Lestatova

Veľké sklamanie z filmu, aneb "Ako chceli Leonardo a Alejandro dostať Oscara". Pretože keď tam budú mrtvé koňe, hryzenie surovej ryby, Leov zmučený výraz plný bolesti a tečenie slín, to je sila, to toho Oscara zaistí. Také plytké prvoplánove účelové mi to prišlo a počas celého filmu mi v hlave hučala potenciálna veta z režisérskej stoličky "ešte sa zamrač, nech tu sochu dáš" Ani tu pomstu čo ho vraj celým filmom hnala som nevidela, mimo to keď do ľadu napísal že mu Fitz zabil syna. No nič.

Mám rada dážď a hemingwaya a picassa a rovné šaty strihané nad kolená. A vždy som chcela vlastniť držátko na cigaretu a tancovať swing. Možno keď zistíme, kde je to miesto pod parážskym polnočný zvoncom, pojdeme tam, bude tam stáť ďalších 100+1 ľudí. Hoc po nás (možno) žiadne auto na kolesách ako od bicykla nepríde, vieme, že tam stoja tí, čo chcú to isté čo my. Presne takú moc má Půlnoc v Paríži. A ja som zas o niečo bohatšia, Allen mojej farebnej fantázii postavil novú trať, po ktorej sa vydáva.

Dialógy trochu prázdne, ovšem nie tie vulgárne, pardón prosím, ale na tých som sa chlámala ako divá! A ešte ma veľmi bavili počiny "tej tretej z internátnej izby" ktorej meno som ani nezachytila. (Okrem nej) snaha vykresliť postavy, dojemnú pointu či city trochu nevyšla,no aj tak je to prekvapujúci filmársky produkt našej zeme, podtrhnutý výbornou hudbou.

V desiatich rokoch som si kúpila Veľkú knihu vtipov - asi 400 strán. No a natočiť film podľa tejto knihy nemohlo dopadnúť nijak raz slávne. Predsa len, obsahovo trochu chudobné. Ale že to niekoho vôbec napadlo... tú jednu hviezdičku si za to zaslúži.

Nespútaná divočina, ktorá začína jedným pôrodom v čiernej búrke a končí trochu nadneseným činom. Toto dielo utkvelo v mojej detskej mysli a ostalo tam zastrčené, stále so silnou spomienkou. Tak silnou, že ani po 17 rokoch nemám potrebu to vidieť znovu, lebo presne poznám každú scénu. Asi tu začalo klíčiť moje mizantropické cítenie.

Dychvyrážajúci seriál, ktorý si vždy púšťam keď mám voľný víkend plný ničnerobenia (tak dva krát ročne). Víkend preto, že keď raz spustím, neprestanem až do posledného dielu a tak približne mi to časovo vychádza. Joe Fiennes ma úplne dostal, jeho charizmatickú Oliviu by som najradšej vyfackala, ale čo už. Poznať čo i len krátky flashforward je veľmi nebezpečné, mení to úplne všetko, od psychiky človeka, až po zmýšľanie a konanie. A práve ten flash ich doviedol tam kam doviedol. A hoci som veľa nadávala keď som zistila že žiadna druhá sezóna sa nekoná, s odstupom času som za to rada. O čom by bola? Všetko bolo povedané, takmer všetko ukončené. Tvorcovia nás maximálne naplnili, nechali trochu priestor pre našu fantáziu ale sakra dobre spravili, že skončili. Inak by to tu bolo samé "nuda, nuda, nedosahuje úroveň prvej série, na čo to točili, nuda nuda...". Aj keď ja by som aj tú druhú zhltla s otvorenou pusou za víkend.

Máme za sebou polku 7. série. Samozrejme, že 3. a ďalšie nedosahovali ani zďaleka úroveň prvých dvoch, diely sú vtipné málokedy, naväzujú málokedy atď. ... ale treba uznať jedno - máloktorý seriál aj po toľkých rokoch stále dáva viac a viac podnetov na diskutovanie ako to dopadne! Záver máme istý, priebeh kolísa - čo je pravda, čo je lož, kedy sa to skončí a kedy sa stretnú? KTO to je? Poznáme? A nie je to náhodou tá a tá alebo TÁ? Jasné je, že na konci bude polovica sklamaná, polovica nadšená. A všetci prekvapení. Z postáv vytýčim len dve. Zákernú, otravnú, pokryteckú, zlú Lilly. A Barneyho, ktorého dnešní chlapi uctievajú, a chcú sa mu silou mocou podobať, a nejde to hlavne tým, čo sledujú všetky seriály a scrollujú všetky weby. A isté je ešte jedno, práve kvôli tomu záveru (alebo časovej osi príbehu) nestratí divákov.

Film u ktorého sa ja ako kynológ nezasmejem, ani nezaplačem. Je mi ľúto majiteľov psa, že museli kvôli svojej neschopnosti trpieť tú zrúdu x rokov, skaziť život rodine aj sebe, až kým neumrela. Jednu hviezdu dávam za herecký výkon, výber mena pre psa a za to, že v skutočnom svete by tento úbohý chlpáč doplácajúci na hlúpych majiteľov dávno skončil v útulku či s kudlou v lebke. Film o američanoch, avšak bez akéhokoľvek sarkazmu, myslený úplne vážne.

Film je rozdelený do dvoch takkmer rovnako dlhých celkov - ale zanecháva dokonalý dojem, že tá prvá časť je len krátky úvod k tej hlavnej druhej. Vyťažiť z jedného psa, jednej oddanosti a jedného nádražia tak silnú emočnú pitvu je umenie. Joan Allen si udržala svoju prísnu tvár s citlivým vnútrom a s Richardom Gerom byť skladateľom, ktorý dlhými prstami behá po klávesach piána a "vytvára" nádhernú hudbu, len tomu dotvárajú ľudské pozadie, ale bez ktorého by vlastne príbeh nebol. Kto si všal dovolí film Marley a ja prirovnať k tomuto, psom absolútne nerozumie.

V dnešnej dobe jedna z tých vzácnych čarovných, zábavných a zároveň dojemných romantických komédií. Námet môže byť z o dekádu starších "Hromníc" avšak dušou úplne inde. Nelogickosť v tom náhodou nevidím, aj keď nie som doktor, ale čo si mozog nepamätá, srdce stále cíti! Bavila som sa od začiatku a plakala od konca. Nemecká pán, Sklenené očko a jeho deti, prsteňový (dnes sieťotričkový) Sam, desaťsekundový Tomík a ústredná dvojica so záverečnou Over the Rainbow stoja za pozretie zas a znovu aj 51 krát. Ale žeby Adam Sandler dostal každú turistku?, to pochybujem.