Sufferer

„Celerino figlio di puttana!“ Je pravdou, že som mal podstatne odlišné predstavy o smerovaní deja snímku s tak lákavým názvom, avšak odskočiť si za hranice Hollywoodu sa dnes oplatí viac než kedykoľvek predtým. Taliani si získavajú sympatie predovšetkým u mužského publika, ich ťažkoodenci zo srdca Apeninského polostrova (resp. Ríma) sa prirodzeným spôsobom vrývajú človeku pod kožu a akýmsi “bratským putom“, ktoré medzi nimi panuje, si získavajú priazeň. Fungujúce príbehové vetvy (práca, rodina, voľný čas) riešia problémy, na ktoré sa každý jednotlivec môže dívať rôzne, podľa toho na akej strane “barikády“ stojí. Melódiu (viď prvá veta) asi len ťažko dostanem z hlavy.

Najväčšie potľapkanie po pleci si zaslúži človek, ktorý do filmu dotiahol toľko hereckého talentu. Niekto tú skrátka vyhral kástingovú športku. Lenže druhým dychom musím dodať, že trestuhodne zahodil tiket. Bezmála poldruha hodiny sa potácame od večierku k večierku, ktoré zdarne odťahuje pozornosť od ťažiska zápletky, ale kvôli splošteným postavám (napriek tomu Ben Foster démonický a Emile Hirsch presný) v závere divákovi len ťažkopádne skočí do úsmevu. A práve ten koniec mohol byť účel, ktorý by svätil prostriedky (rajcovná bazénová scéna funguje v tomto ohľade azda najlepšie), diváka rozomlel katarziou a razom dal všetkému význam. ___ Poznámka pod čiaru: Z filmu som odkukal fintu, kde sa autom pohýnate dopredu a dozadu počas toho, keď sa niekto pokúša nastúpiť. Sranda jak hovado.

Ešte ani nestihol poriadne vychladnúť Raimiho Spidey a už sme svedkami jeho rebootu. Tak ako s veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť, tak by s akýmkoľvek reštartom malo prísť do určitej miery odlišné uchopenie látky a/alebo pozdvihnutie na inú úroveň (viď Nolanov Batman). Upgradovaná príbehová pavučina sa s originálom nijako výrazne nerozchádza, čo je sčasti na škodu veci, pretože neprelieza cez komiksové mantinely a určite mi dáte za pravdu, že sofistikovanejší protivník by už konečne padol vhod. Za slabinu sa dá taktiež považovať absencia pamätnej scény (typický bozk ala Spider-Man) či chýbajúci výstižný hudobný motív. Iste, Marc Webb preukázal aj kúsok režisérskej estetiky (knižnica) a ušil nový kabát, ktorý starému hrdinovi sadol a svedčí. Andrew Garfield je čoby nový Peter Parket živší, drzejší a tak trochu vtipálek. Aspoň sa snaží byť. Jeho oťukávanie, zbližovanie a celkovo romantická línia s Emmou Stone má výborne namiešanú chémiu a bez pochýb drží filmovú zástavu najvyššie. Nič to však nemení na fakte, že Amazing Spider-Man sa utápa v zbytočnosti.

Miestami vyslovene šmrncovne a svižne zrežírovanú komiksovú podívanú ochromuje do dvoch hodín rozťahaná infantilná hlušina, ktorá prináša a odnáša fádne postavy bez toho, aby dávali najavo akýkoľvek posun a vývoj a vzbudili v divákovi aspoň aký-taký záujem (neuveriteľné, ako ma scéna, ktorá ma mala emocionálne rozdupať na kúsky, nechala absolútne, ale absolútne chladným). Uznávam, že sa Spidey pre budúcnosť dejovo rozkročuje a oproti nabitej konkurencii si razí inú (automaticky neznamená horšiu) cestu, ibaže moje nároky na moderný komiksový blokbaster sú dnes niekde inde.

