unclejack

Pozitíva - 1. Tim Burton konečne natočil film, ktorý možno skutočne považovať za príspevok do hororového žánru. A je oveľa lepší než neskorší konkurent Sweeney Todd. 2. Johnny Depp si konečne strihol úlohu, v ktorej sa zaobíde bez šialeného nalíčenia. Scénu s viacúrovňovými okuliarmi si však Burton odpustiť mohol. 3. Andrew Kevin Walker dokazuje, že je mimoriadne nadaným scenáristom, ktorý si poradí aj s americkou klasikou (nespočetné Šarlátové písmená blednú závisťou). 4. Burton style sa konečne dočkal svojho plného využitia. Mlyn, Strom mŕtvych, ale vlastne celá Ospalá diera právom patria medzi tie najlepšie vizuály, aké nám Burton naservíroval (ja to vidím tak, že možno Batman sa vracia by bol v tomto ohľade dôstojným súperom) 5. Kanonáda ťažkých hereckých kalibrov, ktorí boli ochotní prijať aj drobnejšie úlohy. Gambon vynikajúci, Walken bezhlavo fantastický, Lee príjemným pohladením. Richard Griffiths práve v Ospalej diere vyfasoval jednu z najlepších nepotterovských úloh. 6. Stoická krása Christiny Ricci. 7. Bombastická kamera, tradične vynikajúca hudba. Negatíva - 1. Vysvetľovačka na konci. Absolútne zbytočná škrvna na inak výbornom scenári. 2. Fakt, že Burton v novom miléniu už nedokázal nakrútiť žiaden podobný film. Sumár - Pre mňa najlepší Burton a mimoriadne príťažlivý príspevok do žánru gotického hororu. Jasných päť a okamžitý vstup medzi mojich Top 10.

Jasné, že o chlapíkovi, čo sa mu hovorí ,,the master of suspence,, som už počul veľa chvály a neprestajnému ospevovaniu dvojice Psycho - Vtáky som sa nevyhol ani ja. Doteraz som ale podobné odporúčania bral ako dobovú záležitosť a istú senilitu vážených filmových kritikov, pričom napätie som si sloními dávkami dodával z Polanského Chinatownu a z jemu podobných filmoch, ktoré sa aspoň blížia koncu 20. storočia. Až pri Vertigu som konečne pochopil, ako veľmi som Hitchcocka podcenil. Film vás totiž chytí za hrdlo už od prvých momentov a s výnimkou krátkej strednej pasáže vás už z napätého očakávania a nervózneho poposedávania nepustí. Práve tento prúd vždy prítomného napätia je zdrojom stálej sviežosti filmu, zatiaľ čo prvky ako úvodná sekvencia (Saul Bass mal určite aj lepšie, viz Kubrickov Spartakus), staručké triky či pompézny zauzlený hlavný hudobný motív dnes už očividne patria do sekcie starožitností. Hitchcockovi kladiem za veľké plus aj mysteriózny rámec príbehu, ktorý mi dokonca miestami zaváňal Rebekou (1940), ktorá ma však svojim nepokrytým sentimentalizmom nudila. Tu sa však práve kvôli trilerovej zápletke nudiť nemôžeme, a kedykoľvek sa nám aj zachce, niektorý z motívov B. Hermanna nás rýchlo vráti na tú správnu koľaj. Herci boli bez výnimky úžasní. James Stewart, ktorý fakticky nezlezie z obrazovky, presvedčivý a oslňujúci vo všetkých situáciách. Kim Novak tajomná ako hrad v Karpatoch a dokonale vystihujúca odlišný temperament dvojice Madelaine-Judy. Barbara Bel Geddes ako trochu zneuznaná verná spovedníčka hlavného hrdinu rovnako presvedčivá. Napokon sa teda sluší dodať, že s prihliadnutím na dobu vzniku stále ide o vynikajúci a napínavý film, ktorý si určite zaslúži divákovu plnú pozornosť. Určite nejde o film dokonalý (dobová kritika mala predsa len pravdu, rozuzlenie je hlúpe a malo sa radšej skočiť pri scéne s premenou Judy na Madelaine), ale k dokonalému ďaleko rozhodne nemá. A s ,,masterom of suspence,, sa ešte vidíme minimálne pri Okne do dvora, pričom očakávania (vyplývajúce práve z Vertiga) budú len tie najvyššie.

