B.C.B.P.

Človečina ešte nikdy nesmrdela tak krásne, ako tu. Keď sa prenesieš cez (atraktívnu!) odpudivosť prvého plánu, poľahky môžeš nájsť hlboko ľudský film. To je to, čo cez postavy vo filmoch hľadám – porozumenie svetu, nie únik od neho. Tu som dôverne rozumel celému panoptiku postavičiek tej najväčšej lúzy. U Zlatej rukavičky je moja intímna srdcová záležitosť.

Ako by som to napísal? Asi takto - prehltol som to Noemu aj s navijákom.

Žiadne zbytočné pózy a nepresvedčivý nápor. Absolútna filmárčina, čistá divácka radosť. Mať za barákom červiu dieru idem do parížskeho Grand Caffe a potrasiem Lumiérovcom rukami so slovami: všetko to má zmysel. Existenciálna očista.

Film dokáže odignorovať komplikovanosť a detailnosť nášho sveta a precediť tú nekonečnú obsažnosť do jednej esenciálnej myšlienky. Sci-fi tie esencie krásne variuje, relativizuje hodnoty. Vyťahuje to svoje nad ostatné, zvýrazní to, postaví to do zásadnej a kľúčovej pozície. _____ Niektorí ľudia sú dôležitejší ako iní. Niektoré filmy sú dôležitejšie ako iné. Aj tie vyslovene zlé filmy môžu byť dôležitejšie, ako tie dobré alebo nadpriemerne dobré. Lebo kto určuje hodnotu? Na to najvyššie a najdôležitejšie – chod sveta, „tu“ dozerá ten Jeden; na chod filmov tu dozerá aliancia Dvoch: Diváka a Histórie. A ani jeden nad tým nemá autonómnu kontrolu. Nemôže mať. Musia byť dvaja (vždy sú dvaja: majster a jeho žiak), súčasne, neoddeliteľne; a vtedy to už nemožno nazvať kontrolou, lebo je to naopak: filmy utvárajú diváka a históriu. Aj keď vieme, že vlastne divák utvára film, ale to je iný kontext a iný význam. _____ V Jupiter Ascending je kľúčová banálnosť v prístupe k zanedbateľnoti jednotlivca, časti. Lebo ten film je o celku. Jupiter Ascending mi to znázornil dokonale. Jupiter Jonesová sa bojí o svoju rodinu, o svoju matku; fragmentujeme na najmenšie sociálne jednotky. Čo je jej rodina a matka v porovnaní s celou populáciou? _____ Nedopustíme aby našim najbližším bolo ublížené, ale to, čo je dôležité – vo vesmírnom meradle – , čo nám komunikuje žáner sci-fi – ľudský druh, to je pre indivíduum len morálny imperatív na periférii hodnôt. Toto sa deje v postave Jupiter. To, že sa napokon rozhodne(me) pre ľudský druh a obetuje(me) najbližších, je mechanický úkon, niečo, s čím sa nestotožňuje (naše) „Ja“, ale (naše) „My“. S týmto dramatickým oblúkom pracuje mnoho sci-fi filmov, Jupiter v tom nie je nijako objavný, len to dobre ilustruje, a ani o tom nevie. Žiaľ. _____ Aj preto je to film o celku. _____ Svet je nám vlastne ukradnutý, dôležitý som Ja. Na toto sa dívajú masy a nekonfrontujú sa s tým. Aj ja sa na to dívam, aj sa s tým konfrontujem a v konečnom dôsledku sa nič nemení. Samoúčelná reflexia. S pôžitkom sledujeme ako padajúci vrchol Chryslerovho mrakodrapu pučí ľudí, alebo laserový lúč mimozemskej lode exituje desiatky civilistov; sledujeme vojnové vyčíňanie na Blízkom východe, akosi eticky sa angažujeme vo veci Charlie Hebdo. _____ Na Zemi sa ide tím lekárov potrhať, aby dal dokopy človeka, povedzme po autonehode. Tým, ktorých sa to netýka, napr. aj mňa, pokiaľ ten dotyčný nie je moja rodina alebo blízky, je to, nalejme si čistého, šuma-fuk; vo svojej holej podstate je to tak. V Jupiter Ascending vládnuci