Podarilo sa. Aquaman po fiasku menom Liga spravodlivosti navracia do DC univerza trochu dôstojnosti a zároveň je po sedmičke Rýchlo a zbesilo definitívnou bodkou za diskusiou o tom, či krstný otec hororovej moderny remeselne utiahne aj veľkorozpočtové projekty iných žánrov. V žiadnom prípade nemám v úmysle do zľahčujúcich úvodzoviek zarámovať skutočnosť, že Aquaman je nízko visiace ovocie s prioritnou ambíciou sprostredkovať relaxačnú zábavu. James Wan sa ani nepokúša premeniť vodu na víno. Sólovku podržtašky ikon komiksu učesal do podoby, na ktorej je fascinujúce predovšetkým to, ako po celý čas vyvoláva silný dojem estetického ozvláštnenia bez toho, aby sa vykyvovala z pántov schematického žánrového filmu. Čo do nápaditosti pri zobrazení predkladaného sveta a prevedenia atrakcii suverénne hodená rukavica Marvelu a po strašne dlhej dobe spracovanie komiksového filmu, ktoré som si divácky skutočne užil.

Trefa do čierneho? Ale choďte. Seriál nepostrkáva svoje postavy ani si neprestrieľava cestu o nič zásadnejšie než ktorákoľvek kriminálka, kde sa ide od prípadu k prípadu, a nezačleňuje komiksové pozadie do vyprávania dôraznejšie než jeho predchodcovia pred ním. Ak k tomu ešte pripočítame, že vzťahová rovina – najmä iskrenie medzi opačnými pohlaviami – baví o niečo viac než Queenove výlety za spravodlivosťou, že retrospektívy, vysvetľujúce priebeh nedobrovoľnej dovolenky na ostrove, sú podstatne zaujímavejšie než dianie v prítomnosti (pretože pôsobia premyslenejšie, sú prekvapivé a na výstavbe deja i progrese Green Arrowa majú najväčší podiel) a v neposlednom rade prenikavý televízny look, nemá Arrow na to, aby výrazne zamiešal karty vo vašej “topke“, ovšem vyhýbať sa mu preto nemusíte. Postupom času, ako odškrtávame epizódy (a mená) zo zoznamu, začne šikovne servírovať zvraty a vyvrcholí finále, ktoré je hrdinské, akčné, strhujúce a sčasti príjemne zimomriavkové. Spočítané a podčiarknuté – jedeme dál! PS: Hlavným dôvodom, prečo som tomu dal šancu, bola Willa Holland. (1. séria – 6/10, 2. séria – 7/10)

Darmo máte naštudované žánrové manuály zhora nadol a viete ich odrecitovať pospiatky, Atlas mrakov nehrá podľa ich pravidiel. Pozostáva zo šiestich na sebe navzájom parazitujúcich príbehových prítokov, ktoré sa vlievajú do jedného nádherného, priam magického mora plného žánrovej rozmanitosti, režisérskej estetiky a invencie, divácky ťažko stráviteľnej, no o to viac zaujímavejšej narácie, navonok blbých detailov, ktoré majú svoje opodstatnené miesto, a jednej fľaše s myšlienkovo vtieravým a silným odkazom. Filmový epos, ktorý mechanicky neodsýpa a hravo ustojí pod váhou (toľko skloňovaných) minút. Možno predbieham, no píšem si čiarku značiacu míľnik filmových dejín. (Kino)

To posledné, po čom skutočne prahne moja filmová duša, je zápletka o záchrane sveta. Z duše ju neznášam. A komiksové univerzum Marvelu spočíva v jej interpretačnej úprave. Lenže film z tejto šlamastiky dostáva to, čo má Joss Whedon v malíčku – dialógy a úloha postáv vo vnútri celku. Crossover sa automatický rovná viac postáv a tým pádom aj menší priestor pre náčrt charakterov, avšak plejáda superhrdinov dostáva vyváženú porciu, nik nevyčnieva ani nezaostáva. Hlavným zdrojom zábavy je následne ich interakcia, tenzia medzi nimi a vzájomné konflikty. Čo hláška, to perla. ___ Koniec akčný, všetko dobré? Čerta starého. Opakovane to už nie je ani zďaleka tak uchvacujúce, akoby mal človek chuť iba vyjedať hrozienka z koláča a po tie najlepšie momenty radšej chodil na youtube a usilovne klikal na refresh. Čakanie na záverečné inferno, kde hrdinovia nakráčajú do New Yorku a zmerajú si sily s protivníkom, razom pôsobí uťahane a k životu vás nepreberie, ani keď na vás zvreskne Hulk. (Kino 3D)

