Sufferer

Sufferer

Matúš Franko

okres Svidník

12 bodů

Moje komentáře

<< předchozí 1 2 3 4 6 7
    • 2.11.2012  14:00

    Poznáte ten pocit, keď chcete, aby to nikdy neskončilo? Ja už áno.

    • 21.8.2013  11:30
    161>88 (2012)
    **

    Málinko mi uniká podstata toho, čo (ak vôbec) chcel 'básnik' týmto dokumentom recipientovi s indiferentným postojom (k AFA a/verzus NS) vlastne povedať. Že v spoločnosti narastajú xenofóbne nálady? Že rasizmus nie je v našich končinách ojedinelým javom? Že policajná brutalita je na demonštračnom poriadku? Obecné konštatovanie. Rozpačito pôsobí aj vďaka tomu, že poukazuje na násilnícke tendencie sympatizantov opačného politického spektra a pritom zastáva názor, že príslušník antifašistického hnutia sa bez použitia fyzického násilia nezaobíde, ba dokonca že je to zábava. Skutočnú hodnotu by mu, podľa môjho názoru, dávalo až to, keby prišiel s rozumným riešením problému, pretože iba radikálne vystupovať proti niekomu, kto radikálne ukazuje prstom na problém, samotný problém nerieši.

    • 19.1.2013  01:00

    Podtitul “The Greatest Fake Story in History“ by filmu rozhodne sedel viac. Nielenže predkladá na stôl informačné znásilnenie, ktoré nemá obdoby, ale vydáva ho za skutočné udalosti. Už len za to by si zaslúžil skončiť v spoločnosti odpadkov. A hoci som sa naň snažil nazerať s triezvou hlavou, pod týmto zorným uhlom sa všetko javí úplne inak. Ak ho postavím tvárou v tvár so snímkou Code Name: Geronimo, zdá sa mi menej zaujímavý, menej svieži (a to nielen preto, že pokrýva takmer dve jeho minutáže) a (aspoň čo sa záverečného aktu zabitia týka) menej vierohodný, ibaže každopádne obšírnejší a filmársky zručnejší.

    • 9.9.2013  19:30
    42 (2013)
    ****

    Viete, kto bol Jackie Robinson? Vy naozaj neviete? Na čo sa to hrám, donedávna som to meno sám neregistroval. Bol to bejzbalista, ktorý to v päťdesiatych rokoch minulého storočia dotiahol až do americkej profesionálnej súťaže MLB (Major League Baseball). Na tom by nebolo nič zaujímavé, keby hrať v tejto lige nebolo výsadou bielych a on nebol vôbec prvým športovcom čiernej pleti, ktorému sa to podarilo i navzdory rasovým predsudkom, na ktorých boli ľudia v tom čase odkojení. V podstate bol niekým ako Martin Luther King Jr. alebo Malcolm X, len s tým rozdielom, že za práva černochov nechal rozprávať svoje ruky obopínajúce pálku. Ehm, na ihrisku, samozrejme. ___ Pravdivé príbehy zvyknú doplácať práve na príznačnú nálepku "podľa skutočných udalostí", v tomto prípade sa však podarilo premeniť limitujúci faktor na prednosť. Brian Helgeland, režisér a scenárista v jednej osobe, nás už skrz fragmentárnu koláž dokumentárnych záberov zatiahne do sveta, kde sa čierna proste nenosí. Do svete, kde je vo vzduchu cítiť rasovú segregáciu ďaleko prenikavejšie ako čerstvo pokosenú trávu na štadióne. Je preto pochopiteľné, že si protagonisti získavajú našu priazeň prakticky lusknutím prstov. Tú moju nedokázal poslať do autu ani fakt, že snímka sa, prirodzene, koncentruje výhradne na domáce, americké publikum, keďže sa bejzbal v tamojších zemepisných šírkach považuje za národný šport, a pre mňa je táto hra viacmenej španielskou dedinou. ___ Azda najväčší aplauz si z môjho pohľadu zaslúži Helgeland za to, ako vymodeloval každú scénu tak, aby mala patričný náboj, či už ten dramatický alebo emocionálny. Ovšem túto vetu berte trochu s rezervou (alebo ako moje malé podpichnutie), pretože platí staré známe "s jedlom rastie chuť", vďaka čomu sa, paradoxne, cítim byť ukrátený o scénu, ktorú by som si rád zarámoval a zavesil nad posteľ. A práve takýto moment, ktorý nezotrie ani čas, by totiž, čisto teoreticky, mohol pre toto curriculum vitae znamenať povestný homerun. Že to je v rejžových silách, mi dajú za pravdu tí, čo videli Odplatu s Melom Gibsonom alebo snímku Príbeh o rytierovi s nezabudnuteľným Heathom Ledgerom. ___ Niekto môže argumentovať tým, že z jednej méty na druhú uteká až príliš rýchlo. Súhlasím, predsa mi ale tieto námietky prídu nepodstatné, nakoľko by rytmické naväzovanie pravdepodobne smerovalo k navýšeniu minutáže. A to si Helgeland pri danom dejovom rozhraní proste nemôže dovoliť. Urobiť krok dva vzad a ukázať persónu pod väčším zorným uhlom - ako napríklad Spike Lee (Malcolm X), prípadne Michael Mann (Ali) - bavili by sme sa inak. Na keby sa však v žiadnom športe nehrá. De facto ani v Hollywoode. Nech je to ako chce, filmové "leporelo" s názvom 42 ilustruje väčšie i menšie životné míľniky športovej legendy pútavo a síce plynie pomalšie, vnútorná gradácia sa mu uprieť nedá. Škoda len, že sa režisér vykašľal na inovovanie zabehnutých filmových schém. ___ Herecký káder nie je zrovna nabitý zvučnými hollywoodskymi menami, ale svoje postavy zvládajú presvedčivo a bez akýchkoľvek ťažkostí, vo svojich úlohách sa dopĺňajú a pôsobia kompaktne. Chadwicka Bosemana v hlavnej roli však trochu zatieňuje majiteľ baseballového tímu Brooklyn Dodgers Branch Rickey v podaní Harrisona Forda, ktorý sa svojej postavy zhostil s veľkou chuťou. Hoci je to už zopár piatkov, čo ho dobehli šediny a vrásky, jeho charizma nezostarla ani o deň a stále je to ten Indy, ktorý cedí cez zuby hlášky. A jedno vám poviem, v EX3 sa na neho náramne teším. ___ Štyridsať dvojka to u mňa dotiahla na solídnu sedmičku, jeho konečné skóre má ale beztak bližšie k vyššej cifre. Jazýčkom na váhach je najmä ľudský rozmer, vďaka ktorému som ochotný prekusnúť aj to, že si Brian Helgeland nenapľul do dlaní a nepokúsil sa na kolene aspoň nalomiť žánrové pravítko ako bejzbalovú pálku. Nečakane príjemné prekvapenie, ktoré si zaslúži dostať šancu.

