Kaede21

Van Gogha si pamätám ešte zo školských lavíc základnej školy ako "toho, čo si odrezal ucho". Bol totiž obľúbencom môjho pomerne excentrického učiteľa výtvarnej, ktorý nám popri tom ako komentoval naše umelecké (ne)schopnosti často rozprával príbehy z Van Goghovo života. Musím sa priznať, že osobne sa tejto forme umenie vôbec nevyznám a som na ňu skôr prirodzený antitalent. Jediný spôsob, kedy mám pocit, že sa jej aspoň trochu priblížim je prostredníctvom príbehov, a práve preto na mňa tento dokument veľmi zapôsobil. Zaujímavé poňatie, kedy sa dokument prelína s dramou. Benedictovi v hlavnej úlohe som uverila každé slovo/emóciu a myslím, že toto je ten štýl úloh, pre ktoré sa on narodil. Čo sa týka samotného príbehu Vincentovho života, tak je to niečo tak tragické (kombinácia génia a blázna), čo sa myslím dotkne každého.

Čaro americkej verzie (napriek tomu, že to stále je len ďalšie hľadanie speváckych talentov, i keď trochu inak) Voice je vo veľmi trefnom výbere štyroch koučov a práve pri tomto trafili česko-slovenský coachovia úplne mimo, najmä pri tých slovenských, takže v ČS verzii pre mňa tento formát akékoľvek čaro stratil...

Veľmi zaujímavý formát. Úprimne kvalita súťažiacich najmä v prvej sérií nebola až taká vysoká ako by človek od show, ktorá pozýva už ako tak skúsených umelcov nebola až tak vysoká, zdá sa, že v druhej to bude trochu lepšie (čo samozrejme určite súvisí so zvýšenou popularitou). Osobne ma na tejto americkej verzii zaujali skôr coachovia, je to veľmi zaujímavá zbierka úplne odlišných ľudí, či už umelecky alebo osobnostne, ktorí dokopy tvoria veľmi zábavný celok. Navyše sa na nich (teda aspoň čo sa týka Adama a Blakea) a na ich bromance aj dobre pozerá, pridajte si k tomu takého týpka ako je Ceelo a ani Christina až tak nelezie na nervy ako v prvej sérií. Zatiaľ top momenty druhej série: “I love you, Blake. We’re still gonna go fishing.” — Christina “Yeah, I’m gonna drown you.” — Blake “Blake, you are a real vocalist, and you’re a damn good one.” — Adam “I love you, Adam.” — Blake “I love you too. Totally in a non-sexual way.” — Adam “…I can’t say the same.” – Blake Plus, môj top moment z prvej série ako country spevák Blake a jeho tím spievajú This Love od Maroon 5 a celá Adamova reakcia, to v iných podobných show asi tak ľahko neuvidíte. Jediné, čo by som možno vyčítala je, že sa pri väčšine coachov zdá, že sa o svojich zverencov až tak veľmi nezaujímajú (čo by asi nemalo byť až tak prekvapivé), výnimkou bol jedine Blake, u ktorého bolo aspoň pri poslednej dvojke Xenii a Dii vidno, že im naozaj chce pomôcť a nakoniec pri Dii to vlastne nakoniec potvrdil aj po súťaži, napr. keď ju so sebou zobral na tour. Plus, Američania si proste asi nemôžu odpustiť svoje klasické "sob stories", ale počet rečí o rôznorodých traumách, ktorý sa dá zniesť za 80 minút je obmedzený, ale tak po "blind auditions" sa tejto časti už ako tak zbavíme... V prvej sérií to malo aj prekvapivo rýchly priebeh, ale vzhľadom na sledovanosť to tento rok tak už určite nebude....takisto rozhodnutie spustiť tretiu sériu už v lete asi nie je najsprávnejším krokom, aj keď je to iné po určitej dobe sa to človeku omrzí....

Toto je asi pokus sfilmovať nesfilmovateľné. Pre niekoho kto nečítal Lukjanenkovu knihu je tento príbeh absolútne nepochopiteľný (aj keď sa ten filmový od knihy v mnohom odlišuje, ale základné pravidlá sú myslím rovnaké). Ale ono sa to asi ani lepšie filmovo podať nedalo. Navyše si myslím, že sa s Konstantinom Chabenským do Antona úplne trafili.