Ako nájsť to správne slovo. Asi únava. Vídať okostýmovaných superhrdinov na veľkom plátne sa v priebehu posledných rokov stal pomerne všedný jav. Ibaže to je iba časť pravdy. Tou menej príjemnou je skutočnosť, že keby som mal euro za každý film, v ktorom sa snažia zabrániť málo výraznému zloduchovi zničiť svet, bol by som milionár. Pritiahnuté za vlasy až po korienky, ale už nikdy by som nemusel jesť vifonky. Rovnako instantný tak je Age of Ultron, ktorý do tejto definície pásovej výroby zapadá do slova a do písmena. K dobru mu však musím zarátať, že nitky ostatných filmov komiksového univerza sa v ňom zbiehajú nenásilne a nové sa plynule rozvíjajú. Sledovanie druhých Avengers nevyžaduje ani desaťpercentnú sústredenosť, no v tej spleti postáv a informácii sa divák nemá problém orientovať a vždy vie, kde je hlava a kde zas päta. A čo akcia? Hlasité ticho. Musel by som mať prekrížené prsty za chrbtom, aby som hovoril, že atrakcie nie sú dejovo opodstatnené alebo inak motivované a že nevidím tie nápady, ktoré Whedon sype z rukáva, avšak v sedačke kina človeka tá nekončiaca deštrukcia do vytrženia nedostane, dupľom, ak absentuje obopínajúci strach o postavy a pochyby o šťastnom konci. Chvíľkové pobavenie. (Kino)

Marvel pomaly ako kvapkajúca voda kryštalizoval úroveň vydavateľstva, ktoré svojich hrdinov z komiksových zošitov postavilo na piedestál filmovej popkultúry. Súčasne zmenil povahu kinematografie seriálovým prístupom, kde uchopenie postáv, rozličných podružných motívov a žánrová rozmanitosť jednotlivých filmov simuluje osvieženie v prepojenom vesmíre. Zakaždým z toho vzišlo maximálne zrozumiteľné a univerzálne prístupné rozptýlenie pre široké publikum, ktoré neurazí ani náročnejšieho diváka s osobitými preferenciami. Napriek tomu sa vôbec necítim previnilo, ak Marvel Cinematic Universe prirovnám k rozhadzovaniu cukríkov z koča. Vybudoval komerčne úspešný model, ale nenabral odvahu experimentovať a zastropoval štandardy. Oslovil masy, ale rezignoval na spoločenský presah. Nutne nepožadujem, aby popcornová zábava na mňa kládla intelektuálne nároky, avšak v ošúpanej podstate imanentne prítomná vysoká miera repetitívnosti (motív záchrany sveta a nafukovanie jeho rozmerov), mechanická predvídateľnosť, odďaľovanie potešenia z vyvrcholenia a endemické problémy týkajúce sa hudobného podfarbenia či nevýrazného záporáka (s výnimkou Thanosa, ktorý má obhájiteľné motivácie a široké emočné rozpätie) vo mne v určitom bode už prestala podnecovať hlbšiu angažovanosť. Za iných okolností by som takto kauzálne kostrbatý a krehký príbeh ako rozmáčaný keks v káve pravdepodobne rozniesol v zuboch, Avengers: Endgame však oslobodzujúcim spôsobom napĺňa prísľub o konci, ktorý je súčasťou uznania hodnej cesty. Vzhľadom na seriálovú povahu vyprávania neupúšťa od požiadaviek na výstavbu filmového diela a osudy postáv nepochováva pod digitálnymi vrstvami rýchlo pominuteľného potešenia. Namiesto toho príjemne spomalí, obtiahne a vytieňuje ich filmárskou ceruzkou, v čiastkových príbehoch sa oblúkom vráti a zaspomína na udalosti minulé, aby v záverečnej konfrontácii a epilógu vybičoval emócie na maximum. Úprimne chápem, prečo davy divákov doslova rozložil na atómy, no závidím každému, kto v ňom vidí niečo viac, než super crowd-pleaser.