Sufferer

Svojim zvráteným spôsobom prakticky dokonalý film. David Robert Mitchell zavrhol dávkovanie informácii pripomínajúce miešanie lentilky v jednom z troch (sklenených) pohárov, po dvadsiatich minútach prichádza s pointou rovno na bubon a po zbytok minutáže svoju jednoduchú, ale zato originálnu premisu už len formálne poháňa. Na papieri samovražda v priamom prenose, v konečnom výsledku čistá radosť. Brilantná kamera a elektronická pulzujúca hudba aktivizujú atmosféru, ktorá je tak ťažká, že si sadne na pľúca a nedovolí sa poriadne nadýchnuť. Vskutku znervózňujúci, skľučujúci, znepokojivý film, ktorého čaro sa po skončení nepremení v prach ako Popoluškin kočiar po polnoci v tekvicu, ale naďalej nahlodáva pocit bezpečia.

Pokorne si sypem popol na hlavu, pretože som tomuto projektu od položenia prvej tehly až po prestrihnutie pásky neveril. Ja viem, hanba mi. (Kino)

Ako by vyzeral program vášho dňa, ak by vám štátnice zovretými päsťami búchali na dvere? Zrejme by ste ponorili nos do papierov s otázkami a liali do seba litre kofeínu. Znie to logicky. Lenže ja som namiesto toho hltal prvé dve sezóny epizódu za epizódou. Áno, tak odzbrojujúco pútavý The Newsroom je. Naprieč celým seriálom je veľmi zreteľná Sorkinova znalosť spravodajského prostredia. Neskutočným spôsobom sa odráža od jedného bodu a dej rozkošaťuje a rozvíja rozličnými smermi, aby diváka guľometovými a do bodky vypointovanými dialógmi pretiahol vzťahmi na pracovisku i mimo neho. Tlieskam. Postojačky.

Sú filmy, ktoré si chcete zapamätať do konca svojich dní, a potom sú také, na ktoré by ste najradšej okamžite zabudli. Štatisticky býva pravdepodobnejšou odpoveďou druhá možnosť, lež Bitku piatich armád radím do prvej skupiny. Nemám v úmysle nikomu sypať piesok do očí rečami, že je hodna ohlušujúcich fanfár, a keď trváte na tom, že rozpolenie na tri časti bola chyba, vyvesujem bielu vlajku. Sledovanie záverečnej časti trilógie nie je žiadnym Mordorom, ako sa vás niektorí snažia presvedčiť, vďaka trvale spoľahlivému režisérskemu remeslu Petra Jacksona. V naratívnej rovine používa tak obraz, ako aj slovo, do celku vsádza malé scénky, naoko indiferentné detaily či prežúvané floskuly, ktoré ho pekne organizujú, a plynulo prechádza z úsmevných situácii k obrazom, pri ktorých sa napnete ako tetiva luku. Samozrejme zamrzí, že nemá tak hrubú príbehovú niť, na ktorú by to všetko nabalil, a sústavu motivácii i plnokrvnejšie charaktery, ktoré by v divákovi väčšmi prebudili citovú angažovanosť a zamýšľané dramatické a emocionálne vrcholy na roky zakonzervovali ako momentky v okamihu odfotenom mozgom. Tobôž na dôvažok katarziu. A pri deji ešte zostanem. Nesmiem totiž opomenúť, že aj napriek jeho našponovaniu do úctyhodnej minutáže vás nikdy neprepadne zákerný pocit pozrieť sa na hodinky. Vďaka kamere v neustálom pohybe, dodávajúcej snímkam patričnú dynamiku, za minútami len zahučí. Naviac je zábavné sledovať, ako Peter Jackson ani pri šiestom filme zo Stredozeme nejaví známky zacyklenia v “lotrovskom“ stereotype. Akčné besnenie za dunenia, mimochodom, bezchybnej hudby Shorea je podmínované sviežimi nápadmi (nehovoriac o "vymietaní" Dol Guldur), pričom bitka piatich armád sa vám v hlave nikdy nezleje s tou o Halmov žľab, respektíve o Minas Tirith. A to sa takisto počíta. ___ Vyvrcholenie prequelovej trilógie Hobit nejde presne v intenciách mojich očakávaní, som však možno až príliš veľký fanboy, aby som pochopil nedostatok ochoty pristúpiť na hru štúdia a predstavy tvorcov. Či nájde rozuzlenie prienik s vašimi očakávaniami, musíte zistiť sami. (Kino)

