leila22

Prvá polovica filmu bola pre mňa oveľa zaujímavejšia a reálnejšia, ako tá druhá, ktorá sa už niesla čisto v americkom štýle. To ma dosť sklamalo. Aj napriek tomu, že Reese zapĺňa polku plagátu, vo filme príliš priestoru nemá, čo mne osobne príliš neprekážalo. Aj v tomto filme pre mňa podáva úplne štandardný, ničím špeciálny výkon. Zato k výkonom sudánskych súrodencov nemám výhrady, cítila som k nim nesmierne sympatie a súcitila som s nimi. Za veľké plus pokladám poukázanie na silu rodinného puta, preferované hodnoty a možnosť zamyslieť sa. Malo by sa natáčať viac podobných filmov, ktoré poukazujú na fatálnu odlišnosť vo svete. Je až neuveriteľné, že všetci žijeme na jednej planéte, s jedným spoločným názvom Zem, no pre každého z nás platia iné životné podmienky, uplatňujú sa iné princípy a hodnoty. Kiež by sme si tu všetci žili ako bratia a sestry, ale tak to proste nefunguje. S hodnotením bohužiaľ vyššie nejdem, druhá polovica filmu bola extrémne predvídateľná, prirodzené uveriteľné vyvinutie vzťahu medzi Carie a súrodencami som príliš nepostrehla (najprv žiadny záujem a odrazu si ich už nasťahovala k sebe domov) a vzhľadom na závažnosť vtedajšej situácie by v reále tento príbeh dopadol podľa mňa bohužiaľ o niečo horšie.

Dáni mi zas dali zabrať. Zvláštne ako súčasne milujem, no zároveň aj neznášam, keď so mnou film dokáže robiť, čo sa mu zachce. Zametať s mojimi pocitmi, zmiasť ma, zneistiť alebo rovno rozbiť na pár kúskov. Keď to bolí aj reálne, nie len vo filme. Snažila som sa pochopiť konanie všetkých postáv, no aj tak som sa neubránila tomu, že som po celý čas k nejakej z nich pociťovala hnev. Najprv to bola Marie, pretože zrazila Joachima a v jednej prekliatej sekunde mu tým zmenila celý život. Nemohla proste práve šoférovať po inej ceste?... prečo sa Joachim tak uzavrel a snažil sa dostať Cecilie čo najďalej od seba? Nemal o ňu aspoň skúsiť bojovať? A potom prišiel rad na Cecilie, keď celá zmetená v novej životnej situácii, na ktorú nebola pripravená a pravdepodobne ešte ani vyzretá, začala hľadať pochopenie u vydatého Nielsena. A nakoniec som zúrila aj na neho, pretože jej nie len podľahol, on sa dokonca zamiloval. Dočerta s tými pocitmi, ktoré nás stále ovládajú. Dočerta s láskou a nešťastnými náhodami, ktoré sa nikdy nepýtajú, kedy je vhodné prísť. Možno nazvať lásku niečím pozitívnym, keď dokáže narobiť toľko zla? Je láska čistá alebo skôr sebecká?

Niekedy stačia štyri steny a dvaja správne zvolení herci a vznikne z toho film, ktorý vás vtiahne od prvej minúty. Od prvej minúty ste ochotní prežívať s hlavnými hrdinami všetko, čo sa v malej izbe len zažiť dá. Pretože napriek všetkému je to už váš domov, je to všetko čo máte a nič viac predsa ani neexistuje. Túto časť filmu by som trošku viac natiahla, myslím, že by sa z toho dalo ešte celkom slušne čerpať. Na druhej strane, v živote "vo svete" bol priestor občas nevyužitý, dej nešiel až tak do hĺbky (čakala som, že Jackovo začlenenie do života bude oveľa komplikovanejšie, predsa bolo xy vecí, o ktorých dovtedy ani nemal len tušenia). Priznávam sa, že som troošičku sklamaná, ale to bude aj tým, že som od filmu čakala fakt veľa. Napriek tomu bol film veľmi citlivý, ťažko stráviteľný, s nádhernou hudbou a myšlienkami: There's so much of "place" in the world There's less time because the time has to be spread extra thin over all the places, like butter. . Brie výborná a Jacob? Obávam sa, že tento chlapec sa pre herectvo narodil.

Nádherná príroda, fajn havo, ale mňa to moc nebralo. Bolo tam až príliš cukru. Či to bol sneh?

"Mami! Našiel som dve malé zombie..." Skutočne neviem ako sa k tomuto filmu vyjadiť, momentálne fakt nie. Chvíľami som si pri ňom spomenula na Triera, chvíľami na atmosférou veľmi podobného Borgmana, chvíľami som sa aj pristihla, ako ľutujem sama seba, že to pozerám. Ale keďže ma zaujíma všetko netradičné, všetko čo vybočuje a vidím v tom aspoň minimálnu pointu a zmysel, zvedavosť prevyšovala a ja som to úspešne dopozerala. Teda, či úspešne a bez akejkoľvek ujmy, to ukáže až čas. Každopádne verím, že ak už nič iné, tak som aspoň čo-to odkukala z pôsobivého oslavného tanca dvoch sestier a sľubujem, že získané skúsenosti využijem na najbližšej párty.