Aby sme si boli na čistom - Ant-Man, to nie je žiadna šupa typu prvých Avengers. Akcie si tu človek, s výnimkou záveru, príliš neužije, a zo samotného filmu nestriekajú litre testosterónu či tony minutých peňažných prostriedkov. Naopak, svojím spôsobom ide o taký milý malý film o chlapíkovi, ktorý sa ani za nič nechce vrátiť do basy, ale ktorého jeho vlastný naturel, pohnutá minulosť či vypočítavý Michael Douglas nepustí. Prvá časť filmu inteligentne vymyslená predstavovačka, v ktorej asi najviac zaujme bľabotajúci Michael Peňa. Riziko, že sa nás Peyton Reed či široký tím scenáristov bude snažiť dojať k slzám je síce eliminované, ale tatko od rodiny a jeho malá princezná sa určite nezaprú. Druhá časť filmu nastupuje s M. Douglasom a jeho dcérou, ktorí dodávajú filmu novej dimenzie zábavnosti - tu sa zaskvie scenár, čo-to z hereckých schopností ukáže aj Paul Rudd, ale, aspoň pre mňa, zostáva Hank Pym v Douglasovom podarí absolútnou veličinou opantávajúcou plátno. Na scénu prichádzajú podarené triky, výchova budúceho hrdinu a pretože sa tak deje svižne a štýlovo, nie je možno inak, než pochváliť aj strednú časť. Záver je tradičnou akčnou sekvenciou do posledného dychu - na rozdiel od Avengers však nejde o veľkolepú bitku, ale skôr o férový boj jeden na jedného, s nejakými tými úsmevnými momentami a záverom, ktorý si možno ľahko domyslieť. To, čo Ant-Mana odlišuje od jeho spolusúputnikov, je nečakaná inteligencia scenára, ktorý sa nehrá na veľké plecia a vsadil skôr na vynaliezavosť. Iste, občas to drhne, ale podobné momenty, aspoň ja si tak myslím, budú po dopozeraní filmu veľkoryso prehliadnuté. Jedným z najväčších kladov je určite herecký ansámbl - Douglas, Peňa, Rudd, Lilly či nepokrytecky slizký záporák Stoll síce nepredvádzajú herectvo svojho života, ale času na striebornom plátne si užívajú a občas dokážu zo seba vytiahnuť aj nejaké tie traumy z minulosti. A to je obrovský pokrok oproti druhým Avengers, kde väčšina hercov hrala len tak, pracovne, a určite oproti Thórovmu Temnému svetu, kde by som navrhoval väčšine castu udeliť cenu Zlatý Papundekel. Réžia je vynaliezavá - ale predsa len by som ju radšej videl v rukách Edgara Wrighta - hudba už ani tak nie. Trochu ma sklamal pomerne slabý hlavný motív, ktorý sa pre rozvitosť úvodného priebehu dostáva na plátno len pomerne málo. Napokon treba zhodnotiť, že ide o taký slušný štvorhviezdičkový film, pričom moja slabosť pre mravčieho muža, odvaha všetkých zúčastnených pustiť sa do tak krkolomne pretlačeného projektu a nápaditosť výsledného diela napokon v mojom prípade rozhodli o plnej päťke. A ak by sa ma niekto spýtal, či si má zadovážiť radšej Ant-Mana, alebo druhých Avengers, nemám ani tak nad čím veľmi rozmýšľať.

Nečakane zaujímavá druhá séria amerického Survivora bola presne tou, ktorá šou preslávila. A nie je sa čomu čudovať. Na úvod treba spomenúť mimoriadne drsné prírodné podmienky - no dobre, nie je to tropický raz typu Sur. Amazon, Gabon či Samoa, ale pohľad na austrálsku buš má svoje čaro. Dažde versus suchá, každopádne vždy nedostatok jedla - aspoň u Ogakorov, chudáci. Dva sprvu vyrovnané kmene plné zaujímavých hráčov sa postupne redukujú a na moje prekvapenie zostávajú zrejme skutočne tí najlepší. Dobrák Kentucky Joe Rodger bol podľa papierových predpokladov na odpis pomerne skoro, ale som rád že sa pozdržal oveľa dlhšie. To isté platí o sympatickej Elisabeth, takže obaja poslední Kuchovia boli moji obľúbenci. Je len škoda, že do zjednoteného kmeňa sa nedostal Michael - nebyť tej škaredej nehody, mohol zabijak prasiat poriadne zamiešať kartami a okrem toho bol skutočne vtipný. U Ogakorov ma tešila predovšetkým sympatická Amber a ani kuchtík Keith nebol zlý. S Jerri ktovieaký problém nemám, z hry ju však vyprevadila jej vlastná naivita. Ohľadom final three sa však musím vyjadriť skepticky - Tina je možno sympaťáčka, ale na melón ju teda rozhodne nevidím a iron man Colby si to nezaslúži už len pre vlastnú blbosť, pretože proti bručounovi Keithovi by natuty uspel. Záver trochu premelancholizovaný - rozjímanie pri vodopádoch - ale inak veľmi dobrá séria, vyrovnávajúca sa aj tým novším. FAVOURITES - Amber, Elisabeth, Rodger, Jerri, Keith