rod rozhoduje o ľuďoch na Zemi, ako o liečivých rastlinách, v rozhovoroch o Žatve sú nezúčastnení, odosobnení, chladní. Stavajú sa k miliardám ako ja či ty k tomu zranenému, čo ho vystrihávali hasiči z auta. Film nám vysvetľuje náš vlastný svet. Treba sa vzdať moralizovania a venovať sa fikcii, ktorá je skutočnejšia ako skutočnosť, ktorá je tu skutočná (In Slota, 2012). Film postojmi postáv vysvetľuje fungovanie vzťahu človek-svet: zvýrazňuje princíp nášho fungovania emocionálnej impotencie človeka vo vzťahu ku vzdialenému druhému, čiže ku zvyšku sveta. _____ A aj preto je to film o celku, lebo kreatívny a tvorivý tím Jupitera si dal zjavne gigantickú námahu s výpravou, s „vesmírnou gotikou“ a módou renesancie, ale výsledok mi neumožňuje vychutnať to. Znemožňuje vychutnať detail. Žiaľ, výpravu vnímam ako záverečný pocit z práve mnohého rozpačito videného. _____ Pri úvodnej naháňačke v Chicagu som sa pristihol, že premýšľam nad čímsi, čo s prebiehajúcim dejom nesúvisí; Ale veď práve kvôli takýmto scénam chodím do kina! Keď som sa vrátil do filmu, na plátne a vo mne, sa nič nezmenilo; stále som nevedel, kto strieľa do koho a čo vlastne napokon trafil. _____ Snáď sa nenájde niekto, kto by čakal kvality Matrixu. Wachowski archetypizovali svoju tvorbu. Tvorcom a hercom sa to stáva ľahko a často. Ale je zvláštne, že „matrixáci“ ihneď vyšumeli. Nie je to ciminovská blamáž, stále sú to pozerateľné sci-fíčka. Ale reparát nezvládli s niekdajšou gráciou. Ale zrejme je to už o inom: vysoká hra finančných patriotov. _____ Na ich ďalší film pôjdem do kina – lebo sú to Wachowski. Budem sa tešiť – lebo sú to Wachowski. A stále vo mne zostane vedomie: toto robili „matrixáci“, škoda.

Vyššia moc je filmom, ktorý je postavený na okamihu; na jeho nestabilnosti, efemérnosti, krehkosti. A tiež na jeho relativite, kauzalite. A rovnako je o nedorozumení, o rozhodnutiach a o slobode. O tej predovšetkým. _____ Vyššia moc nie je plochý film. _____ A čo teda „vyššia moc“? Zasahovala? Prizerala sa? Bola vôbec prítomná? Slovné spojenie vyššia moc je spirituálne determinované. Nemusí ísť hneď a nutne o náboženský determinant; ide o „niečo“, o „nejaký“ spirituálny princíp, o „niečo“, čo je nad nami a čo nám lezie do kapusty; keďže moc má konotáciou ovládania. _____ Ak by tu nešlo o Boha, tak by išlo o niečo čo je „niečo“, „čosi“, niečo, čo je „vpísané vo hviezdach“, niečo, čo nazývame osudom – niečo, čo je vlastne irelevantné lebo sa nás to netýka ani náhodou (náhodou určite nie, lebo je to osud), niečo čo robí život neživým programom. V tejto súvislosti: vždy by som volil červenú pilulku. A ešte uvediem príspevok z románu poľského velikána sci-fi: ,,...rozborem chování (nacistických, pozn. autora) Němců se nezabýval; počínali si jako osud, který není nutno vysvětlovat.