Ani prvotné rozpaky, ani následné zmiešané pocity mi nezabránia povedať, že Interstellar je film, ktorý pohltí a naplní. Miesi v sebe veľkolepú výpravu a komorný príbeh bez toho, aby od seba tiahli ako dva plusové magnety, a je vyprávaný tým sugestívnym, ťažko predvídateľným spôsobom, vďaka ktorému sa mi chcelo v prítmí kina zrásť so sedačkou. Neskutočne mi imponuje, ako Nolan namiesto stopovania beznohého hollywoodskeho indiána skúša mnohé uličky. Niekedy, prirodzene, aj slepé, lež iným ukazuje smer, ako – priam soderberghovsky – rúcať stenu medzi umením a komerciou. (Kino)

Ale s odretými ušami. Nepodliehalo utajeniu, že sa Gareth Evans v pokračovaní akčnej senzácie posledných rokov rozparádi ešte o niečo viac. Zásobovanie filmových márnic je holt klinec, ktorý vie buchnúť po hlavičke. Okrem dych kradnúcich akčných scén (kinetická kamera, zdržanlivý strih, rytmická hudba) tentoraz oslovuje diváka aj avizovaným povolením zipsu na ústach svojich postáv, vybavením ich vierohodnými rysmi a funkciou v narácii hmatateľného príbehu, chápajúc vzťah akcie a vývoja postáv i deja v zmysle kontinua, nie ako lineárny, respektíve arkádový model. Hoc, celkom jasne a ľahko pochopiteľne, akčné scény forsíruje. S otváraním šampanského by som ale ešte počkal, pretože namiesto pocitu rastúceho odporu voči blížiacemu sa koncu som sa skôr cítil ako mravec pod čoraz väčším nákladom.

Čo majú spoločné Harry Potter a Richard Curtis? Ovládajú odzbrojujúce kúzlo. Už od samého začiatku mi chodilo po jazyku toľko slov, až som mal chuť si sadnúť na dúhu a napísať báseň. Richie je však huncút. Najprv ma pohladil romantikou po tvári, popritom zľahka natrhol bránicu, aby mi nakoniec nahnal slzy do očí a spravil tak zo mňa po sčernaní obrazovky nemé dieťa, ktoré sa zmôže maximálne tak na strohé fuckin' perfect.