    • 19.10.2012  23:00

    Luc Besson sa zjavne nedrží hesla, že v najlepšom treba prestať. Opäť sa doterigal s navlas rovnakou príbehovou niťou, na ktorú tentoraz namotal (staro)nových chlapcov z Tropoje. Čo si budeme klamať, ani prvý Taken nebol zrovna umelecké dielo, lenže solídna Morelova réžia a Liam Neeson aka Bryan Mills dokázali hravo zamiesť tuposť a tuctovosť scenára pod koberec. Odplata už také šťastie nemá. A nielen čo sa logiky týka. Zlomový bod únosu už nemá taký prekvapivý moment, oslie mostíky, za pomoci ktorých sa postavy presúvajú z miesta na miesto, bijú nehorázne do očí a to nehovoriac ešte o stroboskopicky neprehľadnom strihu. Mimo to už ani samotná akcia nemá tú dynamickosť či správny náboj. No vďaka tomu, že ostošesť naplnila kasy, pripojí Besson ďalší vagón za rozbehnutý rušeň s nápisom zlatá baňa, avšak do tretice už tento koncept neobstojí ani len ako zotrvačný akčný relax. (Kino)

    • 2.6.2012  00:50

    „Celerino figlio di puttana!“ Je pravdou, že som mal podstatne odlišné predstavy o smerovaní deja snímku s tak lákavým názvom, avšak odskočiť si za hranice Hollywoodu sa dnes oplatí viac než kedykoľvek predtým. Taliani si získavajú sympatie predovšetkým u mužského publika, ich ťažkoodenci zo srdca Apeninského polostrova (resp. Ríma) sa prirodzeným spôsobom vrývajú človeku pod kožu a akýmsi “bratským putom“, ktoré medzi nimi panuje, si získavajú priazeň. Fungujúce príbehové vetvy (práca, rodina, voľný čas) riešia problémy, na ktoré sa každý jednotlivec môže dívať rôzne, podľa toho na akej strane “barikády“ stojí. Melódiu (viď prvá veta) asi len ťažko dostanem z hlavy.