Whiplash, to je v prvom rade hra na ticho a na hluk. Práve tieto dva sluchové extrémy tvoria spolu s veľmi podareným scenárom - repliky J.K. Simmonsa jednoznačne najlepšie - kostru celého filmu. Ako film o hudbe sa odvíja veľmi zaujímavo, pravidelná a fakticky nepretržitá gradácia vzťahu medzi žiakom a učiteľom si tak uzurpuje všetok čas i sympatie diváka. A to je dobre, hoci tým pádom všetky vedľajšie postavy odpadávajú do zabudnutia a prenechávajú priestor skvelým jazzovým skladbám, ktorých je vo Whiplashi plno. Ako štúdia o tom, kam sa dá až zájsť pre úspech je film rozhodne hodnotný a druhý rozmer mu pridáva sympatický herecký výkon hlavného predstaviteľa. Ten, kto však na plátne exceluje, je J.K. Simmons - jeho Fletcher je hodný najvyššieho opovrhnutia, hoci vzápätí sa karty menia a pri spomalení tempa sa tomu hrubokožcovi dostávame aj trochu pod kožu - jednoducho všestranný a zaslúžene oscarový výkon. Najdôležitejšou postavou celého filmu je potom samotný režisér - tento mladík preukázal cit pre vizuálnu stránku filmu, správne budovanie napätia a neotrelú originalitu zvádzajúcu k udeľovaniu predčasných vavrínov. Mimoriadny film poskytujúci mimoriadny zážitok, to je pre mňa Whiplash.

Hovoriť o Carnage ako o plnohodnotnom filme sa nedá. Táto komorná sladkobôľna dráma s mimoriadne iritujúcim soundtrackom je taký zaujímavý fľakáč, ktorý sa však nikdy nezúčastní Veľkej pardubickej. Inak povedané, je to herecké cvičenie - Polanski si pozval štvoricu vynikajúcich hercov a preskúšal ich z náplne hercovej brandže. A výsledok? Foster - C. Reilly - Winslet - Waltz. Viac napísať netreba. Ale áno, treba... Najmä by som vypichol rodičov agresora. Waltz je geniálny a jeho cynický pragmatik s telefónom príliš blízko manželkinej zničujúcej pravici je vrcholom filmu. Kate Winslet mu viac než len zdatne sekunduje a dokonca aj ako blvajúca návšteva je stále vystihnuteľná adjektívom očarujúca. S hostiteľmi je to trošku horšie. C Reilly má svoje svetlé momenty, ale moralistka Fosterová má jednoducho blbo napísanú postavu. Chcelo to trochu viac podpory od manžela, ktorý sa do nej nečakane skoro pustí a ... To by bolo na dlho, kto videl, verí mi. Kto nevidel, nech si film určite pozrie, strata času to určite nie je...

Ono je stará známa pravda, že Christopher Nolan rád vodí diváka za nos. A my mu to žerieme. Jeho úspech - odhliadnuc od perfektnej technickej stránky filmu - spočíva však v tom, že svoju hru na mačku a myš vždy podchytí nejakým tým uveriteľným zámerom. V Počiatku to bola hra s rovinami reality a s časom, čo bolo fajn, ale majstrovstva dosahuje tento prístup práve v The Prestige - film o kúzelníkoch - majstroch klamu - je sám veľkou záhadou a pri každej príležitosti klame telom. Napriek tomu je dianie spriehľadnené, aby si povestný vyžierač popkornov stihol užiť aj tú Scarlett Johansson. Ale späť - je to skutočne mimoriadne iritujúce, ked vám niekto trikrát za film prejde cez rozum a vy zrazu neviete, komu držať stranu. Je to jednoduchý vzorec - Hugh Jackman ako chladnokrvný gentleman z vyšších 5 percent versus Christian Bale ako mierne samoľúby trickmaster prirodzeného talentu, ktorý však obracia každú penny. Dej sa zamotáva, sem tam sa na bielučkej plachte scenára objaví logická nezrovnalosť, ale divákovi - a tým chcem jednoznačne povedať, že aj mne - je to úplne fuk - Nolanova hra s trpezlivosťou svojho publika je totiž zaodená do mimoriadne príťažlivého kabátika zo skúsenej réžie, prvotriednej kamery, slušného scenára a dobre padnúcej hudby. A herci - to už je len čerešnička na torte. David Bowie ako Nikola Tesla?! Michael Caine si, na druhú stranu, strihol jednu z jeho najlepších úloh a škoda, že sa nám občas vytráca z obrazovky. Hlavné duo podáva tradične skvelé výkony a aj už zmienená Black Widow si v mojich očiach získala zopár pomyselných bodíkov. Nuž a vidieť Andyho Serkisa z mäsa a kostí je už len tým skutočne vrcholným dôvodom, prečo po filme siahnuť. Je to štýlové, hravé a nenudí. Takmer dokonalý film.