Ideálny film na vianočné obdobie, a tak som rada, že ju tieto sviatky odvysielali hneď dve televízne stanice. Človek má už niekedy dosť tých klasických rozprávok s krásnou princeznou a princom, kde sa v prvom rade rieši ich vzájomná láska. Sedem zhavranených bratov má niekoľko poučení, veľmi sympatickú hlavnú hrdinku a rovnako ma veľmi bavil celý proces výroby košieľ, ktorý pekne poukázal na vtedajšie zvyky a čaro manuálnej práce a teda obrovský rozdiel v porovnaní so súčastnosťou. Dej ma veľmi príjemne vtiahol do detstva,kedy mi bola čítaná knižná predloha. Vznikla nám ďalšia pekná rozprávka, s ktorou môžeme byť spokojní :-)

Pretože knihu zbožňujem a považujem ju snáď za najinteligentnejšiu knihu, akú som kedy čítala, bála som sa, že budem z filmového spracovania sklamaná. Ale nebola som! Bolo to krásne, no zároveň ťažko spracovateľné. Srdce mi zvieralo po väčšinu filmu, soľ sa mi sypala do všetkých rán, ktoré sa jednotlivými scénkami len viac otvárali. Vôbec mi nevadili veci,ktoré boli pre účel filmu do deja pridané. Páčil sa mi kontrast animácie súčasného sveta a krásny bábkoidný štýl toho princovho. Francúzska hudba pekne zapadala. Možno škoda, že v (poloprázdnej) sále boli prevažne rodiny s deťmi. Dúfala som, že tento dávny obrovský omyl, že Malý princ je rozprávka určená pre deti je už dávno vyvrátený. My sme tam boli štyria dospelí a všetkým nám dej dal riadne zabrať. Človek si nerád uvedomuje, že robí chyby. Po celý život sa riadime plánmi, kódexami, pretože si myslíme, že je to tak správne. Bažíme po dokonalosti a pritom sme jej tak strašne vzdialení. Venujeme kopu času hlúpostiam a nesprávnym ľuďom a to podstatné nám uniká. To hlavné, čo je očami neviditeľné...

Rozprávka,ktorú si užijú viac dospelí ako deti. Prečo? Pretože je až príliš inteligentná. Neverím, že menšie deti pochopia aj jej hlbšiu pointu, na druhej strane, ich však môže nadchnúť krásny farebný svet, pri ktorých fantázia občas až nestíha. Delfíno-slon, ktorý plače cukríky, dokonale vtipná abstraktná scénka a samozrejme nechýba ani jednorožec...skrátka Inside Out vám poskytne všetko. Jedinečné prostredie jednotlivých ostrovčekov pripomína až Burtonovský svet, za čo dávam ďalšiu hviezdu. Trošku pomalší začiatok, no po 20 minútach sa už ani nenadýchnete. Výborná gradujúca hudba, na žáner rozprávky až vyšperkovaný dej a ja zostávam strašne spokojná.

Mám rada, keď sa netlačí na pílu. Keď sa scenár obíde bez klíše a citovo vydieračských viet. Dej plynul krásne prirodzene a tak nežne smutne. Tažšie pasáže boli odľahčené krásnymi pesničkami (čo inak vo filme nemusím, no tentokrát to bol pre mňa len ďalší príjemný bonus a hneď po skončení filmu som sťahovala soundtrack). Dvaja zaujímaví, v niečom podobní, no naopak v niečom zásadne odlišní dvaja mladí ľudia, ktorí sa spoja a prinesú na svet ďalšieho človeka. Práve po tom, čo ich dieťa dostane rakovinu vyplávajú ich rozdielne povahy prvýkrát výrazne na povrch. Keď vaše dieťa zomiera, prechádzate si rôznymi fázami. Najprv sa pýtate sami seba, čo ste urobili zle, obviňujete sa, potom obviňujete partnera. Niečo ste predsa museli urobiť zle, inak by sa to proste nestalo, nie práve vám. Kto zato môže? Môže zato boh? A existuje vôbec? Naučia sa niekedy holuby, že sa majú vyhýbať sklu?

Nevidieť tento film v IMAX 3D, bol by to určite slabší zážitok. Prvá časť filmu ma obsahovo a pocitovo až tak nezasiahla, nakoľko počúvať arogantného, nepríjmene sebavedomého hlavného hrdinu, ktorému slová ako pokora, úcta a vďaka ani oblúkom nič nehovoria, mi neprišlo príliš zaujímavé. Keďže som očakávala šikovného umelca plného vášne k povrazolezctvu, ktorý na lano skladá nie len svoje nohy, ale celé svoje srdce, bez ohľadu na to, či ich opäť niekedy položí späť na zem, dlhšie sa mi nedostával žiadny priestor na vybudovanie si akýchkoľvek sympatií. Ale každý sme iní a niekto sa proste potrebuje ocitnúť 400m nad zemou, aby tú pokoru našiel. Spolu s Annie som bola preto veľmi vďačná, keď si Philippa k sebe povolali dve vežičky. Bála som sa, že záverečný výstup, na ktorý som sa pochopiteľne tešia najviac, nebude trvať dlhšie než minútu a hneď bude po všetkom. No prvým Philippovým krôčikom som sa na lane odrazu ocitla spolu s ním a neskutočne si tú jazdu užila. Vôbec som necítila strach, poskytol sa mi krásny pohľad na celý NY, cítila som voľnosť a neskutočnú slobodu. A myslím, že to sú tie pocity, pre ktoré sa oplatí riskovať všetko. Pretože viete, že aj keby sa to nakoniec skomplikovalo, toto stálo zato. Celé jeho záverečné vystúpenie bolo nádherné, či už pocitovo, obrazovo, hudobne..a odrazu tam niekde pri oblakoch pocítite okrem sviežeho vzduchu aj krásne prirodzené splynutie s hlavnou postavou.