    • 29.2.2012  23:41
    Alpha Dog (2006)
    ****

    Najväčšie potľapkanie po pleci si zaslúži človek, ktorý do filmu dotiahol toľko hereckého talentu. Niekto tú skrátka vyhral kástingovú športku. Lenže druhým dychom musím dodať, že trestuhodne zahodil tiket. Bezmála poldruha hodiny sa potácame od večierku k večierku, ktoré zdarne odťahuje pozornosť od ťažiska zápletky, ale kvôli splošteným postavám (napriek tomu Ben Foster démonický a Emile Hirsch presný) v závere divákovi len ťažkopádne skočí do úsmevu. A práve ten koniec mohol byť účel, ktorý by svätil prostriedky (rajcovná bazénová scéna funguje v tomto ohľade azda najlepšie), diváka rozomlel katarziou a razom dal všetkému význam. ___ Poznámka pod čiaru: Z filmu som odkukal fintu, kde sa autom pohýnate dopredu a dozadu počas toho, keď sa niekto pokúša nastúpiť. Sranda jak hovado.

    • 25.10.2012  23:30

    Ešte ani nestihol poriadne vychladnúť Raimiho Spidey a už sme svedkami jeho rebootu. Tak ako s veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť, tak by s akýmkoľvek reštartom malo prísť do určitej miery odlišné uchopenie látky a/alebo pozdvihnutie na inú úroveň (viď Nolanov Batman). Upgradovaná príbehová pavučina sa s originálom nijako výrazne nerozchádza, čo je sčasti na škodu veci, pretože neprelieza cez komiksové mantinely a určite mi dáte za pravdu, že sofistikovanejší protivník by už konečne padol vhod. Za slabinu sa dá taktiež považovať absencia pamätnej scény (typický bozk ala Spider-Man) či chýbajúci výstižný hudobný motív. Iste, Marc Webb preukázal aj kúsok režisérskej estetiky (knižnica) a ušil nový kabát, ktorý starému hrdinovi sadol a svedčí. Andrew Garfield je čoby nový Peter Parket živší, drzejší a tak trochu vtipálek. Aspoň sa snaží byť. Jeho oťukávanie, zbližovanie a celkovo romantická línia s Emmou Stone má výborne namiešanú chémiu a bez pochýb drží filmovú zástavu najvyššie. Nič to však nemení na fakte, že Amazing Spider-Man sa utápa v zbytočnosti.

    • 6.8.2014  20:30

    Miestami vyslovene šmrncovne a svižne zrežírovanú komiksovú podívanú ochromuje do dvoch hodín rozťahaná infantilná hlušina, ktorá prináša a odnáša fádne postavy bez toho, aby dávali najavo akýkoľvek posun a vývoj a vzbudili v divákovi aspoň aký-taký záujem (neuveriteľné, ako ma scéna, ktorá ma mala emocionálne rozdupať na kúsky, nechala absolútne, ale absolútne chladným). Uznávam, že sa Spidey pre budúcnosť dejovo rozkročuje a oproti nabitej konkurencii si razí inú (automaticky neznamená horšiu) cestu, ibaže moje nároky na moderný komiksový blokbaster sú dnes niekde inde.

    • 31.1.2019  00:20
    Aquaman (2018)
    ****

    Podarilo sa. Aquaman po fiasku menom Liga spravodlivosti navracia do DC univerza trochu dôstojnosti a zároveň je po sedmičke Rýchlo a zbesilo definitívnou bodkou za diskusiou o tom, či krstný otec hororovej moderny remeselne utiahne aj veľkorozpočtové projekty iných žánrov. V žiadnom prípade nemám v úmysle do zľahčujúcich úvodzoviek zarámovať skutočnosť, že Aquaman je nízko visiace ovocie s prioritnou ambíciou sprostredkovať relaxačnú zábavu. James Wan sa ani nepokúša premeniť vodu na víno. Sólovku podržtašky ikon komiksu učesal do podoby, na ktorej je fascinujúce predovšetkým to, ako po celý čas vyvoláva silný dojem estetického ozvláštnenia bez toho, aby sa vykyvovala z pántov schematického žánrového filmu. Čo do nápaditosti pri zobrazení predkladaného sveta a prevedenia atrakcii suverénne hodená rukavica Marvelu a po strašne dlhej dobe spracovanie komiksového filmu, ktoré som si divácky skutočne užil.

