Saigetsu

Počiatky hlinenej animácie badať vo filmoch živej akcie (The sculptor's nightmare; Rarebit Dream = v oboch prípadoch v snových sekvenciách; ), kdežto Booth animuje (Sníma hlinu okienko po okienku - vytvára neexistujúci pohyb) počas celej stopáže. Osobne veľký rešpekt, hlina je záludná vec.

Rozhodne odporúčam fanúšikom Touhou Projektu.

Bratia Wan boli od detstva zaujatí rôznymi typmi umenia. Wan Laiming spomína, ako bol zaujatý pohybom a spolu s bratmi si vytvárali vlastné tieňové divadlo. Ich najobľúbenejšia hra bola časť z Cesty na západ, v ktorej je Wukong zajatý Buddhom, a teda práca s dejom a postavami z románu bola Laimingovou túžbou už od detstva. Zmena konca, kedy Wukong po svojej rebélii nie je uväznený ale kontrastne víťazí, nie je špecificky vlastný len filmu, ale nachádza sa i v operách skorých 50. rokov, na ktoré film odkazuje i v rovine práce so zvukom. V štýle animácie je jasne rozpoznateľná výrazná nadsázka, "karikatúra realizmu", čo je jeden z hlavných princípov disneyovskej animácie a tento princíp spolu s bratom Guchanom použili už pri tvorbe prvého čínskeho animovaného celovečeráku, Princess Iron Fan (1941). Laiming explicitne priznáva inšpiráciu Disneyom pri tvorbe Princess Iron Fan, konkrétne Snehulienku, a animovaná sekvencia bratov pre film Scenes of City Life (1935) vykazuje prvky skorej Americkej animácie. Zatiaľ čo teda film vykazuje prvky národného štýlu, neznamená to kompletné odtrhnutie od zahraničného vplyvu - Laiming dokonca zmieňuje potrebu štúdia politickej teórie na kultúrnu produkciu pred tým, než začal s réžiou na filme, práve kvôli svojmu ovplyvneniu Hollywoodom.

Surrealistický Afterlife s univerzálnou tématikou smrti (A skúmania toho, čo môže byť po nej) je inšpirovaný knihou Elizabeth Kubler-Ross. Patela zaujali spomienky ľudí so skúsenosťou blízko smrti, ktoré skúmala. Každá z jeho animácii vyžaduje svoj adekvátny vizuál a techniku. Potreboval teda nájsť vhodnú techniku, ktorá by vzbudzovala nadpozemskú akosť. Náhodne objavil luminiscenčnú kvalitu plastelíny. Jej tenkosť/hrúbka dokázala kontrolovať svetlo na vytvorenie obrázkov. Experimentoval na liste podsvieteného skla a tým konečne dosiahol dostatočne mysterióznej techniky.

The Bead Game je dôkladne pripravená farebná hra inšpirovaná nepokojom, konkrétne vojnou medzi Indiou a Pakistanom plus termo-nukleárnou hrozbou Studenej Vojny. V rovine štýlu čerpá od inuitských umelkýň, ktoré používali koráliky na dekoráciu svojich šiat. Patel sa s týmito korálikmi rozhodol experimentovať pod kamerou. S korálikmi hrubých asi ako tuha v 6B ceruzke manipuloval – posúval ich v jednej línii, roztrúsil a znovu spojil. Pri natáčaní používal 35mm Oxberry animačnú kameru. Vysoký stojan niesol kameru nahor a dolu, aby mohol približovať/odďaľovať. Kameru namaľoval na čierno, aby sa v nej nič neodrážalo a nevytváral sa šedý efekt. Adekvátne formálne vyjadriť náročnú tému, „dlhú evolúciu agresie nekontrolovane vedúcu k prirodzenému a fatálnemu koncu ľudstva“, znamenalo výzvu. Rozhodol sa pre neprerušované odďaľovanie, stále zväčšujúcu sa veľkosť poľa za doprovodu neprerušovanej, viac a viac intenzívnej hudobnej stopy. Začal malým poľom (7) a jedným korálikom, dostal sa až k veľkému poľu (24). Snažil sa vytvoriť tzv. neviditeľný zoom a strihu sa vyhnúť čo najviac. Pokiaľ bol potrebný, chcel ho čo najlepšie zamaskovať, aby pochod k deštrukcii ničím neprerušoval. Tieto voľby znamenali, že všetky možné problémy musel vyriešiť počas preprodukcie, pretože počas natáčania zo svojej zvolenej cesty už nemohol zísť, preto (ako aj u iných jeho projektov) bola preprodukcia veľmi precízna, trvala 3 mesiace. Čo sa týka zvukovej stopy, musel zosynchronizovať pohyby korálikov s neprerušovaným krešendom. Storyboard tak využil len k vytvoreniu pohybov korálikov, ktoré dovoľuje hudba. Inak jednal inštinktívne, ale stále v rámci hudby. Starostlivá príprava pred natáčaním zaistila hladké animovanie a Patel sa nestretol s žiadnymi problémami.

Na veľkom projekte sa podieľal štáb desiatich ľudí (Patel si vážil individuálny potenciál experimentu a tvoril najmä sám). Paradise je založený na príbehu, ktorý mu jeho otec povedal ako malému chlapcovi. Volené dvojexpozície, podsvietené dierky, žiarivé farby, rôzne bytosti, tvary, ich pohyb a morfovanie vytvárajú snový, nadprirodzený svet vnútri paláca. Druhý svet pripomína ilustrácie z detských kníh (Patel sám bol ilustrátor) plné života a vytvára kontrast prvému svetu a zároveň tak životu oboch vtákov v snímke.

"Film je velmi meditativní." No, ano. Pri meditácii človek venuje maximálnu pozornosť svojmu dýchaniu. U tohto filmu takisto, akurát s iným zámerom (než nájsť kľud). Alebo ten kľud naozaj nájsť chce, ale večný. Pretože alfa Goran vždy dýchať začne a tak to musí byť divák, ktorý sa rozhodne podvoliť sa životu (a tomu po ňom) bez vzduchu, pretože tieto "najdôležitejšie okamihy v živote Gorana" vás absolutne nezaujímajú. Možno len zo začiatku, ale postupom času zisťujete, že by naozaj bolo lepšie, keby sa zo straty vedomia v jeho detstve nikdy neprebral. Film však splnil svoj účel. Takto na hranici som sa veľmi dlho necítila, ani nikdy nepadala do hlbín 72 minutového tmavomodrého oceánu bezradnosti a zúfalstva. (Kam sa podel jeho Smart Household Robot Vacuum Cleaner Sweeping Floor Dust Collector HHIHE?)