Film má podobne ako politická, športová alebo iná kultúrna oblasť svojich hrdinov, na ktorých sa zrak ľudí z každého kútu sveta upiera ako na sochy bohov starých gréckych báji. Medzi nich celkom isto patrí aj novozélandský režisér Peter Jackson. Nekorunovaný kráľ dobrodružnej fantasy nám po roku takmer na deň presne predstavuje druhý diel trilógie Hobit, chronologicky predchádzajúcej legendárnemu dobrodružstvu Pána prsteňov. Vlaňajšia Neočakávaná cesta však snílkom priniesla isté vytriezvenie. Nik skrátka nenamaľuje svoju Monu Lisu dvakrát. Za pokus to ale stojí. ___ Najmohutnejší nostalgický záchvev máme za sebou, nejedného diváka ale zrejme aj tentoraz uspokojí už len samotný fakt, že sa znovu raz ocitá v milovanej Stredozemi. A vlastne mu ani nemusí záležať na tom, čo sa na pozadí malebných kulís odohráva. Na to však snímka nespolieha. Obratne lavíruje medzi ctením si a zachovaním rozprávkového rázu predlohy a snahou o prepojenie so slávnejším bratom začlenením dejových vsuviek (Gandalfova rovina), predlohe (Legolas) a univerzu (Tauriel) nepoznaných postáv, ako aj používaním známych hudobných motívov. Len tak, ako by prechod z literárneho na audiovizuálne dielo s vyššími ambíciami bola brnkačka. ___ Liezlo vám minule reťazenie príhod hore krkom? Obrňte sa pre istotu nervami z mithrilu. Lineárne putovanie z epizódy A k epizóde B ale nehrozí ani náhodou. Peter Jackson nezostáva svojej povesti suverénneho narátora s priam hmatateľným entuziazmom nič dlžný. Vylepšuje motivácie, prehlbuje konflikty, čoraz intenzívnejšie priťahuje na scénu všadeprítomné zlo a nové postavy usádza do rozbehnutého deja ako riť na šerbeľ. Niektoré sa možno na plátne veľmi neohrejú, zato sú do nohy zaujímavé a vedia pekne zahýbať s dejom. Popravde sa mi po mysli túlala myšlienka, či náhodou nesledujem zápas Barcelony. Či už im fandíte, alebo nie, musíte pripustiť, že to kvantum nahrávok je súčasťou pragmatickej hry, na ktorú sa navyše strašne dobre pozerá. ___ Smaugova pustatina vás ani na okamih nedotlačí k pocitu, že sa zbytočne chodí okolo horúcej kaše. V prvom rade preto, že na oháňanie sa mečmi či strieľanie z luku nemusíte vyčkávať tak dlho. Akčné momenty však neplnia len úlohu atrakcie, predstavujúcu priestor pre uspokojenie chúťok predviesť typické kamerové oblety, napomáhajú väčšmi prekresliť charaktery. Za všetkých spomeňme Bilba. Je to práve on, kedysi vo svojej útulnej nore pri krbe vysedávajúci hobit, čakajúci na piskot čajníka, kto celú kompániu dostáva z prekérnych situácii. Postupne tak "rejža" pokračuje vo vyzbrojovaní našich hrdinov vierohodnými rysmi, pričom ich čím ďalej, tým viac vykresľuje ako jednoliaty celok. ___ Ako by povedali v teleshopingu - to ale nie je všetko! Druhý Hobit utvrdzuje v domnení, že ani v prípade tejto trilógie nebudú predĺžené verzie z hľadiska vývoja postáv bezúčelné. Kto videl rozšírenú Neočakávanú cestu, určite zaregistroval Kiliho poškuľovanie očkom po špicatých ušiach v Roklinke. Jeho hrkútanie s krásnou Tauriel je čarovnou ouvertúrou obnovenia starého priateľstva medzi dvoma rodmi. V tomto ohľade ešte viac funguje najstrhujúcejšia pasáž na sudoch, kde spoločne bojujú v duchu hesla "nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ". Detto na začiatku Beorn. ___ A tie nápady! Smaugova pustatina takmer po celú dobu pôsobí, ako by ich továreň na sny držala v špajze celý rok pod zámkom. Alebo patrí Peter Jackson medzi tých bystrejších, ktorých napadlo hľadať kľúč pod rohožkou? Ktovie. Naďalej platí, že práve jeho tvorcovská invencia, estetika a cit pre vymodelovanie scény dávajú filmu kyslík. Drak Smaug (ale aj ostatné stvorenia) vyzerá v jeho pojatí neskutočne skutočný a Benedict Cumberbatch mu svojim hlasom pod digitálne šupiny dodáva patričnú dávku intelektu i démonickosti. Atmosféra celkovo nabrala na temnosti, šíriacej sa z mrazivo schátralého Dol Guldur. ___ V podstate mám iba dve zásadné pripomienky. Za prvé sa Jackson a spol. nedokázali popasovať s tak často spomínanou problematikou strednej časti. Sakramentsky bije do očí, ako pripravuje priestor budúcim udalostiam, čomu absencia rozuzlenia len nasadzuje korunu. Tou druhou, a podotýkam rýdzo osobnou, je nedostatok okamihov, ktoré by pošteklili moje slzné kanáliky. Za emócie by som totiž vraždil, ba dokonca obetoval všetko zlato Ereboru. ___ Kým LOTRa považujem za trojdielny master-puzzle-piece, v ktorom si každé písmeno predlohy našlo správne miesto a v predĺžených verziách zapadalo do celku na chlp presne, Smaugova pustatina mi pripomína prostrednú časť trojstranovej krížovky. V nej totiž nemusíte mať vyplnené všetky riadky ani stĺpce, a predsa sa môžete dopracovať k riešeniu. Nevyplnené políčka v tomto prípade nepredstavujú ani tak nedostatky snímky, ako prehnané očakávania, ktoré nie je v jej silách splniť. Kto teda vsádzal na druhé Prstene "se vším všudy", drží v rukách čierneho Petra. [Kino 3D i 2D]