    • 28.6.2013  20:30
    Arrow (TV seriál) (2012)
    ****

    Trefa do čierneho? Ale choďte. Seriál nepostrkáva svoje postavy ani si neprestrieľava cestu o nič zásadnejšie než ktorákoľvek kriminálka, kde sa ide od prípadu k prípadu, a nezačleňuje komiksové pozadie do vyprávania dôraznejšie než jeho predchodcovia pred ním. Ak k tomu ešte pripočítame, že vzťahová rovina – najmä iskrenie medzi opačnými pohlaviami – baví o niečo viac než Queenove výlety za spravodlivosťou, že retrospektívy, vysvetľujúce priebeh nedobrovoľnej dovolenky na ostrove, sú podstatne zaujímavejšie než dianie v prítomnosti (pretože pôsobia premyslenejšie, sú prekvapivé a na výstavbe deja i progrese Green Arrowa majú najväčší podiel) a v neposlednom rade prenikavý televízny look, nemá Arrow na to, aby výrazne zamiešal karty vo vašej “topke“, ovšem vyhýbať sa mu preto nemusíte. Postupom času, ako odškrtávame epizódy (a mená) zo zoznamu, začne šikovne servírovať zvraty a vyvrcholí finále, ktoré je hrdinské, akčné, strhujúce a sčasti príjemne zimomriavkové. Spočítané a podčiarknuté – jedeme dál! PS: Hlavným dôvodom, prečo som tomu dal šancu, bola Willa Holland. (1. séria – 6/10, 2. séria – 7/10)

    • 25.11.2012  13:00
    Atlas mraků (2012)
    *****

    Darmo máte naštudované žánrové manuály zhora nadol a viete ich odrecitovať pospiatky, Atlas mrakov nehrá podľa ich pravidiel. Pozostáva zo šiestich na sebe navzájom parazitujúcich príbehových prítokov, ktoré sa vlievajú do jedného nádherného, priam magického mora plného žánrovej rozmanitosti, režisérskej estetiky a invencie, divácky ťažko stráviteľnej, no o to viac zaujímavejšej narácie, navonok blbých detailov, ktoré majú svoje opodstatnené miesto, a jednej fľaše s myšlienkovo vtieravým a silným odkazom. Filmový epos, ktorý mechanicky neodsýpa a hravo ustojí pod váhou (toľko skloňovaných) minút. Možno predbieham, no píšem si čiarku značiacu míľnik filmových dejín. (Kino)

    • 12.5.2012  01:05
    Avengers (2012)
    ****

    To posledné, po čom skutočne prahne moja filmová duša, je zápletka o záchrane sveta. Z duše ju neznášam. A komiksové univerzum Marvelu spočíva v jej interpretačnej úprave. Lenže film z tejto šlamastiky dostáva to, čo má Joss Whedon v malíčku – dialógy a úloha postáv vo vnútri celku. Crossover sa automatický rovná viac postáv a tým pádom aj menší priestor pre náčrt charakterov, avšak plejáda superhrdinov dostáva vyváženú porciu, nik nevyčnieva ani nezaostáva. Hlavným zdrojom zábavy je následne ich interakcia, tenzia medzi nimi a vzájomné konflikty. Čo hláška, to perla. ___ Koniec akčný, všetko dobré? Čerta starého. Opakovane to už nie je ani zďaleka tak uchvacujúce, akoby mal človek chuť iba vyjedať hrozienka z koláča a po tie najlepšie momenty radšej chodil na youtube a usilovne klikal na refresh. Čakanie na záverečné inferno, kde hrdinovia nakráčajú do New Yorku a zmerajú si sily s protivníkom, razom pôsobí uťahane a k životu vás nepreberie, ani keď na vás zvreskne Hulk. (Kino 3D)

    • 9.5.2015  22:20

    Ako nájsť to správne slovo. Asi únava. Vídať okostýmovaných superhrdinov na veľkom plátne sa v priebehu posledných rokov stal pomerne všedný jav. Ibaže to je iba časť pravdy. Tou menej príjemnou je skutočnosť, že keby som mal euro za každý film, v ktorom sa snažia zabrániť málo výraznému zloduchovi zničiť svet, bol by som milionár. Pritiahnuté za vlasy až po korienky, ale už nikdy by som nemusel jesť vifonky. Rovnako instantný tak je Age of Ultron, ktorý do tejto definície pásovej výroby zapadá do slova a do písmena. K dobru mu však musím zarátať, že nitky ostatných filmov komiksového univerza sa v ňom zbiehajú nenásilne a nové sa plynule rozvíjajú. Sledovanie druhých Avengers nevyžaduje ani desaťpercentnú sústredenosť, no v tej spleti postáv a informácii sa divák nemá problém orientovať a vždy vie, kde je hlava a kde zas päta. A čo akcia? Hlasité ticho. Musel by som mať prekrížené prsty za chrbtom, aby som hovoril, že atrakcie nie sú dejovo opodstatnené alebo inak motivované a že nevidím tie nápady, ktoré Whedon sype z rukáva, avšak v sedačke kina človeka tá nekončiaca deštrukcia do vytrženia nedostane, dupľom, ak absentuje obopínajúci strach o postavy a pochyby o šťastnom konci. Chvíľkové pobavenie. (Kino)

