Sufferer

Hlavná postava, t.j. Eric Packer, je stelesnením obrazu dnešného sveta, z ktorého sa mi dvíha žalúdok, a preto som dychtivo čakal ako David Cronenberg naloží s danou látkou. No a ako to dopadlo? Tak všelijak. Svoju kritiku kapitalizmu stavia na pocitoch hlavného hrdinu, pričom ich reflektuje pomocou konverzácie, avšak nakoniec sú to práve samotné dialógy, ktorými si pod sebou píli konár, pretože štýl rozprávania, akým ich podáva, je náročný, ťahavý a v konečnom dôsledku nudný. Je len otázkou času, kedy to divák nadobro vzdá, stratí chuť sa hĺbať nad výpoveďou a len znudené dopozerá zbývajúce minúty.

Anotácia možno znie trochu povedomo a základná zápletka spočiatku budí dojem istej vykonštruovanosti, našťastie a na moje veľké prekvapenie snímka nerazí tendenciu bezostyšného priživovania sa na sláve série. Pochopiteľne do seba nasáva esenciu sentimentu a nostalgie, ktorá na odkaze Apolla otvára priestor na prienik starého s novým, ale z ringu vybieha s vlastnou tvárou a víťazoslávnym úsmevom. Pod celou váhou obligatórneho, lež prvotriedne nasnímaného tancovania medzi povrazmi – pri ktorom sa aj divák spotí ako dvere od chladničky – je Creed skvelo napísaný a ešte lepšie zrežírovaný film bez dialógov pre učenlivejších primátov, ktorý informácie o sociálnej situácii postáv či ich minulosti poskytuje nadostač a v ktorom k zásadným dejovým zlomom dochádza dostatočne úderne na to, aby podnietili emocionálnu angažovanosť. A ako málo stačí, aby sa Sylvester Stallone na staré kolená dostal do sedla. Len v správny čas pristaviť potrebného koňa.

Temné mraky nad modernou slovenskou kinematografiou zopár svetlejších momentov nezaženie, posledné mesiace ale ukázali, že slovenská produkcia dokáže voči zvučnejším zahraničným titulom priniesť do širokej distribúcie dobrú alternatívu, pre ktorú sa mnoho ľudí odhodlá rozbiť svoje prasiatko. Kvôli orientácii na masové obecenstvo tvorcovia Čiary do určitej (a predovšetkým znesiteľnej) miery konvertujú geografické a kultúrne špecifiká, v konečnom dôsledku mi v pamäti ale utkvelo niekoľko pozitív. V prvom rade funkčnosť spojenia kriminálneho filmu a rodinnej drámy. Po druhé nenásilné a dobre načasované výkyvy nálad prostredníctvom čierneho humoru. A nakoniec vizuálna podoba filmu, rámovanie obrazov a záberovanie dialógov s nenáhlivým strihom, za ktorý Peter Bebjak neskrýva neschopnosť vedenia hercov. Rozvidnieva sa. Alebo by som tomu aspoň rád veril. (Kino)

Vstup len na vlastné nebezpečenstvo, a to doslova. Černobyľské denníky priťahujú divákovu pozornosť pod rúškom známej rádioaktívnej katastrofy, a keďže už len pomyslenie na ňu nevyvoláva dvakrát príjemný pocit, je tento námet ako stvorený na hororové spracovanie. Film sa pochopiteľne nenatáčal priamo na mieste tragédie, no ilúzia ľudoprázdneho a pustého prostredia je takmer dokonalá, avšak je užitočná ako vedro bez dna, pretože sa nedokázala podpísať na atmosfére, ktorá tu proste chýba. Tvorcovia si pre nás pripravili iba ošúchané “bu-bu-bu“ postupy, ktoré ani zďaleka nie sú desivé či strašidelné, no na druhej strane, táto extrémna osemdesiatminútová turistika zbehne celkom rýchlo.

Štyridsiatka na krku má širší záber na publikum a uteká pred tieňom komediálneho žánru, kde sa všetko začína a končí chľastom či sexom. Je koncipovaná ako útržok zo života vcelku obyčajnej rodiny, ktorá si prechádza každodennými problémami (generačný rozdiel, stret pohlaví, finančná otázka, manželská kríza, dospievanie detí), pričom je okorenená “fuckovacím“ humorom, životným múdrom a snaží sa o spoločenský presah (deti, jedzte zdravo a zahoďte už konečne iVšetko a bežte sa hrať von). To všetko síce beriem na vedomie, ale ako diváka ma Apatowov pohľad na vec a hlavne jeho úchylka naťahovať minutáž proste neberie. Na záver by som len dodal, že film si najviac užijú staršie ročníky, ktoré už vo vzťahoch čo-to preskákali a nezasiahla ich “moderná“ doba v tak veľkom meradle.