“ V poriadku, myslím, že som to už uzavrel. _____ Boh a osud sú dve kategórie, ktoré ako také stoja mimo antropologickú racionalitu, empíriu, noetiku, mimo zmysly, v ktoré veríme predovšetkým. V Boha možno iba veriť, možno mu dôverovať. Veriť v osud možné je. Dôverovať osudu? – Osud to pre mňa nejako zariadi. A z akého dôvodu, preboha? _____ Omnoho viac sa mi páči interpretácia prisúdenia „vyššej moci“ vo Vyššej moci Bohu. Takto ma baví sledovať Vyššiu moc. Tu je čoho sa chytiť, s čím pracovať. Nehrajme sa na ezoteriku, hrajme sa vážne. _____ Videli ste vo filme Vyššia moc Boha? Vlastne, otázka musí znieť inak: čo a či vôbec, vo Vyššej moci je možné považovať za Boha? Univerzálna definícia v kresťanstve znie: Boh je láska. Ak takto vnímame Boha, pre potreby tohto textu teda rozhodnem, že Boh je vzťah. Každopádne, Boh nie je entita, nie je súcno, vec medzi vecami alebo za vecami, Boh je tajomstvo, je otázka, na ktorú nevieme odpoveď, kniha, ktorú nikto nedočítal dokonca atď., ale i tak tu s nami je. „Je“ tu nejako. Ukazuje sa medzi ľuďmi a v ľuďoch. (Aj keď v Neho môj čitateľ neverí, nemôže poprieť, že tu „je“ vo viere iných.) _____ Boh, ako vzťah, sa ukazuje v slobodnej vôli ľudí. V tej slobodnej vôli, ktorou nás obdaroval, aby sa medzi nami (prostredníctvom nej) mohol ukazovať. A ukazuje sa dvojako: aktívne, imanentne a pasívne, transcendentálne, resp. neukazuje sa. Tak, ako to rád robí aj v reálnom živote. _____ V závere filmu sa Ebba ocitá vo fiktívnom nebezpečenstve (nech mi nik nehovorí, že nie), finguje ohrozenie aby poskytla manželovi šancu na reparát. Po celom tom fiasku, po tom čím si posledné dni prešla, rozhodla sa pre takýto záver. Rozhodla sa sama. Či je rozhodnutie plynulo z prirodzených potrieb alebo z existenciálnych dôvodov, nevieme – výsledkom je, že rodina je pokope. Pointa je jasná aj napriek Ebbiným neurčitým zámerom. _____ „Vidíme“ však aj Boha „pasívneho“. Transcendentálneho. Ďalšiu Božiu tvár v jeho mnohojedinnosti. Objavuje sa v okamihoch relativizmu, efemérnosti. Vtedy, keď si človek myslí, že situáciu ovláda, že je stabilná. Nikdy nie je stabilná. Aj o tom predovšetkým film je: o slobode a krehkosti okamihov. V tomto prípade Boh nie je prítomný, ako niekto „za kulisami“, niekto, kto prstom postrčí „dej“. Taký nie je. Tie veci sa dejú, lebo svet sa deje. _____ Vyššia moc je o slobode v krehkosti, v ktorej je umiestnená. Slobodu vo filme vnímame v scéne single lyžovania, v sexuálnej slobode Charlotte, v „submisívnych“ výchovných postojoch rodičov reagujúcich na despotické tendencie svojich detí, v mimikrických náladách postáv, vo vzťahu Matsa a Fanni, vo vzájomných vzťahoch všetkých postáv a situácií, v ktorých sa ocitajú atď., atď. _____ Vyššia moc je o krehkosti „v slobode“, v ktorej je umiestnená. Krehkosť vo filme vnímame vo všetkých okamihoch, ktoré sa náhle zvrtnú: Tomasova pudová reakcia, vylihovanie na lehátkach v spoločnosti neznámych dám, konverzácia pri večeri, večerná hygiena, scény z chodby; celá dovolenka a jej záver s „filmovým“ odchodom á la happy end, ktorý sa zvrtne na autobusovú mini drámu. _____ Život je nestabilný, ale Boh je stabilný, veta s povahou paradoxu; a človek – čo možno povedať o človeku? Nechcem sa uchýliť k lacnej tautológii: človek je proste človekom. Nie, ešte o tom popremýšľam. _____ Vyššia moc je filmom, ktorý je postavený na okamihu – na okamihu slobody. Rozumovej aj pudovej. Človek je človekom aj keď je tu „vyššia moc“. _____ A teda o čom ten film je? Stále som pridával axiómy, rozširoval základňu. Hral som sa s textom. Je nestabilný. Tak ako jeho predmet. _____ A človek – čo možno povedať o človeku? _____ Človek je slobodný.