    • 4.5.2019  12:00

    Marvel pomaly ako kvapkajúca voda kryštalizoval úroveň vydavateľstva, ktoré svojich hrdinov z komiksových zošitov postavilo na piedestál filmovej popkultúry. Súčasne zmenil povahu kinematografie seriálovým prístupom, kde uchopenie postáv, rozličných podružných motívov a žánrová rozmanitosť jednotlivých filmov simuluje osvieženie v prepojenom vesmíre. Zakaždým z toho vzišlo maximálne zrozumiteľné a univerzálne prístupné rozptýlenie pre široké publikum, ktoré neurazí ani náročnejšieho diváka s osobitými preferenciami. Napriek tomu sa vôbec necítim previnilo, ak Marvel Cinematic Universe prirovnám k rozhadzovaniu cukríkov z koča. Vybudoval komerčne úspešný model, ale nenabral odvahu experimentovať a zastropoval štandardy. Oslovil masy, ale rezignoval na spoločenský presah. Nutne nepožadujem, aby popcornová zábava na mňa kládla intelektuálne nároky, avšak v ošúpanej podstate imanentne prítomná vysoká miera repetitívnosti (motív záchrany sveta a nafukovanie jeho rozmerov), mechanická predvídateľnosť, odďaľovanie potešenia z vyvrcholenia a endemické problémy týkajúce sa hudobného podfarbenia či nevýrazného záporáka (s výnimkou Thanosa, ktorý má obhájiteľné motivácie a široké emočné rozpätie) vo mne v určitom bode už prestala podnecovať hlbšiu angažovanosť. Za iných okolností by som takto kauzálne kostrbatý a krehký príbeh ako rozmáčaný keks v káve pravdepodobne rozniesol v zuboch, Avengers: Endgame však oslobodzujúcim spôsobom napĺňa prísľub o konci, ktorý je súčasťou uznania hodnej cesty. Vzhľadom na seriálovú povahu vyprávania neupúšťa od požiadaviek na výstavbu filmového diela a osudy postáv nepochováva pod digitálnymi vrstvami rýchlo pominuteľného potešenia. Namiesto toho príjemne spomalí, obtiahne a vytieňuje ich filmárskou ceruzkou, v čiastkových príbehoch sa oblúkom vráti a zaspomína na udalosti minulé, aby v záverečnej konfrontácii a epilógu vybičoval emócie na maximum. Úprimne chápem, prečo davy divákov doslova rozložil na atómy, no závidím každému, kto v ňom vidí niečo viac, než super crowd-pleaser.

    • 6.1.2014  08:00
    Babovřesky (2013)
    *

    Opakovaný vtip (dvojzmysly, skomolenie mena, kadiaci holub, opletačky okolo nevery...) prestáva byť vtipom. Platilo to včera, platí dnes a platiť bude aj zajtra. A bez trošky vtipu vám v zime zákonite musí vykvitnúť letná komédia, ktorú by lekárne mohli pokojne predávať ako preháňadlo, ak by sa po troškách dala zabaliť do fľaštičiek. Prečo potom nesiaham po najnižšom hodnotení? Odpoveďou mi budiž Lucie “dal by som si povedať“ Vondráčková.

    • 27.3.2016  19:20

    Čas skladania účtov príde až s predĺženou verziou, no súboj dvoch najväčších komiksových ikon už teraz vzbudzuje údiv nad uchovávaním referencii a významov do fragmentov filmu. Užitočnosť prístupu sa prejavuje pri využívaní neverbálnych prostriedkov rozprávania a dištancu od doslovného prežúvania diania na plátne a spoločne s kladeným akcentom na chladné farby len podčiarkuje dospelý, temný tón rozrastajúceho sa komiksového univerza. Napriek tomu sa iba ťažko ubrániť dojmu, že scenár bol šitý horúcou ihlou. Naprosto hluchý k postavám. V naratívnej rovine sa prejavujú značné problémy pri etablovaní nových, často vedľajších postáv, prenikaní do rozbúreného vnútra protagonistov a ich vzájomnej interakcii. Mašírujú digitálnymi kulisami bez toho, aby prinášali vierohodný a záujem budiaci vývoj situácii v rámci diela i naprieč predkladaným fikčným svetom. Vskutku neukočírovateľná, uponáhľaná skratka, ktorá môže štúdio ešte veľmi mrzieť. (Kino) ___ Edit: Výdatná porcia minút pozbieraná z podlahy strižne o poznanie lepšie vypĺňa medzery, kde pokrivkávala logika, nedodržiaval sa vzťah kauzality a kde sa motivácie postáv nedočkali uspokojivého vysvetlenia, lenže ani to film neoslobodzuje od emočného chladu, ktorý z neho sála. (Ultimate Edition)