Nechutne realistická simulácia toho, ako sa v treťom miléniu rúcajú dogmy, ktoré pretláčajú názor, že filmová avantgarda má bez mocného príbehu cestu zarúbanú. Už úvodná bezstrihová ouvertúra je grandióznou a gracióznou predzvesťou toho, že na autopilota sa skrátka letieť nebude. Po zbytku minutáže pôsobí plátno na diváka ako solárny panel na slnečné lúče. Dostáva patrične pocítiť, že čierna prázdnota a jej zákony vedia byť pekná sviňa, pričom sa mu zviera žalúdok, prehĺta naprázdno a dych sa stáva čoraz plytší - ako trenažér isto lacnejšiu variantu nesplašíte. A či si zaslúži prívlastok najlepší vesmírny film všetkých čias? Osobne sa tomu nebránim. [Kino 3D]

Postavu Supermana netreba nijako zvlášť predstavovať. Zatiaľ čo v komiksovom svete patrí medzi výrazných hrdinov a medzi milovníkmi omaľovánok sa teší veľkej popularite, vo svete filmu to s ním až tak ružovo nevyzerá. Dlhé roky si ho tvorcovia pohadzujú ako horúci zemiak a nie a nie mu dať podobu, akú by si nepochybne zaslúžil, takže ma ani neprekvapuje, že námet nechávajú radšej pekne krásne ležať v šuflíku. Od posledného stretnutia, kedy chalan s eSkom na hrudi hlásil návrat, ubehlo sedem rokov. Vtedy sa ho pokúsil oživiť Bryan Singer, ktorý si ako režisér neviedol vôbec zle, rodák z Kryptonu však v jeho podaní vyznel akosi staromódne. Najnovšie sa ponúknutej šance chytil Zack Snyder, okolo ktorého sa nahromadilo toľko talentu, že by v tom musel byť naozaj sám rohatý, aby vyšiel nazmar. Prečo si teda myslím, že Muž z ocele smrdí filmom roka a patrí medzi najlepšie komiksové adaptácie vôbec - nebalansuje síce na hrane dokonalosti ako Temný rytier, no predsa siaha na tie najvyššie priečky - sa pokúsim svojsky a laicky vysvetliť na nasledujúcich riadkoch. ___ A začnem naozaj zoširoka. Snímka prilieta v časoch, kedy sú kreslení hrdinovia najvzácnejšou surovinou na burze s filmovou zábavou. Už zopár piatkov potvrdzuje na tomto poli pozíciu jednotky Marvel, ktorý je momentálne nedostižný a nekompromisne vládne. Za dverami svojich ateliérov kuje náramne zábavne filmy na kvalitatívne slušnej úrovni. S narastajúcim kvantom príspevkov, povedzme si narovinu, však začína ich tvorba skĺzavať do pásovej výroby. Nechápte ma zle, produkciu Marvelu mám celkom rád (v priemere odo mňa dostávajú slušnú sedmičku) a na ďalšie kúsky z ich dielne sa skutočne teším, predsa mi ale "legacy" program stajne DC Comics imponuje omnoho viac. Odvážne tvrdenie, hovoríte si. Možno, no po Batmanovi je Superman len druhým kresleným hrdinom, ktorému kedykoľvek v budúcnosti dovolím prevetrať svoj červený plášť na obrazovke môjho notebooku či televízora s vedomím, že každé ďalšie pozretie umocní už beztak vynikajúci divácky zážitok, ktorý má od chvíľkového pobavenia a jednorazovej záležitosti vskutku ďaleko. ___ Nech si vraví kto chce čo chce, jeho strojcom je predovšetkým Zack Snyder. Muž z ocele je bezmála podarenou syntézou jeho predošlých filmov, kombinuje totiž