Naliehavá sociálna výpoveď. Príjemne civilná. Autentická, emocionálne sterilná – myslím, že najmä preto tak autentická.

„Skromná“ snímka, ktorá verí svojmu príbehu. A nápadu. A verím mu aj ja, napriek tomu, že časové paradoxy neboli nikdy tak drzo odignorované a tak zábavne prijateľné. Tvorcovia vsadili na rozprávanie a precízne pracovali s motívmi, aby vytvorili sofistikovaný príbeh; tomu „len sekunduje“ zvyšok (sci-fi) film: minimum digi efektov, lovely vizuálny koncept, skvelé herecké výkony. Zvyčajne toporný Eatan čosi odkukal od kolegu McConaugheyho. Bolo načase! Mindfuck, ktorý sa mi páčil viac ako Shutter Island. A prečo porovnávam práve s ním? Lebo v Predestination sme svedkami alternatívneho pohľadu na fyziognómiu Leonarda DiCapria, ak by bol býval v minulosti podstúpil zmenu pohlavia. Sranda! Film, na konci ktorého som kričal: „Ja som to vedel!“ A vážne som to vedel, lebo sa to vedieť dalo a malo, a bavilo to aj tak/a preto!

Skôr by som si pozrel genderový ekvivalent – Dievčiak.

Nazerať na Hunger Games, ako na filmovo výrazný kinematografický príspevok je pomýlené (*1), vnímať kontext HG v populárnej kultúre je zaujímavé(*2), nadinterpretovať HG je poľutovaniahodné (*3), kritizovať HG ako paródiu samých seba je krátkozraké (*4), vyčítať HG nepôvodnosť námetu / sci-fi je nezrelé (*5), považovať Hunger Games za fantasy je retardované (*6). _____ 1) Vízia dystopickej budúcnosti tvorcov HG nie je divácky príťažlivá, hrá na afekt a kabaretnú estetiku. Pre módny dizajn budúcnosti v HG máme názov už dnes: preplácaný. A nie cielený tým vizionárskym kritickým spôsobom, ale zmätený. Takisto architektúra je podivnou zmesou Naboo a všetkého toho, čo sme už videli v tematike totalitných režimov a impérií. Film estetiku budúcnosti divákovi ponúka povrchne, s týmto elementom (výraznejšie) nepracuje. Civilizácia živená televíziou, kolektivizmus a totalitný režim nie sú nijako objavne reflektované. Žáner alebo čo v Hunger Games (ne)funguje. Úvodných dvadsať minút výborných, prvá polovica filmu nadpriemerne dobrá, a tam, kde má ísť konečne o život, kde vyťahujem pukance, prichádza impotentná akcia a patetizmus. Zaujímavé, že pri HG tvorcovia pohoreli pri tých „ľahších“ partoch filmu. Tam a vtedy, kde má film doilustrovať vzťahy, to nerobí. Všetko v HG je len našliapnuté. Plytké, rýchlo vybavené. Cítiť knižnú predlohu, strašne smrdí, toľké si žiada dovysvetliť, a nič – a to je Rossova chyba. Katastrofálny strih; neviem, či je Jennifer netalentovaná herečka alebo len niektoré nešťastne zvolené zábery diskvalifikujú jej snahu a odhaľujú netalent až na kosť. Kamerová schizofrénia: nadpriemerné sekvencie striedajú amatérske snímanie. V rovine filmovej zábavy to funguje ako prosto-prostý priemer, ale funguje. Ako survive adventure nepoužiteľné, ako thriller úplne bez prúdu, offline; nie je šanca mať strach o hlavnú hrdinku. O kohokoľvek a o čokoľvek. To, že je námet vykrádačka