Očakávania sú vám vec podvratná. Hovoríte si - Quentin Tarantino áno, ten patrí za kameru podobných ujetín ako Pulp Fiction, Auto zabijak alebo apokalyptická vízia hromadného konca pohlavárov Tretej ríše. Ale western? Posvätná - a po dlhú dobu spustnutá - pôda tohto žánru bola už raz poriadne pooblievaná krvou - Sergio Leone a jeho kečup v podaní mlčanlivého Clinta Eastwooda - ale uletený vyznávač klasiky - a záberov z kufra auta - Tarantino, to veštilo sériu nepekných pohľadov. K tomu pripočítajte černocha - neberte to rasisticky, ale každý čitateľ tohto komentára zrejme tuší, že černoch a western ide spolu asi tak ako Mel Gibson a romantická komédia - Rakúšaka a chlapíka, ktorý sa ešte donedávna živil postavami mladých citlivých fešákov. Tarantino skutočne sľuboval guláš, ale namiesto toho sa mi dostalo kráľovského menu - začiatočné titulky s puncom archaickosti museli rozochvieť snád každú struhu filmofilovho tela a už sa nám dej ženie dopredu. Réžia perfektná, klobúk dole Quentin, stále ti to ide bezchybne. Kamera úchvatná, Mr. Richardson odvádza skvelú robotu. Soundtrack síce nedobový, ale perfektne padnúci a hlavne poriadne nadupaný. Scenár plný zapamätaniahodných hlášok - Nemohol som si pomôcť, Viem zicher že je mrtvy, Neznelé D, Ja som napočítal dve zbrane a dokonale zábavný zrod Ku-Klux-Klanu. K dokonalosti a v mojich očiach puncu perfektného filmu - ako tak preberám Tarantinovu filmografiu, jeho verzia Djanga ma nadchla oveľa viac než Pulp Fiction, Kill Bill či Bastardi, kde nebyť Waltza ide o priemernú záležitosť - ktorý okorenili herecké výkony. Jamie Foxx je vynikajúci a Christoph Waltz len potvrdzuje svoj status najlepšieho herca súčasnosti do vedľajších rolí. Ani Leo nebol zlý, ale už sme si užili aj krajšie chvíle a v porovnaní s megaslizkým Samuelom L Jacksonom trochu bledne. Výborný zážitok, skvelý film, ktorý je treba vidieť, zaknihovať a obdivovať. Dve osmičky i široký zástup fanúšikov zaslúžené a Tarantinov budúci výlet do žánru westernu to bude mať s latkou, ktorú Django nasadil veľmi ťažké.

Recept na Requiem za sen - štyri relatívne samostatné herecké koncerty, invenčný mladý režisér, hudba, ktorá sa nedá prepočuť, gradácia napätia aká sa len tak nevidí, výborný scenár podľa oceňovanej predlohy autora, ktorý si závislosťou skutočne prešiel. Mohol z toho vzniknúť všelijaký dobrý film, ale vzniklo TOTO - rozpad tradičnej formy vnímania filmu do sekvencií s rýchlym strihom - na konci to len tak lieta - hra so zrýchľovaním a napriek tomu máme dostatok času preniknúť postavám pod kožu - Aronofsky vytvoril desivý portrét polčasu rozpadu, v ktorom sa každá jedna postava nachádza a divák musí spolu s ním a Hubertom Selbym skonštatovať, že z tejto situácie už niet cesty späť - requiem za sen, zahraný už po všetkom.

Neexistuje lepšia verzia Spidermana. Od podarenej znelky, cez animáciu rešektujúcu pôvodný komiks až k vynikajúcemu českému dabingu, v ktorom dostávajú Spideyho hefty novú úroveň zábavnosti. Najlepšie diely sú dvojdiel s Venomom a Carnageom, Spideyho premena na štvorruké monštrum, prvé objavenie Mysteria, Vulture a ešte svadba P. Parkera a Mary Jane, kde sa stretnú Hobgoblin s Green Goblinom.