    • 21.10.2012  20:00
    Bez kalhot (2012)
    ****

    A prečo nie!? Je potrebné brať na zreteľ, že Magic Mike nie je čiernobielou kabaretnou zábavkou, kde sú postavy prezentované iba ako kusy mäsa, ktoré zo seba zhadzujú časti odevu, ale ako ľudské bytosti, ktoré sa potykajú s každodennými problémami, pričom majú jasný charakterový náčrt. Nie je tajomstvom, že príbeh čerpá inšpiráciu z “vlastných radov“, čo dodáva príbehu osobitné kúzlo, jednak z každého pohybu či záberu je cítiť ako si to Channing Tatum a spol. (zvlášť harcovník McConaughey) náramné užívajú, a jednak mu tento rok ide karta. Plus striptízové čísla majú iskru a stopro rozpália lýtka nežnejšiemu pohlaviu.

    • 5.8.2013  12:00

    Symbolicky pokus obalamutiť diváka, že pre Bezpečný prístav je škatuľka romantického filmu malá. Dramatický oblúk len rozohráva a následne sunie žánrovú riekanku smerom vpred. Napodiv nesilene. Nejeden priaznivec romantických filmov mi určite dá za pravdu, že Lasse Hallström skúsene harmonizuje súzvuk dvoch utrápených duší (Julianne Hough je veľmi roztomilá a Josh Duhamel veľký sympaťák), ktoré prenasledujú tiene minulosti, na svoje najlepšie časy však režisér spomenúť nedáva. Pušný prach možno zvlhol vplyvom vlhkého vzduchu pri pobreží, kam Nicholas Sparks rád zasadzuje svoje príbehy. Niet divu, na rozdiel od betónovej džungle scenérie malomesta nevytvárajú scudzujúci efekt. Vskutku milý film, ktorý keby cez palubu vyhodil zopár dramatizujúcich minút a/alebo pritlačil na city, dopádloval by k bójke so štyrmi hviezdami.

    • 6.12.2012  19:00

    Úprimne, čakal som horšie. Pre Tonyho Gilroya nie je bourneovské prostredie žiadna španielska dedina, keďže svojimi riadkami usilovne zapĺňal stránky scenárov k pôvodnému trojzáprahu. Svojmu menu nezostal nič dlžný a opäť vymyslel zápletku, ktorá má hlavu i pätu, plynulo sa napája na záverečný diel trilógie a celku zdatne rozširuje obzory. A čo to pochytil aj od slávnejšieho predchodcu na režisérskej stoličke. Príznačné “sú mu v pätách a musí sa obzerať cez rameno“ sa tentoraz nalepilo na Jeremyho Rennera, ktorý nie je žiadna imitácia, ale má vlastnú náturu a zvláda ju presvedčivo. Bourneov odkaz však nie je taká adrenalínová jazda, na akú sme zvyknutí, skôr prílišná snaha pripraviť pôdu pre budúce pokračovania, no nelámte nad tým palicu, čo viete, možno sa dočkáme aj ultra-buddy-mastenice v podaní tandemu Jason Bourne - Aaron Cross. Apropo, červená by filmu pristala viac.

    • 13.3.2013  20:15
    Bídníci (2012)
    ****

    Som na vážkach, no zostávam na štyroch. Ak by si človek vopchal prsty do uší a nechal vnímať iba zrakový zmysel, žasne, a to aj napriek kamere nalepenej na ksichte tak, že môžeme hercom spočítať plomby v ústnej dutine. A čo ostatné? Problém nevidím ani v samotnom speve, kde mi na moje vlastné prekvapenie žiaden z hercov nepílil uši, ale v tom, že sa vôbec neprepína na hovorené pasáže (tvorcovia si na sebe uplietli bič a niektorých divákov s ním občas šľahnú takisto), čím dostatočne nevyniknú tie spievané a zaniknú v návale tónov. Priznávam, občas som sa pristihol, že mi nabehli zimomriavky, ale jednoducho ma nedokázal strhnúť, nijako zvlášť som necítil utrpenie, ktoré postavy prežívali, a už vonkoncom ma nezasiahla sila lásky či revolúcie. Musím však podotknúť, že Bedári sú prvou snímkou posledných mesiacov, pri ktorej som zabudol, že filmy z tohto obdobia nesledujem rád.

