slobody nie nepodobnou voľnej ruke, ktorú kedysi dostal Welles. Produkčné pozadie tak vlastne brilantne dopĺňa celkový kontext a výpoveď snímky.

Prílety a odlety. Angela Schanelec opäť nenútene, subtílne nahliada do mikroskopických životných momentov ľudí a párov, tentokrát náhodne sa stretávajúchich a míňajúcich v priestoroch parížškeho letiska. Z hmýrenia anonymnej masy vyvstávajúcich niekoľko tvárí a ich útržkovité dialógy, fragmenty príbehov brilantne kĺzajúcich medzi banálnosťou a silnými emóciami. Skvelé, nevtieravé a reálne, no nedotklo sa ma to tak, ako Marseille alebo Mein langsames Leben. Znovu potešila Maren Eggert, zatiaľ čo použitie nediegetickej hudby, hoci osviežujúce, mi prišlo rušivé.