Battle Royal je problém knihy. Film sa len vezie na nalinkovanej dráhe, mám dojem, že ju veľmi neohýba. Námet je teda pasé. Film mohol postúpiť zvládnutím filmového jazyka. Očividne sa Rossovi nechcelo. Ani sa nesnažil. Je len klišoidný, ale aspoň netlačí na pílu. Takto je len hlúpučký, nie je vyslovene tupý. Trápny je, ale nie vyslovene. K tomuto záveru ma priviedol fakt, že ma film nenasral. Dokonca sa mu podarilo navnadiť ma na ďalšiu časť (a ďalšej časti sa to podarilo tiež, ale tá ma už nasrala). Všetky žánre, s ktorými HG pracuje, sú psychologicky ušité na mieru mentálnej úrovne cieľového diváka. Ani len pobehovanie po lese nesleduje prácu s príbehom, priestorom, taktickou postupnosťou. Nevidieť v tom viac než len Collinsovej nápady, vzniknuvšie kvôli deju a akcii. _____ 2) Zaujímavá je analógia prepájajúca fikčný svet s tým reálnym: konzumné stotožňovanie sa s hrdinom. Konzumní hrdinovia; o rok (o mesiac-dva) tu máme niekoho iného. Hrdina je klasický. Hranice sveta hrdinov neposúva. Páčia sa mi nálepky Drozdajky po zemi na zastávkach. _____ 3) Stavať sa k HG a priori, ako k braku, je neprofesionálne. Treba sa otočiť k divákom, na divákov. Avšak hľadať v HG úroveň, sociálne odkazy, relevantné motívy a symboly a pripisovať im váhu, je detinské. HG sa ani nesnaží nič z toho ponúkať. Ide si tou najpovrchnejšou cestou do finále. Neobjavuje, neinovuje, nefilozofuje. HG je kalkul. Zbytočne sa nezamotáva do vlastných sietí, ale ani raz si prekážku nepostaví. Kuchtí čosi ako hranolky: rýchla istota, neprekvapivá, nezdravá. _____ 4) Kritizovať film za to, že kritizuje spoločnosť a reality show, ale de facto sa sám stáva predmetom svojej kritiky, je v princípe hlúpe. Áno, film sa stal obeťou svojej kritiky, ale HG ako filmová adaptácia literárnej idey je determinovaná touto skutočnosťou, a teda sa nutne stáva obeťou podľa zákona logiky. Toľko k principiálnej veci tohto problému na poli filmu. Ako sa s týmto problémom vyrovnáva kniha, neviem. Ak rovnako povrchne, a myslím si, že áno, je to škoda. _____ 5) Recyklácia je súčasť popkultúrnej tvorby, recyklácii námetu takýmto spôsobom hovoríme apropriácia. Autor, ktorý apropriuje, musí dokázať, že jeho snaženie nie je márne. Na samom princípe apropriácie nie je nič zlé; it depents na finálnom produkte („kópii“, apropriáte). Ak už niečo existuje, okej, ale ešte si to nespravil ty! Nepôvodnosť sci-fi mi neprekážala, naopak, ako pri – z niekoľkých rovín recyklovanom Interstellari – som si, výslovne ako divák HG, užíval pohľad na alternatívny Snowpiercer, úlomky vizuálu Fahrenheit 451, a opätovné zamyslenie sa nad Running Man-om s Arniem. Tieto analógie však HG explicitne neposúvajú. A ani implicitne. _____ 6) Na internetoch som narazil na entity komentujúce HG ako fantasy film. Hunger Games nie je fantasy. Tie tri divné psy z toho nerobia fantasy, okej? Doštudovať, alebo vypovedať zmluvu poskytovateľovi internetového pripojenia.