    • 12.4.2014  16:00

    Pravdupovediac som už prestal pokladať za reálne, že Marvel raz upustí od osvedčeného šeja-hoja konceptu. Kardinálny omyl! Druhý Kap je viac politickým thrillerom než komiksovým filmom, ktorý namiesto popcornovej akcie tlačí dopredu psychologický background postáv, pnutie medzi nimi a rozpínanie univerza. Druhú fázu pozdvihuje prakticky na každom fronte – zaľudnením zaujímavými postavičkami, príjemne surovou akciou, hudobným podfarbením či prítomným pocitom, že v stávke je naozaj veľa. (Kino)

    • 7.5.2016  12:35

    Pootvorenie dverí do temnej komnaty komiksového vesmíru ovládla naliehavosť otázky riadenia platformy superhrdinov, ktorá opodstatnene vyvstáva v súvislosti s mohutným echom civilných obetí. Na radosť trochu náročnejších jedincov diváckej obce Captain America: Občianska vojna pretrháva reťazec generických zápletiek a nenafukuje pátos boja dobra so zlom. Namiesto toho na pozadí politického kontextu, hlboko zakoreneného v realistickom prostredí, hľadá rovnováhu v spore medzi Avengermi s odlišným názorovým vymedzením. Bez škrupúľ a načase bez čierno-bieleho videnia sveta. Nepozorovane a s eminentným záujmom do rozkol podmieňujúceho konfliktu previazanom ďalšími menšími, zväčša osobnými konfliktami vstupuje intelektom oplývajúci zloduch ako tichý manipulátor v pozadí, ktorý hrdinov a udalosti postrkuje dopredu. Rozhodne viac než veľká časť aktérov, ktorá je viac unášaná prúdom udalostí, než by ich sama spoluvytvárala. V zásade som ani nemal nutkanie vziať do ruky nožnice, minutáž pokrýva dostatok chlieb lámajúceho deja na to, aby divák udržal svoje oči prilepené na plátne. To už si pamätá aj lepšie komiksové adaptácie, ovšem keď sa na MCU pozeráme ako na strom, je Občianska vojna spoločne so Zimným vojakom to najlepšie, čo sa na ňom urodilo. (Kino)

    • 6.1.2014  00:30
    Carrie (2013)
    **

    Remake od A po Z. V tom zlom slova zmysle. Ani De Palma nemal v rukách moment prekvapenia, a predsa zvládol do diváka behom čakania na finále zasiať nepokoj. Kimberly Peirce síce Carrie učesala do modernej podoby, vyše hodinu sa však jej film tvári ako tínedžerská komédia o škaredom káčatku, ktoré by ste na ples rozhodne vziať chceli, ba ešte cestou domov s potešením vyprášili na zadnom sedadle. A to je zle.

    • 24.12.2012  18:00

    Filmový prepis knihy obnáša viaceré úskalia. Musíte sa zavďačiť fanúšikom, ale aj zaujať knižným titulom nepobozkaných divákov. Neobyčajnosť snímky The Perks of Being a Wallflower spočíva už len v tom, že realizátorom prechodu na audiovizuálne dielo je samotný autor, ktorý sa majetnícky podujal svoj literárny svet a vlastné myšlienky s medziriadkovým podtextom zvečniť na plátno. Na reálnych základoch vystavaný svet okolo dospievajúceho chlapca, životom ťažko skúšaného introverta, ktorého duša je rozorvaná a ťahaná mnohými smermi. Film od diváka vyžaduje mať porozumenie pre nestálosť a neohrabanosť stratených existencii, ktoré v spoločnosti hľadajú svoje miesto. Práve ono určuje mieru vniknutia do mysle a kože postáv a následného pochopenia predkladaných myšlienok. Kto chce zavrieť dvierka za filmovým rokom 2012, ten by si tento ľudský a emocionálne nabitý coming-of-age film rozhodne nemal nechať ujsť.

    • 7.12.2012  16:00

    Štyri, aj keď s menším sebazaprením. Deadfall je dokonale neoriginálny film, ktorý nedisponuje ničím, čo by ste ešte nevideli alebo z čoho by ste spadli na zadok. Vedie ho režisér, ktorý má čo-to odkrútené, no je ako čerstvý držiteľ vodičského preukazu, šoférovať síce vie, ibaže nemá vždy pevnú ruku a občas narazí, čo sa prejavuje na momentoch, kedy na nás spoza rohu vykukne trocha nudy. Ale aj napriek tomu mi minúty zutekali čoby dup, zima mi príjemne zašla pod nechty a nebudem predstierať, že na konečnom skóre nemá výrazný podiel obsadenie, ktoré svoje dostatočne načrtnuté postavy predvádza s prehľadom.

