MontyBrogan

Celková nálada filmu pekne ladí s vývojom príbehu. Keď sa na začiatku ústredná dvojica navzájom doberá a flirtuje, je to konverzačná komédia. Neskôr zase romantika. A keď príde prvá vážna kríza, žáner stemnie na drámu tak rýchlo, ako keby ste zatiahli rolety. Keď sme pri tých okenných metaforách, zadarí sa zatiaľ vo vzťahu aspoň vedľajším postavám, ktorých svadbu sprevádza poetický sneh dopadajúci na parapetu. Sentiment sa razom roztopí, aby sme sa na záver ocitli v roztomilej screwball komédii.

Prechod z detského sveta do dospeláckeho. Osamostatnenie sa, prvá práca, prvá láska. Život v čarodejníckom rúchu je magickejší, ale vešia sa na rovnaký vešiak, ako keď si chcú ťažobu uplynulého dňa zložiť z ramien ostatní.

To je nápad, vziať si bielu košeľu na boj holými rukami o svoju dcéru.

Jasné, žiadny Cameron. Ale film sa krásne pohráva s vnímaním akčného hrdinu divákom. Možno mi stačí málo, keď už mám raz za sto rokov chuť na žánrovku, no fascinovalo ma, že, zatiaľ čo v jednotke je Arnoldov terminátor jednoznačne zlý a v dvojke jednoznačne dobrý (sic!), no s odstupom samostatného filmu to nepôsobí ako žiadny mind-fuck, tak v trojke sa nám vehementne pripomína, že on je predsa iba fuckin robot! Nič nie je jednoznačné. SPOILER: Bol naprogramovaný, aby zachránil Johna Connora, pretože ho v budúcnosti zabil pri príležitosti sa k nemu dostať vďaka sentimentu z toho, že ho v minulosti chránil. Tak teraz, v budúcnosti oproti času, kedy ho chránil, ale v minulosti oproti času, kedy ho zabil, ho bude zase chrániť, kým ho T-X takmer neprehodí znovu na jeho zabitie, takže sa bude musieť reštartovať, aby ho chránil. Wow.

Budú spoilery. Prvok, nazvime ho napríklad nadrealizmus, ktorý bežne býva v muzikáloch tvorený spievanými dialógmi, sa tu prejavuje úplne inak - trefným podobenstvom. Policajti obsadili hľadisko, tak sa z nich razom stalo obecenstvo. Potom postrieľali tvorcov na pódiu, tí sa im teda pri padaní na zem logicky poklonili. Keď sa vo mne katarzia trochu rozplynula, uvedomil som si, že je to okrem emocionálne silného konca, aj koniec vrstevnatý. Však predstavenie sponzorované železiarskou firmou skončilo spŕškou olova. Tu už mám pocit, že metafora stretla synekdochu a išli si spolu pred divadlo po dobre odvedenej práci jednu zapáliť. Milujem, keď sa nič nedrží pri zemi, no aj tak všetko do seba zapadá ako matica do skrutky (keď už sme v tom železiarstve). Básnické prostriedky k piesňam neodmysliteľne patria, škoda, že nie aj k viacerým hudobným filmom.

Cillian Murphy chladnokrvne presvedčivý ako vždy, Matt Damon úmyselne nesympatický ako vždy, no Robert Downey Jr. a Emily Blunt milo prekvapili v extrémne vážnych rolách na ich pomery. Blunt už napríklad predtým hrala alkoholičku v Dievčati vo vlaku, dokonca v hlavnej úlohe. A napriek tomu to nebola taká "vážna" rola, pretože sa nejednalo o tak seriózny film. Umiernený Nolan je úplne iný level ako nejaká kriminálka. Dobrý príklad je aj Josh Hartnett. Ten sa vrátil k podobnej téme a rovnakému obdobiu po 22 rokoch od Pearl Harbor. A zmenila sa nielen jeho postava, ale aj žáner. Zaujímavé na tom je, že v obidvoch prípadoch sa jedná o blockbuster. Na rozdiel od romantickej melodrámy z WW2, je však Oppenheimer elaborát o morálnej integrite "otca atómovej bomby", ktorému zožeriete, že bol vedec a sukničkár zároveň, aj, že zostrojil najväčšiu bombu na svete, pričom bol stále pacifista. A to ho nehrá fešáčik Hartnett, ale Murphy so svojím vyšinutým pohľadom a neprítomným výrazom v tvári. Tieto dva "vojnové" filmy nemôžu byť odlišnejšie. Lebo Nolan točil tak dokonale, že nebral do úvahy žiadne divácke očakávania, no aj tak to fungovalo. Jasné, že by viac pôsobilo na emócie vidieť plačúce deti v Japonsku. Ani Oppie ich však nevidel. Lebo vtedy neboli k dispozícií súčasné technológie šírenia informácií. Plus ten človek bol tak zaneprázdnený, že sa k nemu ledva dostali titulky z novín, ako Hitler napadol Poľsko a ako Hitler spáchal samovraždu. A tak si len predstavoval ohlušujúce ticho pred búrkou, šum a výbuch, oslepujúcu žiaru a večnú tmu. A my s ním.

Bergman má podľa mňa aj lepšie filmy. Jesenná sonáta je dosť ukecaná, včítane samomluvy. Ale! Na druhej strane je to úplne priekopnícky počin na tému - rodičia mi skurvili život, nie nejakým fyzickým týraním alebo chýbajúcim sociálnym zázemím, proste iba svojím ignorantským prístupom, no zároveň sme k sebe navzájom tak pripútaní, že, či už to nazveme láskou alebo nenávisťou, vraciame sa k tejto domovskej emócii znova a znova.

Piata hviezda za dokonalý timing. Bola nedeľa 30.04. a ja som robil do večera uzávierku. Keď bolo po všetkom, púšťam si film o kríze kvôli dobrým hercom, ale s trochou sebazaprenia, lebo sa bojím, že únava mi nedovolí sústrediť sa na komplikované analýzy finančných trhov. Dočkám sa však príbehu pár maklérov, ktorí idú po práci chľastať do baru, no práve objavený prúser ich vráti späť do kancelárie o desiatej večer, čo je ešte iba začiatok rokovania a vyjednávania s vedením firmy. Nič vhodnejšie ako Margin Call som si vybrať nemohol. Síce svoj ročný plat nezaokrúhľujem na štvrtiny milióna USD, ani nespravujem pohľadávky na burze, ale atmosféra nočného officu a nočnej práce ako takej, vrátane časovej tiesne, mi je dôverne známa. Preto môžem posudzovať, ako bezchybne tu bola zobrazená.

Nech už je spoločenská hierarchia akokoľvek vertikálna, občas sme všetci na jednej lodi. Súdobá satira s dokonalým paradoxom v treťom dejstve - všetci tušia, ale nikto nevie, čo sa vlastne deje za zavretými dverami opusteného ostrova (ehm, opustenej pláže...). A takých momentov sú všetky tri kapitoly plné, len si vybrať.

Keď som počul, že na Nový rok pôjde Tootsie, musel som ju rewatchnúť aspoň z archívu. A tak vezmem župan, natáčky a púšťam sa do žehlenia. Polovička ocenila môj záujem o domáce práce. Za odmenu mi nechala voľnú ruku pri výbere filmu. Som rád, že sa mi ho podarilo presadiť. Tak ako Dustin Hoffman a jeho Michael Dorsey, aj ja som ako žena mužnejší. Keď si doma zladíme menzes, možno si presadím aj Terminátora. Tie novšie časti som vôbec nevidel.