Metapozemšťan _____ Odmietam hodnotenie a plochú kritiku typu film mal byť taký a taký, a nie takýto. Film hodnotíme taký, aký je, nie aký (by)mal byť. Pravdaže, ak si o to film sám nekoleduje, ak k tomu nevyzve. Tu jednou nohou vystúpim z kruhu svojich zásad. A to preto, lebo Pozemšťan chcel byť iným filmom, a týmto iným filmom sa nestal. V tomto prípade Pozemšťan legitimizuje moju vzburu, sám mi požehnal. _____ Moja výčitka Pozemšťanovi je nasledovná: Pozemšťan nekomunikuje s divákom. Môže sa zdať, že áno, ale nie je to tak. Pozemšťan štartuje z bodu A. Púšťa sa do konštruktívnej konverzačnej analýzy. Pozemšťan – John – komunikuje so svojimi spoločníkmi. Teória abnormálnej dlhovekosti sa riadi prísne rozumovou dedukciou komunikovanou prístupným jazykom a formou. Už od začiatku sa nachádzame na poli filozofie, ale filozofia je tu prítomná vo vysoko koncentrovanej podobe. Dovolím si tvrdiť, že film dal svojim analytickým postupom a prístupom prísľub presvedčiť neoddiskutovateľnými argumentmi a na základe niekoľkých, možno jedného, určiť stanovisko: veriť Johnovi, alebo neveriť. Argumenty prišli, stanoviska sme sa nedočkali. Zostalo pri tautológii. _____ Pozemšťan nekomunikuje s divákom, nemanipuluje s ním. Divák vstupuje do filmu s presvedčením existencie alternatívy Johnovej dlhovekosti. Od začiatku sa s ňou stotožnil a Pozemšťan mu neponúka príležitosť pochybovať. Preto je film nezaujímavý. Taký K-Pax s divákom manipuloval. Divák Protovi veril, neveril, veril a nakoniec už sám nevedel čí je. Zaujímavé. V prípade Pozemšťana je divák svojmu prvotnému presvedčeniu verný celý čas a zostane to tak aj pri záverečných titulkoch. Pred nimi sa však nepredvedie erupcia inteligencie, rafinovaný záver, ani twist, či mindfuck; namiesto toho Pozemšťan „vyťahuje fotografiu“. Ťažkopádne sa nafukujúca bublina praská. _____ Ak John žijete štrnásťtisíc rokov, aká je pravdepodobnosť, že sa zúčastní známej historickej udalosti, stretne zásadné historické osobnosti? John stretáva Budhu, spoznáva van Gogha – to je matematicky možné. Myšlienkový experiment funguje. Dejiny z Johna spravia Ježiša – to už je konšpiračná teória, akademická debata dostáva pochybný rozmer, a ten je problematický aj pre fikčnú platformu filmového útvaru. Ale stále je iba problematický, film nepochováva, nediskvalifikuje, scenár z toho môže vykorčuľovať ako víťaz. John disponuje reálnou pamäťou, jeho pamäťový fond je rovnako obmedzený, ako fond bežného smrteľníka. Nie je génius, jeho pamäť má limity, aktuálne a podrobne ovláda len informačný obsah tej-ktorej doby, potom jeho spomienky rednú. _____ John nevyťahuje fotografie, ako dôkaz, a to je dobre. V samom závere však „fotografiu vyťahuje“. Tak sa látka naplno identifikuje s filmovým útvarom, s podstatou filmu: s filmom. Ten spaľuje dramatickú fabuláciu, aby sa pohyboval vpred. Tankovanie tohto paliva nie je v princípe zlé. Ale Pozemšťan, s ťažkosťami sa posúvajúci voz, v závere do prázdnej nádrže „diesla“ nalial benzín. Škoda. _____ Problém dlhovekosti otvára vedeckú a filozofickú debatu, ukazuje mnoho dverí, ktoré môžu byť otvorené, Pozemšťan otvára dverí pár a za nimi sú, povedal by som, nezaujímavejšie priestory, ako za inými. Alebo inak: scenár je nalinkovaný civilnou formou, až príliš prístupnou a na svojej zrozumiteľnosti / civilnosti stroskotáva. John skeptickému divákovi niekoľkokrát vytrie kocúra presvedčivým argumentom