Úvodom si dovolím vypožičať výrok Winstona Churchilla, ktorý raz povedal niečo v tom zmysle, že dobrý prejav by mal byť ako ženská sukňa – dosť dlhý, aby zakryl objekt a dosť krátky, aby vyvolal záujem. Rovnaký recept na úspech si osvojil aj Will Canon. Dimenzovanie jeho hororovej snímky Demonic na dve roviny síce zostalo niekde na polceste a s preľudnením priestoru dovedna posúvajú atmosferickú hru a záujem o postavy do latentnej roviny, avšak užšie vymedzenie priestoru a času razantne zakotvuje divákovú pozornosť o dom, v chodbách a izbách ktorého je zásluhou vysokého tempa narácie, pozvoľna dávkujúceho dôležité informácie, zachovať ataraxiu priam nemožné. U mňa spokojnosť.

Kolosálne a ultrahlučné pokračovanie dvadsať rokov starej klasiky je popravde minútou ticha za inteligentný veľkofilm. Jediným prejavom zápalu bol ten na mojich hlasivkách, keď som sa v duchu snažil z plných pľúc vykričať režisérovi, že ulahodenie očných a ušných receptorov už dávno nestačí a nedvíha zo stoličiek. Áno, Nový útok utečie pred očami ako robota mechanikov formuly jeden, lež koncentrovaná bezduchosť scenára otupuje ostrie atrakcii a vo svojej snahe o ikonické obrazy, patetické vyťahovanie vreckoviek alebo vystrúhanie filmovej hlášky hodnej miesta na samolepke sa Emmerich trepoce ako ryba na suchu. A nie, nemusíte mať prístroj na vymazanie pamäti ako muži v čiernom, aby ste na tento Deň nezávislosti zabudli. To príde samo.

Sharon Maguire vyťahuje kostlivcov zo skrine spôsobom, akým to čakal len málokto. Scenáristický konštrukt je sám osebe suchopárny a pochopiteľne nachádza veľkú oporu v predošlých kapitolách, skutočne až do bodky presne vypointovaná komická perspektíva povznáša snímku o úroveň vyššie. Žiadne kŕče v bruchu ani bolesti bránice, no nemiznúci úsmev na tvári. (Kino)

Vec sa má tak, tvorba Olivera Stonea sa do mňa nijak extra nevryla a s najväčšou pravdepodobnosťou tomu nebude inak ani po snímke Divosi. Tí sú však dôkazom, že zo svojho umenia ešte nič nezabudol. V názore na legalizáciu marihuany sa zjavne nezhodneme, no bolo by nefér vnímať to ako chybu. Hoci by ste to od názvu trochu čakali, držať klobúky si rozhodne nemusíte, no ak sa v zábere objaví nôž či strelná zbraň, tak si môžete byť istý, že sa bude červenať do krvava. Herci sú vo svojich postavách presvedčiví a presne vieme, prečo robia to či ono, aby naklonili misky váh na svoju stranu. Hlavný problém filmu však spočíva v tom, že počet postáv sa násobí minútami, čo ústi do nadštandardne dlhej minutáže, počas ktorej to sem-tam, ale predsa zaškrípe. PS: Scéna na diaľnici skvelá.

Každý kúzelnícky trik pozostáva z troch častí. Prvá sa volá prísľub. Kúzelník ukáže niečo obyčajné. Druhá sa nazýva zvrat. V nej kúzelník niečo obyčajné premení na niečo neobyčajné. A tretiu, tú najťažšiu, nazývame prestíž. To je časť, kde sa divák stane svedkom niečoho nevídaného. ___ A viac-menej na rovnakej báze vznikol Dokonalý trik, ktorý ma začal utvrdzovať v mojom stále silnejúcom presvedčení, že Christopher Nolan je moderný režisér, ktorý svojmu publiku dáva presne to, čo chcú, a zároveň nesplýva s davom. Systematické odkrývanie informácii s veľavýznamnými detailmi a bohaté na peripetie, z ktorého cítiť niečo sprisahanecké, je prístupné aj bežnému divákovi a pritom nepodlieza vkus ani toho trochu náročnejšieho. ___ Niekto môže krivo pozerať na koniec, avšak Nolan sa doslovnosti (rovnako ako duality – zdvojená rivalita, dvojníci, dvojičky, dialógy s latentne dvojitým významom) drží napríklad aj pri popise protagonistov (Borden opakovane hovorí o svojej totálnej oddanosti umeniu, kým o posadnutosti Angiera nás oboznamuje jeho okolie). A vlastne v tom je čaro filmu, pretože každý chce byť pri predvádzaní kúzelníckeho triku klamaný, ale až si nakoniec zo zeme zdvihne sánku, chce predsa len vedieť, v čom spočíva jeho tajomstvo.