divácku príťažlivosť a pátos z 300 a hĺbku postáv a dôraz na príbeh z Watchmenov. Rád by som konštatoval, že sa nachádzajú v rovnováhe, klamal by som však sám seba. Dopredu vyčnieva akcia, ktorej je na komiksovú adaptáciu pomerne hodne, ale ako sme si pri mene režiséra zvykli, je vizuálne podmanivá, efektne a bez známok monotónosti natočená a výborne vygradovaná. Je ukážkovým príkladom dvoch strán mince, keď jednak budí dojem tlačenia na pílu, no zároveň nie je len akousi nutnou výplňou medzi hovorenými pasážami, ale funguje aj ako tvorivý element, keď rozvíja dej a zakaždým zanecháva v našom zástancovi spravodlivosti stopy a črepinami sa zarezáva do jeho charakteru. Akou stranou vám padne pred očami, je vec názoru diváka. Ak budete mať šťastie, možno padne na hranu. ___ Za pozdvihnutie obočia tiež stojí, ako Snyder buduje ideál hrdinu brázdiaceho nebo v červeno-modrom kostýme. Pretože dejová línia nemá zrovna dvakrát kľukatý priebeh, rozprávanie skrz retrospektívy sa ukazuje ako šťastné a rafinované riešenie. Skutočnosti a okolnosti, ktoré divák chce a potrebuje vedieť (čo sa stalo na jeho rodnej planéte, ako zomrel ten či onen, čo znamená "S", odkiaľ zobral kostým...), neraz priblíži iba niekoľkými zábermi, čo je však dôležitejšie, vecne. Supermanovo univerzum tak už od úvodu tvorí usporiadaný sled akcii a reakcii, ktorý neustále nabaľuje vrstvy ako energická snehová guľa - najmä v prvej polovici prináša mnoho dramatických a emocionálnych vrcholov - avšak s tým rozdielom, že na konci sa neroztriešti, lež vyústi do filmovej katarzie, pri ktorej sa nejednému divákovi budú lesknúť oči. Leví podiel na tom má aj Zimmerova hudba, ktorá možno nie je tak pamätná, ako Williamsov motív, rozpohybovanej omaľovánke však pomáha raziť cestu vpred, ježí chlpy po celom tele a zintezívňuje emocionálne zapôsobenie. ___ Bez povšimnutia by nemal zostať ani Henry Cavill, čoby nový Kal-El, ktorý je bez debaty najlepším predstaviteľom, aký mal tú česť cez seba prevesiť červený plášť a lietať po plátne. Jeho premenu z ustráchaného chlapca, v ktorom to vrie pochybami a ktorému hlavou prebieha toľko otázok, až sa dobrovoľne postaví na okraj spoločnosti, v ochrancu sveta prežíva človek spolu s ním a počas tej takmer dva a pol hodiny trvajúcej epickej jazdy si ho natoľko obľúbi, že na konci ho má chuť ťahať za rukáv naspäť na plátno. Medzi ním a Lois Laneovou viditeľne preskočila iskra a aj keď môže romantická línia, rovnako ako niektoré ďalšie postavy, vyznieť do stratena (s výnimkou generála Zoda, a celkovo Snyder uchopil mužské postavy o niečo lepšie, než tie ženské), podpora hlavnej dejovej osi a vplyv na vývoj Supermanovho naturelu je neprehliadnuteľný. ___ Aby som uzavrel, aktualizácia na verziu Man of Steel prebehla úspešne, pričom Zack Snyder nás po dlhšom čase dokázal presvedčiť, že letný blockbuster môže divákovi priniesť uspokojenie aj bez toho, aby mu opička v mozgovni trieskala s činelmi. [Kino 3D]