Hodnotené pohľadom asi osemročného decka, ktoré kvôli tomu pravidelne cez víkend o šiestej vstávalo a snívalo o tom, že tých pokémonov všetkých raz naozaj chytí. Dôkaz, že detskej duši stačí toho ku šťastiu naozaj málo. Proste nostalgia. Plus sa mi už vtedy páčila tá japonská kresba a našťastie sa mi neskôr podarilo odhaliť aj ďaleko kvalitnejšie japonské diela.

Samozrejme, reality show vždy ostane reality show a určite málokto uverí, že sa za týždeň po šokovej terapii z teenagerov diablov stanú "andílci". Z tejto stránky je to samozrejme skôr na zasmiatie a titulok najrozmaznanejší teenageri na svete by tomu sedel ďaleko viac. Čo ma však celkom zaujalo i keď to zďaleka nie je 100% hodnoverné je, že seriál dáva divákovi šancu tak trochu nahliadnuť do spôsobu života ľudí z rôznych kultúr.

Nie, nie je to hollywoodský doják pre masy typu Hotel Rwanda, napriek tomu, čo sa týka témy rwandskej genocídy osobne preferujem Strieľanie na psov pred Hotelom Rwanda. Myslím, že sa viac ako HR bude páčiť najmä tým, ktorý nejdú len po senzačnom príbehu, ale ktorí sa skôr zaujímajú o to, čo sa vo svete deje. Možno to nebolo dokonalé, ale bol tu jeden "zimomriavkový" moment, na ktorý keď si spomeniem, tak mám husiu kožu ešte teraz...

Keď som Pošli to ďalej videla prvý krát, tak ma ten príbeh naozaj chytil za srdce a film sa mi zdal úžasný. Po prečítaní románovej predlohy s omnoho rozvinutejšími postavami a príbehom som svoj názor trochu poopravila. Napriek tomu je však Pay it forward taký pekný smutný, i keď dosť naivný príbeh.

Na slovenské priemery je to zďaleka nadpriemerné, hrdinovia sú vcelku sympatickí a myslím, že to obstojí aj v konkurencii nejednej zahraničnej kirminálky, aj keď samozrejme nijako výrazne sa to niečím odlišným od toho ostatného z tohto žánru neodlišuje.

Pohotovosť je pre mňa najobľúbenejší seriál všetkých čias, takže asi sa mi nepodarí zhodnotiť ho objektívne. Myslím si, že čo sa týka seriálov z nemocničného prostredia je ER absolútna špička. Samozrejme, keďže má 15 sérií, nájdu sa diely, ale i série slabšie, aj silnejšie. Väčšina fanúšikov ho delí na dve etapy- Mark Green a po Markovi Greenovi, ja osobne ho delím skôr na John Carter a po Johnovi Carterovi. Nie je to len tým, že Noah Wyle bol v tomto seriáli môj osobný favorit, ale nikdy sa mi nezdalo, že by postava Greena bola nejako výraznejšia (a po odchode Clooneyho mi často prišla až nadbytočná) a zároveň odchod Cartera znamenal aj odchod poslednej z originálnych postáv. Po jeho odchode som ER pozerala skôr už len so škrípaním zubov, k ďalšej generácii doktorov ER som si proste nedokázala vybudovať taký vzťah ako k tej prvej,pôvodnej. Napriek tomu však ER bol aj naďalej dobrým seriálom a neexistoval tu až taký obrovský kontrast a úpadok voči skorším sériám ako napr. v prípade Grey´s Anatomy po tretej sérii. A v poslednej pätnástej sérii sa hlavne v posledných dieloch spolu s návratom viacerých pôvodných postáv tak trochu vrátila aj tá čarovná atmosféra pôvodnej ER. Vyčítať sa v neskorších sériách dá hlavne priveľké snaha o pôsobenie efektom- obrovské katastrofy všemožného druhu. Na druhej strane tvorcom kvitujem diely, zasadené mimo prostredia chicagskej nemocnice zaoberajúce sa aktuálnymi otázkami vo svete, či už to bola DRC alebo sudánsky Darfúr. Ešte jedna vec sa dá tvorcom seriálu uznať, či je to vec pozitívna alebo negatívna je už len na vás: asi ťažko nájdete iný seriál, v ktorom by dokázali autori na jednu postavu našiť toľko tragédie, ako sa to darilo tvorcom ER. Ich obľúbenými obetnými baránkami boli predovšetkým Green (rozvod, rakovina hneď niekoľko krát, otrava jeho dieťaťa) a Carter (dobodaný, následná závislosť, strata dieťaťa a na záver zlyhanie obličky)