    • 2.10.2015  15:40
    Chlapectví (2014)
    *****

    Richard Linklater mohol pred sebou valiť balvan emocionálne a dramaticky vyhrotených situácii a klásť dôraz na sociálne otázky, namiesto toho prechádzkovým tempom krok za krokom zachytáva tie pominuteľné okamihy života, v ktorých postavy na diváka vylievajú svoje momentálne rozpoloženie. Scény súvisle prichádzajú a odchádzajú a každou ďalšou si hlavní hrdinovia postupne a nenápadne získavajú našu náklonnosť. Zažívajú slasti i strasti každodenného života, naberajú skúsenosti, ktoré ich ovplyvňujú a posilňujú. Možno ohýbajú, no nelámu. Občas filozofujú, občas rozprávajú do vetra a občas šíria životné pravdy a múdra. Zakaždým ale tým civilným spôsobom, ako by im to slina práve priniesla na jazyk. Pevná ruka režiséra nás privádza k všetkým jemným nuansám, ktoré by sme medzi riadkami scenára zrejme nikdy nenašli a usiluje o to, aby divák na prežívaní postáv participoval. Aposteriórna túžba po mozog zatemňujúcej scéne sa nenaplní, no za hranu obyčajného filmu Boyhood dostáva nielen nezvyklý časozberný prvok, ale postavy nasiaknuté človečinou, útržky cudzích príbehov, ktoré sú spolunosičom osudu jedného chlapca, ako aj tie indiferentné detaily zapracované do scenára (Star Wars, Harry Potter, posielanie papierových lístočkov v škole, štýl Emo, mobilný kontakt cez Skype, X na ruke Sheeny v bare) zachytávajúce dobu a jej premeny. Detsky úprimný a pritom vyzretý coming-of-age film v tej najsugestívnejšej podobe.

    • 23.2.2015  00:00
    Co s láskou (2014)
    ****

    Cesty osudu sú nevyspytateľné. Sparksove príbehy osudových lások na opačnú stranu občas každou zatáčkou a výmoľom na ich ceste priezračne predvídateľné. Brať to môžete tak za negatívum, ako aj pozitívum, záleží čisto na náture. Čo s láskou, pravdaže, nejde odbočkou k dielam s vyššími ambíciami a s pokojným srdcom ho môžeme zaradiť do priehradky “na jedno použitie“, avšak dýcha z neho prenikavá a všeobjímajúca romantika. Hviezdna obloha a cvrlikanie cvrčkov. Svetlo sviečok, ruže a dva poháre s vínom. A praskanie dreva v kozube. A romantická hudba z gramofónu. A... Láska je nádherný gýč.

    • 10.10.2012  14:07
    Cosmopolis (2012)
    **

    Hlavná postava, t.j. Eric Packer, je stelesnením obrazu dnešného sveta, z ktorého sa mi dvíha žalúdok, a preto som dychtivo čakal ako David Cronenberg naloží s danou látkou. No a ako to dopadlo? Tak všelijak. Svoju kritiku kapitalizmu stavia na pocitoch hlavného hrdinu, pričom ich reflektuje pomocou konverzácie, avšak nakoniec sú to práve samotné dialógy, ktorými si pod sebou píli konár, pretože štýl rozprávania, akým ich podáva, je náročný, ťahavý a v konečnom dôsledku nudný. Je len otázkou času, kedy to divák nadobro vzdá, stratí chuť sa hĺbať nad výpoveďou a len znudené dopozerá zbývajúce minúty.

    • 22.12.2015  00:20
    Creed (2015)
    ****

    Anotácia možno znie trochu povedomo a základná zápletka spočiatku budí dojem istej vykonštruovanosti, našťastie a na moje veľké prekvapenie snímka nerazí tendenciu bezostyšného priživovania sa na sláve série. Pochopiteľne do seba nasáva esenciu sentimentu a nostalgie, ktorá na odkaze Apolla otvára priestor na prienik starého s novým, ale z ringu vybieha s vlastnou tvárou a víťazoslávnym úsmevom. Pod celou váhou obligatórneho, lež prvotriedne nasnímaného tancovania medzi povrazmi – pri ktorom sa aj divák spotí ako dvere od chladničky – je Creed skvelo napísaný a ešte lepšie zrežírovaný film bez dialógov pre učenlivejších primátov, ktorý informácie o sociálnej situácii postáv či ich minulosti poskytuje nadostač a v ktorom k zásadným dejovým zlomom dochádza dostatočne úderne na to, aby podnietili emocionálnu angažovanosť. A ako málo stačí, aby sa Sylvester Stallone na staré kolená dostal do sedla. Len v správny čas pristaviť potrebného koňa.

<< předchozí 1 2 3 4 6 7