prečo je niečo tak, a nie inak (scenár veľmi neverí na náhody). Experiment divákovi distribuuje partička pedagógov, vedcov. Premýšľajú ako divák / premýšľajú za diváka. Sú tu skeptici, jeden überskeptik a jedna zaľúbená. Objavuje sa aj intelektuálna autorita – psychiater / racio, avšak citovo narušené, čiže nekompetentné. Postavy spočiatku kladú pádne otázky, potom sa vzťahujú viac do seba (a na seba) a film sa v teoretickej rovine rozchádza s divákom. Z akademickej teórie sa stáva dramatizovaná konšpirácia. Stále sme na ihrisku filmu, je to v poriadku. Ale v tomto bode prestávam mať o Pozemšťana záujem, postavy ma nezaujímajú, zápletka ma nezaujíma; zaujíma ma nastolený problém, to je nosný element; od istého momentu sa ma už netýka. Pozemšťan otvorene priznal, že na to nemá. Odrazu sledujeme „iný“ film, film, ktorý sa sám pre seba stal metafilmom. Pozemšťan, ten z úvodu, zostal stáť nefunkčný, bokom, niekde „za“. _____ Ale my sme sa od začiatku viezli v tomto vozidle! A toto vozidlo nás už nikam neodvezie. Metapozemšťan stále odkazuje na Pozemšťana, odkazuje naň diváka s jeho úvahami, posiela ho k nemu s otázkami, na ktoré si má, tam, kdesi „za“, odpovedať sám. Scenár Metapozemšťana náročnému divákovi svoju riedkosť obhajuje nastolením implicitných otázok, otázok stojacich mimo filmu, tam, kde sa trápime s otázkami a smrdí tam benzín. Vždy je relevantné hodnotiť aj to, čo stojí mimo filmu, ale musí to filmu preukázateľne patriť, musí svojim kontextom, povahou a snahou presvedčiť o tomto vlastníctve. Ale úvahy, ktoré Metapozemšťan otvoril, a je ich veľa, mu nepatria. _____ A čo mu patrí? Patria mu účelné papierové postavy na diskurzívnom exkurze, ktorého vyvrcholenie nemá presah k divákovi. Patria mu slabé herecké výkony, nevkusná hudba a estetika televízneho filmu so samoúčelným finále. Divák nemá intelektuálny prežitok, ktorý si hypotéza abnormálnej dlhovekosti vo filozofickej rovine žiada (a sľúbila!). Filozofia bez dialógu s filozofiou. _____ Svojimi výčitkami som chtiac-nechtiac dospel k nasledovnej požiadavke: je možné, aby Pozemšťan diváka presvedčil v argumentačnej rovine zbavenej nánosu dramatického diela? Touto požiadavkou som Pozemšťanovu podstatu kacírsky konvertoval z filmového útvaru na filozofickú úvahu na plátne. Môže predmet problému Pozemšťanovho scenára kritickou námahou, argumentačnou postupnosťou dospieť ku konkrétnemu stanovisku? K inteligentnému objavnému prežitku, nezávislému ale bystrému mindfucku? Prirodzene. Prinajmenšom väčšinu z toho môže, bol by toho schopný. Alebo by stroskotal, alebo uspel. Alebo remizoval. Takýto film by som hodnotil s potešením. Výprava za fabuláciou stanoviska alebo alternatívy záveru Pozemšťana nie je predmetom tohto komentára (vlastne... je). Film sa každopádne tejto ceste vyhol; na začiatku formuloval svoj úmysel, jasne narysoval bod A, ale k bodu B nedospel; teda aspoň nie vo vozidle, v ktorom odštartoval. Metamorfoval sa hanebným alibizmom. Námaha Pozemšťana – snaha konverzácie bola márna. Pozemšťan / Metapozemšťan žije svojim vnútorným kontextom. Scenár uvádza niekoľko alternatív, vyvracia niekoľko skeptických pohľadov, ale tam, kam mal nutne intelektuálne dospieť, nedospieva. Používa konšpiračnú fabuláciu, vťahuje sa k postavám a ich priehľadne účelným – a navyše(alebo preto) nezaujímavým – úlohám. Šak, okej. Ale... Pozemšťan je šmelinár. A preto zlyháva tým nesprávnym spôsobom.